6 – Krst

Dušan Seberíni:

BIBLICKÝ KRST

 

Na všetkých miestach v NZ,

kde sa nachádza v slovenských prekladoch slovo krst,

v gréckych rukopisoch je slovo baptizma.

Grécke slovo baptizma znamená

p o n o r e n i e .

ČO KRST ZNAMENÁ A AKÝ MÁ VÝZNAM

1.  Je to akt poslušnosti Božiemu slovu – pre novoobrátených kresťanov:

Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. {Mk 16:16}

2.  Je to akt poslušnosti voči príkazu Ježiša Krista – pre zvestovateľov Božieho slova:

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ {Mt 28:18-20}

3.  Je to znamenie odpustenia hriechov:

Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ {Sk 2:38}

4.  Je to viditeľné svedectvo o neviditeľnej – vnútornej – zmene:

Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. {Gal 3:27}

5.  Je to symbol smrti a pochovania starého človeka:

Alebo neviete, že všetci, čo sme pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme pokrstení? Krstom sme teda s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. {Rim 6:3-4}

S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. {Kol 2:12}

6.  Je to cesta vstupu do obecenstva Božieho ľudu:

Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. {Sk 2:41-42}

KTO MÔŽE BYŤ POKRSTENÝ ?

V tomto je Božie slovo jednoznačné.

¨  Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.{Mk 16:16}

¨  Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. {Sk 2:38}

Pokrstený môže byť ten, kto uveril a urobil pokánie.

AKÝ MÁ BYŤ BIBLICKÝ KRST

¨  To nám oznamuje sám Pán Ježiš svojím posledným príkazom: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. {Mt 28:19}

¨  Všade v NZ, kde sa nachádza v slovenských prekladoch slovo krst, v pôvodine gréckych rukopisov je slovo „baptizma“. Grécke slovo „baptizma“ znamená ponorenie. K tomu nie je potrebné nič dodávať.

Krst podľa Božieho slova je krst ponorením, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

KEDY MÁ BYŤ ČLOVEK POKRSTENÝ ?

Podľa možnosti ihneď ako uverí.

Potvrdzuje to mnoho textov v NZ.

Ale keď uverili Filipovi, ktorý im hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a o mene Ježiša Krista, dávali sa krstiť muži i ženy. {Sk 8:12}

V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. {Sk 16:33}

Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ [Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, slobodno.“ A on odpovedal: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.“] Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. {Sk 8:36-38}

Ananiáš teda šiel a vošiel do domu, vložil naň ruky a povedal: „Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zasa videl a aby ťa naplnil Duch Svätý.“ Hneď mu spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak. Tu vstal a dal sa pokrstiť. Potom prijal pokrm a zosilnel. {Sk 9:17-19}

Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy Peter povedal: „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“ A rozkázal ich pokrstiť v mene Ježiša Krista. Potom ho prosili, aby u nich niekoľko dní zostal. {Sk 10:44-48}

V tomto postoji ku krstu sa robí najviac chýb. Stanovujú sa skúšobné a čakacie lehoty, ktoré trvajú niekoľko mesiacov až niekoľko rokov. Niekde krstu predchádzajú prísne teoretické skúšky a ich výsledok je kritériom pre povolenie krstu. Niektoré obecenstvá krstia raz za rok pri príležitosti niektorého sviatku. Inde sa robia z krstu zborové slávnosti. Sú spoločenstvá, ktoré krstia až vtedy, keď sa nazbiera dostatočný počet čakateľov. Uvedené texty však ukazujú, že prvotná cirkev nerobila z krstu okatú slávnosť, ani nečakala na nazbieranie dostatočného počtu adeptov. Apoštoli robili to, čo im nariadil Pán Ježiš! A nám sa nepatrí niečo na tom meniť.

Medzi najzávažnejšie argumenty pre čakaciu dobu na krst patrí obava: „Čo ak ten človek nevytrvá vo viere?“ Alebo: „Čo ak to nemyslí s Bohom vážne a iba sa pretvaruje? Treba ho pár týždňov pozorovať.“ To je ale voči Bohu prejav nedôvery. Ako keby sme neverili, že to všetko vopred dokonale domyslel. A Boh to skutočne dokonale premyslel! Práve preto ustanovil pri jednom krste [ponorení] dve ponorenia – do vody a do Ducha Svätého. Do vody sa môžeš ponoriť, kedy sa ti páči, ale byť vnorený do Ducha Svätého – to je závislé na súhlase toho Ducha. A on vidí do človeka, vidí, v kom čo je. A ak niekto ide ku krstu bez pokánia, nedostane dar Svätého Ducha, ale naopak – platia pre neho slová Jána Krstiteľa: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia!“ {Mt 3:7-8}

Pre nás však znie Ježišov príkaz: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ {Mt 28:19-20}

Ak budeme naplno robiť to, čo nám Pán prikázal, neostane nám času na to, čo od nás nežiada. Skúsme sa teda na Pána Boha plne spoľahnúť a skúmanie, evidenciu i kontrolu nechajme jemu.

KTO MÔŽE KRSTIŤ?

Biblia k tomu nedáva žiadne pokyny. Dá sa povedať, že krstiť môže teoreticky každý. Rozhodne by to však mal byť človek, ktorý je veriaci a už bol pokrstený. Sú na  to tri dôvody.

¨  Apoštoli boli všetci veriaci.

¨  Ak by mal krstiť ten, kto nebol pokrstený, buď nie je veriaci, alebo neposlúchol Božie slovo dajte sa pokrstiť. Pán Ježiš nedal svoje príkazy neveriacim, ani neposlušným.

¨  Ak krstí nepokrstený človek, nie je záruka, že vznikne spoločenstvo Božieho ľudu, založené podľa Božej vôle.

RKC prešla v otázke krstu veľmi zložitú cestu. Od 5. storočia bol krst výsadou biskupov. Ale v 9. storočí sa uvoľnila situácia a odvtedy smeli krstiť aj kňazi. Dnes môže v RKC krstiť každý. Kňaz prednostne, diakon v prípadoch poverenia, katechéta na misijných územiach a v prípade nebezpečia smrti môže krst vykonať hocikto.

V Česku ešte do 13. storočia krstili dospelých ľudí trojitým ponorením. Krstilo sa obyčajne raz za rok – na Bielu sobotu. Krst liatím vody na hlavu bol síce známy, ale používal sa len vo väzniciach a v prípade krstu na smrteľnej posteli. Od 14. storočia sa však stal krst liatím vody pravidlom. [i]

JE MOŽNÉ UZNAŤ KRST VYKONANÝ V INEJ CIRKVI ?

NZ jednoznačne hovorí, že sa môže vykonať len jeden krst: Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. {Ef 4:5} Teda krst bez ohľadu na to, kde sa vykonal a kto bol krstiteľom, je platný! Nech bol vykonaný v ktorejkoľvek cirkvi, denominácii či spoločenstve, je platný! Aby sme správne pochopili uvedený verš, treba si uvedomiť, že krst je spojený výlučne s kresťanstvom. To značí, že jedine NZ stanovuje podmienky pre krst a žiadna iná príručka či vieroučná literatúra nie je oprávnená meniť alebo dopĺňať tieto podmienky! Pretože ich stanovil sám Boh!

Ak nie sú dodržané podmienky krstu v zmysle NZ, tak nejde o krst!

Zhrnutie:

1. Krst podľa Božieho slova je krst ponorením, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pokrstený môže byť ten, kto uveril a urobil pokánie.

2. Kto už raz bol pokrstený, jeho krst je platný naveky.

3. Krstom nie je:

¨  krst toho, kto v pokání neprejavil ľútosť nad svojimi hriechmi

¨  krst toho, kto vierou neprijal spasenie

¨  krst pokropením alebo pomazaním

¨  krst nemluvniat

¨  krst detí, ktoré nie sú ešte schopné uveriť a zodpovedne sa rozhodnúť pre Ježiša

PREČO MUSEL BYŤ KRST V EFEZE OPAKOVANÝ

Tento príklad je v biblii určite nato, aby upozornil na prípady, keď sa človek cíti byť pokrstený, a pritom to nie je pravda. Pozrime sa na ten text:

Kým bol Apollo v Korinte, Pavol pochodil po horných krajoch a prišiel do Efezu. Tam našiel akýchsi učeníkov a povedal im: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ Oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“ On sa opýtal: „Ako ste teda boli pokrstení?“ Oni odpovedali: „Jánovým krstom.“ Pavol povedal: „Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prichádzal po ňom, to jest v Ježiša.“ Keď to počuli, dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša. A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali.  {Sk 19:1-6}

Aby sme toto pochopili, treba si povedať, že Jánov krst bol krstom pokánia. Ľudia vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť [ponárať] v rieke Jordán. {Mt 3:6} Ján sám počas krstu hovoril: Ja vás [ponáram] do vody na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude [ponárať] do Ducha Svätého a do ohňa. {Mt 3:11} Jánov krst bol správny a dobrý. Ale bola to iba príprava na prijatie Ježiša Krista. Táto príprava však ešte neznamenala samotné prijatie. Ježiš už žil medzi nimi, ale nepoznali ho. Preto Ján pripravoval cestu pre neho, ale Ján sám tou cestou nebol. Musel prísť Ježiš. A Ján upozorňoval dôrazne na tú skutočnosť, že ten, ktorý po ňom príde, bude [ponárať] do Ducha Svätého.

Zhrnutie:

Dôvod na druhé pokrstenie tu bol jednoznačný, lebo krst Efezanov nebol vykonaný v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

PREČO POKROPENIE ALEBO POMAZANIE NIE JE KRST ?

Pretože to nie je v mene Syna. A ak to nie je v mene Syna, tak to nie je ani v mene Otca, ani v mene Ducha Svätého.

Pán Ježiš predsa zrozumiteľne prikázal: Choďte teda, učte všetky národy a [ponárajte] ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ak niekto miesto prikázaného ponárania pomazáva alebo pokvapkáva, tak to nie je vyplnenie príkazu Pána Ježiša! Je to svojvoľné prekrúcanie jeho príkazu. Nuž a prekrúcanie jeho príkazu je priečenie sa jeho vôli – a to nijako nemôže byť v jeho mene.

Gréčtina má pre pojem „pokropiť „ výraz „rhantizein“ a pre pojem „pomazať“ výrazy „myrízein“ a „háleífein“. Všetky tri výrazy sa v NZ nachádzajú.

Peter, apoštol Ježiša Krista, vyvoleným, čo sú ako cudzinci v diaspore v Ponte, Galácii, Kappadócii, Ázii a Bitýnii, ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby boli poslušní a pokropení [rhantismón] krvou Ježiša Krista: Milosť vám a pokoj v hojnosti. {1 Pt 1:1-2}

Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali [heleifon] olejom veľa chorých a uzdravovali. {Mk 6:13}

Urobila, čo mohla. Vopred pomazala [myrísai] moje telo na pohreb. {Mk 14:8}

Keby teda Pán Boh bol chcel, aby sa miesto ponárania pomazávalo či pokvapkávalo, jeho syn Ježiš by nám to bol určite tak prikázal. Ak nám Ježiš Kristus zanechal jednoznačný zrozumiteľný príkaz ponárajte, tak to platí len pre tých, ktorí chcú plniť jeho vôľu!

PREČO KRST NEMLUVNIAT NIE JE KRST ?

Lebo

neuverili,

ani nečinili pokánie,

ani sa pre Ježiša nerozhodli.

Rozhodnúť sa pre Ježiša musí byť akt prejavu slobodnej vôle človeka.

O krste detí v NZ nie je nikde zmienka.

ČO AK DIEŤA UMRIE NEPOKRSTENÉ ?

Takým patrí nebeské kráľovstvo.

Veriť, že nepokrstené dieťa je naveky zatratené, je stredoveký nezmysel. Veď sám Ježiš Kristus zaručil, že deti nemajú žiadnu prekážku vojsť do kráľovstva nebeského. Táto záruka sa nachádza v troch evanjeliách – je teda trojnásobne potvrdená samotným Ježišom:

Vtedy mu priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali. Ježiš im povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ {Mt 19:13-14}

Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ {Mk 10:13-14}

Prinášali k nemu aj nemluvňatá [gr. bréfe], aby sa ich dotkol. Keď to videli učeníci, okrikovali ich. Ale Ježiš si ich zavolal a povedal: „Nechajte deti [gr.paidiá] prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ {Lk 18:15-16}

Uvedené texty hovoria úplne jasne. Netreba k tomu nič dodávať. A pretože sa aj tu často prekrúca význam týchto jednoduchých viet, originál bol písaný tak, aby sa to spochybniť nedalo. V NZ v gréčtine sa nachádzajú štyri rôzne tvary, ktoré sa do slovenčiny prekladajú len jedným výrazom – deti:

teknion  – dieťa vo všeobecnom význame pre tento príbuzenský vzťah

nepios    – dieťa ako ešte nedospelý človek, ale aj nemluvňa

pedion   – dieťa malé, ale aj bábätko, batoľa, novorodeniatko

bréfos    – dieťa vo význame nemluvňa, batoľa, ale i zárodok

Aby nebolo pochybností, že novonarodené dieťa má otvorenú cestu do kráľovstva nebeského, v Lukášovom evanjeliu sú použité zámerne dve synonymá – pedion a bréfos. To preto, aby bolo jasné, o aké veľké deti tam išlo. Samozrejme, že vo všetkých prípadoch sa jednalo o malé deti, ale aby sme pochopili význam slova „bréfos“, pomôže nám iný verš, kde je toto slovo použité. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko [bréfos] zavinuté do plienok a uložené v jasliach. {Lk 2:11-12} Teraz vidíme, že Lukáš uvádza dva tvary preto, aby bolo jasné, že sa to týka aj novorodeniatok – bréfos. Ak teda Pán Ježiš prehlásil o nepokrstených nemluvňatách – že takým patrí Božie kráľovstvo, tak je to rozhodne pravda. A kto sa tejto pravde protiví, ten vlastne neverí Ježišovej záruke v Božom slove!

U nás sa zachoval – žiaľ temer až dodnes – stredoveký zákaz kresťanského pohrebu pre nepokrstené deti. Ale kňazi – neznalí Božieho slova – sa tu nezastavili. Nepokrstené deti nielen že nesmeli mať kresťanský pohreb, ale ani nesmeli byť pochovávané v kresťanských cintorínoch. Dodnes sú v mnohých cintorínoch pri plotoch – za hranicou cintorína – detské hrobčeky. Je to smutná pamiatka na stredoveký kresťanský okultizmus. Toto okultné sortovanie cintorínskej pôdy nerobili iba katolíci. Aj niektoré evanjelické cintoríny majú na konci cintorína „areál nesvätej pôdy“, kam zahrabávali nepokrstené deti. Hoci v NZ niet ani náznak pre takéto kruté sortovanie.

Státisíce detských hrobčekov pod plotmi cintorínov ukazujú na hlbokú tragédiu inštitúcie, ktorá nedovoľovala pochovávať nepokrstené nemluvňatá vo svojej „svätej“ cintorínskej pôde. Hoci tá istá inštitúcia pochovávala pod honosné sarkofágy na svojich najsvätejších miestach aj takých smilníkov, ako bol pápež Alexander VI.

AKÉ JE STANOVISKO K BIBLICKÉMU KRSTU ?

Kto chce byť pokrstený biblicky, v zmysle príkazu Pána Ježiša, má na to plné právo i v RKC, pretože RKC biblický krst v súčasnosti už nezakazuje – pripúšťa, ba dokonca odporúča ho. Len realizovať ho zatiaľ nedokáže.

Príručka pre kňazov RKC k vysluhovaniu sviatosti krstu hovorí:

»Krst sa udeľuje obmytím vodou. To sa deje – podľa miestnych zvykov – buď ponorením alebo liatím vody, pričom sa vzýva Najsvätejšia Trojica. Možno právom použiť obidva spôsoby krstu: obrad ponorenia, ktorý lepšie vyjadruje účasť na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, alebo obrad liatia krstnou vodou.« [ii]

Kódex kanonického práva uvádza:

Kánon 854: »Krst sa má udeľovať buď ponorením, alebo poliatím pri zachovaní predpisov Konferencie biskupov.«

Kánon 857, §1: »Okrem nevyhnutného prípadu vlastným miestom krstu je kostol alebo kaplnka.«

Vidíme tu, že ten istý kódex síce biblický krst prikazuje, ale súčasne aj veľmi zaujímavým spôsobom znemožňuje. Ak totiž porovnáme kánony 854 a 857, zistíme, že biblický krst ponorením sa môže v RKC vysluhovať len v nevyhnutnom prípade. Lebo krst má byť uskutočnený v kostole či kaplnke, a tam nádrž pre krst ponorením nemajú.

České vydanie knihy „Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu“ má vo vieroučnej konštitúcii Lumen Gentium zaujímavú úpravu prekladu dvoch veršov z NZ: Tímto křestním ponořením do jeho smrti byli jsme spolu s ním zaživa pohřbeni. Neboť jestliže jsme s ním srostli tak, že jsme mu podobní v jeho smrti, budeme mu tak podobní i v jeho zmrtvýchvstání. {Rim 6:4-5} Je to typický príklad postupného návratu k pravde. Autori sa ešte nedokázali zbaviť slova krst a nechať odznieť len správny preklad „ponorenie“. Ak však chceli vysvetliť zrozumiteľne podstatu uvedených veršov, museli tu slovo ponorenie použiť. Preto použili výraz „krstné ponorenie“.

ZÁVER

Nejde tu vôbec o to, aby sme určili, kto je vinný za to, že po celé stáročia sme používali nezrozumiteľné slovo krst. Účelom tohto vysvetlenia je upozornenie

¨  že slovenské slovo krst je skomolenina, ktorej význam nikto nerozumie,

¨  že správny výraz znie ponorenie, a tomu veľmi dobre rozumieme,

¨  že krst je úkon ponorenia do vody a do Ducha Svätého,

¨  že kto chce ostať v tradícii, nebude sa už môcť vyhovoriť, že nepoznal pravdu.

Od veriacich katolíkov záleží, ako dlho potrvá, kým bude biblický krst aj v RKC samozrejmosťou. Ale určite k tomu dôjde v najbližšej dobe!


[i] Knittl P.J.: Promluvy k věřícím i nevěřícím (str. 25)

[ii] Obrady krstu a sobáša, čl. 18/2 a 22 (vydal Spolok sv. Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava, 1977)

Čítať ďalej

7 – Birmovka

 

 

 

VŠEOBECNE O PÔVODE

 

Latinský názov tohto úkonu je „sacramentum confirmationis“, čo sa dá do slovenčiny doslovne preložiť ako sviatosť potvrdenia (lat. confirmatio – upevnenie, potvrdenie). Odborne sa slovo birmovka nahrádza názvom latinského pôvodu – konfirmácia.

Slovenský výraz „birmovka“ tiež patrí medzi klasické jazykové skomoleniny, ktorým nikto nerozumie. RKC vysvetľuje pôvod tohto slova asi tak, že v minulosti sa stávalo, že pri ústnom podaní sa často zamieňali hlásky, zvané pernice (b, p, f, v). Tým spôsobom došlo k prešmyčke f ® b a latinské slovo „firmó“ dostalo tvar „birmó“. Ale aj keby nedošlo k prešmyčke, názov nevyjadruje ani nenaznačuje žiaden príkaz či úkon z NZ. Nič konkrétne. A keďže v NZ niet ani náznaku o birmovke, je táto sviatosť nebiblická.

 

AKÝ ÚKON BIRMOVKA PREDSTAVUJE ?

 

Birmovka sa od všetkých ostatných sviatostí výrazne líši. Nielen tým, že nemá skutočný podklad v Božom slove, ale predovšetkým tým, že maskuje určitú biblickú skutočnosť.

To, čo znovuzrodený človek ozajstne prežije vo chvíli, keď je pokrstený Duchom Svätým, to sa nedá nijako vymazať ani zatušovať. Ale na druhej strane – nedá sa to ani ničím náhradným napodobniť. Takže sú len takí kresťania, ktorí to prežili a takí, ktorí nie.

V RKC je akt krstu Duchom Svätým nahradený birmovkou. No a birmovka síce symbolizuje krst Duchom Svätým, ale práve preto, že skutočnosť sa nedá nahradiť symbolicky, birmovka je zastieraním skutočnosti. Birmovanec v RKC jednoducho musí uveriť, že Duchom Svätým naplnený bol. Aby to však nebola slepá viera, je podložená viditeľnými – avšak ľudskými – prejavmi: birmovanec videl, že sám biskup na neho vzkladal ruky a pomazal ho vysväteným olejom – krizmou. Prítomnosť vysokých cirkevných hodnostárov a viditeľné náboženské úkony vyvolávajú slávnostnú posvätnú atmosféru. To napomáha vyvolať v birmovancovi dojem, že sa čosi stalo – i keď sám nič nezaregistroval. Slávnostná atmosféra, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou sviatosti birmovania, v prvých chvíľach stačí na to, aby birmovanec bol presvedčený, že tu dochádza k niečomu nadprirodzenému, trvalému, svätému. A keďže v nasledujúcich dňoch po birmovke vidí, že sa u neho nič nezmenilo a že sa navonok nič nestalo, vierou prijíma domnienku, že to tak má byť a že „to, čo sa stalo“ je ním neregistrovateľné. Nuž niet sa čo diviť, že potom nemá problém celý život prikrmovať tento druh „viery“ prijímaním tela Pánovho a veriť, že sa pritom niečo deje i keď vie, že sa nič nedeje.

Jeho viera sa stáva silnou práve tým, že verí, že to, čo nikdy neprežil, sa stalo. A tak je ochotný uveriť všetkému podobnému – čo sa stalo pôsobením, či ustanovením cez cirkevnú vrchnosť. Verí, že je účastný na všetkom, čo cirkevná vrchnosť viditeľne či neviditeľne koná – ak mu to aktom slovného prísľubu udeľuje.

Keďže birmovka symbolizuje prijatie toho, čo ostatní kresťania skutočne dostávajú, je spomedzi všetkých sviatostí najzávažnejším zastieraním Božej vôle.

 

ČO CHÁPE POD TOUTO SVIATOSŤOU RKC ?

 

Ak sa na to spýtame bežných veriacich, ktorí už boli birmovaní, udiví nás, že nedokážu podať zrozumiteľnú definíciu. Je to preto, že vlastný akt sviatosti nechápu. Ale ani nemôžu chápať, keďže definície tejto sviatosti sú aj v literatúre RKC nezrozumiteľné, a ak pritom aj spomínajú Ducha Svätého, sú to vyjadrenia nejasné a neurčité. Uvádzam tri príklady z literatúry RKC.

»Birmovanie je sviatosť, v ktorej Duch Svätý dáva zrelosť viery. Považujeme ho za „doplnok krstu“. V birmovaní Duch Svätý posilňuje našu vieru, ktorú sme dostali pri krste. Touto sviatosťou duchovne dozrievame a stávame sa dospelými kresťanmi.« [i]

»Sviatosť birmovania posilňuje, dokončuje, zdokonaľuje krst. Preto sa o nej hovorí ako o spečatení krstu.« [ii]

»Slovo biřmování souvisí s latinským „confirmatio“ a znamená tolik co posílení. Při udělování biřmování vkládá biskup na biřmovance ruku, maže ho na čele križmem (olej, do nehož je přidán balzám) a říká: „Přijmi pečeť darů Ducha Svatého.“ Mazat někoho olejem znamená – vzpomeňme si jen na pomazání při korunovaci ve středověku – přenášet na něho sílu.« [iii]

Ani jeden z uvedených príkladov nehovorí, že ustanovenie birmovky malo nahradiť dva dôležité akty:

¨  krst Duchom Svätým

¨  skutočný vstup do zboru (cirkvi)

Prvotná cirkev nepoznala ani nepotrebovala birmovku. Prečo? Lebo tí, ktorí uverili, dali sa ihneď pokrstiť a boli naplnení Duchom Svätým. Do zhromaždenia veriacich boli prijímaní hneď.

Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. {Sk 2:37-41}

 


KRST DUCHOM SVÄTÝM

 

Ján Krstiteľ nám zanechal zasľúbenie: Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ {Mk 1:8}

Toto zasľúbenie sa naplnilo na Turíce [iv], keď zostúpil Duch Svätý na zem. Vtedy boli naplnení Duchom Svätým najprv dvanásti apoštolovia. Potom sa k nim pridalo okolo 3000 ľudí. Stalo sa tak na Petrovu výzvu:

Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. {Sk 2:38}

Teraz si prečítajme dva verše z NZ:

Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého. {Sk 8:15-17}

A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali. {Sk 19:6}

 

Na uvedených veršoch zisťujeme, že

krst Duchom Svätým súvisí s určitými náležitosťami:

 

¨  prijatie Božieho slova

¨  modlitba

¨  vzkladanie rúk

¨  prijatie Ducha Svätého

¨  prijatie darov od Ducha Svätého

 

Tu je uvedená „klasická“ biblická schéma krstu Duchom Svätým. Samotný akt krstu Duchom Svätým však nie je závislý na dodržaní žiadneho vonkajšieho schematizmu. Podstata je úplne inde a je veľmi jednoduchá. V predchádzajúcom oddieli sme si vysvetlili, že slovo krst je nesprávny výraz, hlavne pre jeho nezrozumiteľnosť. Ak nahradíme nezrozumiteľné slovo krst správnym výrazom ponorenie, začneme rozumieť. Bez problémov rozumieme, že úplné ponorenie do dákej kvapaliny má za následok úplné naplnenie tou kvapalinou. A tak je to aj pri krste Duchom Svätým.

 

 Úplné ponorenie do Ducha Svätého spôsobí úplné naplnenie Duchom Svätým.

 Ponárať do vody však nie je problém. To môže hocikto. Ale ponárať do Ducha Svätého môže len ten, kto má s tým Duchom priamy kontakt. To sú tí ľudia, ktorí Ducha Svätého prijali, žijú s ním a nechávajú sa ním viesť. A to znamená, že moc Ducha Svätého sa prejavuje u tých ľudí, cez ktorých Duch Svätý môže konať.

 

Moc Ducha Svätého je znamením prítomnosti a konania tohto Ducha.

Keďže ponorenie do Ducha Svätého bez prítomnosti tohto Ducha nie je možné a jeho prítomnosť sa navonok prejavuje vždy jeho mocou, kto tú moc nemá, nemá ju jednoznačne preto, že v ňom Duch Svätý nie je!

 

Biskupi RKC moc Ducha Svätého nemajú, a nepoznajú ju. Preto birmovancom iba naznačujú to, čo by im mali udeľovať. Dozvedáme sa to z rímskokatolíckeho katechetického komentára: »Toto vkladanie rúk naznačuje príchod Ducha Svätého a zasvätenie birmovancov do apoštolskej služby Cirkvi. Počas vkladania rúk sa biskup modlí modlitbu, v ktorej vyprosuje birmovancom sedem darov Ducha Svätého.« [v]

Keby biskupi RKC mali moc Ducha Svätého, bolo by to vidieť! Zatiaľ sa však členovia RKC presviedčajú o čomsi úplne opačnom. Dnes už existujú v mnohých mestách skupinky horlivých úprimných členov RKC, ktorí boli birmovaní, a nestalo sa nič. A zrazu, keď na nich vzložil ruky síce „obyčajný laik“, ale plný Ducha, ihneď boli naplnení Duchom Svätým a v tej chvíli prijali i duchovné dary. Hlásia sa k tomu, svedčia o tom, ale majú len dve možnosti: buď odísť z RKC, alebo pred cirkevnou vrchnosťou mlčať. Nenachádzajú možnosť usvedčiť biskupa, že to, čo on iba naznačoval, obyčajný laik mal moc sprostredkovať!

 

Zhrnutie:

Keďže biskupi RKC moc Ducha Svätého nemajú,

pri birmovke nedochádza ku krstu Duchom Svätým!

 

KRIZMÁCIA

 

Ešte jedno vysvetlenie je potrebné. Vlastná birmovka, ktorú vysluhuje biskup, pozostáva zo štyroch úkonov:

 

¨  obnovenie krstných sľubov

¨  vzkladanie rúk

¨  pomazanie krizmou – krizmácia

¨  modlitby veriacich

 

Pôvod slova krizmácia

Všimnime si krizmáciu pozornejšie. Slovo krizma je gréckeho pôvodu a znamená pomazanie. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že krizmácia je pri birmovke to jediné, čo je biblické. Ale práve tu je strašné nedorozumenie a veľký klam. Prečo?

Porovnajme si dve grécke slová: chrísma – pomazanie; chárisma – dar milosti. A teraz skúsme dať odborníkovi vyhľadať miesta v gréckej verzii NZ, kde sa nachádza slovo „charisma“ a miesta, kde je „chrisma“. Výsledok je prekvapujúci. Zistíme, že slovo „charisma“, hoci predstavuje mnohé dary milosti, nachádza sa v NZ len 17–krát. Slovo dar má v gréčtine niekoľko tvarov a všetky sú v NZ použité. Ale „charisma“ je špecifické slovo, používané v NZ výlučne na označenie tých darov, ktoré udeľuje Duch Svätý! Sú to nadprirodzené dary a prejavy, určené na budovanie, spravovanie a riadenie cirkvi.

Slovo chrísma sa nachádza v NZ len na jednom mieste, a to 3–krát:

Ale vy máte pomazanie [chrísma] od Svätého a viete to všetci. Nenapísal som vám, akoby ste nepoznali pravdu, ale že ju poznáte a preto, že nijaká lož nie je z pravdy. Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. Nech zostáva vo vás, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi. A prisľúbenie, ktoré nám dal on, je večný život. Toto som vám napísal o tých, čo vás zvádzajú. A pomazanie [chrísma], ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie [chrísma] vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom. {1 Jn 2:20-27}

Slovo „chrisma“ znamená pomazanie, ktoré spôsobuje sám Duch Svätý a udeľuje ho Boh:

Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu, a ohlásiť Pánov milostivý rok. {Lk 4:18-19}

Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. {Sk 10:37-38}

NZ v gréckej pôvodine obsahuje aj synonymá pre výraz pomazanie. Je to slovo „myrízein“, čo doslovne znamená potrieť mýronom. A mýron je masť, prevažne tekutá, kozmetického typu. Ide tu o pomazanie vonnou masťou podľa židovských zvykov. Tiež sa používa slovo „áleífein“ a znamená pomazať olejom alebo masťou. Toto slovo je použité v súvislosti s aktom pomazania, ktoré koná človek! Z uvedeného vyplýva, že NZ jednoznačne rozlišuje pomazanie, ktoré spôsobuje Svätý Duch a pomazanie, ktoré koná človek. Zatiaľ čo pomazanie spôsobené Svätým Duchom je označované výlučne slovom chrisma, pre pomazanie vykonané človekom sú použité synonymá tohto slova.

Ak sa teraz vrátime ku krizmácii, vidíme už jasne ten strašný podvod. Pri vzkladaní rúk biskup namiesto udeľovania duchovných darov potiera birmovanca okultne pripraveným olejom. Tak to vyzerá, keď sa zamení charizma za chrisma. Tu však nejde len o dáku nevinnú zámenu slov či úkonov, ale ide o hriech! Lebo to, čo Boh pripravil pre svoj ľud – duchovné dary – to kňazi obchádzajú. A to, čo koná výlučne Duch Svätý sám – pomazanie – to si dovoľujú napodobovať a „udeľovať“ sami.

 

Kedy a prečo vznikla krizmácia

Presne to nie je známe. Ale vieme, kedy to bolo potrebné zaviesť.

Keď kňazi stratili moc Ducha, mohli aj naďalej na novoobrátencov vzkladať ruky, ale nič sa nedialo. Viditeľne to vnímali nielen novoobrátenci, ale aj ostatní kresťania, ktorí už boli pokrstení Svätým Duchom, a teda už vedeli, čo s tým súvisí. Vedeli, že vkladaním rúk sú kresťania naplnení Svätým Duchom, a to prináša duchovné dary:

Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar [chárisma], ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. {2 Tim 1:6}

Nuž ak pri vkladaní rúk nedochádzalo k naplneniu Svätým Duchom, dalo sa to vyriešiť dvoma spôsobmi:

¨  nápravou – teda návratom k Bohu skrz pokánie,

¨  úpravou – teda ešte väčším vzdialením od Boha.

A RKC volila a prijala úpravu.

 


KEDY BOLA USTANOVENÁ BIRMOVKA

 

Radšej trochu štatistiky:

¨  V prvotnej cirkvi bol krst Duchom Svätým samozrejmosťou. Nasledoval zvyčajne po vodnom krste, ale poradie mohlo byť i zmenené. O birmovke v tej dobe niet nikde zmienky.

¨  V 9. storočí je už birmovka často spomínaná, spočiatku ako obrad, ktorý nasledoval po vodnom krste.

¨  Keď sa začali krstiť nemluvňatá, birmovka nemluvniat sa spočiatku praktizovala ihneď po krste. [vi]

¨  Birmovanie nemluvniat bolo príčinou mnohých teologických sporov, preto RKC oddelila birmovku od krstu, zatiaľ čo pravoslávna cirkev dodnes birmuje nemluvňatá ihneď po krste. [vii]

 

KEDY RKC UPUSTILA OD KRSTU NEMLUVNIAT ?

 

Keď sa začal praktizovať krst detí, veľmi skoro zistili nielen rodičia, ale i kňazi, že z pokrstených detí kresťan sám od seba nevyrastie. Bolo treba niečo robiť. A pretože RKC od krstu nemluvniat už nedokázala odstúpiť, radšej oddelila „obrad krstu Duchom Svätým“ – vtedy už birmovku – od obradu vodného krstu. Birmovku upravila do obradu, ktorý je viac-menej odpozorovaný od Židov. Bolo to prijímanie dospievajúcich detí do náboženskej obce. V judaizme bol po celé stáročia osvedčený spôsob prijímania dospievajúcich chlapcov do židovskej náboženskej obce, nazývaný Bar Micva. Keď židovský chlapec dovŕšil 13 rokov, na slávnostnom sobotňajšom zhromaždení čítal z Tóry text, ktorý bol na tú sobotu predpísaný (Tóra je u Židov názov pre 5 kníh Mojžišových). Samozrejme tomu predchádzalo vyučovanie, aby vedel nielen z písma čítať, ale aby ho poznal a vedel vykladať. Pri najbližšej príležitosti potom v rámci zhromaždenia predniesol výklad písma. Od tej doby bol považovaný z hľadiska náboženských povinností, práv a zodpovednosti za dospelého. V neskorších dobách liberálne židovské kruhy zaviedli takýto obrad prijímania aj pre dievčatá – volal sa Bat Micva.

Toto RKC napodobnila a birmovkou dospievajúcich detí „vyriešila“ naraz niekoľko problémov:

¨  obnovenie krstných sľubov

¨  prijímanie detí za plnohodnotné údy cirkvi

¨  imitácia krstu Duchom Svätým

 

ZHRNUTIE

 

Väčšina členov RKC dodnes nemá ani potuchy, že

 

¨  sviatosť birmovky má nahradiť akt krstu Duchom Svätým

¨  vzkladaním rúk sa sprostredkuje naplnenie Duchom Svätým

¨  vzkladaním rúk sa sprostredkuje prijatie duchovných darov

¨  pomazanie krizmou má nahradiť deficitné charizmy

¨  biskupi RKC moc Ducha Svätého nemajú

 

 


[i] Janáč: Keď žiť je Kristus (str. 112)

[ii] Malý teologický lexikon, Bratislava 1987 str. 61

[iii] Naše víra, str.168 (Zvon, Praha 1991)

[iv] Pre názov Turíce (gr. pentekostés) je v slovenčine zaužívaný aj rovnocenný výraz „Letnice”.

[v] Janáč: Keď Kristus je žiť, str. 115

[vi] Naše víra, str. 168

[vii] Pravoslávna cirkev nazýva birmovku myropomazanie. Znamená pomazanie myronom. Myron (vonný olej), posvätený biskupom, je považovaný za nositeľa svätého Ducha.

Čítať ďalej

8 – Sviatosť oltárna

 

Keďže pôvod, podstata a skutočný význam nasledujúcej sviatosti je málo známy, je potrebné venovať sa jej podrobnejšie. Preto tento oddiel obsahuje popis sviatosti oltárnej, ale aj popis večere Pánovej podľa NZ.

 

SVIATOSŤ OLTÁRNA, ČI VEČERA PÁNOVA ?

 

Pojem sviatosť oltárna bol stanovený Tridentským koncilom v roku 1547. Dovtedy sa používalo medzi všetkými kresťanmi pomenovanie večera Pánova. Dokonca ešte aj dokument Tridentského koncilu z 11. októbra 1551, ustanovujúci podrobnosti o Sviatosti oltárnej, sa nazýva Učenie o večeri Pánovej. Jeho znenie je nasledovné:

»Po slovách posvätenia je vo Večeri Pánovej Ježiš Kristus, Boh a človek, v pravde, vecne a podstatne prítomný; posvätením chleba a vína stane sa premenenie všetkej podstaty chleba na podstatu Tela Kristovho a všetkej podstaty vína na podstatu jeho Krvi, ktoré premenenie cirkev vhodne a vlastne prepodstatnením nazýva; v Sviatosti oltárnej je pod každým spôsobom a pod každou časťou celý Kristus prítomný, a to nielen pri požívaní, ale vždy, pred ním i po ňom v častiach, ktoré po prijímaní ostanú; z čoho vyplýva, že Sviatosti oltárnej treba sa klaňať a verejne ju vystavovať, aby sa jej veriaci klaňali; veriaci ju majú aspoň raz za rok prijímať, a kto je v smrteľnom hriechu, má sviatosť pokánia prijať, kým k stolu Pána pristúpi.«

Druhý vatikánsky koncil v 6. článku v dokumente „O posvätnej liturgii“ tiež radšej volil termín večera Pánova: »Priam tak, vždy keď požívajú večeru Pánovu, zvestujú smrť Pánovu, dokiaľ on sám nepríde.« [i]

Je žiadúce, aby sme i my v budúcnosti používali termín večera Pánova ako jednotný pojem pre všetky kresťanské komunity. Prečo? Božie slovo nám ukazuje, že v prvotnej cirkvi sa lámanie chleba uskutočňovalo po domoch.

»Prvé kresťanské spoločenstvo«

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. {Sk 2:42-47}

NZ nepredpisuje pre kresťanov bohoslužby v chráme, ani obrady pri oltári. A kde niet chrámu ani oltára, tam niet ani oltárnej sviatosti. Preto termín „sviatosť oltárna“ je nebiblický, a teda nesprávny.

 

LITURGIA

 

Slovo liturgia je výborný fonetický prepis gréckeho „leitourgia“, čo znamená v novozákonnom zmysle určitý druh náboženskej služby. Uvádzam verš, kde je v origináli použité slovo liturgia:

Ľud čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Dával im znaky a zostal nemý. Len čo sa skončili dni jeho služby [leitourgia], vrátil sa domov. {Lk 1:21-23}

V poňatí RKC liturgia je predpis o spôsobe konania bohoslužby, bohoslužobný poriadok alebo poriadkový súhrn spôsobu obradov. Našťastie v súčasnosti už zvykne RKC dávať rovnítko medzi pojmami liturgia a bohoslužba. Preto aj my v ďalšom texte nahradíme nezrozumiteľné slovo liturgia zrozumiteľným slovom bohoslužba.

 

EUCHARISTIA

 

Grécke sloveso „eucharistein“ znamená ďakovať, byť vďačný, vzdať vďaku. V priebehu stáročí sa tomuto cudziemu slovu priradil cirkevný význam, a preto ľudia prestali rozumieť tomu pôvodnému, skutočnému významu. Všade v NZ, kde sa v slovenskom preklade nachádza v akomkoľvek tvare pojem vzdať vďaku, v gréckom origináli je príslušne tvarované slovo „eúcharistía“. Napríklad:

Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. {Jn 6:11} A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky. {Jn 6:23}

Keď odnímeme druhotný – ceremoniálny význam tohto slova, pochopíme, že kedykoľvek vzdávame Bohu vďaku, konáme eucharistiu – máme účasť na eucharistii.

RKC eucharistiu chápe tak, že »eucharistia je ustavičná obeta Nového zákona«. Ale to je už ten nesprávny – prenesený význam. Lebo uvedené verše nehovoria nič o večeri Pánovej, len o tom, že Ježiš vždy pred jedlom vzdal Otcovi vďaku. Tak to učil učeníkov i ostatných, a tak to chce i od nás. A preto, že to robil vždy, robil to samozrejme aj pri Poslednej večeri. Liturgia eucharistie nie je nič iné, ako predpis pre bohoslužobné obrady RKC na jednotný spôsob vzdávania vďaky.

Eucharistia teda nie je výlučnou súčasťou omše, lebo

každé vďakyvzdanie Bohu je eucharistiou.

 

Všimnime si iné dva verše z NZ:

Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! {1 Sol 5:18} Musíme ustavične vzdávať vďaky Bohu za vás, bratia, ako sa aj sluší, veď vaša viera veľmi vzrastá a vzájomná láska všetkých vás je čoraz väčšia. {2 Sol 1:3}

Keby sme tieto verše chceli nasilu preložiť pomocou cudzieho slova, tak by zneli:

Pri všetkom [konajte eucharistiu], lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! {1 Sol 5:18} Musíme ustavične [konať eucharistiu] Bohu za vás, bratia, ako sa aj sluší, veď vaša viera veľmi vzrastá a vzájomná láska všetkých vás je čoraz väčšia. {2 Sol 1:3}

Samotná eucharistia však nie je večerou Pánovou. Hoci večera Pánova sa bez eucharistie nedá uskutočniť, eucharistia bez večere Pánovej môže prirodzene existovať. Preto nepôsobí dobre, že v dnešnej dobe vychádzajú na Slovensku knihy, v ktorých sa medzi sviatosťou oltárnou a eucharistiou dáva automaticky rovnítko. [ii] Taktiež laických katolíkov veľmi pomýli, že aj v NZ – v najnovšom slovenskom preklade RKC – sú nadpísané niektoré perikopy názvom Eucharistia.

 

OMŠA

 

Omša RKC sa skladá z dvoch častí:

¨  bohoslužba slova

¨  bohoslužba eucharistie

Obidve časti majú pôvod v Božom slove. Len tomu treba správne porozumieť. Pozrime si pôvod omše pri prvotnej cirkvi:

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a  na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. {Sk 2:42}

Ihneď začína byť zmysel omše jasný.

¨  Bohoslužba slova – to je učenie apoštolov. Oni to robili podľa vzoru Pána Ježiša, ktorý tri roky v chrámoch učil, kázal a uzdravoval.

¨  Bohoslužba eucharistie – to je v bratskom spoločenstve konané vďakyvzdanie s lámaním chleba a modlitbami.

Takto potom môžeme pochopiť i nezrozumiteľné slovo omša. Ak by sme ho mali definovať teraz, tak „omša je bratské spoločenstvo Božieho ľudu, na ktorom účastníci počúvajú učenie apoštolov, vzdávajú Bohu vďaku pri lámaní chleba a spoločne sa modlia“.

 

Je omša biblickým obradom?

Podľa predchádzajúceho vysvetlenia sa zdá, že omša je správna. Ale to nie je pravda. Ukázali sme si, že jej pôvod je biblický. Tým rozumieme, že jej podklad je správny. Ale jej samotné prevedenie nielen že je nesprávne, ale je modloslužbou.

Slovo omša je skomolenina, pochádzajúca z latinského „missa“. Vznikla voľným fonetickým tokom cez nemeckú a českú verziu:

 missa –  messe –  mše –  omša

Toto latinské slovo v dobe Rímskej ríše neexistovalo. Je to špecifický výraz cirkevnej latinčiny. Do slovenčiny sa prekladá jednoznačne len ako omša. Takže latinčina nám nepodáva obraz, o čo ide a ani v Biblii toto slovo nenájdeme. Ak sa chceme dozvedieť trochu viac, musíme sa pozrieť do vierouky RKC. Tam nachádzame: »Omša je ustavičná obeta Novej zmluvy, ustanovená Pánom Ježišom pri Poslednej večeri. On sa na kríži obetoval krvavým spôsobom, ale tú istú obetu konal pri Poslednej večeri nekrvavým spôsobom a nariadil, aby ju apoštoli a ich nástupcovia v kňazskej hodnosti tým istým spôsobom stále konali na jeho pamiatku. Konanie obety je vrcholným úkonom bohoslužby, preto Pán Ježiš nemohol nechať kresťanstvo, ako najdokonalejšie náboženstvo, bez konania obety… Vo svätej omši sa totiž Kristus obetuje nekrvavým spôsobom a reprezentovaný viditeľným kňazom, ku ktorému sa majú aj prítomní veriaci čím aktívnejšie pripojiť.« [iii]

A teraz skúsme postaviť uvedenú definíciu pod svetlo Božieho slova. Zistíme, že NZ nepozná pojem „ustavičná obeta“! Zato ale zdôrazňuje samotný princíp NZ, ktorý spočíva na jedinej obete:

»Trvalá účinnosť Kristovej obety«

Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po Božej pravici. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“ A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech. {Hebr 10:11-18}

 

Prečo evanjelické cirkvi trvajú na prijímaní kalicha?

Lebo Ježiš Kristus podával chlieb a víno, a tak to nariadil robiť na jeho pamiatku. Podávanie chleba bez vína nie je polovičnou pamiatkou, ale úplným neposlúchnutím Ježišovho príkazu!

Tento príkaz Pána Ježiša o ustanovení večere Pánovej zapísali traja evanjelisti a apoštol Pavol. Pritom v dvoch evanjeliách je jednoznačne vyjadrené, že prijímanie kalicha sa týka všetkých:

Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ {Mt 26:27-28} Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. {Mk 14:23}

Pôvodne z kalicha skutočne pili všetci! Vznikom klerikálnej hegemónie začala RKC deliť kresťanov na laikov a klérus, pričom klérus vydával svoje ustanovenia o tom, čo všetko laici nesmú. Evanjelické cirkvi práve preto žijú oddelene od RKC, aby boli nezávislé od nariadení vyplývajúcich z pápežskej náladovosti. A že zákaz kalicha pre laikov je v RKC skutočne iba prejavom ľudskej samoľúbosti, najlepšie ukazuje priebeh Tridentského koncilu.

Na uvedenom tridentskom koncile ako prvý žiadal povoliť kalich aj pre laikov pražský arcibiskup Brus. K nemu sa pridali francúzski delegáti a delegát Bavorska. Napriek tlaku na povolenie prijímania pod obojakým spôsobom, 16. júla v roku 1562 bol predložený dekrét o prijímaní, ktorý zakazoval prijímanie pod obojakým spôsobom. Znel nasledovne:

»Laici a kňazi neslúžiaci omšu svätú nie sú právom božským zaviazaní Sviatosť oltárnu pod obojakým spôsobom prijímať; cirkev má právo pri posluhovaní sviatosťami, zachovávajúc ich podstatu, ustanovovať a meniť, čo by prospechu prijímajúcich a pocte samotných sviatostí v rôznych okolnostiach, časoch a miestach vhodné bolo; z dôležitých a spravodlivých príčin zaviedla a schválila cirkev prijímanie pod jedným spôsobom, ktoré zavrhnúť, alebo bez schválenia autority samotnej cirkvi podľa ľubovôle meniť dovolené nie je; prijímajúc pod jedným spôsobom prijíma celého Krista a pravú sviatosť a nestráca žiadnej milosti k spaseniu nutnej; dietky rozum dosiaľ neužívajúce nie sú zaviazané k prijímaniu.«

Proti prijatiu tohto dekrétu sa postavili mnohé vplyvné osobnosti koncilu, preto 22. augusta 1562 predložili pápežskí legáti koncilu návrh, aby sa večera Pánova podávala pod obojakým spôsobom v Rímskej ríši, celom Nemecku, v Čechách, Uhorsku, v Rakúsku a iných cisárových provinciách. Tento návrh bol prejednávaný od 28. augusta do 6. septembra na samostatných rokovaniach. Je zaznamenané, že delegáti mali po celý čas veľmi rôzniace sa názory, čo sa odrazilo i pri poslednom hlasovaní: [iv]

 

Názory Počet hlasov Podiel v %
Za prijatie bez výhrad 29 17,5
Za prijatie, ale až po pápežovom posudku 31 18,7
Za povolenie len pre Uhorsko a Čechy 19 11,5
Proti 38 22,9
Proti, ale na posúdenie pápežovi 10 6,0
Neutrálne odporúčali, aby vec posúdil pápež 24 14,4
Za odloženie rozhodnutia 14 8,4
Nerozhodné kolísanie 1 0,6
Súčet 166 100,0

 

Z uvedeného prehľadu vidíme totálnu roztrieštenosť názorov na návrat k biblickému prijímaniu pod obojakým spôsobom. Keďže uvedené hlasovanie bolo nepoužiteľné, koncil požiadal pápeža Pia IV., aby rozhodol on. Pápež po temer dvojročnej dišpute nakoniec 17. apríla 1564 povolil prijímať večeru Pánovu pod obojakým spôsobom v Čechách, na Morave, v Rakúsku, Soľnohradsku a v niektorých diecézach Nemecka. Táto lokálna sloboda trvala len do roku 1622, keď pápež Gregor XV. definitívne obecnému ľudu prijímanie pod obojakým spôsobom zakázal.

Tu vidíme, že „povolenie dodržiavať Kristov príkaz“ bolo závislé na samoľúbosti pápeža a zrušenie povolenia záviselo od tej istej samoľúbosti.

V súčasnosti v RKC už neplatí jednoznačný „zákaz“ prijímania pod obojakým spôsobom, ale platí „možnosť povolenia“ prijímania pod obojakým spôsobom – biskupmi, podľa ich uváženia. K takejto výsade sa môže dostať napríklad laik, ktorý je čerstvo pokrstený: »Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na svätej omši, keď veriaci po prijímaní kňazovom prijímajú z tej istej Obety Telo Pánovo. Bez narušenia vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil, možno dovoliť sväté prijímanie pod obojakým spôsobom tak klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch, ktoré určí Apoštolská stolica, podľa rozhodnutia biskupov, napríklad ordinovaných na sv. omši ich vysviacky, rehoľníkom na sv. omši ich rehoľných sľubov a neofytom [krstených dodatočne – v dospelom veku] pri svätej omši, ktorá sa slúži po ich krste.« [v]

Taktiež mladomanželský pár môže prijímať pod obojakým spôsobom ihneď po sobášnom obrade: »Po modlitbe Pána dostávajú novomanželia slávnostné požehnanie. Potom je sväté prijímanie. Novomanželia, ich rodičia a príbuzní môžu prijímať Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi na plnšie zvýraznenie obetnej hostiny a zjednotenia s Kristom.« [vi]

Kódex kanonického práva ustanovuje v kánone 925 nie práve najzrozumiteľnejšiu kombináciu všetkých troch kombinatorických možností: »Sväté prijímanie sa má udeľovať len pod podobou chleba alebo podľa normy liturgických zákonov pod obojím spôsobom; avšak v prípade nevyhnutnosti aj len pod podobou vína.« …Naozaj úsmevne široká paleta možností. Ibaže za to „a l e b o“ RKC pred pár sto rokmi prenasledovala, trýznila a upaľovala…

Na pery sa nám tlačí pár otázok:

¨  Aké biblické pravidlo určovalo, ktoré kraje Nemecka smeli prijímať kalich a ktoré nie? (Nešlo iba o pravidlo pápežskej ľubovôle?)

¨  Aké biblické pravidlo určovalo, že v Čechách sa mohlo prijímať pod oboma spôsobmi 58 rokov (1564–1622) a potom už nie?

¨  Aké biblické pravidlo povoľuje prijímať rodičom pod obojakým spôsobom v deň sobáša dieťaťa?

¨  Kto sú tí šťastní príbuzní, ktorí smú prijímať pod obojakým spôsobom pri príležitosti sobáša ich príbuzného? Aký to má byť príbuzenský vzťah, aby príbuzný mohol prijímať pod obojakým spôsobom?

¨  Čo je to „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“?

¨  Ak existuje „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“, prečo ho niektorí laici nesmú zakúsiť ani raz za celý život?

¨  Ak existuje „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“, prečo laici majú na to nárok niekoľkokrát v živote, len vďaka sobášu svojich detí?

¨  Ak Ježiš povedal pite z neho všetci {Mt 26:27b}, kto to vlastne je, kto sa stavia proti Ježišovmu príkazu?

 

Ako má omša správne vyzerať?

Posúďme najprv, ako omša vyzerá – vo svetle Božieho slova: Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. {Sk 17:24-27}

A teraz otázka, ako má vyzerať správna bohoslužba. Ak chceme biblický model bohoslužieb, musí tam nutne byť deľba práce. Apoštol Pavol nám v NZ predostiera taký vzorový model priebehu bohoslužby nasledovne:

»Poriadok pri bohoslužbách«

Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý niečo má; dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu. Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú. Ak by dostal zjavenie iný zo sediacich, prvý nech mlčí. Lebo jeden po druhom môžete všetci prorokovať, aby sa všetci poučili a všetci povzbudili. Prorocký duch je podriadený prorokom, veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. {1 Kor 14:26-33}

Toto je biblický model i priebeh bohoslužby. Model, to je kostra, ktorá má svoju stálu charakteristiku. Priebeh, to je nevyspytateľná voľnosť stvárnenia modelu, podľa pokynov Svätého Ducha. Videli ste už náznak tohto modelu na vašich bohoslužbách? Ak nie, tak preto, lebo máte zaužívaný priebeh bohoslužieb, ktorý si stanovili ľudia a nie Boh. A na návrat k pravej bohoslužbe nemáte – nie silu, ale odvahu! Hoci RKC nemá prekážky k prijatiu pôvodného – biblického modelu. Veď záver Druhého vatikánskeho koncilu to doslova nariaďuje:

»Čl. 50 Omšový poriadok nech sa tak prepracuje, aby jasnejšie vynikol vlastný zmysel jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a sa uľahčila nábožná a činná účasť veriacich.

Nech sa preto obrady zjednodušia, pričom však načim verne zachovať ich podstatu, nech sa vynechá to, čo sa postupom času zdvojilo, alebo menej vhodne pridalo. Naproti tomu niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli, nech sa obnovia podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov, nakoľko sa to pokladá za príhodné alebo potrebné.« [vii]

 

APENDIX

 

V súvislosti so sviatosťou oltárnou vznikli štyri teologicky nedomyslené učenia, a jeden veľmi nevhodný názov.

Sú to:

¨    učenie o konsekrácii

¨    učenie o transsubstanciácii

¨    učenie o permanencii

¨    učenie o konkomitancii

¨    hostia

 

Konsekrácia

Latinské slovo „consecro“ znamená posvätiť. Počas omše kňaz posväcuje chlieb a víno takým spôsobom, že vyslovuje predpísané slová a obe zložky sa tým stávajú posvätenými. Pri tom dochádza k transsubstanciácii.

Božie slovo však ukazuje, že posvätenie nie je závislé od slov a úkonov kňaza, ale od prítomnosti Ducha Svätého! V SZ chápaní byť svätým znamenalo byť oddelený pre Boha. V NZ chápaní byť svätým signalizuje, že v nás prebýva Božia prítomnosť. Každý kresťan je svätý. Tu treba poznamenať, že sa často zle chápe toto slovo. Svätosť nevyplýva z nášho mravného spôsobu života, ale z prítomnosti Svätého Ducha v nás! A jediným prostredníkom svätosti je Svätý Duch. Vieme, že posvätenie je zázrak, ktorý dostáva človek od Boha a nikdy nie naopak. Ak posvätenie neprichádza od Ducha Svätého, tak od kňaza zaručene nepríde.

 

Transsubstanciácia

Je to latinský názov, ktorý RKC prekladá do slovenčiny ako prepodstatnenie. Ale takýto preklad mu na zrozumiteľnosti nepridá. Pokúsime sa preto o bližšie vysvetlenie. Predpona trans- vyjadruje preklenutie od niečoho k niečomu. Prekladá sa obyčajne slovom „cez“ alebo predložkami „pre, za“. Známe slovo „substancia“ má viac významov; v tomto prípade sa prekladá ako podstata. Teda transsubstanciácia vyjadruje proces prechodu od jednej podstaty k druhej. V učení RKC to znamená zmenu podstaty chleba na podstatu svätého Kristovho tela a zmenu podstaty vína na podstatu svätej Kristovej krvi, a to oboje sa deje úkonom slúžiaceho ordinovaného kňaza. Pritom obe zložky premieňacieho procesu – chlieb i víno – zachovávajú si aj po premenení všetky svoje predošlé (fyzikálne) vlastnosti.

Kto len trošku pozná NZ, vie, že ani v jednom evanjeliu sa nenachádza obrad premieňania chleba a vína na telo a krv. Pán Ježiš ani len nenaznačil, že by sa také niečo malo v budúcnosti konať. Učenie o transsubstanciácii bolo prvýkrát v RKC použité až v roku 1215 na IV. lateránskom koncile, ako odpoveď na protest dómskeho kňaza Berengára z Toursu, ktorý popieral fyzickú prítomnosť Krista v eucharistii a žiadal návrat k zvykom prvotnej cirkvi. Ak dnes v premieňaní nevidíme na prvý pohľad, že je to prekrucovanie Ježišovho príkazu, je to preto, že sme si už zvykli. A zvyk je veľkým kontajnerom lží.

Aby sme pochopili nezmyselnosť stredovekého obradníctva, pozrime si iný Ježišov príkaz: Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. {Jn 10:9}

Keby sme sa v intenciách uvedeného textu chceli postaviť na bázu stredovekého katolicizmu, museli by sme začať stavať drevené brány, kňazi by ich premieňali na skutočného živého Krista a novoobrátenci by cez ne vchádzali, aby mohli byť spasení podľa citovaných Kristových slov: Kto vojde cezo mňa, bude spasený. Samozrejme, že žiaden kresťan nebude pochybovať o tom, že Ježiš Kristus skutočne bránou je, a že inak sa k spaseniu nedá prísť. Ale tu nás obruč cirkevnej vierouky nespútava, preto sa určite nenájde nik, kto by si Krista predstavoval ako mohutné drevené vráta. Jeho výroku rozumie každý normálny človek. Je jasné, že pod pojmom brána treba chápať vchod a vstup do nebeského kráľovstva!

Ak teda Kristus inde povedal: toto je moje telo; toto je moja krv, tak apoštol Pavol s úžasnou jednoduchosťou vysvetľuje, o čo ide: Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. {1 Kor 10:14-17}

Slovo účasť (v gréčtine „koinónia“) sa prekladá niekoľkými výrazmi, najčastejšie ako spoločenstvo. Ak Pavol nenapísal obeť, ale účasť, tak nejde o obeť, ale o účasť. A aký je v tom rozdiel, chápe každý. Ak k tomu zopakoval slová Pána Ježiša toto robte, tak to znamená „ďakujte, jedzte a pite“; ale v žiadnom prípade to neznamená „posväcujte a premieňajte“!

 

Permanencia

To je učenie RKC, ktoré tvrdí, že chlieb, ktorý bol premenený na pravé telo Kristovo, ostáva stále pravým telom Kristovým, hoci má vzhľad a chuť chleba. Taktiež víno, ktoré bolo premenené na krv Kristovu, ostáva naďalej Kristovou krvou. Z toho vyplynula povinnosť kňazov premieňať len toľko vína, koľko sa spotrebuje pri jednej omši. Pokiaľ ide o hostie, ak ostanú po omši také, ktoré boli premenené a nespotrebovali sa, tieto sa musia uložiť a prechovávať s dôstojnosťou, aká Kristovi patrí, lebo hoci si hostia zachovala fyzikálne vlastnosti oblátky, je už natrvalo živým Kristom.

Ide tu vlastne o nedotiahnuté učenie transsubstanciácie, ktoré prakticky nedomyslelo, ako by sa dala nespotrebovaná premenená oblátka premeniť naspäť na obyčajnú oblátku a premenené víno na obyčajné víno.

Teória permanencie je hlavnou prekážkou prijímania pod obojakým spôsobom. Lebo nespotrebované prírodné víno sa zvyklo „seknúť“ a potom sa už jednoducho nedalo piť bez krivenia úst, mraštenia tváre a niekedy i väčších zažívacích prekážok. Ale vyliať sa nesmelo, lebo to bola drahocenná krv… Ešte väčšie problémy spôsobuje skladovanie hostií. Americký rímskokatolícky kňaz Chiniqui začiatkom minulého storočia opisuje hrôzostrašnoúsmevnú situáciu, ktorá nastala v kostole, keď premenenú hostiu zožral potkan. To tak naštrbilo jeho detinsky úprimnú vieru, že mu v ušiach naliehavo zaznelo:

»Nebuď viacej kňazom boha, ktorého môžeš stvoriť vlastnými rukami a ktorého môže zožrať potkan!« 

A tak páter Chiniqui s dvoma tisíckami svojich farníkov konvertoval do presbyteriánskej cirkvi.

 

Konkomitancia

Toto učenie bolo determinované Tridentským koncilom a bolo vlastne výrazom tvrdošijnej zanovitosti RKC voči teologicky opodstatneným námietkám reformátorských teológov.

V čase, keď sa začalo zakazovať pre laikov vysluhovanie večere Pánovej pod obojakým spôsobom, vznikla naivná odpoveď z klérických radov, že laici o nič neprichádzajú, lebo v každom tele je aj krv, a teda kto prijíma telo, prijíma aj krv. Ale skutoční teológovia toto naivné tvrdenie odmietli, pretože vo všetkých prípadoch v NZ, kde sa hovorí o tele Pánovom v súvislosti s večerou Pánovou, je použité v gréčtine slovo „sóma“. A to je výraz, ktorý má niekoľko významov a vyjadruje telesnú podstatu. V žiadnom prípade však neoznačuje skutočné mäsité telo! Lebo to je v NZ v gréčtine označované slovom „sarx“, čo znamená doslovne mäso. Teda tvrdenie, že kto prijíma telo, prijíma aj krv neobstálo. A aby RKC nemusela cúvnuť a opraviť chybné tvrdenie, radšej prijala teóriu o konkomitancii. Podľa tejto teórie je v chlebe súčasne zastúpené telo aj krv, vo víne taktiež krv aj telo a v oboch súčasne aj Ježišova duša a jeho božstvo. A aby toto biblicky nezdôvodniteľné tvrdenie nepodliehalo v budúcnosti žiadnej teologickej kritike, Tridentský koncil ho sformuloval do podoby hrozby, pri ktorej už sám pokus o porovnanie s pravdou automaticky uvoľnuje kliatbu. Ide o nasledovné znenie: »Kto by tvrdil, že v najsvätejšej sviatosti Eucharistie nie je dohromady spojené v pravde, v skutočnosti a v podstate telo a krv spolu s dušou a božstvom Pána nášho Ježiša Krista – tak, ako keby to bol celý Kristus – ale by povedal, že sa jedná len o znamenie, alebo obraz či pôsobnosť: nech je prekliaty!«

Odvtedy sa v RKC nediskutuje o pravde, lebo „kto by povedal…“

 

Hostia

V cirkevnom význame hostiou je oblátka, používaná už niekoľko storočí pri omši namiesto lámaného chleba. Je upečená z nekvaseného cesta, zhotoveného z pšeničnej múky a vody. Oblátka, už premenená na telo Kristovo, sa zvykne nazývať svätá hostia, ale zaužívanejší je názov Najsvätejšia Sviatosť Oltárna. Pre úprimne veriacich katolíkov znie slovo hostia posvätne a pristupujú k nemu s pietnou úctou. Ale mali by vedieť, že je to úplne nevhodné pomenovanie pre pietny akt večere Pánovej, a síce z troch dôvodov:

1.  Slovo „hostia“ je veľmi staré latinské slovo a jeho význam je síce obeť, ale tou obeťou bol v antickej dobe obetný dar pohanov, ktorý prinášali na oltár. V dobe Ježišovej Rimania už boli ako-tak kultivovaní vplyvom prevzatej gréckej kultúry, takže obetným darom na oltári bývalo zviera, ktoré sa na oltári zabíjalo, a tak bola prinášaná krvavá obeta. Ale predtým hostiou býval človek – zajatý nepriateľ, ktorého na oltári zabíjali a obetovali svojim bohom.

2.  Slovo „hostia“ pochádza z kmeňa „host“, ktorý je spojený s významom nepriateľstvo – prevažne vojenského rázu. Z etymologického hľadiska konkrétny výraz hostia označoval bezmocnú mŕtvolu zabitého nepriateľa, pripraveného na oltári k zápalnej obeti. Toto označenie malo pejoratívny charakter – asi ako „zabitá zdochlina“.

3.  Podávanie hostií je nevhodným zmenením príkazu Pána Ježiša. On nedával učeníkom pečené bochníky, ani oblátky jednotného tvaru a veľkosti, ale lámal celý chlieb a podával ho upozorňujúc, že práve tak ako je ten chlieb celistvý i Ježišov ľud má tvoriť jeden súdržný celok. A práve tak, ako sa ten lámaný chlieb skladá z mnohých častí, ktoré ho tvoria, tak i to telo Kristovo vytvárajú tí mnohí, ktorí sú jeho. Každá odlomená časť je iná ako ostatné. Ale do toho tela patrí. Kristovo telo sa neskladá z jednotne tvarovaných dielov, ale z nespočetne odlišných častí, ktoré do seba zapadajú a vzájomne sa dopĺňajú. Každý kresťan práve tým, že je neopakovateľne iný ako ostatní, prispieva svojím podielom k vytvoreniu tej celistvosti Kristovho tela: Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme [svoj] podiel na [tom] jednom chlebe. {1 Kor 10:17}

Krista prijímame vierou, a nie oblátkou!

 

ZHRNUTIE

 

¨  V NZ nie je večera Pánova označená ako eucharistia.

¨  Biblia nenaznačuje, že účasť na večeri Pánovej zabezpečí odpustenie hriechov! S odpustením hriechov však súvisí, a to tak, že na večeri Pánovej sa zúčastňujú tí, ktorí majú obeťou Ježiša Krista hriechy odpustené! Zúčastňujú sa práve preto, že majú hriechy odpustené!

¨  Večera Pánova je symbolom, postaveným na skutočnosti – na obeti Pána Ježiša Krista. Ale nevytvára tú skutočnosť – nie je obeťou! Je pamiatkou obete. Tak ako starozákonné obete ukazovali na obeť budúcu, tak NZ ukazuje na obeť minulú. SZ spel k NZ, preto poukazoval na to, čo sa stane. NZ vyšiel zo SZ, preto ukazuje na to, čo sa stalo!

¨  Večera Pánova nie je obeťou, lebo NZ stojí na jedinej obeti Ježiša Krista. Samozrejme, že pre novozmluvný ľud existujú aj ďalšie obety a je veľmi, veľmi žiadúce, aby kresťania o tom vedeli. Sú to

–    obety chvály (Hebr 13:15)

–    obety hmotné (Fil 4:17–18)

–    obeta svojho tela, živá, svätá (Rim 12:1)

¨  Pán Ježiš prikázal: to robte… Ide o poslušnosť jeho príkazu. Kto ho chce poslúchnuť, teraz už vie prečo a ako. Kto nechce poslúchnuť, nebude sa môcť vyhovoriť, že nevedel.

¨  Ak odstránime nezrozumiteľné slová typu liturgia, eucharistia, omša a nahradíme ich našimi zrozumiteľnými pomenovaniami, tak bude musieť nutne RKC urobiť revíziu v celom názvosloví omše – revíziu, ktorá sa pýta medzi ľud už po stáročia a ktorú Druhý vatikánsky koncil nariaďuje slovami:

»Obrady nech vynikajú vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam, nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.« [viii]

 

VEČERA PÁNOVA

 

Predobraz Pánovej večere

A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha. Požehnal ho a povedal: Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha, Stvoriteľa neba a zeme! Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ A on mu dal desatinu zo všetkého. {Ge 14:18-20}

Hoci ustanovenie Pána Ježiša o večeri Pánovej je podrobne popísané v evanjeliách i Pavlových listoch, vo vysluhovaní a ponímaní významu tohoto ustanovenia sa temer všetky cirkvi rôznia. Nie je však dôležitý spôsob vysluhovania, pokiaľ je princíp biblický. Zásada, ktorú by mali prijať všetci kresťania, znie: „Pokiaľ je princíp biblický, treba rešpektovať slobodu odlišného spôsobu a prevedenia. Ak nejde o biblický princíp, jednoznačne sa od toho treba dištancovať.“

V NZ je opísaná veľkonočná večera, počas ktorej Pán Ježiš nariadil pre budúce časy novú formu priebehu tejto večere. Z toho dôvodu táto večera síce prebiehala podľa pôvodných starozákonných predpisov, ale obsahovala už aj novozmluvnú formu. Priebeh novozmluvnej formy Pán Ježiš pri tejto príležitosti sám osobne predviedol, aby tak zanechal praktický príklad pre novozmluvný ľud. Opis Veľkonočnej večere v evanjeliách obsahuje nasledovné štyri časti:

1.  Jedenie veľkonočného baránka

2.  Slávnosť nekvasených chlebov

3.  Lámanie chleba

4.  Pitie vína

Pozrime sa teraz, čo jednotlivé časti znamenajú.

 

Jedenie Veľkonočného baránka a slávnosť nekvasených chlebov

 

Slávnosť b a r á n k a

Je to predpis Mojžišovho zákona. Je pripomínaním skutočnej udalosti, keď Boh vyslobodil svoj ľud, ktorý žil v Egypte v nevoľníckom područí Egypťanov. Pretože egyptský faraón nechcel Izraelcov z područia prepustiť, Boh mu poslal skrz Mojžiša a Árona deväť veľkých znamení v podobe rán, ktoré dopadli na Egypt. To však faraóna nepresvedčilo. Preto Boh zoslal na Egypt desiate znamenie v podobe hrozného trestu. Pán hovoril Mojžišovi: „Ešte jednou ranou budem biť faraóna a Egypt. Potom vás už stadiaľto prepustí. Nielenže vás prepustí, lež bude vás hnať odtiaľto.“

Potom Mojžiš vravel: „Toto hovorí Pán: »O polnoci prejdem Egyptom. Vtedy zomrie každý prvorodený v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, ktorý má sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného otrokyne, čo je pri žarnove, aj všetko prvorodené z dobytka.« A bude nárek po celej egyptskej krajine, aký dosiaľ nebol, ani viac nebude. Ale u Izraelitov ani pes nezaštekne ani na človeka ani na dobytča, aby ste poznali, že Pán obdivuhodne rozlišuje Egypťanov od Izraelitov.“ {Ex 11:1, 4–7}

V noci, ktorú Boh vopred určil, zahynuli všetci prvorodení ľudia a všetky prvorodené zvieratá v Egypte. Ale pre Izraelcov Boh určil zvláštny spôsob záchrany, aby sa tá rana netýkala aj ich. Museli zabiť barančeka a krvou z tohoto zvieraťa potrieť zárubeň vstupných dvier domu, v ktorom boli v tú noc zhromaždení. Táto krv bola znamením pre anjela, ktorý v noci zabíjal všetko prvorodené: dom, ktorý mal na zárubni krv barančeka, anjel obišiel – preskočil – a prvorodených v ňom nezabíjal. Z toho vznikol i názov slávnosti baránka „pascha“, alebo správnejšie „pesach“. Hebrejský výraz „pesach Jahvé“ znamená [ušetrujúce] preskočenie Pánovo. V tú noc stihol trest všetkých, ktorí si vopred nezabezpečili záchranu znamením krvi barančeka.

Boh nariadil pripomínať si pamiatku tejto udalosti každý rok v tom istom čase.

 

Slávnosť nekvasených chlebov

Neoddeliteľnou súčasťou tejto slávnosti bola aj slávnosť nekvasených chlebov. Počas siedmych dní nesmelo byť v dome nič kvasené a Izraelci mali celých sedem dní jesť nekvasené chleby. Pritom prvý a siedmy deň malo byť posvätné zhromaždenie. Pôvod tohoto nariadenia spočíval tiež na skutočnej udalosti. Keď nadišla tá hrozná noc, nebolo v Egypte domu, ktorého by sa nedotkla smrť. A keďže to bolo vopred oznámené, Egypťania konečne pochopili, že nemôžu viac odporovať Bohu a zdržovať Izraelcov. A tak ich tej noci doslova vyhnali. Biblia to opisuje nasledovne: O polnoci Pán pobil všetkých prvorodených v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, čo mal sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného zajatca, čo bol v žalári, aj všetky prvorodené zvieratá. V tú noc vstal faraón i všetci jeho služobníci a všetci Egypťania a v Egypte nastal hrozný nárek, lebo nebolo domu, kde by nebolo mŕtveho. A ešte v noci dal zavolať Mojžiša a Árona a povedal: „Vstávajte! Odíďte spomedzi môjho ľudu, ty aj Izraeliti, a choďte slúžiť Pánovi, ako ste si to žiadali! Vezmite so sebou aj ovce a dobytok, ako ste si žiadali, a choďte! A vyproste aj pre mňa požehnanie!“ Egypťania tiež súrili, aby ľud čím skôr odišiel z krajiny, lebo vraveli: „Všetci pomrieme!“ Ľud si vzal cesto, prv ako vykyslo, dieže [nádoby], zabalené do plášťov, na plecia. {Ex 12:29-34}

Z cesta, ktoré si vzali z Egypta, napiekli nekvasených osúchov; cesto nemohlo vykysnúť, lebo ich hnali z Egypta a nemohli sa dlho zdržiavať a pripraviť si jedlo na cestu. {Ex 13:39}

Hoci slávnosť baránka a slávnosť nekvasených chlebov tvorili v podstate jednu oslavnú udalosť, biblia ich rozlišuje ako dva samostatné úkony:

Toto sú Pánove sviatočné dni so sviatočným zhromaždením, ktoré budete sláviť v určenom čase: Na štrnásty deň prvého mesiaca podvečer bude Pánova Pascha a na pätnásty deň toho istého mesiaca je sviatok Pánových nekvasených chlebov: sedem dní budete jesť nekvasené chleby. V prvý deň budete konať sväté zhromaždenie; vtedy nesmiete konať nijakú služobnú prácu. Sedem dní budete prinášať Pánovi zápalné obety a v siedmy deň bude opäť sväté zhromaždenie; vtedy nesmiete konať nijakú služobnú prácu! {Le 23:4-8}

Že išlo o tú istú dobu slávnosti, treba pochopiť z faktu, že u Izraela končil deň západom slnka a ďalší deň začínal o chvíľu neskôr, východom večernice. To boli „dva časy večerné“. Najlepšie to ilustruje prvotný predpis o uvedených sviatkoch:

Baránok musí byť bezchybný, ročný samček. Vyberiete si ho spomedzi oviec alebo kôz. A bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohoto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer [medzi oboma časmi večernými] zabije. {Ex 12:5-6}

Vysvetlivka k uvedeným veršom v biblii na str. 144 hovorí: »V podvečer, doslovne medzi dvoma večermi. U Izraelitov sa deň končil západom slnka a vtedy nastával prvý večer. Východom večernice (Venuše) začínal sa nasledujúci deň a to bol druhý večer. Teda baránka mali obetovať 14. abíba v čase medzi západom slnka a východom večernice – v podvečer.«

Význam týchto dvoch sviatkov súvisí s tou istou udalosťou, ale keďže Boh rozlišuje dva sviatky, je to preto, že každý z nich má v tejto udalosti inú funkciu.

Slávnosť baránka symbolizuje záchranu pred smrťou. Smrť prišla ako trest od Boha, lebo Boh vykonával nad celým Egyptom súd. Súdu podliehalo prakticky všetko, čo bolo v Egypte. Baránkova krv spôsobila, že Izraelci boli zachránení, lebo anjel, ktorý vykonával rozsudok, rozlišoval znamenie krvi.

Tí, ktorí neverili Bohu, neverili ani jeho rozsudku, a preto nestáli o milosť. Nuž museli sa sami presvedčiť, že neverili pravde. Presvedčili sa však až vtedy, keď bol rozsudok vykonaný. Naproti tomu tí, ktorí verili Bohu, prejavili svoju vieru tým, že poslúchli príkaz Mojžiša a natreli veraje na svojich dverách krvou baránkovou. Jedine krv baránka mohla zamedziť vykonaniu rozsudku a zmeniť rozsudok smrti na milosť. Milosť spočívala v rozlíšení Izraelcov od Egypťanov a rozlišovacím znakom bola krv baránkova.

Pán obdivuhodne rozlišuje Egypťanov od Izraelitov. Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem biť Egypt. {Ex 11:7;12:13}

Slávnosť nekvasených chlebov symbolizuje vyslobodenie zachránených ľudí – ich vyvedenie na slobodu. Naväzuje síce bezprostredne na záchranu, ale týka sa už zachránených ľudí. Pre Izraela bol väzením Egypt. Otrokárom bol vlastne každý Egypťan, teda každý, kto v Egypte býval a patril tam. Vyslobodenie nespočívalo v možnosti vymaniť sa z nadvlády Egypťanov, ale v bezpečnom vyvedení Izraela z dosahu Egypťanov.

Mojžiš potom hovoril ľudu: „Pamätajte na tento deň, v ktorý ste odišli z Egypta, z domu otroctva, keď vás Pán odtiaľ vyviedol mocnou rukou. Preto sa nesmie jesť nič kysnuté.“ {Ex 13:3}

Boh si teda želal, aby Izrael rozlišoval dve fázy: záchranu a vyslobodenie. 

Záchranu pred smrťou od trestajúceho anjela Pánovho a vyslobodenie z otroctva krutej vlády Egypťana.

 

Lámanie chleba a pitie vína

Pán Ježiš sa pred svojou smrťou zúčastnil veľkonočnej večere. Veď on i jeho učeníci boli Židia, teda patrilo sa im zachovávať ustanovenia, ktoré cez Mojžiša dal Izraelu sám Boh. Ale súčasne pri tejto večeri ukázal, akú formu má mať táto veľkonočná večera v budúcnosti. Vedel predsa, čo bude nasledovať o pár hodín. 

A tak Pán Ježiš nastoluje nový typ obradu. Nezrušil zákon, teda ani baránka, ani chleby, ale dal im inú náplň. 

Namiesto krvi baránkovej je tu krv Ježiša Krista, ktorého Ján Krstiteľ nazval obetným Baránkom: Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. {Jn 1:29}“

Je tu teda záchrana skrze krv. Ale na rozdiel od SZ záchrana nespočíva v rozlíšení, ale vo vykúpení.

Každou – akoukoľvek – kúpou sa po zaplatení mení vlastník. Faraón si neprávom privlastnil Izraelitov, s ktorými mal Boh zmluvu. Preto Boh mal právo zachrániť ich – na základe zmluvy. Nás však vlastnil svet a žili sme bez známosti Boha. Preto nás Boh vykúpil krvou svojho Syna, Ježiša Krista z otroctva tohoto sveta. Svet už nemá na nás právo, lebo sme Božím vlastníctvom.

Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. {1 Pt 1:18-19}

Namiesto nekvasených chlebov je tu lámaný chlieb, a to je symbol Kristovho tela, ktorým je novozmluvný Boží ľud.

My ako-tak dokážeme rozumieť, že záchrana je skrze krv, ktorá bola platidlom pri vykúpení. Ale ako súvisí lámaný chlieb s vyslobodením?

Pre novozmluvný ľud bol väzením tento svet a otrokárom bol každý z tohoto sveta. Vyslobodenie nespočívalo v sile vzoprieť sa tomuto svetu, ale v možnosti odísť z tohto sveta. Samozrejme odísť z tohto sveta a ostať pritom žiť je nezmysel – ale len dovtedy, pokým uvažujeme v pozemských dimenziách. A tu je veľké tajomstvo Božie: začleniť sa do Kristovho tela – to je tá možnosť úniku z tohto sveta. Začleniť sa do Kristovho tela znamená prijať občianstvo v nebi, čiže stať sa občanom neba – bez ohľadu na súčasné miesto pobytu. No a prijať občianstvo v nebi znamená získať aj prirodzenú ochranu nebeského Kráľa. Zasľúbil to sám Ježiš Kristus slovami:

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. {Jn 17:15-16}

 

Prečo je v NZ zmenené poradie oproti SZ – najprv chlieb a až potom víno?

Nie všetko nám je dané spoznať. A zvlášť pri večeri Pánovej, lebo tá je veľkým tajomstvom Božím pre novozmluvný ľud. Ale mnohé z tohto tajomstva nám odkrýva Božie slovo.

Každý jednotlivec v Božom ľude, pri každom zídení k pamiatke večere Pánovej, najprv si opätovne pripomína lámaním chleba, že chcel byť vykúpený, že chcel vykúpenie prijať. A tým, že pri lámaní chleba „prijíma“ z neho vopred neurčiteľný diel, každý potvrdzuje, že chce byť v Kristovom tele práve tým dielom, ktorý mu bol daný, aby toto telo tvorilo spoločne celistvosť. Takto teda lámanie celistvého chleba pripomína jednotu. Lebo celistvý chlieb sa síce láme a rozdáva, ale dáva sa tým, ktorí sa zišli preto, že tiež tvoria celistvosť. A takto je rozlámaný chlieb síce rozdelený, ale jeho celistvosť je zachovaná celistvosťou tých, ktorí chlieb prijali a ostali spolu.

Lebo Kristovo telo je len jedno.

A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. {1 Kor 10:16b–17}

Neoddeliteľnou súčasťou lámania chleba je pietny akt, ktorý nám pripomína, že platidlom bola krv Kristova a výkupným bola smrť.

A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. {1 Kor 11:26}

 

Záver:

 Nie opätovné lámanie chleba nás robí Božím ľudom,

ale preto, že Božím ľudom sme,

k lámaniu chleba sa opätovne schádzame.

 

 

Ako často vysluhovať pamiatku večere Pánovej

Na pomoc si vezmeme text apoštola Pavla.

Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek [gr. hosakis] ho budete piť na moju pamiatku.“

A tak vždy, keď [gr. hosakis] budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. {1 Kor 11:23-26}

V tomto texte prakticky vidíme, ako sa mení zmysel myšlienky typom prekladu. Grécky výraz „hosakis“ je tu preložený vo dvoch veršoch, bezprostredne po sebe nasledujúcich, dvoma rôznymi spôsobmi: „kedykoľvek“ a „vždy, keď“. Ak v prvom prípade nahradíme výraz „kedykoľvek“ vhodnejším výrazom „vždy keď“, zistíme, že tu nejde o to, ako často máme úkon konať, ale o to, čo máme pri tom úkone robiť.

Toto robte, [vždy keď ] ho budete piť na moju pamiatku.

Otázka ako často vysluhovať večeru Pánovu je zodpovedaná skôr výrazom „pamiatka“. Tá sa má pripomínať vždy, keď sa zvestuje Pánova smrť. My v praktickom živote nemáme problémy určovať dátum pamiatky smrti našich drahých príbuzných. Keď nám umrie niekto blízky, jeho úmrtie máme spočiatku na mysli dennodenne. A čím nám bol drahší a bližší, tým dlhšie trvá náš aktívny smútok, počas ktorého prežívame, že nám dotyčná osoba chýba. Niekedy to trvá celý rok, niekedy i dlhšie. Ale po čase sa vraciame do každodenného života. A začneme si pripomínať deň úmrtia drahej osoby väčšinou raz do roka, vždy na ten deň, kedy k úmrtiu došlo. Nie preto, že by

sme si už počas roka na ňu nespomenuli, ale preto, aby sme na ňu nikdy nezabudli! Preto si pamiatku úmrtia zvykneme raz do roka pripomínať dôkladnejšie. Každá rodina má na to svoj vlastný spôsob.

Nám Pán Ježiš spôsob predviedol prakticky. Slovami toto robte prikázal nám ho konať. A kedy to máme konať, to nám pripomína apoštol Pavol slovami v tú noc, keď bol zradený. Áno, ten dátum presne poznáme. Veď každoročne svätíme Veľkonočné sviatky. Kvetná nedeľa, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa, ba i pohanský Veľkonočný pondelok – to sú pre nás známe sviatky. Len ten večer pred Veľkým piatkom, keď je výročie večere Pánovej, nekoná sa nič… Z nefunkčnej preduchovnenosti – tým, že ho konáme každý inokedy a veľa ráz do roka – deň skutočnej pamiatky ignorujeme…

Izraeliti nemali problém ako často si pripomínať pamiatku Veľkej noci, pretože bola predpísaná jednoznačne raz do roka:

A tento predpis budeš zachovávať rok čo rok v určený čas. {Ex 13:10}

Pre ľud Novej zmluvy by mala byť pamiatka večere Pánovej tiež v ten istý deň, ako bývala Pascha. Je na to jeden dôvod. SZ totiž na niekoľkých miestach hovorí, že ustanovenie sviatku baránka je na večné veky.

Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok: Z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie! {Ex 12:14}

Boh zachoval novozmluvnému ľudu kontinuitu so SZ tým, že večeru Pánovu ustanovil na ten istý deň a slovami svojho Syna prikázal zachovávať ju: Toto robte na moju pamiatku!

A že to nezanikne nikdy, zasľúbil Pán slovami: Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami v kráľovstve svojho Otca.“ {Mt 26:29}

Záver:

Pamiatka chleba a vína je pamiatkou smrti. A tá má svoj presný dátum.

Večera Pánova má byť raz za rok a mali by sa jej zúčastniť podľa možnosti všetci kresťania.

 

Kto sa smie zúčastniť

Židovský národ vedel, kto sa smie zúčastňovať veľkonočnej večere a prísne to dodržiaval:

Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: „Toto je predpis o pasche: Nijaký cudzinec z nej nesmie jesť. Ak je pri tebe nejaký cudzinec a chcel by pre Pána zasvätiť paschu, tak sa musia dať všetci jeho príslušníci obrezať. Len potom sa môže priblížiť a sláviť ju a bude ako domorodec, ale neobrezaný z nej nesmie v nijakom prípade jesť.“ {Ex 12:43,48}

No a ľud NZ tiež má vedieť, že novozmluvnej večere Pánovej sa smie zúčastniť len ten, kto je krvou Ježiša Krista začlenený medzi jeho ľud. Ak by sa jej zúčastnil cudzinec – nespasený človek – je tu veľmi vážne varovanie:

Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. {1 Kor 11:27-28}

To však platí aj pre tých, ktorí sú kresťanmi, ale žijú v hriechu. Kresťan, ktorý žije v hriechu a nechce od svojho hriechu upustiť, nesmie sa zúčastniť večere Pánovej!

Ale to nie je zákaz pre tých, ktorí sú síce v hriechu, ale svoj hriech chcú zanechať. Práve večera Pánova je dôvodom dať najprv do poriadku hriechy – vyznaním a pokánim. Na večeru Pánovu sa teda treba pripraviť, aby sa jej každý kresťan mohol zúčastniť. Aby sa nik nemusel vyčleňovať! Správnou prípravou sú modlitby, vyznanie hriechov a pokánie, aby sme mali čistý svoj vzťah

¨  k Bohu

¨  k vlastnej rodine                   

¨  k bratom a sestrám    

Záver:

Ak teda aj my chceme verne Krista nasledovať, odhoďme falošnú stredovekú tradíciu obradníctva a prijmime skutočný, jasný a jednoduchý Kristov príkaz, ktorý doslovne znie:

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ {Mt 26:26-28}


[i] Dokumenty II.VK – Konštitúcia o posvätnej liturgii, čl. 6

[ii] Janáč: Keď Kristus je žiť, str. 116

[iii] Malý teologický lexikon, str.332

[iv] Krištůfek: Všeobecný církevní dějepis, III. diel, str. 344

[v] Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu, Konštitúcia o posvätnej liturgii, čl. 55

[vi] Janáč: Keď Kristus je žiť, str. 162

[vii] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium

[viii] Dokumenty Druhého Vatikánskeho koncilu, Konštitúcia o posvätnej liturgii, čl. 34 (Spolok sv. Vojtecha, Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava 1969)

Čítať ďalej

9 – Sviatosť pokánia

 

 

 

POKÁNIE

 

Na úvod jeden citát

»Možno, že ste si pri čítaní predchádzajúcich kapitol dali otázku, ako sa všetko to, o čom sme hovorili, prejavuje v živote katolíkov, ktorých poznáte. Väčšina katolíkov u nás je „matrikových“ – sú pokrstení, snáď mali i svadbu v kostole, na bohoslužby prichádzajú cez veľké sviatky, ale inak sa na spoločenstve cirkvi nepodieľajú, sviatosti neprijímajú a ich životná prax sa nelíši od spôsobu života neveriacich ľudí.« [i]

Uvedený citát je z českej knihy, ktorá je prekladom z nemeckého originálu Der katholische Glaube. Ale platí to i u nás. A my sa musíme spýtať, prečo väčšina katolíkov je „matrikových“ v Nemecku, v Česku, na Slovensku, ba aj na celom svete?

Odpoveď je jednoznačná. Lebo prichádzajú do RKC bez pokánia. A to, že existujú, je dôkaz, že do RKC sa vchádzať bez pokánia dá. A to, že sú „iba matrikoví“, je zase dôkaz, že bez pokánia človek nemôže prísť k Bohu – nemôže sa stať kresťanom! Preto sviatosť pokánia je zo všetkých sviatostí najdôležitejšia, lebo

bez pokánia nie je možné prijať milosť Ježiša Krista!

 

Čo je pokánie podľa NZ

Príchod Spasiteľa ohlasoval Ján Krstiteľ.

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.{Mk 1:4-5}

Výsledkom činnosti Jána Krstiteľa bolo pokánie Izraela. Následne tí, čo urobili pokánie vyznajúc svoje hriechy, dávali sa pokrstiť. Teda krst bol druhotným krokom – prvotným bolo pokánie!

Dať sa pokrstiť bez pokánia je veľmi nebezpečný trend. Už v čase Jána Krstiteľa sa našli takí, ktorí síce chceli vonkajší efekt symbolizovaný krstom, ale bez vnútornej zmeny dosahovanej pokáním. Ján ich nazval hadím plemenom a varoval ich, že krst bez pokánia by im aj tak nepomohol, lebo konečné triedenie bude robiť Ježiš vejačkou Svätého Ducha.

Keď videl [Ján], že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia!“ {Mt 3:7-8}

„Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: ‚Naším otcom je Abrahám!‘ – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ {Mt 3:9-12}

To je memento aj pre nás. A teraz si všimnime pár veršov, ktoré jasne hovoria, že pokánie je prvotné. Odpustenie nasleduje až po pokání a krst to už len potvrdzuje.

¨  Ján Krstiteľ hlásal krst pokánia: V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ {Mt 3:1-2}

¨  Ježiš robil to isté: Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ {Mt 4:12,17}

¨  Ježišovi učeníci robili to isté: Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. {Mk 6:7-12}

¨  Peter započal zasľúbenú prácu tak ako Ján a Ježiš: Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ {Sk 2:37-39}

¨  A od nás sa očakáva tiež to isté: Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ {Lk 24:45-47}

Teda tí, ktorí tvrdia, že krstom sa odpúšťajú hriechy, robia to preto, lebo im je ozajstné pokánie cudzie. A pretože sú to vodcovia cirkvi, dobre vedia, že povinným krstom sa z nemluvniat nestanú kresťania. Snáď preto Kódex kanonického práva nepozná pojem „kresťania“, ani pojem „Božie deti“. Laických členov RKC nazýva „pokrstení“, lebo sa nepočíta s tým, že pokrstený by mal byť aj veriaci, ani s tým, že by mal byť nasledovníkom Krista – kresťanom. Stačí, že je člen RKC. Nič viac sa od neho neočakáva. Lebo často ani jeho vrchnosť nič viac nemá a neponúka.

Ak odhrnieme oponu stredoveku, v tej chvíli si začneme uvedomovať nasledovné:

¨  že pokrstení sú členmi RKC bez ohľadu na to, či veria alebo nie

¨  že tento stav u väčšiny členov RKC trvá obyčajne po celú dĺžku ich života

¨  že vrchnosť RKC svojim veriacim i neveriacim členom sľubuje tú istú odmenu, hoci Božie slovo veriacich a neveriacich diferencuje nasledovne: Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. {Jn 3:36}

¨  že pokrstený člen RKC – hoci neveriaci – je hodnotený ako plnohodnotný kresťan, ale pokrstený – hoci úprimne veriaci – člen inej cirkvi je považovaný za kresťana, „ktorému ešte čosi chýba“: »Hoci nekatolíckym kresťanom ešte chýba čosi buďto z viery alebo z dokonalého podriadenia sa Petrovmu nástupcovi, predsa sa u nich nachádzajú také hodnoty, ktoré ich spájajú s Cirkvou katolíckou, všeobecnou.« Čo je to čosi, nájdeme v tom istom slovníku na ďalšej strane: »Nemôžu byť spasení tí, čo nechcú vstúpiť do Cirkvi alebo nechcú v nej zotrvať, hoci vedia o katolíckej Cirkvi a o jej Kristom ustanovenej nevyhnutnosti.« [ii]

 

Práve preto, že mnohé cirkevné kruhy dodnes nepochopili uvedené body, vzniká rozdiel medzi členom cirkvi a kresťanom. Samozrejme z toho vyplýva i ďalšie následné bytie a konanie týchto ľudí: členovia cirkvi poslúchajú svoju cirkevnú vrchnosť, zatiaľ čo kresťania poslúchajú Krista! Aký je v tom rozdiel, ukážeme si prakticky. Začneme však pekne od začiatku. Keďže sviatosť pokánia sa v RKC zvykne tiež nazývať sviatosť zmierenia, je potrebné si vysvetliť, aký rozdiel je medzi pokáním a zmierením.

Pokánie je proces, ktorým možno dosiahnuť zmierenie s Bohom, teda účelom pokánia je zmierenie sa s Bohom. Ale zmierenie s Bohom je viazané na odpustenie, čiže mohli by sme povedať, že zmierením je odpustenie právne potvrdené. Pri zmierení sa Boh ocitá akoby v úlohe prokurátora, ktorý mal dôvod stiahnuť žalobu a teraz už žiadnu žalobu nemá.

Pokánie  (gr. metánoia) je zloženým slovom a jeho pôvodný grécky význam bol „spoznanie, pochopenie, uvedomenie [stavu]“. V reči NZ má však toto grécke slovo prenesený – výlučne biblický – význam, vyjadrujúci „spoznanie a oľutovanie svojich [zlých] skutkov“.

Odpustenie  (gr. áfezis) znamenalo pôvodne vymazanie pohľadávky či záväzku. Odpustenie našich hriechov je zbúraním priehrady medzi človekom a Bohom:

Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje. {Iz 59:2}

Zmierenie  (gr. katallagé) je slovo, ktorým sa v NZ neplytvá. Včítane rôzneho tvaroslovia sa nachádza v NZ len niekoľkokrát a ústredný význam tohto slova vyjadrujú nasledovné verše apoštola Pavla: 

Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! {2 Kor 5:17-20}

 

Uvedené verše ukazujú dva druhy zmierenia: 

¨  zmierenie, ktorým nás zmieril Boh so sebou – obeťou Ježiša Krista

¨  služba zmierenia, ktorá z tohto zmierenia vyplýva, ktorou pôsobíme za tým cieľom, aby zmierenie s Bohom mohli prijať ďalší ľudia.

Tu treba upozorniť na skutočnosť, že pojem „zmierenie s Bohom“ sa nachádza v dimenziách, ktoré náš rozum nedokáže pochopiť. Zmierenie tak, ako to pripravil Boh, nie je výslednicou nášho pokánia, lebo Boh zmierenie s nami zabezpečil skôr, ako sme vyslovili naše prvé „odpusť mi“. Prečo je to tak? Odpoveďou je nasledovný verš: A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia. {Hebr 9:22} Keďže nemáme dôvod neveriť uvedenému veršu, začíname chápať, že keby Boh nepripravil zmierenie vopred, tak by pri každom našom „odpusť mi“ muselo nasledovať „vyliatie krvi“, aby Boh mohol potvrdiť svoje „odpúšťam ti“. Preto Boh pripravil zmierenie vopred a krv jeho Syna je univerzálnym platidlom – platí pre každého, v každej dobe, v každom rozsahu a v každej krajine:

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.{Rim 5:8-10}

 

V NZ treba rozlišovať dva stupne pokánia

¨  pokánie, ktorým sa človek stáva kresťanom

Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo. {1 Jn 1:8-10}

¨  pokánie, ktoré činí kresťan

Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obeťou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. {1 Jn 2:1-2}

 

V oboch stupňoch ide o tie isté kroky.

1.  Poznať svoj hriech. Poznať svoj hriech, to je práca Ducha Svätého. Je to situácia, pri ktorej Duch Svätý nastavuje duchovné zrkadlo, v ktorom človek uvidí svoj stav. Vtedy si dokáže uvedomiť svoje hriechy.

2.  Oľutovať svoj hriech. Ľútosť nad vykonaným hriechom pôsobí ten istý Duch, takže človek, ktorý poznal svoj hriech, ak naďalej dovolí, aby v ňom Duch Svätý konal, nemôže mať pokoj vo svojom srdci, kým svoje hriechy v ľútosti pred Bohom nevyzná.

3.  Vyznať svoj hriech. Neznamená to zmieniť sa o ňom, neznamená to pomenovať ho. Samozrejme, že je potrebné dokázať každý hriech pomenovať, lebo práve tým hriech prestáva byť anonymným a stáva sa konkrétnym, odhaleným. Ale vyznať znamená viac. Vysvetlíme si význam tohto slova v inej súvislosti. Napríklad vyznať lásku. To je stav človeka, keď láska, ktorá je v ňom, tlačí sa na povrch, a človek sa dostáva do stavu, keď nie je možné konať inak, ako lásku milovanej osobe vyznať. Vyznať hriech je niečo podobné, len na rozdiel od lásky hriech má zápornú hodnotu. Ale rovnako to musí von, pretože to v sebe človek už nemôže, ani nechce držať.

 

Obsah týchto troch krokov sa dá zhrnúť do dvoch slov.

Je to kajúcnikove úprimné ODPUSŤ MI – adresované Bohu.

Obsah odpustenia sa dá taktiež zhrnúť do dvoch slov. Je to Božie ODPÚŠŤAM TI – adresované kajúcnikovi.

A výslednica pokánia a odpustenia sa nazýva ZMIERENIE.

 

Zmierenie znamená, že medzi kajúcnikom a Bohom niet viac žiadnej prekážky,

 ktorá by narúšala ich vzájomný vzťah lásky.

 

Pokiaľ ide o pokánie kresťana, kroky sú síce tie isté, ako u nekresťana, ale obsah je bohatší. Keďže kresťan už nie je sám – má bratov a sestry – platí tu princíp vzájomnosti:

 

¨  Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého. {Jak 5:16}

¨  Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. {Gal 6:1-2}

¨  Kresťan nesmie ani na okamžik vypustiť z pamäti, že Boh je ten, ktorý odpúšťa, ale jeho odpustenie je viazané na jeho podmienku, aby sme aj my odpustili svojim vinníkom. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. {Mt 6:12-15}

 

Čo je pokánie podľa RKC

»Pokánie v teológii v širšom zmysle znamená odvrátenie sa od hriechu ako od urážky Boha; v užšom zmysle znamená sviatosť ustanovenú Pánom Ježišom na odpustenie hriechov po krste spáchaných. Spasiteľ ustanovil túto sviatosť vtedy, keď dýchol na apoštolov a povedal im: „Príjmite Ducha Svätého; ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorým zadržíte, zadržané sú.“ (Jn 20,22-23[iii]

Kánon 959 – »Vo sviatosti pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.«

Kánon 965 – »Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.«

Kánon 966 – §1. »Na platné rozhrešenie od hriechov sa vyžaduje, aby vysluhovateľ okrem moci posvätného rádu mal splnomocnenie ju vykonávať veriacim, ktorým udeľuje rozhrešenie.« – §2. »Toto splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom, alebo udelením kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 969.«

Kánon 970 – »Splnomocnenie spovedať sa má udeľovať iba presbyterom, o ktorých sa skúškou zistilo, že sú súci, alebo ich súcosť je zrejmá odinakiaľ.«

Kánon 989 – »Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.« [iv]

 

V čom je rozpor RKC voči NZ pri sviatosti pokánia

1.  Všimnime si prvú definíciu pokánia podľa RKC. Tu zisťujeme, že definícia determinuje dva stupne pokánia

¨  pokánie v širšom zmysle – (teda pokánie, ktorým sa stáva človek kresťanom). Podľa RKC síce existuje pokánie v širšom zmysle, ale nikde sa obšírnejšie nespomína. A my sa pýtame, prečo sa o tomto type pokánia nikde nehovorí? Odpoveď je jednoznačná. RKC krstí nemluvňatá a tie nevedia, čo je to pokánie a ani vedieť nepotrebujú. Teda členom RKC je možné stať sa bez pokánia. Ale k Bohu bez pokánia prísť nemožno. Tu je prvý vážny rozpor.

¨  pokánie v užšom zmysle – (teda pokánie, ktoré robí kresťan už po krste). Pokánie v užšom zmysle sa nazýva sviatosťou a vysluhovateľom sviatosti musí byť riadne vysvätený kňaz, ktorý je splnomocnený na túto funkciu, ak sa na ňu hodí. Aby ho mohol cirkevný ordinár splnomocniť na odpúšťanie hriechov, musí byť „súci“. Takéto divné kritérium evanjelické cirkvi prijať nemôžu, pretože Božie slovo hovorí o inom kritériu: Vysluhovateľ musí prijať Svätého Ducha! A táto podmienka sa zase nenachádza v spomínanom Kódexe ani v katechetických príručkách RKC. Takže druhý vážny rozpor.

2.  Pán Ježiš posiela svojich učeníkov ako svojich zástupcov a dáva im poverenie i náplň práce. Prv ich však na túto prácu vystrojil tým, že im „vdýchol“ Svätého Ducha. Pozrime sa na ten text a všimnime si ho podrobne.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ {Jn 20:21-23}

Teda právomoc odpúšťania či zadržovania hriechov dal tým, ktorí sú plní Svätého Ducha! Prečo? Lebo hovoria to, čo im zvestuje Svätý Duch. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. {Jn 16:13-14}

To znamená, že Duch Svätý ukazuje pravdu tomu, kto ho prijal. A taký človek potom pozná pravdu a odpúšťa, či zadŕža na základe poznania sprostredkovaného Duchom Svätým. Teda koná „v Duchu Svätom“. Nuž a konanie v Duchu Svätom je konanie v súlade s Božou vôľou.

Horeuvedené verše však iba ilustrujú to, čo sa malo stať. Slovami Prijmite Ducha Svätého Pán Ježiš učeníkom oznámil, čo majú urobiť – „prijať“. Teda tieto slová sú príkazom a nie konštatovaním toho, čo sa už stalo. Lebo keby uvedené slová znamenali, že v tej chvíli učeníci už prijali Ducha Svätého, nebol by im Pán Ježiš tieto slová pri svojom nanebovstúpení zopakoval. My sa však môžeme presvedčiť, že presne o štyridsať dní Pán učeníkom znovu pripomína, že majú čakať, kým nedostanú moc z výsosti. Súčasne im oznamuje, čo budú robiť, keď zostúpi na [nich] Svätý Duch:

Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. {Lk 24:45-51} On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. {Sk 1:7-9}

A vieme, že sa to o desať dní neskôr udialo. Učeníci boli naplnení Duchom Svätým a začali konať všetko to, čo im Pán prikázal – samozrejme, že v jeho autorite. Teda Pán Ježiš skutočne dal právo odpúšťať hriechy – tým, ktorí prijali Svätého Ducha!

3.  Dnes je situácia trochu iná. V RKC vznikajú nové spoločenstvá – najmä medzi mládežou. Sú to živé, dynamické spoločenstvá, pričom ich stretnutia mávajú prevažne modlitebnú orientáciu. Vodcami sú väčšinou horliví laici. Nuž a v týchto spoločenstvách dochádza k dôležitej biblickej skutočnosti – ľudia sú tam napĺňaní Svätým Duchom, a to bez prítomnosti farára či biskupa!!! Pritom sa často stáva, že miestny farár síce trpí takéto spoločenstvo vo svojom rajóne, ale s nevôľou nesie, že laik „prekračuje“ povolený rámec kompetencie. Ale stáva sa i to, že spoločenstvo ťažko znáša prítomnosť svojho farára. Prečo? Lebo v týchto spoločenstvách si začínajú uvedomovať nielen to, kto je Duch Svätý, ale začínajú evidovať aj jeho prítomnosť. Samozrejme, že pritom vnímajú i druhý extrém – osoby, v ktorých Ducha Svätého niet. A potom – zatiaľ len mimo spoločenstva – diskutujú. Asi takto:

 

A: „Všimol si si, že náš pán farár nemá Juraja v láske?“

B: „Áno, ale to preto, že mu nerozumie. Juraj je naplnený Svätým Duchom a zdá sa, že pán farár ani nevie, kto je Svätý Duch.“

A: „To je zvláštne. A prečo potom on môže hriechy odpúšťať a Juraj nesmie?“

B: „To neviem. Ale včera, keď som sa s Jurom modlil a vyznal Pánovi všetky hriechy, jasne som po modlitbe pocítil, že Pán mi hriechy odpustil. Povedal som to Jurovi a on mi potvrdil, že i jemu Pán ukázal to isté. Ale keď som sa spýtal, načo mám ísť ešte na spoveď, keď sú mi hriechy odpustené, Juraj mlčal. A ostal celý večer veľmi zamyslený.“

A: „Myslíš, že môže hriechy odpúšťať ten, kto nemá Svätého Ducha?“

B: „Neviem. Chcel by som povedať, že určite nie. Ale neodvážim sa to ani len vypovedať. Lebo keby náš pán farár naozaj nemal Svätého Ducha, celé naše mesto by malo hriechy neodpustené… A pritom si jasne uvedomujem, že som ešte ani raz po spovedi necítil to, čo som pocítil včera, hoci to nebola spoveď u farára. Akoby som bol novým človekom. Zvláštne.“

A: „Malo by sa s tým dačo robiť, ale to sa ľahko povie. Čo robiť, kde začať? A ako? Je to zložité.“

 

4.  A teraz praktický príklad.

Predstavme si takú najtypickejšiu farnosť RKC. Povedzme mestečko s 12 000 obyvateľmi, ktoré má 7 800 členov RKC, malú faru, jedného farára a jedného katechétu.

Keby ovečky včítane „matričných“ katolíkov v zmysle kánona 989 prišli na spoveď aspoň raz do roka, farár by sa musel zblázniť. Od spovedania. Lebo „vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz“. A ten, keby sviatosť pokánia chcel brať vážne, denne by musel vyspovedať priemerne 22 ovečiek. Ale to by sviatosť pokánia nemohol brať vážne, lebo ovečky by museli „šmýkať“ jedna za druhou ako na bežiacom páse… Ak by tá istá farnosť prežila duchovnú obrodu a ovečky by chodili na spoveď pravidelne – povedzme raz za štvrťrok – farár by musel vyspovedať denne v priemere 88 duší. To by predstavovalo denne 6 hodín spovedania. Zdá sa, že by ďalší koncil musel odsúhlasiť vyznávanie hriechov do bútľavej vŕby… Ak k tomu pripočítame vysluhovanie omše, krsty, sobáše, pohreby a posledné pomazania, tak potom … Skúsme si predstaviť takého bežného farára prakticky a pochopíme, že cirkevné predpisy urobili z pokánia formálny cirkevný úkon. To preto, lebo v prvotnej cirkvi neexistovala spoveď pred kňazom. Predovšetkým preto, lebo neexistovali ani kňazi! Preto si kňaz RKC nemôže dovoliť prakticky naplniť príkazy Božieho slova: jedni druhých bremená neste, vyznávajte si hriechy navzájom

5.  RKC dodnes zastrašuje svojich veriacich platnými hrozbami a kliatbami zo stredoveku. Napríklad Tridentský koncil podáva klamstvo, chránené hrozbou kliatby nasledovne:

»Kto popiera, že sviatostné vyznanie nie je ustanovené podľa Božieho práva, alebo že nie je nutné ku spáse; alebo povie, že spôsob tajného vyznania iba pred kňazom, ktorý katolícka Cirkev od začiatku zachovávala a ešte zachováva, nemá nič do činenia s Kristovým poverením a je iba ľudským vynálezom, nech je vylúčený [anathema sit]!« [v]

Preto sa nájde len veľmi málo teológov, ktorí sa odvážia čeliť týmto permanentným kliatbam a napísať pravdu, že od začiatku bola prax pokánia celkom iná. Súčasný slovenský teológ RKC, Dr. Mikluščák, veľmi jemným spôsobom predkladá pravdu, a tak priam diplomaticky usvedčuje Tridentský koncil zo lži:

»Zmenou v dejinách, ktorá najviac v tomto smere udiera do očí, je práve ušná spoveď, ktorá vymenila predchádzajúcu, päť storočí jednoznačne prevládajúcu prax cirkevného pokánia a presadila sa až po dlhom odpore vedenia Cirkvi. … Vernosť Tradícii nespočíva totiž iba v jednoduchom zachovávaní jestvujúceho. Vernosť znamená aj spomínanie si na pravdy Tradície, ktoré boli medzičasom zabudnuté a ktoré sa dnes opäť stávajú aktuálnymi, a tiež kreatívne hľadanie nových foriem.« [vi] [vii]

Prvotná cirkev chápala pod pojmom pokánie predovšetkým vyznávanie hriechov pred krstom! Lebo pokánie pred krstom – u dospelých ľudí – bolo základnou podmienkou prístupu k Bohu. Pokánie, ktoré potrebovali urobiť pokrstení kresťania, spočívalo vo vzájomnom modlitebnom vyznávaní hriechov. Ak však išlo o závažný hriech, prvotná cirkev mala zaužívané verejné káznenie, ktoré sa udialo pred celým zborom. Ak previnilec svoj hriech oľutoval, bol daný do zborovej kázne. To znamenalo, že v priebehu určitej doby, ktorú stanovil zbor, bol kajúcnik akoby „v skúšobnej lehote“. Ak sa v priebehu tejto doby ukázalo, že jeho pokánie bolo skutočné, zbor mu vyslovil „absolúciu“ (lat. absolútió – oslobodenie), čo znamenalo, že je oslobodený od kázne a stáva sa znovu plnoprávnym kresťanom vo svojom zbore. Vznikom funkcie kňaza sa postupne utlmovalo celozborové rozhodovanie a dochádzalo nielen k zmenám v zborovom živote, ale aj k zmenám významov pri dovtedy zrozumiteľných teologických pojmoch. A tak sa pojmu „absolútio“ priradil čisto cirkevný význam rozhrešenie. Tu „absolútio“ už neznamená oslobodenie od kázne, ale vyjadruje neobmedzenú moc kňazov – absolutizmus. A tak sa zo služobníka stal sudca. To ostatne potvrdil i Tridentský koncil svojím zastrašovacím spôsobom:

»Kto povie, že absolúcia – sviatostné rozhrešenie, ktoré dáva kňaz – nie je akt sudcovský, ale iba číra služba oznámenia a dosvedčenia … nech je vylúčený.« [viii]

Samozrejme, že k tej hroznej zmene nedošlo zo dňa na deň. Bol to temer osemstoročný deformačný proces. A celú deformáciu spôsoboval mocenský trend kňazov. I spomínaný Dr. Mikluščák uvádza zmeny v chápaní pokánia v rámci veľkého časového rozpätia:

»Prechodom od verejného pokánia ku diskrétnemu pokániu sa stávala úloha cirkevného spoločenstva stále nejasnejšou a do popredia naproti tomu vystúpila úloha kňaza. Tento vývoj bol posilnený na prelome tisícročí nahradením depektorálnej absolúcie za indikatívnu [oznamovaciu], čím sa z kňaza, ktorý prosí Boha za kajúcnika o odpustenie, stal kňaz, ktorý v mene Boha odpúšťa hriechy. V 13. storočí sa indikatívna formula stala jedinou formou sviatosti pokánia. Tým sa stratilo povedomie, že sviatosť pokánia je liturgiou spoločenstva, v ktorej je prosba spoločenstva za hriešnika a s hriešnikom podstatná.« [ix]

»Pre pochopenie ustanovení Tridentského koncilu o sviatosti pokánia má veľký význam skutočnosť, že koncilovým Otcom išlo v Tridente predovšetkým o obranu tradovanej praxe než o systematický náčrt a dogmatizovanie kompletnej teológie pokánia.« [x]

Vidíme tu na dôkazoch, že keď sa dostatočne zaužívala prax kňazskej absolúcie, kňaz prestal byť kresťanským spoluúčastníkom pri pokání v zmysle príkazu apoštola Pavla: Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. {Gal 6:1-2} Namiesto napĺňania Kristovho zákona začal napĺňať zákony koncilné, a tak sa postupne stal občianskym jurisdikčným činiteľom s trvalou pôsobnosťou v cirkvi.

»Podstatný viditeľný znak tejto sviatosti vyplýva z dogmy, že „sviatostné kňazské rozhrešenie je sudcovským úkonom“. (Tridentský snem)« [xi]

 

OČISTEC

 

Podľa vierouky RKC predstavuje očistec prechodný stav duší, ktoré síce skončili „skúšobnú dobu na zemi“ v stave milosti, ale musia si ešte odtrpieť za hriechy, aby boli očistení „úplne“. Ibaže v biblii niet zmienky o takomto priestore pre mŕtvych. NZ nepozná pojem „očistec“. Podklad pre nebiblické tvrdenie o očistci tvoria dva zle pochopené texty z biblie: 

¨  Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto [Júda] nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. {2.Mak 12:45-46}

¨  Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. {1 Kor 3:12-15}

Pokiaľ ide o prvý text, odhliadnuc od toho, že pochádza z deuterokanonickej knihy, je to text starozákonný. Pre nás je síce platná celá biblia, čiže rovnako SZ ako NZ, avšak my sme ľud Novej zmluvy, a preto je pre nás záväzná len Nová zmluva! A NZ hovorí, že …na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem. A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech. {Hebr 10:17-18}

Ak by sa niekto predsa len nechcel zmieriť s myšlienkou, že pre nás platí NZ, môže si vziať na pomoc aj starozákonný text. SZ totiž Novému zákonu nijako neodporuje. A ak je niečo ľudský výmysel, tak proti tomu stojí rovnako SZ ako NZ. Predpisy o obetách prináša 3. kniha Mojžišova. V nej čítame:

Ak z nevedomosti zhreší nejaký jednotlivec z obyvateľov zeme tým, že prestúpi niektorý Pánov príkaz a uvalí na seba vinu, tak potom, keď pozná svoje previnenie, ktorého sa dopustil, privedie na obetu za svoj hriech, ktorého sa dopustil, bezchybnú kozu, položí ruku na hlavu obety za hriech a obetu za hriech zabije na mieste, kde sa zabíja celostná žertva. {Le 4:27-29}

Tu vidíme prakticky, že obeta za mŕtvych je nezmysel. Účelom každej obety bolo aj v starozákonnej dobe robenie pokánia! Aby Boh mohol obetu prijať, musel byť k tomu splnený základný predpoklad – poznať svoje previnenie! A ten, kto svoje previnenie spoznal a chcel sa s Bohom zmieriť, musel sám priviesť zviera určené na obetu a počas obetného obradu aktívne sa na ňom podieľať – položiť ruku na hlavu zvieraťa a zabiť ho. Nuž a mŕtvy nielenže nevie priviesť zviera a zabiť ho, ale predovšetkým už nie je schopný robiť pokánie…

Kto bol teda krvou Ježiša Krista obmytý, komu boli skrz jeho obeť na kríži odpustené hriechy, ten nepotrebuje žiadnu inú obetu! Teda ani žiadnu „zmiernu obetu za mŕtvych“! Platí však aj opak: komu v tomto živote hriechy odpustené neboli, ten bude zatratený navždy – naveky a žiadna posmrtná čistiareň na tom nič nezmení. To je vlastne principiálna myšlienka posolstva NZ:

O našom umiestnení po smrti rozhodujeme v tomto živote! Po smrti sa už nič nebude dať zmeniť.

Druhý text je vysvetlený v stati Súdna stolica Kristova. Nehovorí nič o očistci. Skúsme si ho však prečítať znova: 

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.

Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy. Nech nik neklame sám seba! Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom, aby bol múdry. {1 Kor 3:11-18}

Hovorí sa tu o našich skutkoch, za ktoré buď dostaneme odmenu, ak sa dajú preniesť do večnosti, alebo nad nimi pocítime ľútosť, ak s nami do večnosti nevstúpia – na našu škodu. Ale takisto tu niet zmienky o očistci.

A ešte malá poznámka k samotnému pojmu očistec.

V telesnom ponímaní je opak špiny čistota. Proces nadobúdania čistoty sa nazýva očisťovanie. Takýto proces môže prebiehať všade, kde je voda – v kúpeľni, v čistiarni alebo i v zariadení typu „očistec“.

V duchovnom ponímaní však nejde o špinu, ale o nečistotu. Ibaže opakom nečistoty nie je čistota, ale svätosť! Proces oddeľovania od nečistoty sa nazýva posväcovanie. A to sa nedá dosiahnuť bez Boha! V nijakom očistnom oddelení! Lebo posväcovanie koná Svätý Duch! 

Zhrnutie:

Tvrdenie, že »v očistci duše trpia, a pritom sa tešia z istoty svojej večnej spásy« je prinajmenšom veľmi lacné protirečenie. Lebo podstatou spásy je udelenie milosti. Spasený človek vie, že nepôjde pred súd, a preto rozsudok za hriechy nebude nad ním vynesený. A kde nie je rozsudok, nie je ani trest.

Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. {Jn 3:18}

 

SÚDNA STOLICA KRISTOVA

 

NZ píše o dvoch druhoch súdu. Je to súdna stolica Kristova pre kresťanov a posledný súd pre všetkých ostatných.

Tu si predovšetkým musíme ujasniť, kto je kto.

Kresťan je taký človek, ktorý prijal od Ježiša Krista milosť. Táto milosť spočíva v tom, že mu Ježiš Kristus odpustil všetky hriechy. Teda kresťan je Kristom amnestovaný hriešnik. A ak nemá viny, niet dôvodu na súdenie. Sám Ježiš to potvrdzuje slovami:

Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. {Jn 5:24}

Samozrejme, že aj kresťana čaká súdne konanie. Tu ale pôjde o čosi iné. 

A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé. {2 Kor 5:9-10}

Vidíme, že sa tu nejedná o odsúdenie, ale o odplatu. A každému je jasné, že iná je odplata za dobré a iná za zlé. Veľmi zrozumiteľne to vysvetľuje nasledovný text: 

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. {1 Kor 3:11-15}

Skúsme si to vysvetliť opisne.

Pred súdnou stolicou Kristovou sa postaví staviteľ. Ježiš ho privíta so slovami: „Ty si ma prijal v mladosti a odvtedy bol tvoj život príkladným životom kresťana. Všetku prácu si konal poctivo a precízne, s vedomím, že ako kresťan musíš byť aj vo svojom odbore svetlom. Domy, ktoré si postavil, boli naozaj prekrásne, vynikajúce a funkčné, výberovej akostej triedy. Ale ja ich tu nemôžem nijako použiť. Vieš predsa, že som zasľúbil, že vám idem pripraviť miesto. A je už pripravené. Tu sú ulice zo zlata a múry z jaspisu. A tie tvoje domy – pozri tam dole – práve sa roztápajú. Bol si vynikajúci staviteľ, ale tvoje celoživotné dielo ostalo na zemi a taví sa. Máš škodu. Vojdi. Ale máš škodu.“

Potom snáď pôjde pán stredných rokov, ku ktorému Ježiš prehovorí: „Rozhodol si sa pre mňa v mladosti, prijal si ma a ja teraz dodržím, čo som ti prisľúbil. Vojdi. Celý tvoj život bol pre mňa bolesť a trápenie. Prijal si ma, ale tvoj život…tvoje skutky… ach, koľko to bolo pre mňa bolesti. Nebudeme už o tom hovoriť. Ty poď. Vojdi. Tvoje skutky ostali v ohni a ten ich strávil. Vojdi. Je to dobre pre teba, že tvoje skutky práve zhoreli, lebo sa viac nebudú spomínať. Inak by si tu žil vo večnom zahanbení. Ale tvojich skutkov už niet. Vojdi.“

A potom možno pôjde staručká, jednoduchá tetuška, ktorá nemala ani vzdelanie, ani postavenie, ani nebola nijako inak známa na našom svete. Pán Ježiš ju privíta so slovami: „Vítaj! Veľmi sa teším, že si tu. Ty si bola celý život tichá, skromná, utiahnutá a málokto si ťa na zemi všimol. Tvoji známi nestáli o tvoju spoločnosť a tvoji susedia ani nevedeli, že existuješ. Ale v skromnosti si vychovala tri dietky a všetky si ich viedla ku mne. Všetky tri ma prijali. A všetky tri sú tu! Tvoje dielo sem prešlo neporušené, oheň mu neublížil. Tvoje tri spasené deti ťa tu čakajú a čaká ťa aj odmena.“ A celé nebo ju radostne s jasotom privíta. A odmenou jej bude nielen zvítanie s milovanými deťmi, ale predovšetkým Ježišova pochvala pred celým nebom.

 

POSLEDNÝ SÚD

 

O súde zo skutkov hovorí kniha Zjavenie v dvadsiatej kapitole. Tento súd zo skutkov sa nazýva posledný súd. Na poslednom súde budú súdení všetci tí, ktorí vierou neprijali Kristovu milosť. Hovorí o tom evanjelista Ján:

 A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. {Jn 3:19}

Súd bude predstavovať spravodlivosť v tom zmysle, že sa vinníkovi prečítajú všetky jeho skutky, na základe ktorých bude „súdený“. Ale jednotný rozsudok, ktorý sa nazýva „druhá smrť“, nebude na tomto súde vynesený. V tom je ohromná milosť Božia, že Boh sám na tomto súde nevynesie rozsudok. Pretože rozsudok už vynesený bol. Každý človek sa s ním zoznámil ako s možnosťou voľby. A výber človeka je zaznamenaný a tisícročia archivovaný v knihe života. Teda hlavnou otázkou na tomto súde bude, či je dotyčný zapísaný v knihe života alebo nie. Ak sa nenájde jeho meno v knihe života, nebude pre neho pripravené miesto „vo večnom živote“, ktoré Pán Ježiš išiel pripraviť:

Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. {Jn 14:1-3}

Čiže súdom je doslovne vlastný výber, ktorý pre seba uskutočnil človek. Druhá smrť je teda výsledkom vlastného rozhodnutia človeka, ktorý sa sám rozhodol pre smrť – tentokrát už nie pre smrť ako pasívnu rezistenciu, ale pre smrť ako „mínusovú večnosť“. Pojmu druhej smrti človek v časnosti porozumieť nemôže.

Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera. {Zjv 20:14}

Tento súd však kresťana zaujímať nemusí, lebo tam nebude súdený. Jeho hriechy na tomto súde sa nebudú smieť čítať. Všetkému sa síce teraz nedá porozumieť, ale sám Ježiš Kristus zaručuje, že: kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. {Jn 5:24}

A to je devíza kresťana, zmysel kresťanstva a cieľ kresťanstva!

Hallelujah!

 

ODPUSTKY

 

Súčasná definícia RKC pre odpustky je:

»Odpustky sú odpustenie časných trestov za hriechy, čo do viny už odpustené, ktoré získava veriaci, riadne pripravený a za určitých podmienok, prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako služobnica vykúpenia, rozdeľuje svojou mocou z pokladu zásluh Krista a svätých. Delíme ich na úplné a čiastočné.« [xii]

K sformovaniu tejto zvláštnej vierouky RKC prispeli nezávisle na sebe tri rôzne úchylky.

1.  Akonáhle nastúpila éra kňazskej cirkevnej monarchie, musel sa upraviť spôsob aktu pokánia tak, aby bola uspokojená ctižiadosť kňazov. V 5. storočí už kajúcnikovi udeľovali rozhrešenie kňazi. Oni predpisovali aj spôsob zadosťučinenia, ktorým mohol kajúcnik zmierniť, respektíve nahradiť škody spôsobené svojím hriechom. Čiže podstata úmyslu zadosťučinenia bola na prvý pohľad správna. Ibaže nie vždy boli skutky nápravy uložené správnou mierou. A tak bohatí a vplyvní kajúcnici zvykli s kňazom vyjednávať, aby mohli „obdobie zadosťučinenia“ skrátiť alebo zmeniť. Na zintenzívnenie skutkov zadosťučinenia ponúkali modlitby a peňažné príspevky na dobročinnosť. To sa zdalo mnohokrát celkom prijateľné, a tak dochádzalo k „výmenám“ skutkov zadosťučinenia. Táto možná „výmena“ skutkov sa čoraz viac orientovala na poskytovanie peňažného odškodného, čo sa osvedčilo najmä preto, že peniaze sa stali akýmsi praktickým ekvivalentom pre „ohodnotenie“ jednotlivých prehrešení. Tak vznikla základňa pre odpustky. Už v 7. storočí bola táto prax nielen hojne zaužívaná, ale aj zneužívaná – kňazmi na svoje obohatenie. Preto sa kompetencia kňazom odňala a vyhradili si ju biskupi. Ale aj tu dochádzalo k zneužívaniu, preto si právo k udeľovaniu odpustkov nakoniec vyhradil pápež.

2.  Druhá úchylka sa datuje k začiatku križiackych výprav, ktoré boli namierené proti hroziacemu nebezpečenstvu rýchlo sa šíriaceho islamu. Súčasťou vierouky moslimov bola povinnosť viesť svätú vojnu „džihád“ proti nevercom – nemoslimom. Tí, ktorí by v takejto svätej vojne zahynuli, stávali sa „šáhidmi“ (niečo podobné ako martýr). Vierouka islamu zaisťovala šáhidom priamy vstup do Alahovho raja. A to kresťanom chýbalo, pretože v tých dobách už platilo kňazské rozhrešenie – absolúcia – ako podmienka k vstupu do večnosti. Umierajúcim bez rozhrešenia hrozil očistec! Preto sa začali predávať odpustky, ktoré mali doriešiť problém vstupu do raja aj u zomretého človeka, ktorý nedostal pred smrťou rozhrešenie. Samozrejme, že bolo treba upraviť i teologickú podstatu zmyslu odpustkov. Súčasťou tejto teórie bolo, že odpustky vydávané pre krížové výpravy zaručovali vojakovi v krížovej výprave odpustenie všetkých pozemských i posmrtných trestov, pričom odpustky začali pôsobiť až po smrti majiteľa. Pôsobili aj vtedy, keď odpustky zakúpil pre bojovníka ktokoľvek iný. Dokonca existovali aj odpustky určené pre duše v očistci. Táto prax bola bežná až do 13. storočia, kedy križiacke výpravy proti moslimom skončili.

3.  Tretia úchylka vznikla teóriou o „pokladnici zásluh“, ktorú rozpracoval Alexander Haleský. Podľa tejto teórie svätci, ktorí boli riadne pápežom svätorečení, vytvárali svojím svätým životom tu na zemi veľké množstvo dobrých skutkov. Toto množstvo bolo „väčšie“ ako sami potrebovali k svojej spáse, takže prebytok nimi vytvorených dobrých skutkov sa odložil v akomsi depozitári, z ktorého bolo možné podľa potreby čerpať pre tých, ktorým takéto skutky chýbali. Právo načierať do uvedenej zásobárne mal výlučne pápež. Keď však pápeži viedli veľmi nákladné vojny, na ktoré získavali prostriedky predajom odpustkov, bolo tu riziko, že sa pokladnica zásluh vyprázdni. Preto sa teória pokladnice zásluh pozmenila – rozšírením pokladnice o zásluhy Kristove. A tie sú nekonečné, takže už viac nehrozilo rozpredanie všetkých dobrých skutkov a vyprázdnenie pokladnice.

Pápež zrejme musel mať i určitú skladovú evidenciu o týchto dobrých skutkoch, takže vedel túto materiálovú sústavu dobrých skutkov previesť na finančnú sústavu akýchsi dobropisov či žetónov, ktoré potom prostredníctvom svojich služobníkov – biskupov a ostatného kléra – rozpredali hriešnikom za primeranú finančnú náhradu. A tá sa potom vracala späť – ibaže už do inej zásobárne – pápežovej.

Z uvedených troch úchyliek sa sformovala silná doktrína, ktorá si získala veľmi rozsiahlu podporu medzi laickou kresťanskou pospolitosťou. Prispeli k tomu zdôvodnenia, ktoré sa opierali o jeden spoločný motív. Bola to neistota. A tá sa nedala nijako odstrániť, pretože kritériá na nútený pobyt v očistci boli rôznorodé a očistec bol stálou a trvalou hrozbou pre všetkých laikov. Neexistovala objektivizácia podmienok pre očistec, a teda kajúcnik mal trvalú obavu, či v priebehu sviatosti pokánia nezlyhal ľudský faktor, či všetko – napriek absolúcii – prebehlo správne.

Neistota kajúcnika pramenila z troch obáv.

1.  Kajúcnik nemal nijakú záruku, či mu kňaz vymeral skutky zadosťučinenia primerane k jeho hriechom. Teória očistca napomáhala obave kajúcnika v tom zmysle, že ak nebola satisfakcia dostatočná, zbytok trestu musel kajúcnik odpykať v očistci. A tam sa trpelo…

2.  Kajúcnik nemal žiadnu istotu, či bola jeho ľútosť dokonalá. Pre Svätého Ducha nebolo v tej dobe pri udeľovaní sviatosti miesta, takže nemal kto uistiť, že je všetko v poriadku. Preto bola väčšina kajúcnikov, napriek pokániu, v trvalej neistote a strachu. Lebo za nedokonalú ľútosť patril časný trest. A ak sa v časnosti nevymeral, dalo sa to napraviť až v očistci. A v očistci sa trpí.

3.  Kajúcnik často pri spovedi nevyznal všetky hriechy, a napriek tomu prijal rozhrešenie. Aby to nebola svätokrádež, sám bol osobne zainteresovaný „doplatiť“ za chýbajúce vyznanie utajených hriechov.

Takto rafinovane zostavená teória neistoty získala podporu predovšetkým u laikov – tí vo vlastnom záujme odpustky zakupovať chceli. Boli to najmä katolíci, ktorí síce v Boha verili, ale nežili životom kresťana. Títo chceli získať namiesto trestu za hriech vykúpenie z moci hriechu. A to zakúpením vykúpenia z vlastných zdrojov.

 Proti odpustkom vystúpil Ján Wyclif, Ján Hus a všetci reformátori. Exaktne teologicky zdôvodnili, prečo sú odpustky pre Boží ľud neprijateľné. A tak odpustková vlna spľasla. Bezprostredne v dobe reformácie odpustky boli menovite Lutherom podrobené takej presvedčivej teologickej kritike, že predošlá živná pôda teoretického zdôvodňovania sa rozpadla. Aby mohol katolicizmus ostať v odpustkovej pozícii vzdoru, potreboval novú teoretickú základňu. A tú vybudoval Tridentský koncil.

 Neriešil!

 Nezdôvodňoval !

 Len ukrutným spôsobom preklínania zastrašoval!

 

A nanútil neistotu stredoveku aj pre ďalšie generácie – nasledovne: 

 »Kto povie, že po prijatí ospravedlnenia z milosti sa odpúšťa vina a večný trest každému kajúcemu hriešnikovi tak, že neostáva žiaden zvyšok časného trestu, ktorý by mal byť splatený buď v tomto čase alebo v budúcnosti v očistci – teda skôr ako by zaujal prístup do kráľovstva nebeského: nech je prekliaty.« [xiii]

Preto odpustky existujú v RKC dodnes…

Podstata odpustkov je nebiblická z nasledovných príčin:

¨  Nikde v NZ nečítame o polovičnom odpustení. Ale odpustky sú čiastočné a úplné.

¨  Nikde v NZ nečítame, že by sa malo rozväzovanie a zväzovanie robiť za peniaze! Naopak, NZ pred takýmto svätokupectvom výstražne varuje. Teologická terminológia RKC takéto svätokupectvo nazýva „simónia“, podľa mena Šimon – Sk 8:18.

¨  Nikde v NZ nečítame o poklade zásluh – pravdou je pravý opak – lebo sme všetci ako nečistí a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyzdné rúcho. {Iz 64:6a – Roháček}

Teda na odpustky, ktoré praktizovala RKC v stredoveku hľadíme ako na podvod, ktorým inštitúcia RKC lákala od svojich ovečiek peniaze a prisľubovala za ne to, čo nemohla dať, ani vyprosiť, lebo to nevlastnila.

 

 

Záver:

Pokým sa pokánie uskutočňovalo na pôde jednotlivých zborov biblickým spôsobom, pre teóriu odpustkov nebol žiaden priestor. Akonáhle sa cirkev začala odchyľovať od biblického spôsobu pokánia, odpustky sa stali nutným doplnkom ľudských ustanovení.

Východisko z tejto situácie pre RKC ukazujú Petrove slová, ktoré hovoril spomenutému Šimonovi:

Rob teda pokánie z tejto svojej neprávosti a pros Pána,

azda ti odpustí toto zmýšľanie tvojho srdca.

 {Sk 8:22}

 

 


[i] Naše víra, str. 286, (Zvon, Praha 1991)

[ii] Malý teologický lexikon, str. 78-79 (Bratislava 1989)

[iii] Malý teologický lexikon, str. 361 (Bratislava 1989)

[iv] Kódex kánonického práva, str. 363-367, (Bratislava 1996)

[v] Učenie o sviatosti pokánia, 6. kánon – ustanovené pre RKC na Tridentskom koncile v roku 1551.

[vi] Mikluščák Pavel: Teológia sviatostí I., str. 21 (Teologický inštitút v Spišskej Kapitule, Spišské Podhradie 1996)

[vii] Citáty sú uvádzané len ako orientačná ilustrácia. Ich úlohou je upozorniť na publikáciu Pavla Mikluščáka, Teológia sviatostí I., II. – a na jej autora, snažiaceho sa podať pravdivý historický vývoj uvedenej sviatosti. Aby nedošlo k nebezpečiu vytrhnutia z kontextu, doporučujem prečítať kompletne celú Mikluščákovu publikáciu!

[viii] Učenie o sviatosti pokánia, 9. kánon, Ustanovenia Tridentského koncilu

[ix] Mikluščák Pavel: Teológia sviatostí I., str. 9 (Teologický inštitút v Spišskej Kapitule, Spišské Podhradie 1996)

[x] Mikluščák Pavel: Teológia sviatostí I., str. 18 (Teologický inštitút v Spišskej Kapitule, Spišské Podhradie 1996)

[xi] Malý teologický lexikon, str. 361 (Bratislava 1989)

[xii]Jednotný katolícky spevník (Spolok sv.Vojtecha, Trnava 1990), str. 187

[xiii] Ustanovenie Tridentského koncilu O ospravedlnení, kán. 30, z 13. januára 1547.

Čítať ďalej

10 – Posledné pomazanie

 

 

 

SVIATOSŤ POMAZANIA

 

Podkladom pre vznik tejto sviatosti je nasledovný text z Biblie:

 

»O pomazaní chorých a o modlitbe«

Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

Eliáš bol krehký človek ako my a keď sa naliehavo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoj plod. Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov. {Jak 5:13-20}

 

Vidíme, že text nehovorí nič o poslednom pomazaní, ale o pomazaní pri nemoci. Toto si uvedomila i RKC a závery Druhého vatikánskeho koncilu už prinášajú návrh nasledovnej úpravy názvu:

»„Posledné pomazanie“, ktoré možno nazvať – a to priliehavejšie – i „Pomazanie chorých“ nie je sviatosťou iba tých, čo sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve smrti. Preto príhodný čas prijať túto sviatosť určite nastáva už vtedy, keď veriaci začína byť v smrteľnom nebezpečenstve pre chorobu alebo starobu.« [i]

Podstata uvedeného obradu v RKC spočíva v tom, že kňaz pomaže dotyčného na čele a rukách olejom, pričom hovorí slová sviatostnej modlitby. Táto sviatosť sa môže opakovať podľa potreby. Jedna z definícií tejto sviatosti znie:

»Účinkom tejto sviatosti je záchrana od večného zatratenia, čo sa deje poskytnutím posväcujúcej milosti. Cirkevná modlitba, ktorú sa kňaz modlí pri udeľovaní tejto sviatosti, spomína ako účinok aj možnosť telesného uzdravenia, „ak by to slúžilo duševnému spaseniu nezdravého“.« [ii]

 

Ak si však pozorne prečítame úvodný text z Jakubovho listu, zistíme, že praktické prevedenie v RKC je v rozpore s textom NZ.

¨  To, čo sme čítali v uvedenom texte z Jakubovho listu neplatí pre hocikoho. Modlitba starších a pomazanie olejom je určená výlučne kresťanom. A princíp kresťanstva spočíva v tom, že kresťan je spasený! To inými slovami znamená, že je už zachránený od večného zatratenia. Stalo sa to tak, že prijal odpustenie hriechov od Ježiša Krista. Kto toto neurobil, toho od večného zatratenia nezachráni nič – ani pomazanie olejom! Teda tvrdenie, že posledné pomazanie zachraňuje od večného zatratenia je nezmysel.

 

¨  Odpustenie hriechov, ktoré sa v texte spomína, sa týka tých hriechov, ktorých sa človek dopustil počas kresťanského života – nedobrovoľne. Preto sú tieto hriechy determinované slovkom ›ak‹; to aby bolo jasné, že ide o pripustenie možnosti hriechu, ale nie o samozrejmosť: a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.

¨  Účel tohto druh modlitby s pomazaním olejom nie je odprevadiť chorého na druhý svet, ale vyprosiť pre neho od Pána uzdravenie:

Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví.

 

¨  Príkaz znie zavolať si starších – teda nie jedného, ale minimálne dvoch. Potvrdzuje to i následný návod – nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene – oba úkony sú v množnom čísle preto, že predpokladajú účasť starších, a nie staršieho! O kňazovi tu niet ani zmienky.

 

UDEĽOVANIE VIATÍK

 

Viatikum je výstroj pre mŕtveho, ktorou ho pozostalí vystrojili, aby mohol prejsť cestu záhrobím do záhrobného cieľa. Je to okultný zvyk, zakotvený temer vo všetkých pohanských náboženstvách. Vierouka jednotlivého náboženstva určovala i druh tejto výstroje. Boli to symbolické kľúče, alebo peniaze na prevoz, či potrava na dlhú cestu, alebo u bohatých zomrelých celá družina, ktorú zaživa pochovávali.

V rannej cirkvi ľudia, ktorí prijali kresťanstvo, obyčajne pri tom opustili svoj predošlý náboženský systém. Avšak pri úmrtí takéhoto kresťana ho jeho pohanskí príbuzní úplne prirodzeným spôsobom vystrojili na cestu záhrobím podľa svojich pohanských zvykov. Kresťanstvo tak muselo všade tolerovať nevyhnutný styk s miestnymi pohanskými zvyklosťami. Táto vynútená tolerancia spôsobila, že pohanské zvyklosti vnikali aj do kresťanského života. A tak kresťanstvo muselo s týmto zlom v každej dobe bojovať. Tento boj bol v každej krajine iný, pretože rôzne náboženské pohanské systémy mali zaužívané rozličné druhy viatík.

Prvé správy o forme prijímania tela Pánovho ako „pokrm na cestu“ do večnosti pochádzajú už zo 4. storočia, kedy neučení horlivci doslovne striehli na moment smrti umierajúceho, aby mu mohli práve v tomto momente vtisnúť do úst „pokrm na cestu“. A tak vznikol prvý vážny spor, pretože táto horlivosť mala za následok, že umierajúci prijal „telo Pánovo“ niekoľkokrát za deň.

O dvesto rokov neskôr už v Ríme existovala bludná teória, ktorá tvrdila, že umrelého v čase vzkriesenia vzkriesi práve viatikum.

V súčasnosti RKC nepripisuje viatikám dáku zvláštnu úlohu, ale zo zotrvačnosti si tento okultný zvyk ponecháva. Záleží vlastne len na postoji jednotlivcov. Ozajstní kresťania viatikum na cestu záhrobím nepotrebujú. Kresťan totiž verí, že v údolí smrti nebude potrebovať nič, lebo jeho Pán tam bude s ním:

Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou {Ž 23:4a – Roháček}

 

 

 


[i] Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu, Konštitúcia o posvätnej liturgii, čl. 73

[ii] Malý teologický lexikon, str. 364

 

Čítať ďalej

11 – Stav manželský

Manželstvo vzniká manželskou

zmluvou,

čiže neodvolateľnou vzájomnou dohodou,

ktorou sa manželia slobodne

sebe navzájom darujú

a vzájomne sa prijímajú. [i]

 

Uvedená definícia je opísaná z knihy Obrady krstu detí a sobášne obrady – podľa Rímskeho rituálu (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1976). Táto definícia je nielen prekrásna, ale aj nanajvýš pravdivá. Takže kto chce prijať túto definíciu RKC a dovolí svojmu rozumu triezvo rozmýšľať, musí pripustiť, že do stavu manželského sa nevstupuje sviatosťou, ale zmluvou. Potvrdzuje to i Druhý vatikánsky koncil nasledovnou definíciou:

»Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi.« [ii]

 

PÁR SLOV NA ZAMYSLENIE

 Počas komunistickej totality kresťania v krajinách východnej Európy museli rešpektovať matričný zákon, ktorý zakazoval uzavrieť manželstvo kresťanským obradom. Princíp zákona bol ten, že kresťania rovnako ako nekresťania museli uzavrieť manželstvo v civilných matričných priestoroch predpísaným civilným spôsobom. Po uzavretí manželstva mohli ešte absolvovať akékoľvek náboženské ríty – teda aj rítus imitujúci náboženský obrad uzavierania manželstva. Ale k takýmto náboženským obradom smeli pristupovať len ako právoplatní manželia! Čiže náboženský obrad – nech už mal akúkoľvek formu – bol len imitáciou uzavierania manželstva, pretože manželstvo bolo uzavreté už pár hodín predtým. Náboženský obrad mohol byť teda nanajvýš požehnaním už uzavretého manželstva a všetky cirkvi – včítane RKC – uznávali toto dodatočné požehnanie za dostačujúce pre kresťanský charakter manželskej zmluvy. A to je dobre, lebo Boh neurčil nijaký obrad pre vstup do manželstva, ani nikde v NZ nenájdeme žiaden predpis, ako by mal manželský obrad vyzerať. To preto, lebo Boh neočakáva obrad, ale zmluvu! Pritom Boh vo svojej zhovievavosti rešpektuje vonkajšiu formu vstupu do manželstva – nech je tá forma akákoľvek.

Prečo tento dlhý úvod?

Lebo tu je obrovská šanca pre prvý krok k zjednoteniu cirkví. Tento prvý krok jednoty spočíva vo vzájomnom tolerovaní spôsobu uzavierania manželstva. Všetky evanjelické cirkvi sú v tomto zajedno. Ale krokom jednoty je len to, že dokážu uznať manželstvo uzavreté v inej cirkvi ako plne právoplatné. Nejde však o dokonalú jednotu, lebo pri zmiešaných manželstvách si nedokážu navzájom žehnať. A ak sa RKC doposiaľ nepridala, tak to nie je pre neodstrániteľnosť prekážok, ktoré tomu bránia, ale pre neochotu tieto prekážky odstrániť. Veď matričný zákon SR je pre všetky cirkvi ten istý. A teda musia ten istý zákon akceptovať katolíci i evanjelici.

Súčasne je tu i veľmi pravdivé kritérium triedenia cirkví na také, ktoré chcú ozajstné zjednotenie a také, ktoré pod rúškom „zjednotenia“ chcú započať len svoju nadvládu.

Aby vzájomné uznanie uzavierania manželstva mohlo nastať, je treba posúdiť, čo pri manželskom obrade je biblické a čo nie.

SVIATOSŤ MANŽELSTVA

Sviatosť manželstva podľa obradu RKC

Obrad sviatosti manželstva v omši má nasledovné kroky: [iii]

¨  privítanie

¨  bohoslužba slova

¨  sobášny obrad

¨  eucharistická bohoslužba

Vlastný sobášny obrad má nasledovný priebeh.

Otázky:

Kňaz: M a K, rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán tu pred zástupom Cirkvi a pred cirkevnou obcou sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a Cirkvou pýtam: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?

Obidvaja: Áno.

Kňaz: M a K, ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?

Obidvaja: Áno.

Kňaz: Chcete si založiť rodinu. Pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou. Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a zákonov jeho Cirkvi?

Obidvaja: Áno.

Manželský súhlas:

Keď teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrite svoj manželský súhlas.

Kňaz (pýta sa najprv muža): M, beriete si k za svoju manželku?

Muž: Beriem.

Kňaz: Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?

Muž: Sľubujem.

Potom sa pýta kňaz ženy: K, beriete si M za svojho manžela?

Žena: Beriem.

Kňaz: Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že mu budete vernou manželkou a že ho nikdy neopustíte ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ho budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?

Žena: Sľubujem.

Potvrdenie kňazom:

A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Všetci: Amen.

Prísaha novomanželov

Milí novomanželia, teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.

Manžel: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Manželka: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Stanovisko k sobášnemu obradu RKC

1.  Na začiatku sobáša sa kňaz pýta snúbencov, či ich rozhodnutie je slobodné a či sú rozhodnutí žiť v láske a „prijať“ deti a vychovávať ich. Tu je posledná časť otázky položená chybne, pretože manželstvo nemá úlohu prijať deti, ale plodiť deti: Boh ich požehnal a povedal im:„Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ {Ge 1:28} Uvedený rozdiel je dôležitý preto, lebo plodiť deti je Boží dar, pri ktorom plodnosť reguluje Boh a nie antikoncepcia!

2.  Hlavným úkonom sobáša je manželský súhlas, ktorý je vlastne manželskou zmluvou. Teda vstupom do manželstva je ústna manželská zmluva založená na slove. Kňaz potom potvrdí platnosť manželskej zmluvy a udelí manželom požehnanie. Avšak pôvodne i v RKC ešte nedávno namiesto slov „beriem – sľubujem“, boli odpoveďou slová „áno – áno“. Slová „beriem – sľubujem“ síce vyjadrujú takmer dostatočne podstatu sľubu, ale Ježišovým želaním je slovo „áno“. V ďalšom pochopíme, prečo.

3.  Tretím krokom sobášneho obradu je prísaha, ktorou novomanželia potvrdzujú slávnostne svoj sľub. Toto nariadenie sa protiví príkazu Pána Ježiša: No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je „áno – áno, nie – nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého. {Mt 5:34-37}

4.  Pozrime si teraz, ako táto prísaha vyzerá v skutočnosti – vo svetle uvedeného Božieho slova.

Prísaha novomanželov

Kňaz: Milí novomanželia, [práve som v mene svätej Cirkvi potvrdil uzavretie vášho manželstva, pretože som bol svedkom, ako ste obaja pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrili svoj manželský súhlas. Nemohol som teda ináč, ako v mene Otca i Syna i Ducha Svätého požehnať vaše manželstvo. Ste teda právoplatní manželia – pred Bohom, cirkvou i predo mnou. Ale aby ten Zlý mohol od začiatku vaše manželstvo nahlodávať, vzpriečte sa chytro vôli Ježiša Krista a] teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.

Manžel: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista [vyznávam, že na doporučenie kňaza porušujem Ježišov príkaz neprisahať a] prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. [Týmto súčasne potvrdzujem, že moja reč už teraz v zrode manželstva nie je áno – áno, nie – nie, pretože sľub, ktorý som pred chvíľočkou dal pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou, bol síce sľub pred všemohúcim Bohom, ale určite nebol ozajstný, keď mi kňaz kázal ešte prísahou tento sľub potvrdiť]. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Manželka: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám [že v mojom manželstve nebude moja reč áno – áno, nie – nie, pretože ňou nebola ani pri manželskom sľube. Veď sám kňaz bol svedkom, že som nevravela áno – áno, ale beriem – sľubujem. Asi preto mi kázal ešte prisahať. Tak teda prisahám,] že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!«

To nie je ironická parafráza. To je principiálne vážna vec! A tu treba poznamenať, že ak novomanželia chcú poslúchnuť Ježiša Krista, majú právo prísahu odmietnuť. A nič sa nemôže pritom pokaziť, lebo k prísahe už pristupujú ako právoplatní manželia, ktorým kňaz nielenže manželstvo potvrdil, ale ich aj požehnal.

Rozbor sviatostného charakteru manželstva

Sviatostné manželstvo je také

¨  do ktorého vstúpili obaja partneri pokrstení

¨  v ktorom aspoň jeden z partnerov je členom RKC

¨  ktoré bolo uzavreté podľa kanonických spôsobov RKC

¨  ktoré je nerozlučné

Ak sa teraz spýtame, čo spôsobilo, že manželstvo má sviatostný charakter, je nám jasné, že kňaz to určite nespôsobil, pretože dogmatika RKC tvrdí, že „sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným“. I niektoré príručky RKC tvrdia to isté:

»Sviatostným znakom manželstva je uzavretie manželskej zmluvy. Tento posvätný úkon vykonávajú manželia pred splnomocneným kňazom a dvoma svedkami. Uzavretím manželskej zmluvy si snúbenci sami navzájom vysluhujú a prijímajú sviatosť manželstva. Kňaz nie je vysluhovateľom tejto sviatosti, ale iba úradný svedok Cirkvi.« [iv] Uvedený výrok je však iba nepresným reprodukovaním názoru Tomáša Akvinského, ktorý označil ako prvý manželov za vysluhovateľov sviatosti a požehnanie od kňaza determinoval len ako sväteninu.

Teda sviatostné manželstvo mohol spôsobiť len vykonaný výkon. Čím? – No predsa tým, že sľubovali pred Bohom a jeho cirkvou. Pozrime si preto znovu pozorne vlastný akt uzavretia manželskej zmluvy. Všimnime si pri tom záverečné vyjadrenie kňaza: »A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.« Vidíme, že kňaz už len potvrdil, že sa tak stalo a potom sviatostné manželstvo požehnal.

Hoci sa manželstvo ako sviatosť traduje od Veronského koncilu z roku 1184, učenie o sviatosti stavu manželského bolo ustanovené až na Tridentskom koncile 11. novembra 1563. Motiváciou pre ustanovenia Tridentského koncilu bola obrana proti reformačnému trendu, pričom ustanovenie o sviatosti manželstva sledovalo dva ciele

¨  zamedziť možnosť vzniku manželstiev katolíka s nekatolíkom a

¨  udržať princípy RKC neprekonateľne oddelené od reformačných princípov

Ale dnes už nežijeme v stredoveku! Ľudia vedia čítať a písať. A tak sa sami môžu presvedčiť, že súčasné predpisy o „sviatostnosti“ sú len obratnou manipuláciou, ktorou sa „ovečkám“ vnucuje absolútna podriadenosť cirkevnej vrchnosti. Prečo? Aby naďalej existovala neprekonateľná prekážka k zjednoteniu kresťanov.

Samotná teória „sviatostnosti“ manželstva spôsobila v RKC veľa problémov. Katolícki teológovia viedli o „sviatostnosti“ počas niekoľkých stáročí zdĺhavé spory a neujednotili sa dodnes. Bolo treba rozpracovať teóriu nesviatostných typov manželstva a každý nový predpis prinášal potrebu úpravy a teda potrebu vzniku ďalšieho predpisu. Názorne to ilustrujú štyri príklady.

Príklad 1.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie pokrstenú evanjelickú stránku a rozhodnú sa zosobášiť pred rímskokatolíckym kňazom, manželstvo z hľadiska RKC je platné a sviatostné. Keďže „sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným“, v zmluvnej časti sobášneho obradu nie je predpísaný žiaden úkon kňaza, ale ani charakter kňaza. Možno, že ten kňaz pár minút pred tým spáchal ťažký hriech. Ale to nijako neovplyvní fakt uzavretia manželskej zmluvy. Možno, že ten kňaz žije trvalo v hriechu. Ale to nič neuberá na platnosti zmluvy. Možno, že ten kňaz v mysli s nevestou cudzoložil. To platnosť zmluvy nemení a manželstvo je sviatostné. Ale keby tie isté otázky tým istým snúbencom v tej istej sobášnej miestnosti položil ten najzbožnejší evanjelický kňaz, manželstvo nielen že by nebolo sviatostné, ale podľa hodnotenia RKC nebolo by ani platné. Hoci „sviatosť pôsobí výkonom vykonaným a nie výkonom konajúceho“…

Príklad 2.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie pokrstenú evanjelickú stránku a rozhodnú sa zosobášiť pred evanjelickým kňazom, manželstvo z hľadiska RKC nielenže nie je sviatostné, ale je dokonca i neplatné.

Ak by sa však tí istí snúbenci rozhodli uzavrieť manželstvo a nachádzali by sa niekde v hĺbke brazílskych pralesov, kde niet katolíckeho kňaza a nedá sa tam dôjsť skôr ako za mesiac, predpisy RKC umožňujú uzavretie manželstva aj bez akéhokoľvek asistujúceho kňaza. Kánon 1116 – §1 o tom hovorí: »Ak asistujúci, kompetentný podľa normy práva, nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo nemožno sa k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel uzavrieť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene uzavrieť pred samými svedkami: v nebezpečenstve smrti a aj mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.« Takéto manželstvo by nielenže bolo platné, ale dokonca i sviatostné!

Tu máme praktický príklad, že „sviatostnosť“ je len pákou na manipulovanie bezmocných neinformovaných ľudí. Lebo v prvom prípade – hoci sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným – evanjelický kňaz je prekážkou sviatostnosti. A v druhom prípade – keďže sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným – netreba kňaza a manželstvo je platné a sviatostné. Ale keby v tom pralese bol snúbencom naporúdzi evanjelický kňaz, nesmú využiť jeho prítomnosť, ak chcú mať manželstvo sviatostné a platné, lebo evanjelický kňaz by to zneplatnil – hoci sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným!

Príklad 3.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie nepokrstenú stránku, ich manželstvo nemôže byť platne uzavreté pred činiteľmi RKC. Ak sa uzatvárajúce stránky napriek tomu rozhodnú zosobášiť – napríklad pred orgánmi štátu – manželstvo z hľadiska RKC nielenže nie je sviatostné, ale je i neplatné.

RKC tu používa svojvoľne terminológiu, ktorá je v ostrom protiklade s terminológiou občianskou a preto pôsobí úplne dezorientujúco. Lebo neplatné manželstvo z občiansko-právneho hľadiska je chápané ako také, ktoré nenadobudlo platnosť z dôvodu určitých zneplatňujúcich prekážok. Uzatvárajúce stránky sú v takomto prípade z občiansko-právneho hľadiska posudzované tak, ako keby do manželstva neboli vstúpili – samozrejme so všetkými súvisiacimi dôsledkami. Avšak neplatnosť manželstva v tom zmysle, ako to chápe RKC má úplne odlišný význam – nikto presne nevie aký!!! Uzatvárajúce stránky v tomto príklade, sú v zmysle chápania RKC zosobášené neplatne, a teda nie sú považované z cirkevného hľadiska za manželov, hoci z civilného hľadiska sú platným manželstvom! A groteskne pôsobí, že RKC rešpektuje túto „civilnú platnosť“ „cirkevne neplatného manželstva“ práve tak, ako rešpektuje hociktoré iné civilne uzatvorené manželstvo dvoch nekatolíckych účastníkov.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že tu ide o nedorozumenie, prameniace z nesúladu v terminológii. V skutočnosti je to však len jedna z nezaplátateľných dier v plote cirkevných predpisov. Lebo neplatnosť uskutočneného, naplneného manželstva by mala pre snúbencov katastrofálne dôsledky – život v trvalom smilstve a splodenie nemanželských detí.

To by však implicitne znamenalo, že všetci nepokrstení občania SR a všetci, ktorí neboli sobášení kňazom RKC, sú smilníci a ich deti sú nemanželské. Také niečo sa však zatiaľ RKC neodvažuje tvrdiť, a civilne uzavreté manželstvá nekatolíkov rešpektuje ako „manželstvá“. A my sa pýtame, v čom je teda katolícka neplatnosť civilne platného manželstva? Ale predovšetkým sa pýtame, kde v NZ je podklad pre takéto sortovanie snúbencov, vstupujúcich do manželstva?

Príklad 4.:  Jeden slovenský biskup RKC otvorene vyznáva:

 »A priznajme si úprimne. Vieme dobre, koho v súčasnosti sobášime v našich chrámoch. V mnohých prípadoch mladí ľudia nemajú vôbec vzťah k tomu, čo sviatostné manželstvo znamená pre ich život. Idú na cirkevný sobáš len kvôli paráde. Dnes je to móda – sobášiť sa v kostole.

Máme obrovské problémy s tým, či vôbec sobášiť takýchto ľudí, ktorí nemajú ani pojem, o čo tu vlastne ide. Sviatostné manželstvo nie je formalita, ako si to mnohí myslia. Nie je to záležitosť niekoľkých dní pred sobášom a po ňom.

K cirkevnému sobášu je nevyhnutný a existenčne potrebný vážny úmysel. Ak takýto úmysel pri sobáši mladí ľudia nemajú, sobáš je neplatný. Je cirkevným sobášom – ale je neplatný«. [v]

Banskobystrický biskup tu vyslovil čosi, čo je z hľadiska právneho i liturgického nezmysel.

Prečo?

Pripomeňme si znovu záverečnú formulku sobášiaceho kňaza, podľa obradu RKC:

»A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Všetci: Amen.«

Tu jasne vidíme, k čomu zo strany sobášiaceho kňaza dochádza!

¨  Z hľadiska občiansko-právneho dochádza nielen ku klamstvu, ale aj k trestnému činu podvodu, ak kňaz vysluhoval sobáš, o ktorom vopred vedel, že je neplatným a na konci obradu predpísanou formuláciou potvrdil platnosť „neplatného“ manželstva!

¨  Z hľadiska cirkevno-právneho dochádza k paradoxnej situácii.

Na jednej strane sa totiž sobášiaci kňaz dopúšťa voči svojej cirkvi deliktu, a síce tým, že predstiera vysluhovanie sviatosti. Kánon 1379 hovorí: »Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatosti, má byť potrestaný spravodlivým trestom.« Ak teda kňaz vysluhuje sviatostné manželstvo a pritom „vie dobre, koho sobáši, vie, že mladí ľudia nemajú vôbec vzťah k tomu, čo sviatostné manželstvo znamená pre ich život a idú na cirkevný sobáš len kvôli paráde“, dopúšťa sa deliktu v zmysle kán. 1379.

Na druhej strane sa však žiadneho deliktu nedopúšťa, nakoľko dvaja pokrstení ľudia majú v RKC „nárok“ na sviatostné manželstvo a pritom nemusia byť vôbec veriaci!!! Kódex kanonického práva totiž vôbec netrvá na tom, aby snúbenci boli veriaci; trvá len na tom, aby snúbenci boli pokrstení a aby od Cirkvi „formálnym spôsobom neodpadli“! Kánon 1055 – §2 uvádza: »Medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou.« [vi]

Kňaz teda takýchto ľudí vzhľadom na ich „nárok“ platne zosobáši, potvrdí im platnosť sviatostného manželstva a nemôže s tým vlastne nič robiť, lebo sviatosť pôsobí výkonom vykonaným a nie výkonom konajúceho.

Teda poriadne zamotaný prípad, keďže „vieme dobre, koho v súčasnosti sobášime v našich chrámoch“ – ako hovorí dotyčný biskup.

¨  Z hľadiska liturgického je známe, že liturgia má svoje predpisy a tie sa pri jednotlivých liturgických úkonoch nahlas verejne oznamujú. Ak teda kňaz vysluhuje „cirkevný – ale neplatný“ sobáš, vzniká mu povinnosť namiesto potvrdenia manželstva oznámiť pravdu, že bolo uzavreté „cirkevné – ale neplatné“ manželstvo. Liturgické predpisy RKC však takúto formulku nemajú, pretože sobášiaci kňaz má povinnosť odmietnuť manželský obrad, ak vopred vie, že by nebol platným. A tu sa treba veľmi vážne spýtať, na čo je takéto „cirkevné – ale neplatné“ manželstvo dobré.

XXX

Z hľadiska teologického sa touto skutočnosťou RKC vlastne vysmieva samotnému princípu kresťanstva! Ak totiž rímskokatolícky kňaz zosobáši dvoch neveriacich ľudí, ktorí zásahom svojich veriacich starých mám boli ako nemluvňatá pokrstení a na žiadosť svojich veriacich starých mám sa dali zosobášiť v rímskokatolíckom kostole, ich manželstvo je sviatostné. Hoci Božie slovo ich charakterizuje celkom inak: Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. {Jn 3:36} Naproti tomu dvaja úprimne veriaci katolíci nemôžu dosiahnuť sviatostnosť, ale ani platnosť manželstva, ak ich zosobášil iný ako katolícky kňaz. Hoci Božie slovo potvrdzuje, že manželstvo nespája kňaz, ale Boh: Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje! {Mk 10:9}

A tu je vlastne existenčný problém nebiblického pojmu „sviatosť manželstva“. V čom je tento pojem nebiblický? Nuž pozrime sa na záverečné slová, ktoré vyslovuje kňaz pri sobášnom obrade: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“. Sú prevzaté z nasledovného výroku Pána Ježiša:

On [Ježiš] odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?‘ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ {Mt 19:4-6}

Tieto slová boli vyrieknuté v čase, keď RKC ešte neexistovala. Niet tu ani slova o katolíkoch, ba dokonca ani o Rimanoch či Grékoch. Pán Ježiš tie slová hovoril židovským farizejom. Je to objektívne platný výrok, ktorý hovorí, že manželstvo spája Boh. Tak, ako Boh dáva človeku život – bez ohľadu na jeho budúce zatriedenie, práve tak spája manželstvo – bez ohľadu na vierovyznanie. Boh určuje aj platnosť či neplatnosť manželstva. A podľa toho žehná, či tresce. Ježiš v týchto slovách vlastne potvrdil, že Boží výrok, daný Adamovi v raji, platí dodnes objektívne aj za hranicami raja: Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. {Ge 2:24} O žiadnej sviatosti tu niet ani zmienky. Teda tvrdenie, že Kristus ustanovil sviatosť manželskú, nie je pravdivé!

CHARAKTER KRESŤANSKÉHO MANŽELSTVA

Slovo sviatostný je prídavné meno. Samozrejme, že RKC môže používať akékoľvek prívlastky, ktoré potrebuje na označenie svojich úkonov. Ale mala by mať pritom na zreteli, že nikde v NZ niet prídavného mena sviatostný, zato však je tam mnohokrát použité prídavné meno svätý! A sväté manželstvo samozrejme existuje, ale svätým ho nerobí spôsob uzavretia. Svätým ho robí skutočnosť, že v ňom prebýva a koná Svätý Duch! Ak prijmeme túto skutočnosť, tak problematické otázky obradov sa stanú ihneď nedorozumením, ktoré patrí do minulosti. Lebo okolnosť, že kresťanské manželstvo existuje, každému jasne ukazuje, že svoj kresťanský charakter nezískava typom obradu, ale tým, že manželia svoj život odovzdali do rúk Ježiša Krista!!! A zatiaľ čo kresťanský sobášny akt sa od civilného sobášneho aktu nemusí ničím odlišovať, kresťanské manželstvo sa od ostatných manželstiev výrazne líši! A to práve tým, že je sväté!

Sväté manželstvo je také, v ktorom trvalo býva a slobodne koná Svätý Duch!

To je možné len v tom prípade, keď sú obaja manželia znovuzrodení kresťania. A takým manželom je jasné, že ich manželstvo je nerozlučné, lebo platnosť a evidenciu manželského spojenia zabezpečil sám Boh. Z tohto pohľadu je zrejmé, že i nekresťanské manželstvo sa môže stať svätým, ak obaja manželia, prijmúc Ježiša, stanú sa chrámom Svätého Ducha. A to sa týka aj takých manželstiev, ktoré neboli uzavreté pred cirkevným úradom.

Ak odhodíme nebiblický výraz sviatostné manželstvo, tak vzápätí môžeme prijať biblický výraz sväté manželstvo, ktoré chápu všetci kresťania v príkladnej jednote.

PREKÁŽKY VZÁJOMNÉHO UZNANIA

Pre RKC je veľkou prekážkou vzájomného uznávania manželskej zmluvy Kódex kanonického práva. Napríklad kánon 1366 hovorí:

»Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.« 

Tento predpis nielen že je rakvou každého pokusu o zjednotenie, ale je súčasne prekážkou pre úprimne veriacu kresťanku-katolíčku, ktorá by sa chcela vydať za úprimne veriaceho kresťana-evanjelika. Lebo ak chcú nažívať v zmysle Božieho slova, tak nemôžu prijať toto bludné nariadenie. Veď apoštol Pavol v tzv. Paulínskom privilégiu ubezpečuje, že stačí, aby jeden z manželov bol veriaci, a deti sú sväté. A nenariaďuje manželku neveriaceho manžela trestať cirkevným trestom, lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. {1 Kor 7:14} A zrazu pri manželstve dvoch úprimne veriacich kresťanov, ktorí si svoje deti vychovávajú v náboženskom duchu, sa objavuje trest… Tento trest treba správne pomenovať. Je to systém nekresťanského nahlodávania slobody človeka. A mnoho katolíckych teológov celé stáročia bojovalo proti takémuto vynucovaniu členstva v RKC.

O manželstve by sa dalo napísať ešte veľa. Ale kresťania si určite nájdu sami všetko potrebné o manželstve v NZ. Stačí čítať…

Kým však bude existovať kánon 1366, dovtedy slová o ekuméne budú lžou. Kňaz, ktorý hovorí o ekuméne, klame, a to predovšetkým svojich. Lebo nejde o trend ekumény, ale o trend nadvlády. Evanjelici to vedia, ale katolíci väčšinou nie. Hoci práve oni majú právo sa dozvedieť, že kňazi to s ekuménou nemyslia ozajstne. A keby to aj mysleli úprimne, nedovoľuje im to kánon 1366…

ZÁVER

¨  Do stavu manželského sa nevstupuje sviatosťou, ale zmluvou.

¨  Boh neurčil nijaký obrad pre vstup do manželstva, ani nikde v NZ nenájdeme žiaden predpis, ako by mal manželský obrad vyzerať. To preto, lebo Boh neočakáva obrad, ale zmluvu.

¨  Manželstvo nespája kňaz, ale Boh.

¨  Nie je to zmluva s cirkvou, ale zmluva s Bohom!

¨  Prvý krok zjednotenia RKC s ostatnými kresťanskými spoločenstvami nastane pri vzájomnom tolerovaní spôsobu uzavierania manželstva.

¨  Všetky evanjelické cirkvi k uzatváraniu manželstva majú jednotný prístup; ak sa RKC doposiaľ nepridala, tak to nie je pre neodstrániteľnosť prekážok, ktoré tomu bránia, ale pre neochotu tieto prekážky odstrániť.

¨  Ak odhodíme nebiblický výraz sviatostné manželstvo, tak vzápätí môžeme prijať biblický výraz sväté manželstvo, ktoré chápu všetci kresťania v príkladnej jednote.

¨  Sväté manželstvo samozrejme existuje, svätým ho však nerobí spôsob uzavretia, ale skutočnosť, že v ňom prebýva a koná Svätý Duch!

¨  Sväté manželstvo je také, v ktorom trvalo býva a slobodne koná Svätý Duch!


[i] Obrady krstu detí a sobášne obrady – podľa Rímskeho rituála (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1976)

[ii] Dokumenty II.vatikánskeho koncilu, GS 48

[iii] Obrady krstu detí a sobášne obrady – podľa Rímskeho rituála (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1976)

[iv] Pavol Janáč: Keď žiť je Kristus, str. 160

[v] Štiavnický, Baláž: Milovať bez lásky a sexu, str. 103

[vi] Kódex kánonického práva, str. 397

 

Čítať ďalej