Bez Boha na svete

 

Preto pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela

a neobrezancami vás volali tí, čo sa nazývajú obrezanými rukou na tele,

lebo v tom čase ste boli bez Krista,

mimo izraelského spoločenstva,

bez účasti na zmluvách s prisľúbením,

bez nádeje

a bez Boha na svete.

Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy,

čo ste boli kedysi ďaleko,

stali skrze Kristovu krv blízkymi.

Veď on je náš pokoj!

On z oboch urobil jedno

a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo,

tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach,

aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka,

a nastolil pokoj;

aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo

a zmieril oboch s Bohom.

 

Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko,

a pokoj tým, čo boli blízko;

lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi.

 

Teda už nie ste cudzinci ani prišelci,

ale ste spoluobčania svätých

a patríte do Božej rodiny.

 

Ste postavení na základe apoštolov a prorokov;

 

hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš.

V ňom celá stavba pevne pospájaná

rastie v svätý chrám v Pánovi,

 

v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu. 

{Ef 2:11–22}

 

 

ČO JE TO EKUMÉNIA ?

 

Kresťania majú o význame slova ekumenizmus svoju veľmi presnú predstavu, ale jeho skutočný význam nepoznajú. Dnes sa význam slova ekumenizmus (gr. oikúmenikos) najbežnejšie prekladá ako „všeobecný“, vo význame „celosvetový“. A to je skreslená podoba. Preto si najprv vysvetlíme pôvod a skutočný význam tohoto slova. Prvú časť slova tvorí grécke slovo „oikós“, ktoré má niekoľko významov, ale najlepšie sa tu hodí výraz [obytný] dom. Prenesene to môže označovať cirkev. Druhá časť slova pochádza tiež z gréčtiny. Sloveso „menein“ má taktiež viac významov a najlepšie nám pasujú významy ostávať alebo zotrvávať, v zmysle bývať.

Z toho vyplýva, že presný význam slova ekuménia je bývať, zotrvávať v jednom dome, so všetkým, čo s tým súvisí. Ekumenizmus je teda hnutie, ktoré sa o takýto typ spoločného bývania usiluje.

Kresťanom je však známe, že zasľúbenie spoločného domu sa naplní až po vytrhnutí cirkvi, keď všetci budú bývať tam, kde sú pre nás pripravené miesta, ktoré išiel pripraviť vodca cirkvi – jej hlava – Ježiš Kristus. To je fakt, ktorý nás očakáva a na tom nemôžeme nič zmeniť. Rozhodujeme dnes len o tom, či tam budeme, alebo nie. Všetko ostatné rozhodol a zariadil Boh.

Väčšina ľudí si pod pojmom ekumenizmus predstavuje jednotu a zjednotenie kresťanských cirkví. To je aj súčasný objektívny význam tohto slova, aj keď pôvodný význam taký nebol.

 

Prečo nie ekuménia ale zjednotenie

Slovo zjednotenie je zrozumiteľné pre všetky vrstvy ľudí a nemôže sa pod tým skrývať ani filozofia ani špekulácia. Preto je žiadúce opustiť málo zrozumiteľný cudzí výraz ekuménia a používať naše, slovenské, zrozumiteľné slovo. Tým sa zamedzí nedorozumeniam, akým je napríklad chápanie ekuménie v RKC. Lebo pod pojmom ekuménia RKC nemyslí zjednotenie kresťanstva, ale pripojenie nekatolíkov pod krídla RKC.

 

Spojovník či rozdeľovník?

Toto nie je len jazykovedný problém. Medzi kresťanmi sa často hovorí: „To čo nás spája je väčšie ako to, čo nás rozdeľuje. Tak sa toho držme.“ To je ale ten najhorší začiatok dialógu, pretože je falošný a nikdy k ničomu neprivedie. Navodzuje falošnú rovnováhu statického typu pri ktorej sa nik ničoho nesmie dotknúť, lebo všetko by sa ihneď rozsypalo a bolo by po falošnej rovnováhe.

 

Práve preto treba začať od toho, čo nás rozdeľuje.

A konkrétne od toho, čo rozdeleniu napomáha najviac. Iba to je správny smer pre dialóg. Ukážeme si to na príklade.

 

Predstavte si, že dostanete od bohatého priateľa ako svadobný dar dve autá značky Mercedes – jeden pre vás, druhý pre manželku. Oba sú zvonku i zdnuká na nerozoznanie rovnaké. Farbou, čalúnením, skrátka všetkým. Ale papiere vám ukazujú, že jeden má benzínový motor a druhý dieselový… Už chápeme, aké dôležité je poznať, čo nás rozdeľuje a zvýrazniť to? Každý majiteľ tých dvoch vozov by sa ihneď postaral

1. aby bolo na prvý pohľad jasné, ktorý je ktorý
2. aby bolo na prvý pohľad jasné, že do jedného ide benzín a do druhého nafta

 

To preto, aby oba vozy boli funkčné!  Ak by však chcel dosiahnuť jednotu, nechal by sa odborníkom poučiť, čo sa musí zmeniť, aby do oboch mohla ísť rovnaká pohonná hmota.

 

TRI ZÁSADNÉ CHYBY

 

V dejinách kresťanstva došlo k mnohým chybám a deformáciám. Ale zásadné chyby boli len tri.

 

Spojenie cirkvi so štátom

Stalo sa to roku 325. Dovtedy boli kresťania v Rímskej ríši prenasledovaní a kruto trestaní. Museli sa skrývať a bohoslužby konať tajne. Často sa konali proti nim represálie. A zrazu cisár Konštantín, v snahe upevniť si svoje mocenské postavenie, aby získal na svoju stranu veľkú, početnú skupinu kresťanov, udelil kresťanstvu slobodu. To sa stalo v r. 313 v Miláne, vypracovaním tolerančného ediktu, ktorým sa zastavilo všetko prenasledovanie a protikresťanské trestné akcie.

Dnes si nevieme predstaviť, akú úľavu pocítili kresťania, keď sa smeli slobodne schádzať. Ale vtedy si zase nevedeli predstaviť vtedajší kresťania, ako draho budú musieť za cisársku slobodu zaplatiť. Napríklad rímsky biskup Silvester z vďačnosti za kresťanskú slobodu dovolil cisárovi v cirkvi panovať.

To sa stalo v roku 325 v Nicei, keď po prvý raz cirkevný snem zvolal cisár, predsedal mu cisár a uznesenie snemu vnútil cisár aj odporcom tohoto uznesenia. Hoci obsah uznesenia bol správny, princíp bol nebiblický, a síce z dvoch dôvodov:

1. Na stolicu cirkevného rozhodovania symbolicky zasadol predstaviteľ svetskej moci. Odvtedy bola táto stolica v každej dobe terčom pokusov sústrediť na nej svetskú vládu.
2. Tým, že sa odporcom snemu nanútilo prijatie záverov snemu, zabezpečila sa síce jednota, ale falošná! Od tej doby mala táto falošná jednota v cirkvi vždy svoje miesto.

 

Uzákonenie nedele

V tej dobe došlo k najväčšiemu prekrúteniu počiatočného Božieho príkazu: zámena soboty za nedeľu! Cisár Konštantín v roku 321 uzákonil v celej Rímskej ríši svätenie Slnečného dňa. Nešlo o zákaz svätiť sobotu. Išlo o príkaz – pod hrozbou trestu – zachovávať pohanský sviatok vtedajšieho mnohobožstva – Deň Slnka – ktorý pripadol na nedeľu. Rímsky biskup Silvester tento príkaz prijal a uzákonil pre kresťanov svätiť Slnečný deň – ako pamiatku na vzkriesenie Ježiša Krista.

Cisár podporil Silvestrovu ochotu – zaviesť zmenu u všetkých kresťanov. A tak rímsky biskup touto celokresťanskou akciou započal realizovať svoju snahu o centralizačný model vlády v cirkvi s monarchickým systémom panovania. A už nikdy sa započatého trendu nadvlády žiaden z jeho nástupcov nevzdal.

 

Roztrhnutie cirkvi na východnú a západnú

Stalo sa to 16. júna 1054, keď poslovia pápeža Leva IX. – dvaja rímski kardináli – prekliali v Carihrade v carihradskom chráme carihradského patriarchu Michala Kerulaiosa i všetkých jeho prívržencov. Ten odpovedal na pápežskú bulu tým, že dal do kliatby pápeža i celú rímsku cirkev.

Jednoznačnou príčinou tohoto smutného rozkolu bola snaha rímskej cirkvi diktovať a vládnuť všetkým kresťanom. Táto snaha bola príčinou nezhôd po celých päťsto rokov a rozkol bol vlastne len jej smutným vyvrcholením.

Zo stanoviska východnej cirkvi boli od roku 1054 považovaní všetci prívrženci rímskokatolíckej cirkvi, na čele s pápežom, za bludárov. Zo stanoviska rímskej cirkvi boli všetci prívrženci východnej cirkvi považovaní za schizmatikov. Čo k tomu dodať?

 

Predstavte si, že pochádzate z dvojičiek. Váš o 5 minút starší brat býva v Bratislave a dochádza do vášho príbytku vo Zvolene pravidelne na to, aby vás naučil vychovávať vašu rodinu tak, ako to on robí doma v Bratislave. Pritom vy ste gazda, máte rodinný dom, záhradu a záhumienok a on je štátnym zamestnancom, býva v paneláku, všetku potravu má v ľadničke a všetky jeho spôsoby a zvyklosti sú prispôsobené podmienkam, v ktorých žije.

Nedá si povedať, že vaše podmienky sú iné a preto i váš štýl života je iný. Ako starší brat, bývajúci v hlavnom meste krajiny, cíti povinnosť za každú cenu vás prinútiť žiť tak ako si to predstavuje on. Nemôžete sa mu vyhnúť, lebo znova a znova prichádza a znemožňuje váš pokojný život. Nakoniec, pri jednej jeho návšteve, keď vám na priedomí vášho bydliska nadáva, vykážete ho pred bránu. Pohrozíte, že ak nezmizne, odviažete psa… On síce zmizne, ale kade chodí, tade vás ohovára, že ste ho vyhnal, atď. A nenájde sa nik, kto by sa ho spýtal kde sa to stalo, a čo tam vlastne hľadal, že ho musel brat vyhodiť.

 

Všakže tomu rozumieme? A teraz si predstavte, dohru tohto príbehu v dvoch verziách.

1. verzia: Po rokoch pravnuci vášho bratislavského brata začnú šíriť okolo seba príjemné reči, že sa chcú zmieriť s vašimi pravnukmi, lebo im záleží na celistvosti rodiny. A odkážu vašim – zvolenským – pravnukom, že je už na čase, aby sa prišli do Bratislavy omluviť a odovzdať kľúče od vášho – zvolenského – domu. Aby už konečne tí bratislavskí pravnuci mohli začať právoplatne spravovať zvolenský majetok, ktorý im nikdy nepatril.

2. verzia: Pravnuci vášho bratislavského brata sa jedného dňa nečakane objavia vo Zvolene a poprosia vašich pravnukov, aby im odpustili to previnenie, ktorého sa kedysi dopustil ich pradedo. Uistia vašich pravnukov, že chcú s nimi odteraz spolunažívať v bratraneckej láske a že chcú – vo Zvolene – rešpektovať vaše – zvolenské – zvyky a vaše – zvolenské – obyčaje, poprípade sa chcú čo-to od vás poučiť, lebo bližšie k prírode má gazdovský dom ako panelák. Pri odchode sa lúčia so slovami, že kedykoľvek prídete do Bratislavy, máte u nich vždy otvorené dvere i náruč.

 

Ktorá verzia má nádej stať sa skutočnosťou? To záleží od vás! To záleží od toho, či budete mať dosť sily a odvahy vybrať si tú verziu, o ktorej viete jednoznačne, že je správna!

 

Kliatba z roku 1054 bola vzájomne sňatá až na Druhom vatikánskom koncile, 8. decembra 1965, kedy pápež Pavol VI. V rímskej bazilike sv. Petra v prítomnosti patriarchu Athenagora z Konstantinopolu oznámil:

»V tejto hodine vyhlasuje patriarcha Athenagoras ako čestná hlava ortodoxných cirkví a tiež ja sám ako držiteľ Petrovho úradu vyhlasujem, že bula, ktorá vyvolala rozkol v roku 1054 a rozdelila cirkev na západnú a východnú – že táto bula a jej obsah sa odo dnes oboma stranami prehlasuje za neplatnú.« 

Išlo tu len o falošnú formalitu. Lebo RKC nezmenila svoje oficiálne stanovisko, podľa ktorého považuje naďalej všetkých členov ortodoxnej cirkvi za schizmatikov. Ale tento na prvý pohľad šľachetný čin zblíženia súčasne potvrdzuje otrasnú objektívnu realitu. Realitu, že ak to vzájomné prekliatie z roku 1054 bolo v roku 1965 vzájomne sňaté a prehlásené za neplatné, tak celých 911 rokov trvalo!

 Celých 911 rokov žili obe cirkvi vo vzájomnom prekliatí!!!

 

REFORMÁCIA NEZVYČAJNÝM POHĽADOM

 

Súčasné pramene RKC uvádzajú, že cirkev od 9. storočia prahla po reformácii. Samotné reformné trendy však dokázala vždy v zárodku udusiť. Výsledkom bol rozkol – rozštiepenie na ortodoxnú cirkev a RKC v roku 1054.

Volanie po reformácii

RKC vznikla rozkolom cirkvi na východnú a západnú. Po rozkole sa zaužíval pre ňu najprv názov „latinská cirkev“. Keď si východná cirkev dala názov „ortodoxná cirkev“, západná cirkev sa začala nazývať RKC. Rozkol však v západnej cirkvi nič nevyriešil. Potreba reformy sa stala ešte naliehavejšou, preto niekoľko storočí volala úpenlivo naďalej po reformácii.

II. Lyonský koncil – 1274:

»Treťou úlohou koncilu bola reforma cirkvi, nevyhnutnou sa stala predovšetkým reorganizácia voľby pápeža. Z nedostatku času nebolo toto téma podrobne prejednané.« [i]

Viennenský koncil – 1311:

»Pri zahájení 16. októbra stanovil pápež za najdôležitejšiu úlohu koncilu vyriešenie templárskej otázky, ďalej krížovú výpravu a reformu cirkvi.« [ii]

Pisánsky koncil – 1409:

»Bola síce vytvorená reformná komisia, tá však reforme cirkvi, ktorá by teraz mala pomalými krôčkami postupovať dopredu, nepripravila cestu.« [iii]

Kostnický koncil – 1414:

»Poslaním koncilu malo byť skončenie schizmatu, reforma cirkvi „v hlave i v údoch“ a odstránenie herézií.« [iv]

Bazilejský koncil – 1431:

»Pri vypuknutí reformácie v 16. storočí táto bázeň zavinila, že sa včas nezišiel všeobecný koncil, aby odstránil neporiadky a podnikol naliehavo požadované reformy.« [v]

V. Lateránsky koncil – 1512:

»Koncil prejednal a prijal radu reformných návrhov, ale žiaden z nich sa nikdy neuskutočnil. Predovšetkým sa vôbec nezaoberal takými naliehavými otázkami, ako reformou kúrie, rezidenčnou povinnosťou biskupov a tiež zákazom hromadenia úradov či benefícií. Došlo tak k poslednému pokusu o reformu cirkvi pred náboženskou revolúciou – avšak i tento pokus stroskotal.« [vi]

Na tomto koncile však nebola nikdy predložená na jednanie otázka cirkevných reforiem, hoci dominikánsky vodca Tomáš de Vio-Kajetán výslovne prosil, »aby sa snem nerozišiel, kým nevylieči chorú cirkev – ináč jej choré údy budú odťaté mečom a spálené ohňom«.

Príchod reformácie

Boh vypočul volanie po reformácii. Reformácia prišla. A viac ako štvrtina RKC sa k reformácii pridala. Tí, ktorí päť storočí ignorovali volanie po reformácii, tí, ktorí sa k reformácii nepridali z odporu proti reformácii, to sú tí istí, ktorí neváhali vraždiť úprimných kresťanov, ktorí reformáciu prijali. To sú tí istí, ktorí potom na Tridentskom koncile tým najukrutnejším spôsobom umlčali pravdu.

Tridentský koncil – 1545:

Tento koncil nič nedokazoval, nič nezdôvodňoval, len hrozbami nútil prijať ustanovenia tohto koncilu. Tie začínajú jednotne slovami „Si quis dixerit, …“ a končia jednotne slovami „anathema sit“. V slovenčine to znamená „Ak by niekto [čo i len] povedal… nech je prekliaty!“ Preto i tí najúprimnejší členovia RKC vyše štyristo rokov mlčia. 

 

EVANJELIUM ŽIDOM

 

Pod ekumenickým hnutím si predstavujeme zjednotenie kresťanstva. To je správny pohľad, pretože mimo kresťanstva sa nemôže jednať o zjednocovanie, ak tam niet ničoho spoločného. Teda mimo kresťanstva ide o základnú misiu, ktorou je zvestovanie evanjelia. Je tu však jeden príkaz, ktorý nám prikazuje v láske zvestovať evanjelium prednostne určitej skupine. Sú to Židia.

Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. {Rim 11:1}

 

Vianočný príbeh

Spomínam si na jednu vianočnú udalosť v našej rodine. Boli sme štyria bratia. Všetci sme študovali mimo bydliska, a pritom každý niekde inde. Ale na vianoce sme sa vždy zišli pri spoločnom stole. Posledný však prichádzal pravidelne najstarší brat z Bratislavy. Diaľkové autobusy vtedy neexistovali a vlakových spojov bolo veľmi málo, takže pred vianocami boli vlaky doslova natrieskané, ľudia celú cestu stáli natlačení vo vagónoch tak, že sa nemohli ani pootočiť. Najstarší brat nemal rád tlačenicu, takže na vianočné sviatky zvykol pricestovať až na Štedrý deň večerným vlakom, ktorý už býval úplne prázdny. Teda doslovne prichádzal k štedrovečernému stolu priamo z vlaku.

Jedny vianoce však neprišiel. Neoznámil nič, že by nehodlal prísť, takže na štedrovečernom stole bolo prestreté aj pre neho. Pár minút po siedmej sme počuli hukot prichádzajúceho vlaku a zo stanice trvala cesta maximálne 12 minút. Ale ani po štvrťhodine neprišiel. Po polhodine sme boli už hodne netrpezliví, chceli sme ísť k stolu, ale matka rázne povedala: „Nie! Počkáme, kým príde!“ Minúty bežali a ja som sa ozval prvý: „Vlak prišiel už pred trištvrte hodinou. Ďalší príde až zajtra dopoludnia. Nemá ako inak pricestovať – čakáme zbytočne.“ Ale matka ma zahriakla: „Budeme čakať až kým nepríde!“ Na to sa hneď ozval hlasno mladší brat: „Hádam len nie až do rána?“ Ale matka príkro odvetila: „Ak bude treba, tak až do rána!“

Bola to zvláštne napätá situácia. Päť ľudí čakalo. Otec čakal na syna. Brat čakal na koláče. Ja som čakal na večeru. Najmladší brat na darčeky. A mama čakala, kým budú pri stole všetky jej deti. Po čase vyšla vyzerať syna na verandu. O chvíľu sa vrátila s úsmevom. A my sme sa nič nepýtali. Vedeli sme, že už ide. Ten sebec si dodnes vôbec neuvedomil, čo nám svojím neskorým príchodom spôsobil. Rodičom len stroho oznámil: „Prepáčte, trochu som sa zarozprával s bývalým spolužiakom.“ Zaslúžil by si pár poza uši, ale rodičia mu nič nevyčítali.

Dnes sa na tú udalosť dívam trochu inak. Vtedy sme netušili, že by mama nedovolila začať večeru bez najstaršieho brata a neverili sme, že pricestoval. Nikto, okrem mamy neveril, že brat pricestoval. Keby sme boli vedeli tieto dva fakty, určite by sme mu boli šli naproti – už len zo zištných dôvodov – aby večera mohla začať načas.

 

Tak dáko je to aj s Izraelom. Je akoby naším starším bratom a nebeský Otec nezačne slávnostnú večeru skôr, kým pri stole nebudú všetky jeho deti. Aj najstarší – Izrael. Na rozdiel od tej vianočnej udalosti – my vieme, že večera nezačne bez Izraela a vieme aj to, že Izrael k večeri príde. Preto závisí tak trochu aj od nás, kedy to bude: môžeme predsa vyjsť Izraelovi naproti…

 

Maj teda pred očami Božiu dobrotu i prísnosť:

prísnosť voči tým, čo padli,

a Božiu dobrotu voči tebe, ak vytrváš v dobrom;

inak budeš aj ty odťatý.

Ale aj oni budú naštepení, ak nezotrvajú v nevere,

lebo Boh má moc naštepiť ich znova.

 

Veď ak si ty odťatý z planej olivy,

na ktorú podľa prirodzenosti patríš,

a si naštepený proti prirodzenosti do dobrej olivy,

o čo skôr budú zaštepení do vlastnej olivy tí,

čo sú z nej podľa prirodzenosti?!

 

Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba,

že na časť Izraela doľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov,

a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané:

„Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť.

A to bude moja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy.“

 

Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám,

ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom.

Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.

Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru,

tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo,

aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo.

Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.

{Rim 11:22–32}

 

 

POKRAČOVANIE REFORMÁCIE

 

Reformácia neskončila. Jej produktom sú evanjelické cirkvi. Tieto cirkvi vznikli preto, lebo chcú uctievať Boha tak, ako si to Boh želá. Zverejnil to vo svojom slove. Preto evanjelické cirkvi stavajú na Božom slove. Ak RKC stavia doposiaľ na tradícii a Božom slove, koreňom nejednoty je jednoznačne rozdielny zdroj pravidiel.

Reformácia však neskončila. Tam, kde jedno spoločenstvo dospelo a zastalo, tam vzniklo ďalšie spoločenstvo, ktoré prenieslo „štafetu reformácie“ o kus ďalej. A tak to ide dodnes.

Prečo?

 

»Cirkev, v ktorej pokračuje Ježišov boj proti svetu, žije vlastne v trvalom pokušení klaňať sa obrazu šelmy a zhubnej modle v samotnom chráme.« [vii]

 

Preto reformácia neskončila!

 

Úprimné hlasy v RKC i v súčasnosti tvrdia: 

»Ecclesia semper reformanda! – Cirkev v každom čase potrebuje reformu a nikdy nesmie byť spokojná sama so sebou. Bolo by to s ňou zlé, keby si už neuvedomovala vlastnú vzdialenosť od svojho pravzoru Ježiša Krista. Hoci zlorečenstvá v cirkevnom živote na sklonku stredoveku boli akokoľvek veľmi skľučujúce, predsa nás ukľudňuje zistenie, ako nimi trpela samotná cirkev. Celé 15. a 16. storočie bolo plné trpkých sťažností nielen proti cirkvi, ale aj v nej, tj. pochádzajúcich priamo z jej lona. Volanie po reforme zaznievalo stále hlasnejšie, zmenilo sa na búrku a vzrástlo nakoniec do mohutného reformného hnutia vo vnútri i zvonku cirkvi. Výrazom tejto túžby cirkvi po reforme je konečne aj samotná reformácia.« [viii]

A tak reforma čaká ešte na RKC, ktorí musia „štafetu reformácie“ priniesť na míľnik 1517. Tam na nich čakajú tí, ktorí už reformáciou prešli, aby potom spoločne došli k míľniku 1054. Tam prešľapujú ortodoxní. Spolu s nimi treba potom dôjsť na počiatok novozmluvnej diaľnice, aby tak všetci spoločne mohli podať znovu evanjelium Židom. Aby mohol prísť Pán.

 

Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká;  on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. {2 Pt 3:9}

 

AKO MÁ PREVIESŤ REFORMU RKC ?

 

Tak ako je to zapísané v Božom slove.

 

Urobiť pokánie,

dať sa pokrstiť

a prijať Svätého Ducha!