﻿<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss version="2.0"
	xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/"
	xmlns:wfw="http://wellformedweb.org/CommentAPI/"
	xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/"
	xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom"
	xmlns:sy="http://purl.org/rss/1.0/modules/syndication/"
	xmlns:slash="http://purl.org/rss/1.0/modules/slash/"
	>

<channel>
	<title>Dobré Slovo &#187; Pápež</title>
	<atom:link href="/data/category/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/papez/feed/" rel="self" type="application/rss+xml" />
	<link>https://dobreslovo.sk/data</link>
	<description>Stránka o kresťanstve trochu inak</description>
	<lastBuildDate>Fri, 07 Aug 2015 10:09:15 +0000</lastBuildDate>
	<language>en</language>
	<sy:updatePeriod>hourly</sy:updatePeriod>
	<sy:updateFrequency>1</sy:updateFrequency>
	<generator>http://wordpress.org/?v=3.1.2</generator>
		<item>
		<title>13 &#8211; Pápež</title>
		<link>https://dobreslovo.sk/data/2011/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/papez/papez/</link>
		<comments>https://dobreslovo.sk/data/2011/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/papez/papez/#comments</comments>
		<pubDate>Sun, 19 Jun 2011 08:50:15 +0000</pubDate>
		<dc:creator>Dušan Seberíni</dc:creator>
				<category><![CDATA[Pápež]]></category>
		<category><![CDATA[Formosus]]></category>
		<category><![CDATA[Honorius]]></category>
		<category><![CDATA[Pius IX.]]></category>
		<category><![CDATA[Pius XII.]]></category>
		<category><![CDATA[Sixtínska biblia]]></category>
		<category><![CDATA[Starokatolíci]]></category>

		<guid isPermaLink="false">https://dobreslovo.sk/data/?p=520</guid>
		<description><![CDATA[]]></description>
			<content:encoded><![CDATA[<div class='et-box et-bio'>
					<div class='et-box-content'><p><span style="color: #000000;"><strong> </strong></span></p>
<h2><span style="color: #000000;"><strong>ČO PRE EVANJELIKOV ZNAMENÁ FUNKCIA PÁPEŽA?</strong></span></h2>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pôvodná funkcia pápeža bola biblická. V rannej cirkvi mal každý zbor svoje vedenie. A keďže zbory z mnohých miest medzi sebou úzko spolupracovali, kvôli dokonalej koordinácii bolo žiadúce vytvoriť akýsi organizačný výbor, zložený zo zástupcov jednotlivých zborov. Keďže prvým založeným zborom bol zbor jeruzalemský, prirodzené centrum koordinácie sídlilo spočiatku v Jeruzaleme.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Do Ríma sa toto centrum presunulo okolo roku 150 – išlo však o prirodzenú centralizáciu v dôsledku toho, že Rím bol hlavné mesto Rímskej ríše. Teda nebolo to dôsledkom skutočnosti, že v Ríme skonal mučeníckou smrťou Peter, ani nešlo o zámerné organizačné opatrenia v súvislosti s vedením cirkvi.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Rímska centralizácia úplne prirodzene spôsobovala u vodcu rímskeho zboru prioritné postavenie hostiteľa. Neskôr sa vodcovia zborov začínali nazývať biskupmi. Biskupi sa často spolu schádzali a ich stretnutia vytvárali „biskupské“ zhromaždenia, na ktorých bol rímsky biskup akýmsi prirodzeným, nemenovaným predsedom.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Takéto stretnutia sa osvedčili a vznikol koordinačný nadzborový orgán nazývaný zbor biskupov. Koordinátorom pre takýto zbor biskupov bol rímsky biskup, ktorého začali nazývať „hlava zboru biskupov“.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Až potiaľto by sme mohli s jeho funkciou súhlasiť a nepovažovať ju za nebiblickú. Z tej doby až dodnes sa zachovala zvláštna okolnosť – že totiž <strong>neexistuje žiaden rituál vysvätenia pápeža do pápežskej funkcie</strong>. Je to preto, že pôvodne – kým bol hlavou zboru biskupov, bol ako jeden z nich – odlišoval sa len sídlom, čiže tým, že to bol biskup rímsky.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Približne od 4. storočia začal u rímskych biskupov rásť mocenský vplyv a súčasne upadať duchovný význam. A tu už funkcia rímskeho biskupa prestala byť biblická, a to hlavne z troch dôvodov:</span></p>
<ol style="text-align: justify;">
<li><span style="color: #000000;">Rímske biskupstvo opustilo charizmatický princíp zborovej deľby práce a vystriedal ho funkcionársky absolutizmus. Taktiež charizmatický princíp ustanovenia do služieb v cirkvi bol nahradzovaný administratívnym princípom obsadzovania cirkevných funkcií.</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Biskupstvo prijalo monarchickú podobu. Pápež prestal byť koordinátorom pre biskupov zo spolupracujúcich zborov a začal im byť monarchickým vládcom. Pôvodný zámer – službu zjednocovania a súdržnosti – vystriedali hegemonistické tendencie, duchovná pýcha a panstvo svetského charakteru.</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Pápežskú zvrchovanosť chcel Rím uplatniť na všetky zbory. I na tie, ktoré dovtedy mali svoju vlastnú koordinačnú zložku, preto rímske vedenie nepotrebovali, nechceli, odmietali a bránili sa proti nemu! Išlo predovšetkým o východnú časť cirkvi.</span></li>
</ol>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Presadzovanie rímskeho vedenia pociťovali všetky zbory východnej časti ako rímsku hegemóniu, pretože ich prirodzeným funkčným centrom bol od roku 313 Konštantinopolis. Tu už nešlo o vedenie koordinačného typu, ale o mocenské ovládanie! A túto snahu o nadvládu presadzoval rímsky episkopát celých ďalších 500 rokov na úkor jednoty! A presadzuje ju – na úkor jednoty – dodnes!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak RKC považuje za vhodný typ vedenia svojej cirkvi centralizmus, tak je to jej vec a jej právo. Je potom úplne logické, že v centralizovanom organizačnom systéme musí byť niekto, kto je úplne navrchu. Jeho práva, náležitosti a súvzťažnosti – to všetko je výlučnou vecou RKC.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak je vodca organizačného systému RKC nazvaný „pápež“, nie je to veľmi šťastný názov, pretože sme už spomenuli, že pápež (gr. pappas) znamená otec a sám Pán Ježiš nás požiadal, aby sme otcom – v súvislosti s duchovným vedením – nenazývali nikoho:</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. {Mt 23:9}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ide teda o zjavnú neposlušnosť voči uvedeným slovám Pána Ježiša, ale to je už vnútorná vec RKC.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak chce RKC nazývať svojho najvyššieho predstaveného „papa“, respektíve po slovensky pápež, je to jej vec.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak chce pápež rozhodovať neomylne, treba to rešpektovať, pokiaľ sa to rozhodovanie týka výlučne RKC!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">A ak chce pápežská dynastia stavať na tradícii, má na to právo.</span></p>
<p style="text-align: justify;"> </p>
<h2 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><strong>ČO EVANJELICI PÁPEŽOVI VYTÝKAJÚ ?</strong></span></h2>
<p><span style="color: #000000;">Je toho málo, ale sú to veci, s ktorými sa nikdy nijako nezmierime. Evanjelici pápežovi vytýkajú</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje meno, ktoré patrí Bohu – „Svätý otec“</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje funkciu, ktorá patrí Ježišovi – „hlava cirkvi“</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;"><strong>- že si privlastňuje neomylnosť, ktorá patrí Bohu</strong></span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje vedenie, ktoré patrí Duchu Svätému</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje vládu, ktorá patrí Božiemu ľudu – jednotlivým zborom</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje územie, ktoré patrí Božiemu ľudu – jednotlivým zborom</span></p>
<p><span style="color: #ff00ff;">- že si privlastňuje vládu aj nad tými kresťanmi, ktorí ho nepotrebujú a odmietajú</span></p>
<p><span style="color: #000000;"> </span></p>
<p><span style="color: #000000;">Takéto mocenské chápanie pápežského postavenia sa nazýva pápežskou hegemóniou a<strong> je hlavnou prekážkou zjednotenia. </strong>Lebo evanjelickí kresťania existujú práve preto, že sa dištancujú a naďalej sa chcú dištancovať od pápežského vedenia.</span></p>
<p><span style="color: #000000;"> </span></p>
<h2><span style="color: #000000;"><strong>KTORÉ PÁPEŽOVO MENO PATRÍ BOHU?</strong></span></h2>
<h3> </h3>
<h3><span style="color: #000000;">Privlastňuje si meno, ktoré patrí Bohu Otcovi</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Slovo pápež má v slovenčine jednoznačný význam. Tým stratilo svoj pôvodný významový zvuk. Je to slovo prevzaté z iných jazykov, a preto mu správne nerozumieme. Všetci si predstavujeme pod slovom pápež hlavného vodcu katolíckej cirkvi, ktorý má trvalé sídlo vo Vatikáne.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak si však pomôžeme názvami tejto funkcie v iných rečiach, zistíme, že vo všetkých pôvodných cudzojazyčných označeniach tejto funkcie je použité slovo, ktoré má svoj civilný význam „otec“ (lat. papa – otec). Meno „pappas“ vo význame otec bolo predtým často používané vo východnej časti cirkvi k označeniu vyššieho duchovenstva. Nakoniec aj oficiálne slovenské označenie predmetnej funkcie znie Svätý otec.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">NZ nikde nedáva návod, aby bol takto pomenovaný apoštol Peter, alebo jeho následníci. Ak sa pozrieme zodpovedne do Božieho slova, zistíme, že <strong>názov Svätý otec sa v celom NZ nachádza len jeden jediný raz.</strong></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Je to v evanjeliu Jánovom, vo veľkňazskej modlitbe. Tu Pán Ježiš oznamuje Bohu, že zjavil jeho meno a vzápätí hneď to meno použil – <strong>Svätý Otče</strong>! {Ján 17:6,11}</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak teda sám Boží Syn predstavil svojho Otca a priradil mu meno Svätý Otec, považujeme za svätokrádež použiť to pomenovanie pre smrteľného človeka! Človek, ktorý by si to meno privlastnil, aby ho používal, nemôže byť Božím dieťaťom, pretože je vedome svätorúhač. A človek, ktorý vedome takto oslovuje iného človeka, stáva sa svätorúhačom tiež. Takto chápu všetky evanjelické cirkvi<strong> jestvovanie pápeža vo funkcii </strong><strong>»</strong><strong>svätého otca</strong><strong>«</strong><strong>.</strong></span></p>
<h3 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Privlastňuje si meno, ktoré patrí Synovi</span></h3>
<p><span style="color: #000000;">Kódex kanonického práva uvádza v súčasnosti tri tituly pápeža:</span></p>
<p><span style="color: #000000;">1.  Ecclesiae Romanae Episcopus – biskup rímskej cirkvi</span></p>
<p><span style="color: #000000;">2.  Romanus Pontifex – rímsky veľkňaz</span></p>
<p><span style="color: #000000;">3.  Pontifex Maximus, Summus – veľkňaz najväčší a najvyšší</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Prvý titul je úplne biblický. Druhý a tretí titul je rúhaním. Veľkňazom v NZ je Ježiš Kristus! Vedľa Krista niet miesto pre ďalšieho veľkňaza. A po Kristovi nenastúpi ďalší, lebo Kristus je ním naveky!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Keďže teda máme vznešeného <strong>veľkňaza</strong>, ktorý prenikol nebesia, <strong>Ježiša</strong>, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.{Hebr 4:14}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Hlavné z toho, čo hovoríme, je: <strong>Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach</strong> ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek. {Hebr 8:1–2}</em></span></p>
<h3 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Privlastňuje si svätosť, ktorej nositeľ je Duch Svätý</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pápeža akosi automaticky majú všetci ľudia za svätého. Veď ho aj musia nazývať „Svätý otec“. Popri tom automatickom, bezmyšlienkovitom oslovovaní ľuďom akosi uniká zmysel slova svätý. Nuž pripomenieme si ho znovu. Svätosť v starozákonnej forme nemá iný význam ako v NZ, len jej chápanie býva rozdielne. Hebrejské slovo „kádaš“ znamená oddelený, vo význame oddelený pre Boha. Teda svätý nielenže sa stáva Božím vlastníctvom, ale je aj v Božej ochrane, pod Božím dozorom.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Aby sme pochopili svätosť v starozákonnej podobe, uvediem otrasný príbeh z Biblie.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Áronovi synovia, Nadab a Abiu, vzali svoje kadidelnice, nakládli do nich ohňa a naň kadidlo, a tak priniesli Pánovi nenáležitý oheň, aký im Pán neprikázal. I vyšiel oheň od Pána a zabil ich, takže umreli pred Pánom. {Le 10:1–2}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Tu synovia najvyššieho kňaza Árona, ktorého do tejto funkcie ustanovil sám Boh, vnášali akoby nedopatrením do svätyne nesvätý oheň. Ale nevniesli, lebo Boh ich okamžite spálil. Hoci išlo o synov najvyššieho kňaza, Boh ani na okamih neváhal. Svätosť svojho svätostánku si ustrážil.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V novozmluvnej dobe je svätý ten, v kom je prítomný Svätý Duch. Teda posvätenie nie je v kompetencii pápežovej, ale v kompetencii Svätého Ducha!</span></p>
<h2 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><strong>ALE APOŠTOL PAVOL SI TIEŽ HOVORIL OTEC</strong></span></h2>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Áno, je to v NZ. A tiež mnohých nazýva svojimi deťmi, hoci vieme, že nebol ženatý a deti nemal.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Toto nepíšem, aby som vás zahanbil, ale aby som vás napomenul ako svoje milované deti. Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium. Prosím vás teda, napodobňujte ma! {1 Kor 4:14–16}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Je to prípad, kde prišelci v Korintskom zbore začali zle usmerňovať ostatných a brojili proti Pavlovi:</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a zjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha. {1 Kor 4:3–5}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pavol im nedokazuje svoju nevinu, ale pripomína pôvodným, znovuzrodeným členom korintského zboru, že sú znovuzrodení preto, že práve on im priniesol evanjelium. A tak ich prosí, aby si na to spomenuli a nasledovali „otca“ a nie „vychovávateľa“.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Teda vidíme, že Pavol vôbec nemal na mysli dať sa nazývať duchovným otcom.</span></p>
<h2 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><strong>NEOMYLNOSŤ PÁPEŽA</strong></span></h2>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Snaha o neomylnosť je rovnako stará, ako samotná snaha o neobmedzenú moc. Či už je to na cisárskom tróne, alebo na pápežskej stolici – každý dobre vie, od koho pochádza túžba po neomylnosti a neobmedzenej vláde. Ide len o to, či to dokážeme zodpovedne priznať.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak chceme Petrovi naozaj zodpovedne priznať v oblasti vedenia cirkvi primát, tak NZ nám poskytuje o ňom zaujímavý obraz.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Ježiš mu povedal: „<strong>Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.</strong> A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „<strong>Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci</strong>, len pre ľudské!“ {Mt 16:16–23}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V 17. verši vidíme, že cez Petra prehovoril sám Boh. Pán Ježiš to nahlas všetkým prítomným oznámil. A nielen, že Petra pred všetkými pochválil, ale mu práve vtedy aj zasľúbil zakladateľskú funkciu a úžasnú právomoc. Teda mohli by sme predpokladať, že Peter sa v tej chvíli stal zakladateľom cirkvi. A preto je veľmi zarážajúce, že cez tohoto človeka – prostredníctvom ktorého hovoril sám Boh – hovorí rovnako prirodzene i satan! Čítame to v 23. verši tej istej kapitoly.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">To nám ukazuje skutočnú podobu ľudskej podstaty v pozemskom živote. Ak sa od tejto ľudskej reality odlepíme a založíme komukoľvek – z matky narodenému – svätožiaru, dostaneme ho zákonite do pozície falošnej svätosti. To znamená, že svätec začne klamať nás a my – ak to prijmeme – začneme klamať sami seba i okolie. Lebo pokiaľ ide o svätosť, všetci, ktorí prijali Ježiša Krista sú svätí. Rovnako svätí. Neexistujú menej svätí a viac svätí – existujú len svätí a nesvätí. Ale jedni i druhí sú omylní!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Zaujímavá je reakcia Pána Ježiša na uvedenú skutočnosť. Vôbec nepovedal Petrovi: „Ty si ma sklamal, odvolávam, čo som ti sľúbil, nemôžeš byť vodcom, keď dovolíš satanovi, aby hovoril cez teba.“ – To preto, lebo pozná našu hriešnu, ľudskú podstatu. Petra však musel pokarhať o mnoho rokov neskôr aj apoštol Pavol, a to verejne:</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>Ale keď prišiel Kéfas <a href="/data/wp-admin/post-new.php#_edn1"><strong>[i]</strong></a> do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, <strong>lebo si zaslúžil pokarhanie</strong>. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. <strong>Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia</strong>, povedal som Kéfasovi pred všetkými: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“ {Gal 2:11–14}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Ak teda RKC priznáva Petrovi primát, tak mu zodpovedne musí priznať aj omylnosť a právo na chyby. Práve sme si ukázali prečo. A ak „Petrov nástupca“ prijal a vyhlásil pre seba právo na neomylnosť, tak sa musí cítiť viac ako Peter. A to je určite aj pre samotných katolíkov v rozpore s ich cítením.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Dnes je to už vyše sto rokov, čo bola neomylnosť v RKC prijatá. Ak však chceme zodpovedne túto udalosť komentovať, nemôžeme obísť nasledovné historické fakty.</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Kauza Honorius</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pápež Honorius v siedmom storočí dodal konštantinopolskému patriarchovi Sergiovi písomný materiál, na základe ktorého Sergius zostavil vyznanie viery. Toto vyznanie odsúdil 6. všeobecný koncil v Konštantinopoli v roku 681 a Sergius i Honorius boli koncilom daní do kliatby. O 40 rokov neskôr pápež Lev II. potvrdil správnosť rozsudku nad Honoriom, pretože »Honorius tým poškvrnil apoštolský a učiteľský úrad pápežstva«. Hoci Honoriove tézy boli napísané tiež »ex cathedra«&#8230;</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Prípad Formosus</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Bol to portský biskup, ktorého podporovali pápeži Mikuláš I. (858–867) a Hadrián II. (867–872). Ich nástupca Ján VIII. (872–882) ho zosadil z biskupstva a uvrhol do kliatby. Nástupca Jána VIII. – Marinus I. (882–884), nazývaný tiež Martin II., Formosa rehabilitoval a vrátil mu portské biskupstvo. V roku 891 bol Formosus zvolený za pápeža, hoci už jedno biskupstvo mal a bolo prísne zakázané prechádzať z jedného biskupstva do druhého.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Po piatich rokoch Formosus zomrel a nastúpil zaňho Bonifác VI. (896–896), ktorý však zomrel o 14 dní. Na miesto Bonifáca VI. nastúpil Štefan VI. (896–897). Ten v januári 897 nechal vybrať mŕtve telo Formosovo z hrobky, previesť do pápežskej kúrie, tam ho dal priviazať na stolicu a zahájil proti nemu súd. Súdom Formosa zosadil z pápežstva, a všetky jeho úkony, svätenia a vysvätenia vyhlásil za neplatné. Potom ho dal vyzliecť, dal mu odťať prsty, ktorými udeľoval požehnanie a dal ho voziť na potupu po Ríme. Nakoniec ho dal hodiť do rieky Tiber. Štefan bol čoskoro na to pobúreným rímskym ľudom zosadený a uväznený. Vo väzení ho zadusili.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Po Štefanovi VI. nasledoval Romanus (897–897), ktorý zomrel po štyroch mesiacoch. Bol otrávený. Po ňom nastúpil Theodorus II. (897–897), ktorý zomrel po 20. dňoch pontifikátu. Stihol však Formosove telesné pozostatky dať opäť riadne pochovať. Ďalším nástupcom bol Ján IX. (898–900). Ten dal zvolať v r. 898 dve zvláštne synody do Ríma a do Ravenny, kde Formosa v plnej miere rehabilitovali. Po Jánovi nastúpil Benedikt IV. (900–903), po ňom Lev V. (903–903). Leva odstránil z pápežskej stolice po dvoch mesiacoch Kristofos (903–904). Toho zosadil Sergius III. (904–911), ktorý dal pápežov Leva V. a Kristofa popraviť. Ihneď po nástupe, ešte v roku 904 dal znovu prehlásiť všetky svätenia a úkony, ktoré urobil Formosus, za neplatné. Potom však vznikol spor s kňazmi Auxiliom a Vulgariom, ktorí dokázali obhájiť Formosove svätenia ako platné.</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Prehľad „vývoja“ pápežských názorov na Formosa</span></h3>
<p><span style="color: #ff00ff;">V priebehu 38 rokov pápeži zmenili sedemkrát protichodne pohľad na Formosa:</span></p>
<p><span style="color: #000000;">866       požehnanie od pápeža Mikuláša I.</span></p>
<p><span style="color: #000000;">867       požehnanie od pápeža Hadriána II.</span></p>
<p><span style="color: #000000;">873       kliatba od pápeža Jána VIII. a odňatie biskupstva</span></p>
<p><span style="color: #000000;">882       zrušenie kliatby pápežom Marinom I., vrátenie biskupstva a plná rehabilitácia</span></p>
<p><span style="color: #000000;">891       protiprávne zvolenie Formosa za pápeža</span></p>
<p><span style="color: #000000;">897       posmrtné zosadenie od pápeža Štefana VI. a vyhlásenie neplatnosti úkonov</span></p>
<p><span style="color: #000000;">897       rehabilitácia od pápeža Theodora II.</span></p>
<p><span style="color: #000000;">898       rehabilitácia od pápeža Jána IX. na synode v Ríme a v Ravenne</span></p>
<p><span style="color: #000000;">904       znovuvyhlásenie neplatnosti úkonov od pápeža Sergia III.</span></p>
<p><span style="color: #000000;">905       obhájenie platnosti úkonov od mníchov Auxilia a Vulgaria</span></p>
<p><span style="color: #000000;"> </span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorí pápeži sa mýlili?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorí pápeži sa nemýlili?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorý pohľad bol správny?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorý pohľad máme mať my?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorý pohľad bol „ex cathedra“?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Ktorý pohľad vlastní dnešná RKC?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Kto určí tých pápežov, čo sa nemýlili?</span></p>
<p style="text-align: center;"><span style="color: #000000;">Kedy sa zverejnia pápeži, ktorí sa mýlili?</span></p>
<p style="text-align: center;"> </p>
<h3><span style="color: #000000;">Kauza Sixtínskej biblie</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Tridentský koncil nariadil v roku 1546 používať výlučne latinský preklad biblie zvaný Vulgata. S vydaním sa dlho otáľalo. Až pápež Sixtus V. sa ujal iniciatívne vydania. Zistil však, že v Hieronymovom preklade je veľa chýb, a pretože bol vzdelaný aj biblicky, sám začal chyby odstraňovať. Za 18 mesiacov dokázal urobiť neuveriteľne rozsiahlu prácu. Potom ešte pol roka odstraňoval na ukážkových výtlačkoch sadzačské chyby a v roku 1590 prácu skončil. Zriadil vatikánsku kníhtlačiareň, v ktorej táto Biblia vyšla ešte v roku 1590. Súčasne vydal pre RKC svoj dokument „Aeternus ille“, v ktorom uvedenú bibliu prehlásil za „autentickú, pravdivú a nespornú“. Prikázal používať toto vydanie. Kliatbou a exkomunikáciou pohrozil tomu, kto by na nej niečo menil. Svoje prehlásenie podoprel „autoritou, ktorú mu dal Pán“. Teda možno to klasifikovať ako večne platné pápežské ustanovenie „ex cathedra“.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Faktom však je, že táto biblia bola nepoužiteľná pre množstvo chýb a neodborných zásahov, ktoré tento pápež do nej usilovne zabudoval. Po jeho smrti sa pápež Klement VIII. snažil stiahnuť z obehu toto nešťastné vydanie. Súčasne poveril skupinu biblistov – pod vedením teológa Bellarmína – Sixtov elaborát tajne opraviť. Najnutnejšie opravy boli dokončené po ôsmych mesiacoch. Samozrejme, že za takú krátku dobu sa im nepodarilo upraviť text do bezchybného stavu. Času však nazvyš nebolo, pretože už kolovalo chybné vydanie, nazvané Sixtínska Vulgata. A tak v roku 1592 vyšla opravená biblia tlačou a RKC sa pokúsila predstaviť ju svetu ako vydanie Sixtovej biblie. Keďže pôvodné Sixtovo vydanie existovalo, oxfordský biblista tento podvod odhalil. Vyšlo najavo, že napriek Sixtovmu zákazu, RKC rozširuje bibliu, ktorá sa od Sixtovej značne líši. A RKC nedokázala svetu povedať pravdu. Podvod sa snažila ututlať tým, že ďalšie vydania tejto biblie už nazývala po iniciátorovi opráv – pápežovi Klemetovi VIII. Toto vydanie sa dodnes nazýva Klementínska Vulgata.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Aby RKC nepokazila sebe i Sixtovi V. reputáciu „neomylnosti“, museli milióny kresťanov používať temer 400 rokov zmes nepresných textov a nesmeli sa dozvedieť pravdu. K Sixtovej kliatbe sa však RKC nevyjadrila dodnes. Lebo Sixtovu pápežskú kliatbu sa dotkla nielen pápeža Klementa VIII. a Belarmínovej skupiny, ale aj pápeža Pia X., pápeža Pia XII., pápeža Jána XXIII./2 a tiež Druhého vatikánskeho koncilu – tým, že menili Sixtovo „neomylné“ redakčné dielo.</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Kauza Pius IX.</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V roku 1854 pápež Pius IX. vyhlásil svojvoľne dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie za platný článok viery RKC. Toto učenie bolo prijaté do RKC 8. decembra 1854 tak, že ho pápež jednoducho vyhlásil bez koncilu za platné. Tým začal prudký spor vo vnútri samotnej RKC o tom, či bol pápež oprávnený k tomuto činu. A v klére RKC vznikla prudká vlna odporu voči tejto svojvoľnosti.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Preto ten istý pápež v roku 1869 zvolal Prvý všeobecný vatikánsky koncil, na ktorom sa snažil presadiť ustanovenie pápežskej neomylnosti. Na uvedenom koncile odznelo voči pápežovi i voči všetkým prívržencom neomylnosti vážne varovanie, aby sa poučili z dejín. Pretože mnohokrát pápeži práve svojou omylnosťou zasadili cirkvi bolestivé rany – tým, že svoje mylné rozhodnutia vnucovali ako neomylné ustanovenia. Ako hlavný príklad bola uvedená kauza Honoriova. Následne sa však koncil rozdelil na dva tábory. Jedni boli za prejednávanie, druhí nielen že boli proti, ale varovali, že táto dogma môže spôsobiť silný odpad v RKC. Väčšinou hlasov bolo presadené, že sa na koncile táto otázka prejednávala. A potom bola hlasovaním pápežská neomylnosť trojštvrtinovou väčšinou prijatá. Pomer hlasovania bol 451 ku 150 hlasom. Bolo to však dosiahnuté za veľmi vysokú cenu. Skupina 55 biskupov ihneď koncil opustila a definitívne hlasovanie o neomylnosti sa uskutočnilo až po ich odchode. Koncil bol po tejto udalosti prerušený, pretože v roku 1870 obsadila Rím vojenským vpádom Sardínia a cirkevný štát bol zrušený. Samotný pápež sa stal „vatikánskym väzňom“.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"> Pritom ostáva faktom, že uvedená mariánska dogma nenadobudla platnosť v RKC, pretože za dogmu bola prehlásená princípom pápežovej neomylnosti v decembri 1854, kdežto pápežovi bola neomylnosť priznaná až v júli 1870!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Uvedení biskupi však neopustili iba koncil, ale aj RKC. Nemecká a švajčiarska časť koncilných delegátov spolu so stúpencami z iných krajín sa od RKC oddelila a založila Starokatolícke cirkvi! Táto skutočnosť sa dodnes neodôvodneným zamlčovaním medzi katolíckymi veriacimi utajuje! Toto rozštiepenie cirkvi je cenou, ktorú zaplatila RKC za pápežskú snahu o neomylnú svetovládu!</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Kto sú starokatolíci?</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Vznik starokatolíckych cirkví sa datuje k roku 1870, a súvisí s odchodom biskupov z Prvého vatikánskeho koncilu. Títo nesúhlasili s tým, aby bola pápežovi priznaná neomylnosť a odmietli hlasovať za jej priznanie, a tak sa súčasne odmietli podriadiť aj koncilu. Začali sa formovať na spoločných stretnutiach v Nemecku, takže na stretnutí v Norimberku predstavovali už silnú skupinu. V roku 1871 sa konal v Mníchove Prvý starokatolícky kongres, kde boli zastúpení prevažne nemeckí a švajčiarski veriaci.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V skutočnosti však prvá starokatolícka cirkev vznikla už v roku 1724 v Holandsku. Vtedy sa od Ríma oddelila silná katolícka pospolitosť na protest proti pápežovi, pretože nechcel uznať biskupa, ktorého si zvolila utrechtská kapitula. Tohto biskupa právoplatne vysvätil biskup RKC Dominik Varlet, takže Starokatolícka cirkev – v zmysle katolíckeho ponímania – nestratila apoštolskú sukcesiu. Utrecht sa tak stal centrom katolíckej komunity nového typu, ktorá pretrvala až dodnes. A práve tu vysvätili nemeckým starokatolíkom v roku 1873 prvého biskupa.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Hoci iniciáciou zrodu starokatolíkov bol pôvodne rozkol, ukázalo sa, že táto nová komunita je schopná existencie a po niekoľkých rokoch sa aj začala cieľavedome formovať. Došlo v nej k ďalším principiálnym reformám, takže v súčasnosti eviduje sedem hlavných reformačných ustanovení:</span></p>
<ul>
<li>
<div style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Odstránenie latinskej liturgie</span></div>
</li>
<li><span style="color: #000000;">Odmietnutie učenia o premieňaní chleba a vína</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Zrušenie celibátu</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Ustanovenie episkopálno-synodálneho vedenia cirkvi</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Zriadenie samostatnosti cirkví – autokefalita</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Zapojenie laikov do vedenia cirkvi</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Pozmenenie mariánskych dogiem</span></li>
</ul>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"> </span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V roku 1889 sa všetky starokatolícke cirkvi spojili a vytvorili veľkú svetovú pospolitosť, ktorá má názov Utrechtská únia. V nej je dnes zastúpených 8 autokefálnych cirkví, ktoré sú organizačne úplne samostatné. Únia tvorí konferenciu biskupov a predsedá jej utrechtský biskup.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Utrechtskou úniou sú spojené nasledovné členské cirkvi:</span></p>
<ul>
<li><span style="color: #000000;">Starokatolícka cirkev v Holandsku</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Starokatolícka cirkev v Nemecku</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Kresťanskokatolícka cirkev vo Švajčiarsku</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Poľskokatolícka cirkev</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Poľská národnokatolícka cirkev v USA</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Starokatolícka cirkev v Rakúsku</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Starokatolícka cirkev Československá</span></li>
<li><span style="color: #000000;">Chorvátska národnokatolícka cirkev</span></li>
</ul>
<p><span style="color: #000000;"> </span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Utrechtská únia združovala pred desiatimi rokmi vyše pol milióna členov a jej cirkvi neustále rastú. Celkový počet starokatolíkov je však mnohonásobne vyšší, pretože existujú ešte rôzne starokatolícke cirkvi, ktoré nie sú členmi spomínanej únie. Napríklad na Filipínach má táto cirkev viac ako dva milióny veriacich. Československá starokatolícka cirkev mala v dobe totality okolo 3 tisíc členov.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pokiaľ ide o vierouku a organizačnú štruktúru týchto cirkví, organizačne inklinujú k cirkvám, ktoré vznikli reformáciou, avšak vieroučne predstavujú stred medzi pravoslávnou cirkvou a evanjelickými cirkvami. Ku katolíkom sa hlásia pôvodom, ale na tom princípe, že katolícky neznamená iba rímskokatolícky&#8230; Chvályhodný je pritom fakt, že tieto cirkvi niekoľkokrát vyšli s iniciatívou k zjednoteniu cirkví, ktoré sa oddelili od RKC. A tiež je pozitívne, že k týmto cirkvám sa obracia anglikánska i pravoslávna cirkev s neskrývanou sympatiou.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pastierom cirkvi je biskup. Je volený synodou, ktorá je najvyšším orgánom cirkvi. Synodu vedie biskup, ale patria tam i zvolení laici. Farnosť spravuje farár a farná rada.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V názve cirkvi slovo „starý“ neznamená včerajší ani starobylý, ale má byť vyjadrením ducha pôvodnosti a vernosti starokresťanskej zásade: »Držíme sa toho, čo vždy, všade a všetci verili. To je naozaj a skutočne všeobecné – katolícke.« Ide teda o zvláštny druh reformácie, kde je kladený dôraz na <strong>ekumenicitu a vernosť učeniu starej, nerozdelenej cirkvi.</strong></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V Čechách vznikla táto cirkev ešte v minulom storočí vo Varnsdorfe a sformovala sa na štátom uznanú cirkev v roku 1924.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">V Československu bola zastúpená v Ekumenickej rade cirkví ČSFR. Na Slovensku žije mnoho starokatolíkov, ale organizačne patrili pod Brnenskú starokatolícku cirkev. Až 16.12.1995 bolo v Bratislave ustanovujúce synodálne zhromaždenie, ktorým bola Starokatolícka cirkev na Slovensku založená ako samostatná. Administratívne sídlo má v Bratislave, ale biskupstvo sídli v Nitre. Jej eklesiológia je orientovaná vyložene ekumenicky.</span></p>
<h3><span style="color: #000000;">Kauza Pius XII.</span></h3>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Pápež Pius XII. Z titulu pápežskej neomylnosti zaradil ako článok vierouky RKC i dogmu Nanebovzatia Panny Márie. Definícia dogmy neuvádza Máriinu smrť a doslovne uvádza, že: »&#8230;nepoškvrnená matka Božia, Mária, vždy panna, po dokončení behu pozemského života, bola prijatá s telom i dušou do nebeskej slávy.«</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Nemecký katolícky teológ Prof. ThDr. Otto Hermann Pesch dáva k tomu nasledovný komentár: »V bule „Munificentissimus Deus“, teda v onom dogmatickom dokumente, ktorým pápež Pius XII. roku 1950 povýšil Máriino telesné nanebovzatie na dogmu, zvolil pápež vo vzťahu k Márii obozretnú formuláciu „po naplnení jej pozemského života“. To sa s ľahkosťou prečíta a myslí sa, že je tým obraznou rečou trochu kvetnato mienená Máriina smrť. V <strong>skutočnosti však existovala medzi mariánskymi „maximalistami“ pred vyhlásením dogmy vášnivá diskusia o tom, či je možné domnievať sa, že Mária vôbec zomrela, keď bola predsa počatá bez dedičného hriechu</strong> (dogma z roku 1854), a teda sa na ňu nevzťahoval trest smrti za Adamov hriech. Existujú najlepšie dôvody na to, aby sme túto tézu považovali za číry nezmysel. Zmýšľal tak aj Pius XII., ale nechcel na tomto mieste túto tézu jednoducho odmietnuť, a preto zvolil citovanú formuláciu. A tak existujú i dnes mariánsky nadšení „teológovia“, ktorí bez formálneho rozporu s dogmou z roku 1950 tvrdia, že Mária nezomrela, ale podobne ako podľa legendy Mojžiš a Eliáš bola priamo vynesená do nebies. Je len potrebné prísne trvať na tom, že text dogmy práve túto tézu výslovne obsahovo nepreberá a nechce ju tým dogmaticky predpisovať.« </span><a href="/data/wp-admin/post-new.php#_edn2"><span style="color: #000000;">[ii]</span></a></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Tu niet čo dodať. Túto dogmu sa nepodarilo dovtedy žiadnemu koncilu prijať slobodne, hlasovacím systémom.</span></p>
<h2 style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><strong>OTÁZKY PRE LAIKOV</strong></span></h2>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">1.  Ktorý z uvedených postojov k Formosovi treba dnes pokladať za pravý? Ak si zvolíte hociktorý, budete v opozícii proti mienke tých pápežov, ktorí mali opačný názor.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">2.  Akú máte záruku, že po Wojtylovi nenastúpi zase Borgia?</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">3.  Ako by si sa zachoval, keby budúci Wojtylov nástupca Wojtylu preklial a všetkým katolíkom prikázal pľuvať na jeho podobizne? Lebo toto museli robiť takí istí úprimní veriaci ako ty – vo vzťahu k Formosovi.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Čo k tomu dodať?</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Boží ľud nepotrebuje neomylné funkcie, ktoré si vyrobil omylný človek. Boží ľud nepotrebuje pápežov, ktorí hovoria neomylne „ex cathedra“. <strong>Boží ľud potrebuje Božích mužov, ktorí hovoria neomylne z Ducha Svätého</strong>! Takáto neomylná reč má názov „in Spiritus Sancti“!</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">A tam, kde hovorí Duch Svätý, tam kde je Boží ľud zvyknutý počúvať prejav toho Ducha pravdy, tam niet dôvodu dávať si neomylnosť odsúhlasovať, pretože Duch Svätý sa jednoducho – nemýli.</span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Prejav z Ducha Svätého vyzerá asi takto:<em> </em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"><em>A keď sme tam boli viac dní, prišiel z Judey istý prorok menom Agabus. Keď prišiel k nám, vzal Pavlov opasok, zviazal si nohy a ruky a <strong>povedal: „Toto hovorí Duch Svätý:</strong> Muža, ktorému patrí tento opasok, takto Židia v Jeruzaleme zviažu a vydajú ho do rúk pohanov.“ Keď sme to počuli, prosili sme aj my, aj tamojší, aby nechodil do Jeruzalema. Ale Pavol odpovedal: „Čo robíte? Prečo plačete a trápite mi srdce? Veď ja som hotový nielen dať sa zviazať, ale aj umrieť v Jeruzaleme pre meno Pána Ježiša.“ A keď sme ho nemohli prehovoriť, prestali sme; <strong>povedali sme: „Nech sa stane Pánova vôľa!“ </strong>{Sk 21:10–14}</em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;">Takýto prejav chýba všade tam, kde chýba Svätý Duch.<em> </em></span></p>
<p style="text-align: justify;"><span style="color: #000000;"> </span></p>
<div>
<hr size="1" />
<div>
<p><a href="/data/wp-admin/post-new.php#_ednref1"><span style="color: #000000;">[i]</span></a><span style="color: #000000;"> Učeník Šimon dostal od Pána Ježiša meno Skala, čo znie po grécky Pétros a po aramejsky Kéfá.</span></p>
</div>
<div>
<p><a href="/data/wp-admin/post-new.php#_ednref2"><span style="color: #000000;">[ii]</span></a><span style="color: #000000;"> O.H.Pesch: Druhý vatikánský koncil, str. 154</span></p>
</div>
</div>
<p> </p></div></div>
]]></content:encoded>
			<wfw:commentRss>https://dobreslovo.sk/data/2011/ponuka-na-citanie-a-stiahnutie/citaj-ponuka-na-citanie-a-stiahnutie-2/papez/papez/feed/</wfw:commentRss>
		<slash:comments>0</slash:comments>
		</item>
	</channel>
</rss>
