SVIATOSŤ POMAZANIA

 

Podkladom pre vznik tejto sviatosti je nasledovný text z Biblie:

 

»O pomazaní chorých a o modlitbe«

Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

Eliáš bol krehký človek ako my a keď sa naliehavo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoj plod. Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov. {Jak 5:13–20}

 

Vidíme, že text nehovorí nič o poslednom pomazaní, ale o pomazaní pri nemoci. Toto si uvedomila i RKC a závery Druhého vatikánskeho koncilu už prinášajú návrh nasledovnej úpravy názvu:

»„Posledné pomazanie“, ktoré možno nazvať – a to priliehavejšie – i „Pomazanie chorých“ nie je sviatosťou iba tých, čo sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve smrti. Preto príhodný čas prijať túto sviatosť určite nastáva už vtedy, keď veriaci začína byť v smrteľnom nebezpečenstve pre chorobu alebo starobu.« [i]

Podstata uvedeného obradu v RKC spočíva v tom, že kňaz pomaže dotyčného na čele a rukách olejom, pričom hovorí slová sviatostnej modlitby. Táto sviatosť sa môže opakovať podľa potreby. Jedna z definícií tejto sviatosti znie:

»Účinkom tejto sviatosti je záchrana od večného zatratenia, čo sa deje poskytnutím posväcujúcej milosti. Cirkevná modlitba, ktorú sa kňaz modlí pri udeľovaní tejto sviatosti, spomína ako účinok aj možnosť telesného uzdravenia, „ak by to slúžilo duševnému spaseniu nezdravého“.« [ii]

 

Ak si však pozorne prečítame úvodný text z Jakubovho listu, zistíme, že praktické prevedenie v RKC je v rozpore s textom NZ.

¨  To, čo sme čítali v uvedenom texte z Jakubovho listu neplatí pre hocikoho. Modlitba starších a pomazanie olejom je určená výlučne kresťanom. A princíp kresťanstva spočíva v tom, že kresťan je spasený! To inými slovami znamená, že je už zachránený od večného zatratenia. Stalo sa to tak, že prijal odpustenie hriechov od Ježiša Krista. Kto toto neurobil, toho od večného zatratenia nezachráni nič – ani pomazanie olejom! Teda tvrdenie, že posledné pomazanie zachraňuje od večného zatratenia je nezmysel.

 

¨  Odpustenie hriechov, ktoré sa v texte spomína, sa týka tých hriechov, ktorých sa človek dopustil počas kresťanského života – nedobrovoľne. Preto sú tieto hriechy determinované slovkom ›ak‹; to aby bolo jasné, že ide o pripustenie možnosti hriechu, ale nie o samozrejmosť: a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.

¨  Účel tohto druh modlitby s pomazaním olejom nie je odprevadiť chorého na druhý svet, ale vyprosiť pre neho od Pána uzdravenie:

Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví.

 

¨  Príkaz znie zavolať si starších – teda nie jedného, ale minimálne dvoch. Potvrdzuje to i následný návod – nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene – oba úkony sú v množnom čísle preto, že predpokladajú účasť starších, a nie staršieho! O kňazovi tu niet ani zmienky.

 

UDEĽOVANIE VIATÍK

 

Viatikum je výstroj pre mŕtveho, ktorou ho pozostalí vystrojili, aby mohol prejsť cestu záhrobím do záhrobného cieľa. Je to okultný zvyk, zakotvený temer vo všetkých pohanských náboženstvách. Vierouka jednotlivého náboženstva určovala i druh tejto výstroje. Boli to symbolické kľúče, alebo peniaze na prevoz, či potrava na dlhú cestu, alebo u bohatých zomrelých celá družina, ktorú zaživa pochovávali.

V rannej cirkvi ľudia, ktorí prijali kresťanstvo, obyčajne pri tom opustili svoj predošlý náboženský systém. Avšak pri úmrtí takéhoto kresťana ho jeho pohanskí príbuzní úplne prirodzeným spôsobom vystrojili na cestu záhrobím podľa svojich pohanských zvykov. Kresťanstvo tak muselo všade tolerovať nevyhnutný styk s miestnymi pohanskými zvyklosťami. Táto vynútená tolerancia spôsobila, že pohanské zvyklosti vnikali aj do kresťanského života. A tak kresťanstvo muselo s týmto zlom v každej dobe bojovať. Tento boj bol v každej krajine iný, pretože rôzne náboženské pohanské systémy mali zaužívané rozličné druhy viatík.

Prvé správy o forme prijímania tela Pánovho ako „pokrm na cestu“ do večnosti pochádzajú už zo 4. storočia, kedy neučení horlivci doslovne striehli na moment smrti umierajúceho, aby mu mohli práve v tomto momente vtisnúť do úst „pokrm na cestu“. A tak vznikol prvý vážny spor, pretože táto horlivosť mala za následok, že umierajúci prijal „telo Pánovo“ niekoľkokrát za deň.

O dvesto rokov neskôr už v Ríme existovala bludná teória, ktorá tvrdila, že umrelého v čase vzkriesenia vzkriesi práve viatikum.

V súčasnosti RKC nepripisuje viatikám dáku zvláštnu úlohu, ale zo zotrvačnosti si tento okultný zvyk ponecháva. Záleží vlastne len na postoji jednotlivcov. Ozajstní kresťania viatikum na cestu záhrobím nepotrebujú. Kresťan totiž verí, že v údolí smrti nebude potrebovať nič, lebo jeho Pán tam bude s ním:

Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou {Ž 23:4a – Roháček}