Keďže pôvod, podstata a skutočný význam nasledujúcej sviatosti je málo známy, je potrebné venovať sa jej podrobnejšie. Preto tento oddiel obsahuje popis sviatosti oltárnej, ale aj popis večere Pánovej podľa NZ.

 

SVIATOSŤ OLTÁRNA, ČI VEČERA PÁNOVA ?

 

Pojem sviatosť oltárna bol stanovený Tridentským koncilom v roku 1547. Dovtedy sa používalo medzi všetkými kresťanmi pomenovanie večera Pánova. Dokonca ešte aj dokument Tridentského koncilu z 11. októbra 1551, ustanovujúci podrobnosti o Sviatosti oltárnej, sa nazýva Učenie o večeri Pánovej. Jeho znenie je nasledovné:

»Po slovách posvätenia je vo Večeri Pánovej Ježiš Kristus, Boh a človek, v pravde, vecne a podstatne prítomný; posvätením chleba a vína stane sa premenenie všetkej podstaty chleba na podstatu Tela Kristovho a všetkej podstaty vína na podstatu jeho Krvi, ktoré premenenie cirkev vhodne a vlastne prepodstatnením nazýva; v Sviatosti oltárnej je pod každým spôsobom a pod každou časťou celý Kristus prítomný, a to nielen pri požívaní, ale vždy, pred ním i po ňom v častiach, ktoré po prijímaní ostanú; z čoho vyplýva, že Sviatosti oltárnej treba sa klaňať a verejne ju vystavovať, aby sa jej veriaci klaňali; veriaci ju majú aspoň raz za rok prijímať, a kto je v smrteľnom hriechu, má sviatosť pokánia prijať, kým k stolu Pána pristúpi.«

Druhý vatikánsky koncil v 6. článku v dokumente „O posvätnej liturgii“ tiež radšej volil termín večera Pánova: »Priam tak, vždy keď požívajú večeru Pánovu, zvestujú smrť Pánovu, dokiaľ on sám nepríde.« [i]

Je žiadúce, aby sme i my v budúcnosti používali termín večera Pánova ako jednotný pojem pre všetky kresťanské komunity. Prečo? Božie slovo nám ukazuje, že v prvotnej cirkvi sa lámanie chleba uskutočňovalo po domoch.

»Prvé kresťanské spoločenstvo«

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. {Sk 2:42–47}

NZ nepredpisuje pre kresťanov bohoslužby v chráme, ani obrady pri oltári. A kde niet chrámu ani oltára, tam niet ani oltárnej sviatosti. Preto termín „sviatosť oltárna“ je nebiblický, a teda nesprávny.

 

LITURGIA

 

Slovo liturgia je výborný fonetický prepis gréckeho „leitourgia“, čo znamená v novozákonnom zmysle určitý druh náboženskej služby. Uvádzam verš, kde je v origináli použité slovo liturgia:

Ľud čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Dával im znaky a zostal nemý. Len čo sa skončili dni jeho služby [leitourgia], vrátil sa domov. {Lk 1:21–23}

V poňatí RKC liturgia je predpis o spôsobe konania bohoslužby, bohoslužobný poriadok alebo poriadkový súhrn spôsobu obradov. Našťastie v súčasnosti už zvykne RKC dávať rovnítko medzi pojmami liturgia a bohoslužba. Preto aj my v ďalšom texte nahradíme nezrozumiteľné slovo liturgia zrozumiteľným slovom bohoslužba.

 

EUCHARISTIA

 

Grécke sloveso „eucharistein“ znamená ďakovať, byť vďačný, vzdať vďaku. V priebehu stáročí sa tomuto cudziemu slovu priradil cirkevný význam, a preto ľudia prestali rozumieť tomu pôvodnému, skutočnému významu. Všade v NZ, kde sa v slovenskom preklade nachádza v akomkoľvek tvare pojem vzdať vďaku, v gréckom origináli je príslušne tvarované slovo „eúcharistía“. Napríklad:

Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. {Jn 6:11} A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky. {Jn 6:23}

Keď odnímeme druhotný – ceremoniálny význam tohto slova, pochopíme, že kedykoľvek vzdávame Bohu vďaku, konáme eucharistiu – máme účasť na eucharistii.

RKC eucharistiu chápe tak, že »eucharistia je ustavičná obeta Nového zákona«. Ale to je už ten nesprávny – prenesený význam. Lebo uvedené verše nehovoria nič o večeri Pánovej, len o tom, že Ježiš vždy pred jedlom vzdal Otcovi vďaku. Tak to učil učeníkov i ostatných, a tak to chce i od nás. A preto, že to robil vždy, robil to samozrejme aj pri Poslednej večeri. Liturgia eucharistie nie je nič iné, ako predpis pre bohoslužobné obrady RKC na jednotný spôsob vzdávania vďaky.

Eucharistia teda nie je výlučnou súčasťou omše, lebo

každé vďakyvzdanie Bohu je eucharistiou.

 

Všimnime si iné dva verše z NZ:

Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! {1 Sol 5:18} Musíme ustavične vzdávať vďaky Bohu za vás, bratia, ako sa aj sluší, veď vaša viera veľmi vzrastá a vzájomná láska všetkých vás je čoraz väčšia. {2 Sol 1:3}

Keby sme tieto verše chceli nasilu preložiť pomocou cudzieho slova, tak by zneli:

Pri všetkom [konajte eucharistiu], lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! {1 Sol 5:18} Musíme ustavične [konať eucharistiu] Bohu za vás, bratia, ako sa aj sluší, veď vaša viera veľmi vzrastá a vzájomná láska všetkých vás je čoraz väčšia. {2 Sol 1:3}

Samotná eucharistia však nie je večerou Pánovou. Hoci večera Pánova sa bez eucharistie nedá uskutočniť, eucharistia bez večere Pánovej môže prirodzene existovať. Preto nepôsobí dobre, že v dnešnej dobe vychádzajú na Slovensku knihy, v ktorých sa medzi sviatosťou oltárnou a eucharistiou dáva automaticky rovnítko. [ii] Taktiež laických katolíkov veľmi pomýli, že aj v NZ – v najnovšom slovenskom preklade RKC – sú nadpísané niektoré perikopy názvom Eucharistia.

 

OMŠA

 

Omša RKC sa skladá z dvoch častí:

¨  bohoslužba slova

¨  bohoslužba eucharistie

Obidve časti majú pôvod v Božom slove. Len tomu treba správne porozumieť. Pozrime si pôvod omše pri prvotnej cirkvi:

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a  na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. {Sk 2:42}

Ihneď začína byť zmysel omše jasný.

¨  Bohoslužba slova – to je učenie apoštolov. Oni to robili podľa vzoru Pána Ježiša, ktorý tri roky v chrámoch učil, kázal a uzdravoval.

¨  Bohoslužba eucharistie – to je v bratskom spoločenstve konané vďakyvzdanie s lámaním chleba a modlitbami.

Takto potom môžeme pochopiť i nezrozumiteľné slovo omša. Ak by sme ho mali definovať teraz, tak „omša je bratské spoločenstvo Božieho ľudu, na ktorom účastníci počúvajú učenie apoštolov, vzdávajú Bohu vďaku pri lámaní chleba a spoločne sa modlia“.

 

Je omša biblickým obradom?

Podľa predchádzajúceho vysvetlenia sa zdá, že omša je správna. Ale to nie je pravda. Ukázali sme si, že jej pôvod je biblický. Tým rozumieme, že jej podklad je správny. Ale jej samotné prevedenie nielen že je nesprávne, ale je modloslužbou.

Slovo omša je skomolenina, pochádzajúca z latinského „missa“. Vznikla voľným fonetickým tokom cez nemeckú a českú verziu:

 missa –  messe –  mše –  omša

Toto latinské slovo v dobe Rímskej ríše neexistovalo. Je to špecifický výraz cirkevnej latinčiny. Do slovenčiny sa prekladá jednoznačne len ako omša. Takže latinčina nám nepodáva obraz, o čo ide a ani v Biblii toto slovo nenájdeme. Ak sa chceme dozvedieť trochu viac, musíme sa pozrieť do vierouky RKC. Tam nachádzame: »Omša je ustavičná obeta Novej zmluvy, ustanovená Pánom Ježišom pri Poslednej večeri. On sa na kríži obetoval krvavým spôsobom, ale tú istú obetu konal pri Poslednej večeri nekrvavým spôsobom a nariadil, aby ju apoštoli a ich nástupcovia v kňazskej hodnosti tým istým spôsobom stále konali na jeho pamiatku. Konanie obety je vrcholným úkonom bohoslužby, preto Pán Ježiš nemohol nechať kresťanstvo, ako najdokonalejšie náboženstvo, bez konania obety… Vo svätej omši sa totiž Kristus obetuje nekrvavým spôsobom a reprezentovaný viditeľným kňazom, ku ktorému sa majú aj prítomní veriaci čím aktívnejšie pripojiť.« [iii]

A teraz skúsme postaviť uvedenú definíciu pod svetlo Božieho slova. Zistíme, že NZ nepozná pojem „ustavičná obeta“! Zato ale zdôrazňuje samotný princíp NZ, ktorý spočíva na jedinej obete:

»Trvalá účinnosť Kristovej obety«

Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po Božej pravici. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal: „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“ A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech. {Hebr 10:11–18}

 

Prečo evanjelické cirkvi trvajú na prijímaní kalicha?

Lebo Ježiš Kristus podával chlieb a víno, a tak to nariadil robiť na jeho pamiatku. Podávanie chleba bez vína nie je polovičnou pamiatkou, ale úplným neposlúchnutím Ježišovho príkazu!

Tento príkaz Pána Ježiša o ustanovení večere Pánovej zapísali traja evanjelisti a apoštol Pavol. Pritom v dvoch evanjeliách je jednoznačne vyjadrené, že prijímanie kalicha sa týka všetkých:

Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ {Mt 26:27–28} Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. {Mk 14:23}

Pôvodne z kalicha skutočne pili všetci! Vznikom klerikálnej hegemónie začala RKC deliť kresťanov na laikov a klérus, pričom klérus vydával svoje ustanovenia o tom, čo všetko laici nesmú. Evanjelické cirkvi práve preto žijú oddelene od RKC, aby boli nezávislé od nariadení vyplývajúcich z pápežskej náladovosti. A že zákaz kalicha pre laikov je v RKC skutočne iba prejavom ľudskej samoľúbosti, najlepšie ukazuje priebeh Tridentského koncilu.

Na uvedenom tridentskom koncile ako prvý žiadal povoliť kalich aj pre laikov pražský arcibiskup Brus. K nemu sa pridali francúzski delegáti a delegát Bavorska. Napriek tlaku na povolenie prijímania pod obojakým spôsobom, 16. júla v roku 1562 bol predložený dekrét o prijímaní, ktorý zakazoval prijímanie pod obojakým spôsobom. Znel nasledovne:

»Laici a kňazi neslúžiaci omšu svätú nie sú právom božským zaviazaní Sviatosť oltárnu pod obojakým spôsobom prijímať; cirkev má právo pri posluhovaní sviatosťami, zachovávajúc ich podstatu, ustanovovať a meniť, čo by prospechu prijímajúcich a pocte samotných sviatostí v rôznych okolnostiach, časoch a miestach vhodné bolo; z dôležitých a spravodlivých príčin zaviedla a schválila cirkev prijímanie pod jedným spôsobom, ktoré zavrhnúť, alebo bez schválenia autority samotnej cirkvi podľa ľubovôle meniť dovolené nie je; prijímajúc pod jedným spôsobom prijíma celého Krista a pravú sviatosť a nestráca žiadnej milosti k spaseniu nutnej; dietky rozum dosiaľ neužívajúce nie sú zaviazané k prijímaniu.«

Proti prijatiu tohto dekrétu sa postavili mnohé vplyvné osobnosti koncilu, preto 22. augusta 1562 predložili pápežskí legáti koncilu návrh, aby sa večera Pánova podávala pod obojakým spôsobom v Rímskej ríši, celom Nemecku, v Čechách, Uhorsku, v Rakúsku a iných cisárových provinciách. Tento návrh bol prejednávaný od 28. augusta do 6. septembra na samostatných rokovaniach. Je zaznamenané, že delegáti mali po celý čas veľmi rôzniace sa názory, čo sa odrazilo i pri poslednom hlasovaní: [iv]

 

Názory	Počet hlasov	Podiel v %
Za prijatie bez výhrad	29	17,5
Za prijatie, ale až po pápežovom posudku	31	18,7
Za povolenie len pre Uhorsko a Čechy	19	11,5
Proti	38	22,9
Proti, ale na posúdenie pápežovi	10	6,0
Neutrálne odporúčali, aby vec posúdil pápež	24	14,4
Za odloženie rozhodnutia	14	8,4
Nerozhodné kolísanie	1	0,6
Súčet	166	100,0

 

Z uvedeného prehľadu vidíme totálnu roztrieštenosť názorov na návrat k biblickému prijímaniu pod obojakým spôsobom. Keďže uvedené hlasovanie bolo nepoužiteľné, koncil požiadal pápeža Pia IV., aby rozhodol on. Pápež po temer dvojročnej dišpute nakoniec 17. apríla 1564 povolil prijímať večeru Pánovu pod obojakým spôsobom v Čechách, na Morave, v Rakúsku, Soľnohradsku a v niektorých diecézach Nemecka. Táto lokálna sloboda trvala len do roku 1622, keď pápež Gregor XV. definitívne obecnému ľudu prijímanie pod obojakým spôsobom zakázal.

Tu vidíme, že „povolenie dodržiavať Kristov príkaz“ bolo závislé na samoľúbosti pápeža a zrušenie povolenia záviselo od tej istej samoľúbosti.

V súčasnosti v RKC už neplatí jednoznačný „zákaz“ prijímania pod obojakým spôsobom, ale platí „možnosť povolenia“ prijímania pod obojakým spôsobom – biskupmi, podľa ich uváženia. K takejto výsade sa môže dostať napríklad laik, ktorý je čerstvo pokrstený: »Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na svätej omši, keď veriaci po prijímaní kňazovom prijímajú z tej istej Obety Telo Pánovo. Bez narušenia vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil, možno dovoliť sväté prijímanie pod obojakým spôsobom tak klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch, ktoré určí Apoštolská stolica, podľa rozhodnutia biskupov, napríklad ordinovaných na sv. omši ich vysviacky, rehoľníkom na sv. omši ich rehoľných sľubov a neofytom [krstených dodatočne – v dospelom veku] pri svätej omši, ktorá sa slúži po ich krste.« [v]

Taktiež mladomanželský pár môže prijímať pod obojakým spôsobom ihneď po sobášnom obrade: »Po modlitbe Pána dostávajú novomanželia slávnostné požehnanie. Potom je sväté prijímanie. Novomanželia, ich rodičia a príbuzní môžu prijímať Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi na plnšie zvýraznenie obetnej hostiny a zjednotenia s Kristom.« [vi]

Kódex kanonického práva ustanovuje v kánone 925 nie práve najzrozumiteľnejšiu kombináciu všetkých troch kombinatorických možností: »Sväté prijímanie sa má udeľovať len pod podobou chleba alebo podľa normy liturgických zákonov pod obojím spôsobom; avšak v prípade nevyhnutnosti aj len pod podobou vína.« …Naozaj úsmevne široká paleta možností. Ibaže za to „a l e b o“ RKC pred pár sto rokmi prenasledovala, trýznila a upaľovala…

Na pery sa nám tlačí pár otázok:

¨  Aké biblické pravidlo určovalo, ktoré kraje Nemecka smeli prijímať kalich a ktoré nie? (Nešlo iba o pravidlo pápežskej ľubovôle?)

¨  Aké biblické pravidlo určovalo, že v Čechách sa mohlo prijímať pod oboma spôsobmi 58 rokov (1564–1622) a potom už nie?

¨  Aké biblické pravidlo povoľuje prijímať rodičom pod obojakým spôsobom v deň sobáša dieťaťa?

¨  Kto sú tí šťastní príbuzní, ktorí smú prijímať pod obojakým spôsobom pri príležitosti sobáša ich príbuzného? Aký to má byť príbuzenský vzťah, aby príbuzný mohol prijímať pod obojakým spôsobom?

¨  Čo je to „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“?

¨  Ak existuje „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“, prečo ho niektorí laici nesmú zakúsiť ani raz za celý život?

¨  Ak existuje „plnšie zvýraznenie obetnej hostiny“, prečo laici majú na to nárok niekoľkokrát v živote, len vďaka sobášu svojich detí?

¨  Ak Ježiš povedal pite z neho všetci {Mt 26:27b}, kto to vlastne je, kto sa stavia proti Ježišovmu príkazu?

 

Ako má omša správne vyzerať?

Posúďme najprv, ako omša vyzerá – vo svetle Božieho slova: Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. {Sk 17:24–27}

A teraz otázka, ako má vyzerať správna bohoslužba. Ak chceme biblický model bohoslužieb, musí tam nutne byť deľba práce. Apoštol Pavol nám v NZ predostiera taký vzorový model priebehu bohoslužby nasledovne:

»Poriadok pri bohoslužbách«

Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý niečo má; dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu. Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú. Ak by dostal zjavenie iný zo sediacich, prvý nech mlčí. Lebo jeden po druhom môžete všetci prorokovať, aby sa všetci poučili a všetci povzbudili. Prorocký duch je podriadený prorokom, veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. {1 Kor 14:26–33}

Toto je biblický model i priebeh bohoslužby. Model, to je kostra, ktorá má svoju stálu charakteristiku. Priebeh, to je nevyspytateľná voľnosť stvárnenia modelu, podľa pokynov Svätého Ducha. Videli ste už náznak tohto modelu na vašich bohoslužbách? Ak nie, tak preto, lebo máte zaužívaný priebeh bohoslužieb, ktorý si stanovili ľudia a nie Boh. A na návrat k pravej bohoslužbe nemáte – nie silu, ale odvahu! Hoci RKC nemá prekážky k prijatiu pôvodného – biblického modelu. Veď záver Druhého vatikánskeho koncilu to doslova nariaďuje:

»Čl. 50 Omšový poriadok nech sa tak prepracuje, aby jasnejšie vynikol vlastný zmysel jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a sa uľahčila nábožná a činná účasť veriacich.

Nech sa preto obrady zjednodušia, pričom však načim verne zachovať ich podstatu, nech sa vynechá to, čo sa postupom času zdvojilo, alebo menej vhodne pridalo. Naproti tomu niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli, nech sa obnovia podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov, nakoľko sa to pokladá za príhodné alebo potrebné.« [vii]

 

APENDIX

 

V súvislosti so sviatosťou oltárnou vznikli štyri teologicky nedomyslené učenia, a jeden veľmi nevhodný názov.

Sú to:

¨    učenie o konsekrácii

¨    učenie o transsubstanciácii

¨    učenie o permanencii

¨    učenie o konkomitancii

¨    hostia

 

Konsekrácia

Latinské slovo „consecro“ znamená posvätiť. Počas omše kňaz posväcuje chlieb a víno takým spôsobom, že vyslovuje predpísané slová a obe zložky sa tým stávajú posvätenými. Pri tom dochádza k transsubstanciácii.

Božie slovo však ukazuje, že posvätenie nie je závislé od slov a úkonov kňaza, ale od prítomnosti Ducha Svätého! V SZ chápaní byť svätým znamenalo byť oddelený pre Boha. V NZ chápaní byť svätým signalizuje, že v nás prebýva Božia prítomnosť. Každý kresťan je svätý. Tu treba poznamenať, že sa často zle chápe toto slovo. Svätosť nevyplýva z nášho mravného spôsobu života, ale z prítomnosti Svätého Ducha v nás! A jediným prostredníkom svätosti je Svätý Duch. Vieme, že posvätenie je zázrak, ktorý dostáva človek od Boha a nikdy nie naopak. Ak posvätenie neprichádza od Ducha Svätého, tak od kňaza zaručene nepríde.

 

Transsubstanciácia

Je to latinský názov, ktorý RKC prekladá do slovenčiny ako prepodstatnenie. Ale takýto preklad mu na zrozumiteľnosti nepridá. Pokúsime sa preto o bližšie vysvetlenie. Predpona trans- vyjadruje preklenutie od niečoho k niečomu. Prekladá sa obyčajne slovom „cez“ alebo predložkami „pre, za“. Známe slovo „substancia“ má viac významov; v tomto prípade sa prekladá ako podstata. Teda transsubstanciácia vyjadruje proces prechodu od jednej podstaty k druhej. V učení RKC to znamená zmenu podstaty chleba na podstatu svätého Kristovho tela a zmenu podstaty vína na podstatu svätej Kristovej krvi, a to oboje sa deje úkonom slúžiaceho ordinovaného kňaza. Pritom obe zložky premieňacieho procesu – chlieb i víno – zachovávajú si aj po premenení všetky svoje predošlé (fyzikálne) vlastnosti.

Kto len trošku pozná NZ, vie, že ani v jednom evanjeliu sa nenachádza obrad premieňania chleba a vína na telo a krv. Pán Ježiš ani len nenaznačil, že by sa také niečo malo v budúcnosti konať. Učenie o transsubstanciácii bolo prvýkrát v RKC použité až v roku 1215 na IV. lateránskom koncile, ako odpoveď na protest dómskeho kňaza Berengára z Toursu, ktorý popieral fyzickú prítomnosť Krista v eucharistii a žiadal návrat k zvykom prvotnej cirkvi. Ak dnes v premieňaní nevidíme na prvý pohľad, že je to prekrucovanie Ježišovho príkazu, je to preto, že sme si už zvykli. A zvyk je veľkým kontajnerom lží.

Aby sme pochopili nezmyselnosť stredovekého obradníctva, pozrime si iný Ježišov príkaz: Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. {Jn 10:9}

Keby sme sa v intenciách uvedeného textu chceli postaviť na bázu stredovekého katolicizmu, museli by sme začať stavať drevené brány, kňazi by ich premieňali na skutočného živého Krista a novoobrátenci by cez ne vchádzali, aby mohli byť spasení podľa citovaných Kristových slov: Kto vojde cezo mňa, bude spasený. Samozrejme, že žiaden kresťan nebude pochybovať o tom, že Ježiš Kristus skutočne bránou je, a že inak sa k spaseniu nedá prísť. Ale tu nás obruč cirkevnej vierouky nespútava, preto sa určite nenájde nik, kto by si Krista predstavoval ako mohutné drevené vráta. Jeho výroku rozumie každý normálny človek. Je jasné, že pod pojmom brána treba chápať vchod a vstup do nebeského kráľovstva!

Ak teda Kristus inde povedal: toto je moje telo; toto je moja krv, tak apoštol Pavol s úžasnou jednoduchosťou vysvetľuje, o čo ide: Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. {1 Kor 10:14–17}

Slovo účasť (v gréčtine „koinónia“) sa prekladá niekoľkými výrazmi, najčastejšie ako spoločenstvo. Ak Pavol nenapísal obeť, ale účasť, tak nejde o obeť, ale o účasť. A aký je v tom rozdiel, chápe každý. Ak k tomu zopakoval slová Pána Ježiša toto robte, tak to znamená „ďakujte, jedzte a pite“; ale v žiadnom prípade to neznamená „posväcujte a premieňajte“!

 

Permanencia

To je učenie RKC, ktoré tvrdí, že chlieb, ktorý bol premenený na pravé telo Kristovo, ostáva stále pravým telom Kristovým, hoci má vzhľad a chuť chleba. Taktiež víno, ktoré bolo premenené na krv Kristovu, ostáva naďalej Kristovou krvou. Z toho vyplynula povinnosť kňazov premieňať len toľko vína, koľko sa spotrebuje pri jednej omši. Pokiaľ ide o hostie, ak ostanú po omši také, ktoré boli premenené a nespotrebovali sa, tieto sa musia uložiť a prechovávať s dôstojnosťou, aká Kristovi patrí, lebo hoci si hostia zachovala fyzikálne vlastnosti oblátky, je už natrvalo živým Kristom.

Ide tu vlastne o nedotiahnuté učenie transsubstanciácie, ktoré prakticky nedomyslelo, ako by sa dala nespotrebovaná premenená oblátka premeniť naspäť na obyčajnú oblátku a premenené víno na obyčajné víno.

Teória permanencie je hlavnou prekážkou prijímania pod obojakým spôsobom. Lebo nespotrebované prírodné víno sa zvyklo „seknúť“ a potom sa už jednoducho nedalo piť bez krivenia úst, mraštenia tváre a niekedy i väčších zažívacích prekážok. Ale vyliať sa nesmelo, lebo to bola drahocenná krv… Ešte väčšie problémy spôsobuje skladovanie hostií. Americký rímskokatolícky kňaz Chiniqui začiatkom minulého storočia opisuje hrôzostrašnoúsmevnú situáciu, ktorá nastala v kostole, keď premenenú hostiu zožral potkan. To tak naštrbilo jeho detinsky úprimnú vieru, že mu v ušiach naliehavo zaznelo:

»Nebuď viacej kňazom boha, ktorého môžeš stvoriť vlastnými rukami a ktorého môže zožrať potkan!« 

A tak páter Chiniqui s dvoma tisíckami svojich farníkov konvertoval do presbyteriánskej cirkvi.

 

Konkomitancia

Toto učenie bolo determinované Tridentským koncilom a bolo vlastne výrazom tvrdošijnej zanovitosti RKC voči teologicky opodstatneným námietkám reformátorských teológov.

V čase, keď sa začalo zakazovať pre laikov vysluhovanie večere Pánovej pod obojakým spôsobom, vznikla naivná odpoveď z klérických radov, že laici o nič neprichádzajú, lebo v každom tele je aj krv, a teda kto prijíma telo, prijíma aj krv. Ale skutoční teológovia toto naivné tvrdenie odmietli, pretože vo všetkých prípadoch v NZ, kde sa hovorí o tele Pánovom v súvislosti s večerou Pánovou, je použité v gréčtine slovo „sóma“. A to je výraz, ktorý má niekoľko významov a vyjadruje telesnú podstatu. V žiadnom prípade však neoznačuje skutočné mäsité telo! Lebo to je v NZ v gréčtine označované slovom „sarx“, čo znamená doslovne mäso. Teda tvrdenie, že kto prijíma telo, prijíma aj krv neobstálo. A aby RKC nemusela cúvnuť a opraviť chybné tvrdenie, radšej prijala teóriu o konkomitancii. Podľa tejto teórie je v chlebe súčasne zastúpené telo aj krv, vo víne taktiež krv aj telo a v oboch súčasne aj Ježišova duša a jeho božstvo. A aby toto biblicky nezdôvodniteľné tvrdenie nepodliehalo v budúcnosti žiadnej teologickej kritike, Tridentský koncil ho sformuloval do podoby hrozby, pri ktorej už sám pokus o porovnanie s pravdou automaticky uvoľnuje kliatbu. Ide o nasledovné znenie: »Kto by tvrdil, že v najsvätejšej sviatosti Eucharistie nie je dohromady spojené v pravde, v skutočnosti a v podstate telo a krv spolu s dušou a božstvom Pána nášho Ježiša Krista – tak, ako keby to bol celý Kristus – ale by povedal, že sa jedná len o znamenie, alebo obraz či pôsobnosť: nech je prekliaty!«

Odvtedy sa v RKC nediskutuje o pravde, lebo „kto by povedal…“

 

Hostia

V cirkevnom význame hostiou je oblátka, používaná už niekoľko storočí pri omši namiesto lámaného chleba. Je upečená z nekvaseného cesta, zhotoveného z pšeničnej múky a vody. Oblátka, už premenená na telo Kristovo, sa zvykne nazývať svätá hostia, ale zaužívanejší je názov Najsvätejšia Sviatosť Oltárna. Pre úprimne veriacich katolíkov znie slovo hostia posvätne a pristupujú k nemu s pietnou úctou. Ale mali by vedieť, že je to úplne nevhodné pomenovanie pre pietny akt večere Pánovej, a síce z troch dôvodov:

1.  Slovo „hostia“ je veľmi staré latinské slovo a jeho význam je síce obeť, ale tou obeťou bol v antickej dobe obetný dar pohanov, ktorý prinášali na oltár. V dobe Ježišovej Rimania už boli ako-tak kultivovaní vplyvom prevzatej gréckej kultúry, takže obetným darom na oltári bývalo zviera, ktoré sa na oltári zabíjalo, a tak bola prinášaná krvavá obeta. Ale predtým hostiou býval človek – zajatý nepriateľ, ktorého na oltári zabíjali a obetovali svojim bohom.

2.  Slovo „hostia“ pochádza z kmeňa „host“, ktorý je spojený s významom nepriateľstvo – prevažne vojenského rázu. Z etymologického hľadiska konkrétny výraz hostia označoval bezmocnú mŕtvolu zabitého nepriateľa, pripraveného na oltári k zápalnej obeti. Toto označenie malo pejoratívny charakter – asi ako „zabitá zdochlina“.

3.  Podávanie hostií je nevhodným zmenením príkazu Pána Ježiša. On nedával učeníkom pečené bochníky, ani oblátky jednotného tvaru a veľkosti, ale lámal celý chlieb a podával ho upozorňujúc, že práve tak ako je ten chlieb celistvý i Ježišov ľud má tvoriť jeden súdržný celok. A práve tak, ako sa ten lámaný chlieb skladá z mnohých častí, ktoré ho tvoria, tak i to telo Kristovo vytvárajú tí mnohí, ktorí sú jeho. Každá odlomená časť je iná ako ostatné. Ale do toho tela patrí. Kristovo telo sa neskladá z jednotne tvarovaných dielov, ale z nespočetne odlišných častí, ktoré do seba zapadajú a vzájomne sa dopĺňajú. Každý kresťan práve tým, že je neopakovateľne iný ako ostatní, prispieva svojím podielom k vytvoreniu tej celistvosti Kristovho tela: Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme [svoj] podiel na [tom] jednom chlebe. {1 Kor 10:17}

Krista prijímame vierou, a nie oblátkou!

 

ZHRNUTIE

 

¨  V NZ nie je večera Pánova označená ako eucharistia.

¨  Biblia nenaznačuje, že účasť na večeri Pánovej zabezpečí odpustenie hriechov! S odpustením hriechov však súvisí, a to tak, že na večeri Pánovej sa zúčastňujú tí, ktorí majú obeťou Ježiša Krista hriechy odpustené! Zúčastňujú sa práve preto, že majú hriechy odpustené!

¨  Večera Pánova je symbolom, postaveným na skutočnosti – na obeti Pána Ježiša Krista. Ale nevytvára tú skutočnosť – nie je obeťou! Je pamiatkou obete. Tak ako starozákonné obete ukazovali na obeť budúcu, tak NZ ukazuje na obeť minulú. SZ spel k NZ, preto poukazoval na to, čo sa stane. NZ vyšiel zo SZ, preto ukazuje na to, čo sa stalo!

¨  Večera Pánova nie je obeťou, lebo NZ stojí na jedinej obeti Ježiša Krista. Samozrejme, že pre novozmluvný ľud existujú aj ďalšie obety a je veľmi, veľmi žiadúce, aby kresťania o tom vedeli. Sú to

–    obety chvály (Hebr 13:15)

–    obety hmotné (Fil 4:17–18)

–    obeta svojho tela, živá, svätá (Rim 12:1)

¨  Pán Ježiš prikázal: to robte… Ide o poslušnosť jeho príkazu. Kto ho chce poslúchnuť, teraz už vie prečo a ako. Kto nechce poslúchnuť, nebude sa môcť vyhovoriť, že nevedel.

¨  Ak odstránime nezrozumiteľné slová typu liturgia, eucharistia, omša a nahradíme ich našimi zrozumiteľnými pomenovaniami, tak bude musieť nutne RKC urobiť revíziu v celom názvosloví omše – revíziu, ktorá sa pýta medzi ľud už po stáročia a ktorú Druhý vatikánsky koncil nariaďuje slovami:

»Obrady nech vynikajú vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam, nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.« [viii]

 

VEČERA PÁNOVA

 

Predobraz Pánovej večere

A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha. Požehnal ho a povedal: Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha, Stvoriteľa neba a zeme! Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ A on mu dal desatinu zo všetkého. {Ge 14:18–20}

Hoci ustanovenie Pána Ježiša o večeri Pánovej je podrobne popísané v evanjeliách i Pavlových listoch, vo vysluhovaní a ponímaní významu tohoto ustanovenia sa temer všetky cirkvi rôznia. Nie je však dôležitý spôsob vysluhovania, pokiaľ je princíp biblický. Zásada, ktorú by mali prijať všetci kresťania, znie: „Pokiaľ je princíp biblický, treba rešpektovať slobodu odlišného spôsobu a prevedenia. Ak nejde o biblický princíp, jednoznačne sa od toho treba dištancovať.“

V NZ je opísaná veľkonočná večera, počas ktorej Pán Ježiš nariadil pre budúce časy novú formu priebehu tejto večere. Z toho dôvodu táto večera síce prebiehala podľa pôvodných starozákonných predpisov, ale obsahovala už aj novozmluvnú formu. Priebeh novozmluvnej formy Pán Ježiš pri tejto príležitosti sám osobne predviedol, aby tak zanechal praktický príklad pre novozmluvný ľud. Opis Veľkonočnej večere v evanjeliách obsahuje nasledovné štyri časti:

1.  Jedenie veľkonočného baránka

2.  Slávnosť nekvasených chlebov

3.  Lámanie chleba

4.  Pitie vína

Pozrime sa teraz, čo jednotlivé časti znamenajú.

 

Jedenie Veľkonočného baránka a slávnosť nekvasených chlebov

 

Slávnosť b a r á n k a

Je to predpis Mojžišovho zákona. Je pripomínaním skutočnej udalosti, keď Boh vyslobodil svoj ľud, ktorý žil v Egypte v nevoľníckom područí Egypťanov. Pretože egyptský faraón nechcel Izraelcov z područia prepustiť, Boh mu poslal skrz Mojžiša a Árona deväť veľkých znamení v podobe rán, ktoré dopadli na Egypt. To však faraóna nepresvedčilo. Preto Boh zoslal na Egypt desiate znamenie v podobe hrozného trestu. Pán hovoril Mojžišovi: „Ešte jednou ranou budem biť faraóna a Egypt. Potom vás už stadiaľto prepustí. Nielenže vás prepustí, lež bude vás hnať odtiaľto.“

Potom Mojžiš vravel: „Toto hovorí Pán: »O polnoci prejdem Egyptom. Vtedy zomrie každý prvorodený v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, ktorý má sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného otrokyne, čo je pri žarnove, aj všetko prvorodené z dobytka.« A bude nárek po celej egyptskej krajine, aký dosiaľ nebol, ani viac nebude. Ale u Izraelitov ani pes nezaštekne ani na človeka ani na dobytča, aby ste poznali, že Pán obdivuhodne rozlišuje Egypťanov od Izraelitov.“ {Ex 11:1, 4–7}

V noci, ktorú Boh vopred určil, zahynuli všetci prvorodení ľudia a všetky prvorodené zvieratá v Egypte. Ale pre Izraelcov Boh určil zvláštny spôsob záchrany, aby sa tá rana netýkala aj ich. Museli zabiť barančeka a krvou z tohoto zvieraťa potrieť zárubeň vstupných dvier domu, v ktorom boli v tú noc zhromaždení. Táto krv bola znamením pre anjela, ktorý v noci zabíjal všetko prvorodené: dom, ktorý mal na zárubni krv barančeka, anjel obišiel – preskočil – a prvorodených v ňom nezabíjal. Z toho vznikol i názov slávnosti baránka „pascha“, alebo správnejšie „pesach“. Hebrejský výraz „pesach Jahvé“ znamená [ušetrujúce] preskočenie Pánovo. V tú noc stihol trest všetkých, ktorí si vopred nezabezpečili záchranu znamením krvi barančeka.

Boh nariadil pripomínať si pamiatku tejto udalosti každý rok v tom istom čase.

 

Slávnosť nekvasených chlebov

Neoddeliteľnou súčasťou tejto slávnosti bola aj slávnosť nekvasených chlebov. Počas siedmych dní nesmelo byť v dome nič kvasené a Izraelci mali celých sedem dní jesť nekvasené chleby. Pritom prvý a siedmy deň malo byť posvätné zhromaždenie. Pôvod tohoto nariadenia spočíval tiež na skutočnej udalosti. Keď nadišla tá hrozná noc, nebolo v Egypte domu, ktorého by sa nedotkla smrť. A keďže to bolo vopred oznámené, Egypťania konečne pochopili, že nemôžu viac odporovať Bohu a zdržovať Izraelcov. A tak ich tej noci doslova vyhnali. Biblia to opisuje nasledovne: O polnoci Pán pobil všetkých prvorodených v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, čo mal sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného zajatca, čo bol v žalári, aj všetky prvorodené zvieratá. V tú noc vstal faraón i všetci jeho služobníci a všetci Egypťania a v Egypte nastal hrozný nárek, lebo nebolo domu, kde by nebolo mŕtveho. A ešte v noci dal zavolať Mojžiša a Árona a povedal: „Vstávajte! Odíďte spomedzi môjho ľudu, ty aj Izraeliti, a choďte slúžiť Pánovi, ako ste si to žiadali! Vezmite so sebou aj ovce a dobytok, ako ste si žiadali, a choďte! A vyproste aj pre mňa požehnanie!“ Egypťania tiež súrili, aby ľud čím skôr odišiel z krajiny, lebo vraveli: „Všetci pomrieme!“ Ľud si vzal cesto, prv ako vykyslo, dieže [nádoby], zabalené do plášťov, na plecia. {Ex 12:29–34}

Z cesta, ktoré si vzali z Egypta, napiekli nekvasených osúchov; cesto nemohlo vykysnúť, lebo ich hnali z Egypta a nemohli sa dlho zdržiavať a pripraviť si jedlo na cestu. {Ex 13:39}

Hoci slávnosť baránka a slávnosť nekvasených chlebov tvorili v podstate jednu oslavnú udalosť, biblia ich rozlišuje ako dva samostatné úkony:

Toto sú Pánove sviatočné dni so sviatočným zhromaždením, ktoré budete sláviť v určenom čase: Na štrnásty deň prvého mesiaca podvečer bude Pánova Pascha a na pätnásty deň toho istého mesiaca je sviatok Pánových nekvasených chlebov: sedem dní budete jesť nekvasené chleby. V prvý deň budete konať sväté zhromaždenie; vtedy nesmiete konať nijakú služobnú prácu. Sedem dní budete prinášať Pánovi zápalné obety a v siedmy deň bude opäť sväté zhromaždenie; vtedy nesmiete konať nijakú služobnú prácu! {Le 23:4–8}

Že išlo o tú istú dobu slávnosti, treba pochopiť z faktu, že u Izraela končil deň západom slnka a ďalší deň začínal o chvíľu neskôr, východom večernice. To boli „dva časy večerné“. Najlepšie to ilustruje prvotný predpis o uvedených sviatkoch:

Baránok musí byť bezchybný, ročný samček. Vyberiete si ho spomedzi oviec alebo kôz. A bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohoto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer [medzi oboma časmi večernými] zabije. {Ex 12:5–6}

Vysvetlivka k uvedeným veršom v biblii na str. 144 hovorí: »V podvečer, doslovne medzi dvoma večermi. U Izraelitov sa deň končil západom slnka a vtedy nastával prvý večer. Východom večernice (Venuše) začínal sa nasledujúci deň a to bol druhý večer. Teda baránka mali obetovať 14. abíba v čase medzi západom slnka a východom večernice – v podvečer.«

Význam týchto dvoch sviatkov súvisí s tou istou udalosťou, ale keďže Boh rozlišuje dva sviatky, je to preto, že každý z nich má v tejto udalosti inú funkciu.

Slávnosť baránka symbolizuje záchranu pred smrťou. Smrť prišla ako trest od Boha, lebo Boh vykonával nad celým Egyptom súd. Súdu podliehalo prakticky všetko, čo bolo v Egypte. Baránkova krv spôsobila, že Izraelci boli zachránení, lebo anjel, ktorý vykonával rozsudok, rozlišoval znamenie krvi.

Tí, ktorí neverili Bohu, neverili ani jeho rozsudku, a preto nestáli o milosť. Nuž museli sa sami presvedčiť, že neverili pravde. Presvedčili sa však až vtedy, keď bol rozsudok vykonaný. Naproti tomu tí, ktorí verili Bohu, prejavili svoju vieru tým, že poslúchli príkaz Mojžiša a natreli veraje na svojich dverách krvou baránkovou. Jedine krv baránka mohla zamedziť vykonaniu rozsudku a zmeniť rozsudok smrti na milosť. Milosť spočívala v rozlíšení Izraelcov od Egypťanov a rozlišovacím znakom bola krv baránkova.

Pán obdivuhodne rozlišuje Egypťanov od Izraelitov. Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem biť Egypt. {Ex 11:7;12:13}

Slávnosť nekvasených chlebov symbolizuje vyslobodenie zachránených ľudí – ich vyvedenie na slobodu. Naväzuje síce bezprostredne na záchranu, ale týka sa už zachránených ľudí. Pre Izraela bol väzením Egypt. Otrokárom bol vlastne každý Egypťan, teda každý, kto v Egypte býval a patril tam. Vyslobodenie nespočívalo v možnosti vymaniť sa z nadvlády Egypťanov, ale v bezpečnom vyvedení Izraela z dosahu Egypťanov.

Mojžiš potom hovoril ľudu: „Pamätajte na tento deň, v ktorý ste odišli z Egypta, z domu otroctva, keď vás Pán odtiaľ vyviedol mocnou rukou. Preto sa nesmie jesť nič kysnuté.“ {Ex 13:3}

Boh si teda želal, aby Izrael rozlišoval dve fázy: záchranu a vyslobodenie. 

Záchranu pred smrťou od trestajúceho anjela Pánovho a vyslobodenie z otroctva krutej vlády Egypťana.

 

Lámanie chleba a pitie vína

Pán Ježiš sa pred svojou smrťou zúčastnil veľkonočnej večere. Veď on i jeho učeníci boli Židia, teda patrilo sa im zachovávať ustanovenia, ktoré cez Mojžiša dal Izraelu sám Boh. Ale súčasne pri tejto večeri ukázal, akú formu má mať táto veľkonočná večera v budúcnosti. Vedel predsa, čo bude nasledovať o pár hodín. 

A tak Pán Ježiš nastoluje nový typ obradu. Nezrušil zákon, teda ani baránka, ani chleby, ale dal im inú náplň. 

Namiesto krvi baránkovej je tu krv Ježiša Krista, ktorého Ján Krstiteľ nazval obetným Baránkom: Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. {Jn 1:29}“

Je tu teda záchrana skrze krv. Ale na rozdiel od SZ záchrana nespočíva v rozlíšení, ale vo vykúpení.

Každou – akoukoľvek – kúpou sa po zaplatení mení vlastník. Faraón si neprávom privlastnil Izraelitov, s ktorými mal Boh zmluvu. Preto Boh mal právo zachrániť ich – na základe zmluvy. Nás však vlastnil svet a žili sme bez známosti Boha. Preto nás Boh vykúpil krvou svojho Syna, Ježiša Krista z otroctva tohoto sveta. Svet už nemá na nás právo, lebo sme Božím vlastníctvom.

Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. {1 Pt 1:18–19}

Namiesto nekvasených chlebov je tu lámaný chlieb, a to je symbol Kristovho tela, ktorým je novozmluvný Boží ľud.

My ako-tak dokážeme rozumieť, že záchrana je skrze krv, ktorá bola platidlom pri vykúpení. Ale ako súvisí lámaný chlieb s vyslobodením?

Pre novozmluvný ľud bol väzením tento svet a otrokárom bol každý z tohoto sveta. Vyslobodenie nespočívalo v sile vzoprieť sa tomuto svetu, ale v možnosti odísť z tohto sveta. Samozrejme odísť z tohto sveta a ostať pritom žiť je nezmysel – ale len dovtedy, pokým uvažujeme v pozemských dimenziách. A tu je veľké tajomstvo Božie: začleniť sa do Kristovho tela – to je tá možnosť úniku z tohto sveta. Začleniť sa do Kristovho tela znamená prijať občianstvo v nebi, čiže stať sa občanom neba – bez ohľadu na súčasné miesto pobytu. No a prijať občianstvo v nebi znamená získať aj prirodzenú ochranu nebeského Kráľa. Zasľúbil to sám Ježiš Kristus slovami:

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. {Jn 17:15–16}

 

Prečo je v NZ zmenené poradie oproti SZ – najprv chlieb a až potom víno?

Nie všetko nám je dané spoznať. A zvlášť pri večeri Pánovej, lebo tá je veľkým tajomstvom Božím pre novozmluvný ľud. Ale mnohé z tohto tajomstva nám odkrýva Božie slovo.

Každý jednotlivec v Božom ľude, pri každom zídení k pamiatke večere Pánovej, najprv si opätovne pripomína lámaním chleba, že chcel byť vykúpený, že chcel vykúpenie prijať. A tým, že pri lámaní chleba „prijíma“ z neho vopred neurčiteľný diel, každý potvrdzuje, že chce byť v Kristovom tele práve tým dielom, ktorý mu bol daný, aby toto telo tvorilo spoločne celistvosť. Takto teda lámanie celistvého chleba pripomína jednotu. Lebo celistvý chlieb sa síce láme a rozdáva, ale dáva sa tým, ktorí sa zišli preto, že tiež tvoria celistvosť. A takto je rozlámaný chlieb síce rozdelený, ale jeho celistvosť je zachovaná celistvosťou tých, ktorí chlieb prijali a ostali spolu.

Lebo Kristovo telo je len jedno.

A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. {1 Kor 10:16b–17}

Neoddeliteľnou súčasťou lámania chleba je pietny akt, ktorý nám pripomína, že platidlom bola krv Kristova a výkupným bola smrť.

A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. {1 Kor 11:26}

 

Záver:

 Nie opätovné lámanie chleba nás robí Božím ľudom,

ale preto, že Božím ľudom sme,

k lámaniu chleba sa opätovne schádzame.

 

 

Ako často vysluhovať pamiatku večere Pánovej

Na pomoc si vezmeme text apoštola Pavla.

Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek [gr. hosakis] ho budete piť na moju pamiatku.“

A tak vždy, keď [gr. hosakis] budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. {1 Kor 11:23–26}

V tomto texte prakticky vidíme, ako sa mení zmysel myšlienky typom prekladu. Grécky výraz „hosakis“ je tu preložený vo dvoch veršoch, bezprostredne po sebe nasledujúcich, dvoma rôznymi spôsobmi: „kedykoľvek“ a „vždy, keď“. Ak v prvom prípade nahradíme výraz „kedykoľvek“ vhodnejším výrazom „vždy keď“, zistíme, že tu nejde o to, ako často máme úkon konať, ale o to, čo máme pri tom úkone robiť.

Toto robte, [vždy keď ] ho budete piť na moju pamiatku.

Otázka ako často vysluhovať večeru Pánovu je zodpovedaná skôr výrazom „pamiatka“. Tá sa má pripomínať vždy, keď sa zvestuje Pánova smrť. My v praktickom živote nemáme problémy určovať dátum pamiatky smrti našich drahých príbuzných. Keď nám umrie niekto blízky, jeho úmrtie máme spočiatku na mysli dennodenne. A čím nám bol drahší a bližší, tým dlhšie trvá náš aktívny smútok, počas ktorého prežívame, že nám dotyčná osoba chýba. Niekedy to trvá celý rok, niekedy i dlhšie. Ale po čase sa vraciame do každodenného života. A začneme si pripomínať deň úmrtia drahej osoby väčšinou raz do roka, vždy na ten deň, kedy k úmrtiu došlo. Nie preto, že by

sme si už počas roka na ňu nespomenuli, ale preto, aby sme na ňu nikdy nezabudli! Preto si pamiatku úmrtia zvykneme raz do roka pripomínať dôkladnejšie. Každá rodina má na to svoj vlastný spôsob.

Nám Pán Ježiš spôsob predviedol prakticky. Slovami toto robte prikázal nám ho konať. A kedy to máme konať, to nám pripomína apoštol Pavol slovami v tú noc, keď bol zradený. Áno, ten dátum presne poznáme. Veď každoročne svätíme Veľkonočné sviatky. Kvetná nedeľa, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa, ba i pohanský Veľkonočný pondelok – to sú pre nás známe sviatky. Len ten večer pred Veľkým piatkom, keď je výročie večere Pánovej, nekoná sa nič… Z nefunkčnej preduchovnenosti – tým, že ho konáme každý inokedy a veľa ráz do roka – deň skutočnej pamiatky ignorujeme…

Izraeliti nemali problém ako často si pripomínať pamiatku Veľkej noci, pretože bola predpísaná jednoznačne raz do roka:

A tento predpis budeš zachovávať rok čo rok v určený čas. {Ex 13:10}

Pre ľud Novej zmluvy by mala byť pamiatka večere Pánovej tiež v ten istý deň, ako bývala Pascha. Je na to jeden dôvod. SZ totiž na niekoľkých miestach hovorí, že ustanovenie sviatku baránka je na večné veky.

Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok: Z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie! {Ex 12:14}

Boh zachoval novozmluvnému ľudu kontinuitu so SZ tým, že večeru Pánovu ustanovil na ten istý deň a slovami svojho Syna prikázal zachovávať ju: Toto robte na moju pamiatku!

A že to nezanikne nikdy, zasľúbil Pán slovami: Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami v kráľovstve svojho Otca.“ {Mt 26:29}

Záver:

Pamiatka chleba a vína je pamiatkou smrti. A tá má svoj presný dátum.

Večera Pánova má byť raz za rok a mali by sa jej zúčastniť podľa možnosti všetci kresťania.

 

Kto sa smie zúčastniť

Židovský národ vedel, kto sa smie zúčastňovať veľkonočnej večere a prísne to dodržiaval:

Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: „Toto je predpis o pasche: Nijaký cudzinec z nej nesmie jesť. Ak je pri tebe nejaký cudzinec a chcel by pre Pána zasvätiť paschu, tak sa musia dať všetci jeho príslušníci obrezať. Len potom sa môže priblížiť a sláviť ju a bude ako domorodec, ale neobrezaný z nej nesmie v nijakom prípade jesť.“ {Ex 12:43,48}

No a ľud NZ tiež má vedieť, že novozmluvnej večere Pánovej sa smie zúčastniť len ten, kto je krvou Ježiša Krista začlenený medzi jeho ľud. Ak by sa jej zúčastnil cudzinec – nespasený človek – je tu veľmi vážne varovanie:

Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. {1 Kor 11:27–28}

To však platí aj pre tých, ktorí sú kresťanmi, ale žijú v hriechu. Kresťan, ktorý žije v hriechu a nechce od svojho hriechu upustiť, nesmie sa zúčastniť večere Pánovej!

Ale to nie je zákaz pre tých, ktorí sú síce v hriechu, ale svoj hriech chcú zanechať. Práve večera Pánova je dôvodom dať najprv do poriadku hriechy – vyznaním a pokánim. Na večeru Pánovu sa teda treba pripraviť, aby sa jej každý kresťan mohol zúčastniť. Aby sa nik nemusel vyčleňovať! Správnou prípravou sú modlitby, vyznanie hriechov a pokánie, aby sme mali čistý svoj vzťah

¨  k Bohu

¨  k vlastnej rodine                   

¨  k bratom a sestrám    

Záver:

Ak teda aj my chceme verne Krista nasledovať, odhoďme falošnú stredovekú tradíciu obradníctva a prijmime skutočný, jasný a jednoduchý Kristov príkaz, ktorý doslovne znie:

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ {Mt 26:26–28}