Dobré Slovo » KNIHY

Názvoslovie v kalendároch

Dušan Seberíni — Thu, 06 Feb 2014 18:48:07 +0000

Názvoslovie v kalendároch

Po celý stredovek, až do začiatku novoveku bola medzinárodným jazykom latinčina. Dnes je takmer pre celý svet medzinárodným jazykom angličtina. Nuž pozrime sa, čo vyjadrujú v týchto medzinárodných jazykoch názvy hodiny, dňa, týždňa i mesiacov…

Denná fáza

Jakobovi potomkovia rozdeľovali deň asi tak, ako všetky iné kultúry, ktoré nepoužívali hodiny. V tom zmysle teda rozoznávame sedem denných fáz :

svitanie

ráno

predpoludnie

p o l u d n i e

popoludnie

podvečer

večer

Aj naši predkovia ešte pred pár desiatkami rokov používali tie isté názvy, ktorými si pomáhali presne určovať dennú fázu, bez použitia pojmu hodina.

Hodina

Názov hodina nie je biblický pojem. Tento časový podiel dňa sa v starozákonnej časti Biblie nenachádza a preto bol v starozákonnej dobe pojem hodina neznámy. Prvý výskyt slova hodina sa v SZ nachádza v knihe proroka Daniela: … v tú hodinu ho hodia do rozpálenej pece. (Dan 3:6 b) K uvedenému textu treba vedieť, že slovom hodina je nesprávne preložené aramejské slovo, ktoré sa vyskytuje v SZ len päťkrát, a to len v Danielovej knihe. Neznamená časový podiel dňa, tvajúci „hodinu“, ale iba stanovený čas [9], ktorý sa vzťahuje na niečo presne určené .

V novozákonnej dobe sa v Rímskej ríši pojem hodina často používal v podobnom význame ako v Danielovej knihe na označenie určitej dennej doby. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. (Mt 10:19) Popri tom sa však tento pojem začal používať aj v novom význame – na označenie dennej doby, ktorú už presne stanovoval hodinový systém.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. (Mt 20:3)

To znamená, že sa už bežne používali hodiny. Objektívnym meračom času boli vtedy hodiny slnečné a používalo sa rozdelenie dňa na 12 hodín.

Ježiš odpovedal:

“Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. (J 11:9)

Tabuľka č. 11

Prevod rímskeho delenia dňa na naše delenie
Rím.hod.	Rímsky názov	Súčasná hodina	Odkaz v NZ
1	hora prima	7
2	hora secunda	8
3	hora tertia	9	Sk 2:15
4	hora quarta	10
5	hora quinta	11
6	hora sexta	12	Mt 27:45, Sk 10:9, Mk 15:33
7	hora septima	13
8	hora octava	14
9	hora nona	15	Lk 23:44, Sk 3:1
10	hora decima	16
11	hora undecima	17
12	hora vespera	18

Kvôli výmenám vojenských strážnych služieb mali Rimania zavedené aj delenie noci. Nočný dvanásťhodinový interval bol delený na štyri trojhodinové strážne časti . Delenie hodiny na menšie časové jednotky sa v novozákonnej dobe v Rímskej ríši nepoužívalo, a síce preto, že neexistovalo praktické uplatnenie týchto menších časových jednotiek. Samozrejme preto neexistovali ani spôsoby merania časových jednotiek kratších ako hodina.

♦

Anglický názov hodiny »hour« pochádza z latinského názvu »hóra« a ten pochádza z gréčtiny. Jeho pôvod vychádza z najstaršej gréckej mytológie. Tri sestry – Hóry (gr. Hórai) – boli bohyne troch ročných období. Auxó panovala nad obdobím rastu, Thalló nad obdobím kvetu a Karpó nad obdobím plodov. Ich matkou bola bohyňa Themis a otcom bol Zeus. Keďže každé obdobie roka bolo v znamení niektorej Hóry, konkrétne obdobie sa začalo nazývať hóra. To sa zaužívalo a neskôr sa pod týmto pojmom začal rozumieť určitý čas, čo platilo prenesene aj pre určitú dennú dobu. Tak tento pojem prevzali od Grékov Rimania.

Deň

U Židov jednotlivé dni týždňa nemali názvy a boli rozlišované len radovými číslovkami. Všetky, teda aj siedmy deň. Rímska ríša sedemdenný týždeň nepoznala, ale Židia, ktorí sa usadili v Rímskej ríši, vnášali poznanie sedemdenného cyklu. Tak vzniklo pozvoľne aj latinské pomenovanie dní v sedemdennom cykle podľa židovského vzoru. Rozdiel bol len v tom, že v latinskom pomenovaní siedmy deň dostal meno.

Meno siedmeho dňa vzniklo prirodzene – tak ako vznikala väčšina prezývok. Ak Židia v sobotu hovorili: „Dnes je šabbát,“ možno ešte stále mali na mysli náplň siedmeho dňa. Ak však Riman povedal: „Dnes je sabbatum,“ tak už mal na mysli len názov siedmeho dňa.

A tak sa náplň siedmeho dňa stala pomenovaním …

Až v dobe kresťanstva bol sedemdenný týždeň v Rímskej ríši uzákonený a jednotlivé dni týždňa dostali mená, ktoré sú zhodné s názvami planét. Tento vzor rímskeho názvoslovia môžeme považovať za základný, pretože z tohto názvoslovia prevzala názvy dní týždňa väčšina európskych zemí.

Naše	Pomenovanie dní v Rímskej ríši
názvy	radovými číslovkami		podľa planét
nedeľa	feria prima	deň prvý	dies Solis	deň Slnka
pondelok	feria secunda	deň druhý	dies Lunae	deň Mesiaca
utorok	feria tertia	deň tretí	dies Martis	deň Marsa
streda	feria quarta	deň štvrtý	dies Mercurii	deň Merkura
štvrtok	feria quinta	deň piaty	dies Jovis	deň Jupitera
piatok	feria sexta	deň šiesty	dies Veneris	deň Venuše
sobota	sabbatum	deň siedmy	dies Saturni	deň Saturna

Tu sa však treba zastaviť. Vo väčšine kníh s kalendárnym obsahom sa tvrdí, že dni týždňa boli pomenované podľa planét. A naozaj to na prvý pohľad vyzerá tak, ako keby išlo o planéty slnečnej sústavy … Skutočnosť je však taká, že planéty boli v Rímskej ríši pomenované podľa božstiev! Nám sa už dnes zdá, že Slnko nemôže patriť medzi božstvá a nazvať deň ako „deň Slnka“ – veď to predsa nemôže byť nič zlé … Ale pozrime si, aký názor na to má Boh.

² Ak sa nájde u teba v niektorom tvojom bydlisku, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, muž alebo žena, ktorí urobia, čo je zlé v očiach Pána, tvojho Boha, a prestúpia jeho zmluvu, ³ ak pôjdu a budú slúžiť iným bohom a budú sa im klaňať: slnku, mesiacu alebo celému nebeskému voju, čo som neprikázal, ⁴ a ak vec oznámia tebe, ty to vypočuješ a dôkladne preskúmaš a ak zistíš, že je to pravda, že sa taká ohavnosť stala v Izraeli, ⁵ muža alebo ženu, čo spáchali tú ohavnú vec, vyvedieš k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť. ⁶ Ten, kto má zomrieť, zahynie na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov. Nikoho nech neusmrcujú, keď proti nemu svedčí iba jeden svedok. (De 17:2–6)

Práve sme čítali veľmi vážne Božie varovanie. Klaňať sa iným bohom je pre Boha JeHoVaHa taká ohavnosť, že si zasluhuje trest smrti. A pritom všetky dni týždňa nesú mená pohanských bohov …

Tabuľka č. 12

Názvy dní podľa bohov
slovenský	latinský	latinský	grécky	„funkcia“
názov	názov	názov	názov	gréckeho
dňa	dňa	boha	boha	boha
nedeľa	dies Solis	Sól	Helios	boh slnečného teplaa svetla
pondelok	dies Lunae	Lúna	Seléné	bohyňa mesiacaa hviezdneho neba
utorok	dies Martis	Mars	Áres	boh vojny, bojaa krutosti
streda	dies Mercurii	Mercurius	Hermés	boh chytrákova posol bohov
štvrtok	dies Iovis	Iuppiter	Zeus	najvyšší boh, vládca hromu a blesku
piatok	dies Veneris	Venus	Afrodité	bohyňa láskya krásy
sobota	dies Saturni	Saturnus	Krónos	boh krajiny Latium, otec boha Jupitera

Keďže Rimania prevzali väčšinu bohov od Grékov, tabuľka uvádza mená dotyčných bohov aj v gréčtine.

Takto aj názvy dní vzdávali úctu rímskym božstvám, ktorým boli zasvätené chrámy, oltáre a napokon i dni! Nešlo iba o pomenovanie – išlo o rituálne uctievanie príslušného boha, ktorému bol daný deň zasvätený.

Dies Martis nie je Marsov deň, ale deň zasvätený bohu vojny – Marsovi!

Dies Venus nie je Venušin deň, ale deň zasvätený pohanskej bohyni lásky Venuši!

A tak je to aj s ostatnými dňami. Presvedčivý dôkaz, že dni boli zasvätené bohom a nie planétam poskytujú názvy dní v germánskych jazykoch. Keby Rimania boli mali dni pomenované podľa planét, bolo by sa to odrazilo aj v germánskom názvosloví. Lebo germánske kmene prevzali názvy dní od Rimanov a bolo by teda prirodzené, aby tieto názvy niesli mená planét. Ibaže germánske názvy nesú mená germánskych bohov! Keďže každý z týchto bohov je z »funkčného« hľadiska obdobou príslušného rímskeho boha, dokazuje to, že išlo o premenovanie dní podľa bohov a nie podľa planét!

Tabuľka č. 13

Anglické názvy dní a planét
slovenské	latinské	anglické názvy
názvy dní	názvy dní	planét	dní	bohov
nedeľa	dies Solis	Sun	sunday	Sol
pondelok	dies Lunae	Moon	monday	Luna
utorok	dies Martis	Mars	tuesday	Tíw
streda	dies Mercurii	Mercury	wednesday	Woden
štvrtok	dies Jovis	Jupiter	thursday	Thunor
piatok	dies Veneris	Venus	friday	Frige
sobota	dies Saturni	Saturn	saturday	Saturn

Nedeľa – deň boha Solisa.

Pondelok – deň bohyne Luny.

Utorok – deň staroanglického božstva Tíw.

Streda – deň staroanglického boha Wodena. (V severských zemiach sa nazýva Ódin.)

Štvrtok – deň staroanglického boha Thunora, boha hromu. (V severských zemiach má meno Thór.)

Piatok – deň staroanglickej bohyne lásky – Frigy.

Sobota – deň boha Saturna, patróna krajiny Latium.

Tabuľka č. 14

Nemecké názvy dní a planét
slovenské	latinské	nemecké názvy
názvy dní	názvy dní	planét	dní	bohov
nedeľa	dies Solis	e Sonne	Sonntag	boh slnka Sol
pondelok	dies Lunae	r Mond	Montag	bohyňa mesiaca Luna
utorok	dies Martis	r Mars	Dienstag	dingesdach
streda	dies Mercurii	r Merkur	Mittwoch	stred týždňa
štvrtok	dies Jovis	r Jupiter	Donnerstag	boh hromu Donar
piatok	dies Veneris	e Venus	Freitag	bohyňa lásky Freya
sobota	dies Saturni	r Saturn	Samstag	deň zhromaždenia

nedeľa ostáva dňom boha Sola

pondelok ostáva dňom bohyne Luny

utorok stredoveký dolnonemecký názov dingesdach bol nahradený moderným nemeckým názvom Dienstag.

streda delí sedemdennú periódu na dva trojdňové celky, v ktorých má sobota pevné miesto ako siedmy deň. Názov »stredtýždeň« používajú všetky okolité slovanské národy.

štvrtok deň boha Jupitera – nesie názov nemeckého boha Donara. Jupiter bol vládca búrky, hromu, dažďa a nebeskej klenby. Donar bol bohom hromu.

piatok deň bohyne lásky Venuše má názov starogermánskej bohyne lásky, manželky boha Odina. Starogermánsky tvar jej mena bol Frigg, staronemecký názov bol Frija a tiež Frigge. Severské »frijatac« znamená Frijin deň.

sobota tu najvýraznejšie vystupuje vplyv kresťanstva. Názov Samstag svedčí, že dňom zhromaždenia bola sobota (sammeln = zhromažďovať sa; die Sammlung = zhromaždenie). Nemecké názvoslovie má však pre sobotu aj druhý tvar – Sonnabend – ktorý pochádza z pôvodného rímskeho názvoslovia.

Tabuľka č. 14 ukazuje, že medzi anglickými a nemeckými názvami dní je podstatný rozdiel. Anglické názvy vykazujú celistvosť rímskej predlohy, nemecké názvy nesú stopy pohanských názvov, ale súčasne už vykazujú vplyv kresťanstva.

♦

Ukázali sme si, že názvy dní boli modlársky zasvätené pohanským bohom. Toto si uvedomovali kresťania v rannej cirkvi a chceli sa vyhnúť používaniu takýchto názvov. Preto zaviedli v Rímskej ríši kresťanskú terminológiu, ktorá vychádzala z predošlého latinského pomenovania.

nedeľa Dominica

pondelok feria secunda

utorok feria tertia

streda feria quarta

štvrtok feria quinta

piatok feria sexta

sobota feria septima – (častejšie sabbatum)

Ibaže tu vidíme rozdiel v tom, že v cirkevných spisoch sa začal prvý deň týždňa uvádzať menom, zatiaľ čo ostatné dni sa označovali číslom. To signalizovalo začiatok veľkej prevrátenosti. – Ako k tomu došlo?

Pánov deň

Kresťania museli povinne zo dňa na deň zmeniť pravidelný čas stretávania, lebo 7. marca 321 AD dal rímský cisár Konštantín príkaz na uctievanie nedele, ktorá mala názov deň Slnka. Keďže kresťania uctievali Boha, uctievanie dňa pokladali za modlárstvo. Preto sa snažili aspoň nepoužívať oficiálny pohanský názov nedele dies Solis – deň Slnka. Ale cisárov príkaz museli prijať a my nevieme za akých ťažkých okolností to bolo. Faktom však je, že pohanský názov nedele – dies Solis – kresťania nepoužívali a medzi sebou začali používať názov dies Dominica – deň Pána. Tento názov sa ujal a v krátkej dobe sa začal používať ako neoficiálny názov nedele na celom území vtedajšej Rímskej ríše. Teologicky vzdelaní cirkevní vodcovia sa síce postavili proti tomuto nevhodnému názvu, ale nedarilo sa im zlikvidovať ho, lebo kresťania radšej volili tento krásny názov, aj keď bol teologicky závadný, ako by mali používať pohanský názov dies Solis. Keď pominul vplyv Konštantína Veľkého, bolo už neskoro – kresťania už neboli ochotní vzdať sa názvu dies Dominica.

Pýtame sa však, v čom je závadný ten krásny názov »deň Pánov«? Nuž termín »deň Pánov« je v eschatológii [10] konkrétnym názvom konkrétnej udalosti. V SZ je na mnohých miestach mnohými prorokmi predpovedaný určitý konkrétny deň, keď príde Boh JeHoVaH znovu na zem. Tento deň sa nazýva v SZ »deň Pánov« [11]. Je však dôležité, že sa tento pojem nachádza aj v NZ ale len na jednom mieste – Zj 1:10 (gr. kyriaké heméra – Pánov deň). Okrem uvedeného miesta je tento pojem spomínaný v NZ ešte niekoľkokrát, ale už v inom[12] tvare. Kto by bol ochotný prijať názov »deň Pánov« na pomenovanie nedele, tomu predkladám obsah tohto pojmu, tak ako nám to v NZ podáva apoštol Peter.

Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej. (2 Pt 3:10)

Uvedený verš jasne ukazuje, že názov dies Dominica – deň Pána – je síce biblický pojem, ale znamená niečo celkom iné ako názov prvého dňa v týždni!

Preto sa postupne upustilo od tohto názvu a začala sa používať skrátená verzia – Dominica. Táto verzia sa zachovala dodnes, pričom v spisovnej latinčine už má formu podstatného mena ženského rodu s významom »Pánova«. A tak latinčina má dva tvary pre názov nedele – dies Solis a Dominica. Zvíťazil však pôvodný, pohanský, oficiálny názov – dies Solis tým, že sa preniesol v doslovných prekladoch aj do iných jazykov a tak vo väčšine krajín, ktoré patrili pod vládu Rímskej ríše, názov nedele pochádza z názvu »deň Slnka«.

Slovenské názvy

Slovenské názvy dní týždňa boli zavedené o niekoľko storočí neskôr ako názvy germánske a preto nenesú mená rímskych bohov. Sú však pestrou zmesou vplyvu staroslovienčiny a vplyvu východných i západných susedov. Najvýraznejšie vyniknú chybné názvy našich dní týždňa, keď vedľa nich postavíme pôvodné latinské názvy z prvého storočia AD.

Tabuľka č. 15

Slovenské názvy dní týždňa
Latinské názvy	Významlatinskýchnázvov	Slovenské názvy	Významslovenskýchnázvov
feria prima	deň prvý	nedeľa	nepracovný deň
feria secunda	deň druhý	pondelok	deň po nedeli
feria tertia	deň tretí	utorok	druhý deň !!!
feria quarta	deň štvrtý	streda	stred týždňa
feria quinta	deň piaty	štvrtok	štvrtý deň !!!
feria sexta	deň šiesty	piatok	piaty deň !!!
feria septima	deň siedmy	sobota	z lat. sabbata

Nedeľa je názov prevzatý od východných susedov v čase, keď už nebola sobota dňom odpočinku.

Pondelok je názov prevzatý od východných susedov. Ponedeľnik v ruštine znamená následnosť po nedeli.

Utorok je názov prevzatý od východných susedov. Rusky vtornik znamená doslovne »druhýk«.

Streda je dôležitý názov, ktorý dokazuje, pôvod nášho názvoslovia. Český, slovenský a ruský názov jasne vyjadruje stred týždňa, čo znamená, že pred týmto dňom predchádzajú tri dni a po ňom nasledujú tiež tri dni. Takže ostatné názvy sú dezorientačné, lebo utorok nie je druhým dňom ale tretím, štvrtok nie je štvrtým dňom ale piatym a piatok nie je piatym dňom, ale šiestym!

Sobota je jednoznačne siedmym dňom.

Ruské, slovenské a české názvoslovie môže byť podkladom pre historické skúmanie zámeny soboty za nedeľu na tomto slovanskom území.

Štvrtok by mal vyjadrovať, že je piatym dňom v týždni [13]!!!

Piatok by mal vyjadrovať, že je šiestym dňom v týždni!!!

Sobota je v našom kalendárnom systéme uvádzaná ako šiesty deň. To nie je chyba, ale podvrh! Lebo sme národ gramotný a dokonca kresťanský! Čiže sobota môže byť šiestym dňom len pre tých, ktorí nechcú počítať do sedem…

Takže s rehabilitáciou soboty súvisí aj poopravenie názvov dní týždňa.

Týždeň

Rímsky názov tohto sedemdenného cyklu – hebdomas – potvrdzuje, že spočiatku išlo u Rimanov len o evidenciu siedmeho dňa. Lebo slovo hebdomas je latinská transkripcia z gréckeho hebdomos, čo znamená v gréčtine siedmy. V latinčine siedmy je septimus. Latinské pomenovanie septimana (»sedmica«) sa začalo používať až vtedy, keď už evidentne išlo o sedemdenný týždeň s evidenciou všetkých siedmych dní. Slovenský názov »týždeň« má svoj pôvod v staroslovienčine. Názov sám o sebe dokazuje, že vznikol v čase, keď naši predkovia mali už zaužívaný sedemdenný cyklus a názvy siedmych dní boli ustálené. Lebo slovo týždeň vyjadrovalo skutočnosť, že po siedmych dňoch má deň ten istý názov, teda »týž – deň«.

Mesiac

Názvoslovie mesiacov, ktoré sa u nás v súčasnosti používa, je staré viac ako 2000 rokov a pochádza pôvodne z rímskeho kalendára.

Januarius – zasvätený pre boha Janusa

Februarius – pôvod názvu je neznámy Martius – zasvätený pre boha Marsa

Aprilis – pôvod názvu je neznámy

Maius – zasvätený bohyni Maji, matke boha Merkuria

Junius – zasvätený bohyni Junone

Július – pomenovaný na počesť cisára G. I. Caesara Augustus – pomenovaný na počesť cisára Augusta

Mená ďalších mesiacov pôvodne oznamovali ich poradie v roku. To bolo v čase, keď platil rímsky desaťmesačný kalendár. Po zmene kalendára, pridaním ďalších dvoch mesiacov, tieto názvy prestali oznamovať poradie.

September – siedmy

October – ôsmy

November – deviaty

December – desiaty

Latinské názvy mesiacov boli prijaté vo väčšine európskych krajín a používajú sa dodnes. Je však zvláštne, že nikoho v kresťanskom svete netrápi, že štyri mesiace sú zasvätené rímskym bohom a dva z mesiacov sú pomenované na počesť pohanských rímskych cisárov.

Zhrnutie

Účelom tejto časti je upozornenie na veľmi podivuhodné fakty. Kresťanstvo jestvuje už 2000 rokov a zdalo by sa, že v Európe zvíťazilo vo forme nadnárodného náboženstva. Práve preto vyvstáva otázka, ako je možné, že »kresťanský jazyk«, ktorým vyše 1000 rokov bola latinčina, používa celú časomernú terminológiu pohanského Ríma! Názov hodiny, dní týždňa i názvy mesiacov už po 2000 rokov nesú mená pohanských bohov!

♦

Ak sa niekto spýta, ako je možné, že vyše 1600 rokov sa medzi kresťanmi svätí nedeľa, hoci to Pán Boh nechce, treba odpovedať otázkou : „Ako je možné, že vyše 1600 rokov kresťania používajú mená pohanských bohov – každodenne, celodenne a celoživotne!?! “

Záver kapitoly

Účelom bolo upozorniť na niekoľko faktov.

Súčasný kalendár má svoj pôvod v egyptskom náboženskom systéme
Názvy dní sú zasvätené cudzím božstvám. Vyšli z pohanského Ríma a kresťanský Rím sa nikdy nepokúsil o ich zmenu! A sú to práve Slovania, ktorí sa z tohto názvoslovia „vymanili“ – zrejme už v dobe, keď sa snažili vymaniť spod vplyvu Ríma.
Názvy mesiacov tiež vyšli z pohanského Ríma a polovica z nich je zasvätená cudzím bohom a modlám!
Názov hodina pochádza z gréckeho polyteizmu!

Popri množstve kalendárnych zmien,

sedemdenný cyklus ako jediný

pretrval bez zmeny až dodnes.

Dokázal existovať v rôznych kalendárnych systémoch

ako samostatný systém,

nezávislý na žiadnom inom časomernom systéme!

Sedemdenná perióda sa opakuje

mesiac čo mesiac,

rok čo rok,

od vekov až na veky …

Sedemdenný cyklus nevznikol delením roka alebo mesiaca,

ale bol daný človeku od Boha.

[1] Niečo podobné sa zachovalo dodnes aj u nás, kde sú dni roka „zasvätené“ menám. (Napríklad: dnes je Jána). Pôvodne to boli iba mená svätcov, neskôr došlo k sekularizácii.

[2] Podrobný popis egyptského kalendára podáva grécky historik Herodotos vo svojom diele Dejiny.

[3] Lat. nundinae = trh.

[4] Pozri v tejto kapitole state »Názvoslovie« a »Týždeň«.

[5] Gregor XIII. bol pápežom od roku 1572 do roku 1585.

[6] V tej dobe ešte nebol známy mayský kalendár.

[7] Myšlienka z knihy Evy Kotulovej – Kalendář, aneb kniha o věčnosti a času – Praha 1978, Svoboda

[8] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 213 (vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968)

[9] Slovo hodina je tu použité preto, lebo prekladatelia boli ovplyvnení prekladom v Septuaginte, kde je použité slovo hóra.

[10] Eschatológia je teologická náuka o posledných časoch ľudstva na zemi.

[11] Tento pojem dodnes nie je v eschatológii dostatočne objasnený a je predmetom mnohých sporov, preto nepodávam o ňom bližšiu správu. Záujemcovia o bližšie objasnenie si môžu pozrieť príslušné starozákonné texty – napr. Joel 1:15; Sof 1:14; Zach 14:1.

[12] Gr. heméra kyriú.

[13] Táto chyba sa vyskytuje temer vo všetkých rečiach. Napríklad december znamená desiaty, hoci vieme, že je dvanásty…

Páter Chiniquy

Dušan Seberíni — Sun, 17 Feb 2013 22:10:23 +0000

Pater Chniquy

BOH OTEC – JEDINÝ PRAVÝ BOH

Dušan Seberíni — Sun, 26 Aug 2012 13:00:11 +0000

Boh Otec – jediný pravý Boh

A to je ten večný život,

aby znali teba,

toho jediného pravého Boha,

a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

(Ján 17:3)

Pred svojím zatknutím Pán Ježiš hovorí:

„Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby aj tvoj Syn oslávil teba, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život. A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (J 17:1-3)

Chcem predložiť biblické dôkazy, že prvé miesto v uctievaní náleží Bohu Otcovi a ukázať, že Pán Ježiš v celom svojom vyučovaní systematicky a vytrvalo vyvyšoval a pripomínal Boha Otca. Učil, že:

„ …tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.” (Ján 3:16)

Boh Otec je ten jediný pravý Boh, ktorý poslal svojho milovaného Syna, aby zachránil svet. Ak niekto študuje celé Ježišove učenie, nemôže byť v pochybnosti, že Boh Otec bol a stále je skutočným Otcom a taktiež Bohom Pána Ježiša Krista. Všelikde sa však učí, že Najvyšší Boh dal sám seba, aby vykúpil svet. Touto zdanlivo nepatrnou nepresnosťou začína neprehľadný kolotoč zamieňania toho, čo pre ľudstvo skutočne urobil a robí Pán Ježiš Kristus a toho, čo skutočne urobil a robí sám Boh Otec. A nielen to! Je prekrúcaná bibliou oznámená pravda o identite Boha Otca a taktiež o identite Božieho Syna, Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš upozornil na nutnosť ostávať v jeho učení, keď povedal:

“Vtedy povedal Ježiš Židom, ktorí mu uverili: Keď vy zostanete v mojom slove, vpravde ste mojimi učeníkmi a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí. ” (Ján 8:31-32)

Slobodnými sa môžeme stať jedine vtedy, keď ostaneme v Ježišovom slove. Ostávať v učení Pána Ježiša Krista je robiť všetko, čo Ježiš vyučoval a veriť všetkému, čo Ježiš vyučoval. Nič k tomu nepridávať a nič neodoberať ani neignorovať.

O nutnosti ostávať v učení Kristovom písal tiež apoštol Ján vo svojom druhom liste:

„Každý, kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha. Kto zostáva v učení Kristovom, ten má Otca i Syna.“(2.Ján 1:9)

Ten, kto vyučuje, že Pán Ježiš je Najvyšší Boh,

neostáva v učení Kristovom!

Pán Ježiš ani jeho apoštoli nikdy nevyučovali, že Pán Ježiš je Všemohúcim Bohom.

Ak sa ku Kristovmu učeniu, a k učeniu Biblie vôbec, niečo pridá alebo odobere ( hoci aj v dobrej viere), má to naozaj vážne následky. Taká viera už nie je pravdivá a teda nemá moc skutočne oslobodzovať. Ba čo viac, mätie a zavádza človeka do labyrintu poloprávd a lží, a tým ho ešte viac zotročuje. Pán Ježiš Kristus sľúbil tým, ktorí mu už uverili, že ak ostanú v jeho slove, poznajú pravdu a stanú sa, vďaka tomuto poznaniu, slobodnými. Podmienkou pre získanie skutočnej slobody je:

„Keď vy zostanete v mojom slove…“

A preto je pre každého z nás nutné presne vedieť,

čo Pán Ježiš skutočne vyučoval.

Je nevyhnutné vzať do ruky svoju vlastnú Bibliu a dôkladne a systematicky čítať celé Ježišove učenie.

Ani jeden z apoštolov a tých, ktorí napísali niektorú časť Nového zákona, nedával Boha Otca na rovnakú úroveň s Pánom Ježišom Kristom. Všetci ctili a oslavovali Pána Ježiša vždy s vedomím toho, že všetko pochádza v prvom rade od Boha Otca.

Vedeli tiež, že Všemohúceho Boha nikto nikdy nevidel a v súčasnom stave naozaj vidieť nemôže.

… ktoré ukáže vo vlastných časoch ten blahoslavený a jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich, ktorý má sám jediný nesmrteľnosť a býva v neprístupnom svetle, ktoré nevidel nikto z ľudí ani nemôže vidieť, ktorému česť a večná sila. Ameň.(1Tim 6:15-16)

Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil. (Ján 1:18)

Boha nikto nikdy nevidel; keď milujeme jeden druhého, Bôh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonaná. (1Ján 4:12)

Nie že by niekto bol videl Otca, krome toho, ktorý je od Boha, ten videl Otca. (Ján 6:46)

Boha Otca naozaj nikto z ľudí nevidel, ale Pána Ježiša Krista videli desaťtisícky ľudí. Je zasľúbené, že pri jeho druhom príchode, ho uvidí každé oko.

Hľa, prichádza s oblakmi, a uvidí ho každé oko, aj tí, ktorí ho prebodli, a nariekať budú nad ním všetky pokolenia zeme. Áno, ameň. (Zjavenie 1:7)

… ktorí aj povedali (anjeli): Galilejskí mužovia, čo tu stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, prijde tak, ako ste ho videli ísť do neba. (Skutky 1:11)

Písmo nás učí, že tým jediným Najvyšším Bohom je Boh Otec.

… ale my máme jedného Boha, Otca, z ktorého všetko, a my cieľom neho, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého všetko, aj my skrze neho. (1Kor 8:6)

„Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých…“ (Ján 10:29)

„….Otec je väčší ako ja. …“ (Ján 14:28b)

… jeden Bôh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými… (Efežanom 4:6)

Apoštoli vedeli a taktiež dôsledne vyučovali, že pre ľudstvo nie je žiadna iná cesta k Bohu Otcovi, a teda ani k životu, ako prijatie a plné rešpektovanie Pána Ježiša Krista ako Zachráncu, Vykupiteľa, Spasiteľa a taktiež Bohom ustanoveného Kráľa. Žiaden z nich však neveril, že Pán Ježiš je tým Všemohúcim Najvyšším Bohom – tak ako je to dnes vyučované v mnohých cirkvách.

Situácia je všelikde dokonca taká, že je výhradne vyvyšovaný a oslavovaný Pán Ježiš Kristus, a na Boha Otca sa sústavne zabúda.

Tým, že je Pánu Ježišovi nesprávne a nebiblicky pripisované postavenie Najvyššieho, Všemohúceho Boha, je zdeformovaná celá pravda o Bohu Otcovi a jeho jedinečnom a milovanom Synovi, Pánovi Ježišovi Kristovi a tiež o ich vzájomnej láske a dobrovoľnej spolupráci.

Zdraví ELIŠKA

2.6 – Slovenské preklady

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 17:40:34 +0000

STRUČNÝ POPIS SLOVENSKÝCH PREKLADOV

V súčasnosti máme v slovenčine 7 živých – bežne používaných – prekladov Nového zákona a 4 preklady celej biblie. Okrem toho existuje asi 13 starších prekladov častí biblie a niekoľko kompletných starších prekladov NZ. Na taký malý národ, ako sme my, je to úctyhodná literárna klenotnica.

Kresťan by však mal vedieť i čosi o ich teologických hodnotách.

Roháčkov preklad

Je spomedzi súčasných prekladov najstarší. Vychádzal postupne, tak ako vznikal, od roku 1910. Kompletný NZ vyšiel v roku 1924 a kompletná biblia v roku 1936. Do roku 1989 vyšlo 11 vydaní v počte viac ako 200 000 výtlačkov.

Je to celoživotné dielo profesora Jozefa Roháčka. Jeho cieľom bolo dosiahnuť čo najvernejší preklad, takže sa snažil preložiť doslovne každé jednotlivé slovo. Preto sám prekladateľ uvádza, že „tam, kde bolo treba voliť medzi vernosťou prekladu a krásou reči, bola daná prednosť vernosti“. Vytýčený cieľ dosiahol, a tak v súčasnosti je tento preklad najpresnejší spomedzi všetkých slovenských prekladov. Napriek zastaralému pravopisu je dodnes hojne používaný vo všetkých evanjelických cirkvách.

Porúbčanov preklad

V roku 1968 vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme preklad NZ od Štefana Porúbčana SJ. Tento preklad bol vzácny tým, že v dobe komunizmu pokryl nedostatok Písma svätého v RKC. V súčasnosti už nie je hromadne distribuovaný, hoci potrebné cirkevné schválenie má. Sú na to dva dôvody. Nebol preložený z latinčiny, ale z gréčtiny a nemá dodržané poradie jednotlivých kníh, ktoré je v RKC zaužívané.

Preklad RKC z Vulgaty

V rokoch 1952–1955 Biblická komisia Spolku svätého Vojtecha v Trnave pripravila vydanie Písma svätého. NZ vyšiel v roku 1952 a SZ vyšiel samostatne v roku 1955. V rokoch 1968–1970 v Spolku svätého Vojtecha vyšlo celé Sväté písmo v štyroch zväzkoch – bola to reedícia predchádzajúceho vydania. V roku 1995 vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme celé Sväté písmo v reprezentačnej jednozväzkovej úprave s úvodnými poznámkami ku každej knihe, ktoré vypracoval profesor biblických vied Dr. Heriban. Toto je v súčasnosti najrozšírenejší katolícky preklad.

Žiaľ – tento preklad nepredstavuje organický celok, pretože NZ je už opravený podľa Neovulgaty, kdežto Starý zákon je preklad z roku 1955 z latinskej verzie Klementínskej Vulgaty.

Preklad RKC z Jeruzalemskej Biblie

Preklad urobil Anton Botek počas emigrácie v Ríme, ale vydaný bol postupne až v rokoch 2004 – 2006 zásluhou Jána Ďuricu. Je to „preklad z prekladu“ – z francúzštiny do slovenčiny. Je vydaný v piatich zväzkoch a má dve charakteristické črty. Je v ňom kompletný poznámkový aparát z Jeruzalemskej Biblie a v starozákonnej časti je Božie meno v tvare Jahve na všetkých miestach kde sa nachádza v hebrejskej predlohe.

Preklad ECAV

V roku 1978 dokončila komisia Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. (ECAV) preklad celej biblie. Preklad vyšiel v roku 1978 a v roku 1984 vo vydavateľstve Tranoscius a v roku 1991 ho vydala Slovenská biblická spoločnosť v Banskej Bystrici. Ide o jednozväzkovú knižnú úpravu, a jeho nesporná prednosť je malý rozmer knihy pri zachovaní dostatočne veľkého kontrastného písma. Preklad vyniká výbornou slovenčinou.

Preklad NZ od Bohuslava Košu

Tento preklad NZ vyšiel v Anglicku v roku 1983 a je veľmi málo známy, pretože nikdy nebol v predaji v obchodnej sieti. Je to na škodu, pretože sa jedná o pozoruhodný typ prekladu, obohateného v poznámkach synonymami a verziami gréckej pôvodiny. Súčasťou prekladu je príloha, obsahujúca dosť rozsiahly grécko-slovenský slovník. Druhé vydanie tohto prekladu bolo už bez uvedenej prílohy. Kniha bola distribuovaná zdarma ako misijný materiál. Vyšla len v malom náklade.

Preklad NZ z Neovulgaty

V roku 1986 bol vydaný samostatne NZ, upravený Slovenskou liturgickou komisiou podľa opravenej verzie Vulgaty. Opravená verzia má názov Neovulgata. Táto verzia NZ je v súčasnosti pre RKC záväzná. Preklad vyšiel do roku 1995 v piatich vydaniach.

Slovenský ekumenický preklad NZ

Bol vydaný Slovenskou biblickou spoločnosťou v roku 1995. Na jeho vzniku sa podieľali zástupcovia nasledovných 11 cirkví, ktoré sú združené v Slovenskej biblickej spoločnosti:

Apoštolská cirkev na Slovensku, Bratská jednota baptistov na Slovensku, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Cirkev bratská, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, Evanjelická cirkev metodistická, Gréckokatolícka cirkev, Kresťanské zbory na Slovensku, Pravoslávna cirkev, Reformovaná cirkev na Slovensku, Rímskokatolícka cirkev.

Prínosom tohoto prekladu je jeho schválenie a doporučenie všetkými horeuvedenými cirkvami.

Voľný preklad – Nádej pre každého

Typ tohto prekladu sa nazýva bežne Living Bible – Živá biblia. Zakladateľ tohto typu prekladu je K. N. Taylor. Slovenský preklad NZ vyšiel vo vydavateľstve Creativpress v roku 1993 a má názov Nádej pre každého. Je pozoruhodný tým, že nie je doslovným prekladom anglického vydania Living New Testament, ale je výsledkom tvorivej práce prekladateľského kolektívu. Slovenský národ v tomto jedinečnom diele dostal vzácny literárny klenot. Preklad je určený k prvému zoznámeniu sa s Božím slovom, na bežné čítanie a bežné používanie. Napriek tomu, že nie je určený pre teologické rozbory, môže napomôcť aj kazateľom a farárom. Jeho vysoká literárna i teologická hodnota spočíva v správne priradenom vzťahu moderného slovenského jazyka a nemenného Božieho slova.

Preklad nového sveta Svätých písiem

Vyšiel v roku 1991. Je to preklad z anglického prekladu, vydaného v roku 1984. Obsahuje 66 kníh biblie. Je tendenčne upravený pre vierouku Svedkov Jehovových, a z toho dôvodu nie je vhodný pre kresťanov! Uvádzame ho len z dôvodu jeho literárnej existencie.

[i] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 837, 863

[ii] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 864

[iii] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 18

2.5 – Ľudské zásahy

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 17:32:22 +0000

SÚ V PREKLADOCH BIBLIE ĽUDSKÉ ZÁSAHY ?

Áno, vo všetkých prekladoch biblie sú ľudské zásahy. Jedná sa v podstate o dva druhy zásahov.

¨ úpravy – redakčné, tendenčné

¨ chyby – neúmyselné a úmyselné

Treba vedieť, že každý preklad je súčasne výkladom, lebo prekladateľ má možnosť ovplyvniť myslenie čitateľa voľbou a úpravou výrazov. Niekedy je toto ovplyvnenie úmyselné, niekedy vyplýva z možností jazyka, do ktorého sa prekladá. Ako príklad uvádzam slovo „služobník“ a jeho odvodeniny. NZ obsahuje v gréčtine minimálne 6 výrazov, ktoré v slovenčine znejú jednotne „služobník“ len preto, lebo zásoba slovenských slov neumožňuje spomenuté výrazy rozlíšiť.

Úpravy redakčné

Ako redakčné úpravy treba spomenúť rozdelenie kníh biblie na kapitoly a verše, a tiež rozdelenie kapitôl na ucelené časti. Pokusov o členenie jednotlivých kníh biblie bolo niekoľko. Už v starozákonnej dobe používali Židia členenie Mojžišových kníh na odseky, ale toto členenie bolo v rôznych oblastiach rôzne, a jednota sa nedala dosiahnuť, pretože šlo len o akýsi dohovor, ktorý nesmel byť do textu písma graficky zaznačený.

Súčasné delenie Biblie vznikalo v troch etapách.

1. Koncom dvanásteho storočia zaviedol Štefan Langton z Cantenbury členenie Biblie na kapitoly.

2. Toto členenie vzápätí upravil v Paríži Hugo Caro tak, že každú kapitolu rozdelil na sedem častí, ktoré boli na začiatku označované malými písmenami abecedy.

3. Dnešné členenie kapitol na verše zaviedol Róbert Štefánus v roku 1551. Toto členenie môžeme považovať za definitívne, pretože bolo prijaté všetkými komunitami, ktoré používajú Bibliu.

Okrem delenia kníh na kapitoly a verše, je zaužívané ešte delenie kapitol na ucelené časti. Nazývame ich perikopy. Zatiaľ čo súčasné delenie na kapitoly a verše je prijaté v celosvetovom meradle ako jednotne platné, delenie na perikopy nebolo nikdy jednotné. K zjednoteniu nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že perikopy sú označované nadpismi a tie nemajú v žiadnom vydaní objektívny charakter. Preto nadpisy perikop treba brať ako účinnú pomôcku pri vyhľadávaní jednotlivých častí textu, ale vždy treba mať na zreteli, že je to úprava vydavateľa, konfesijne ovplyvnená, a preto pre čitateľa nezáväzná.

Úpravy tendenčné

Toto je veľmi krehká oblasť, pretože sa dotýka všetkých kresťanských cirkví, spoločenstiev, denominácií, a rovnako i nekresťanských komunít. Pravdivé a úplné zodpovedanie tejto otázky vyvoláva vždy reťazový protest všetkých ľudí, používajúcich bibliu, pretože všetci sú aspoň jedným typom chyby dotknutí. Vyzerá to ako začarovaný kruh.

V biblii sú totiž úpravy, ktoré do nej vložili ľudia vedome. Tí, čo prišli potom po nich, tieto úpravy nevedomky prijali ako pravdu – v úprimnej viere, že to naozaj tak je. A keď sa potom stretnú s pravdou, nie sú schopní ju prijať – naopak, začnú budovať teologické doktríny, ktorými obhajujú „pravdu svojich otcov“, ktorá bola v skutočnosti podvrhom.

Podľa typu môžeme tieto tendenčné úpravy rozdeliť na:

¨ slovné biblické bacily

¨ vieroučné zásahy

Biblický bacil

Je to nežiadúci slovný výraz – obyčajne skomolenina – ktorý sa dostal do jazyka nevedno presne ako a kedy. Vírusovým systémom ho ľudia bleskovo rozmnožili. Jeho vlastnosťou je, že tam, kde sa trvalo používal, jazyk stratil svoju obrannú schopnosť vypudiť ho. Používanie slovného bacila zastiera skutočný význam pomenovania a neumožňuje ani žiadne pomocné synonymné objasnenie.

Typickými príkladmi takýchto bacilov sú slová „peklo“, „biskup“ a „krst“. Najčastejšími pôvodcami takýchto bacilov bývajú horliví, ale neodborní prekladatelia.

Mechanizmus vzniku slovného bacila si ukážeme na príklade slova biskup, v gréčtine „episkopos“. Grécke slovo „episkopein“ má svoj presný slovenský ekvivalent v slovách dozerať, dohliadať. Teda „episkopos“ je dozorca. V NZ je veľmi veľa miest, kde je použitý výraz „episkopein“ v rozmanitom tvarosloví. Ale my o tom nevieme, pretože je to do slovenčiny preložené správne – ekvivalentnými slovenskými výrazmi. Ale zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach toto slovo nepreloží, a nechá ho odznieť v pôvodnej forme. Tak vzniká bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa-biskupa, ktorú originál nepozná.

Vieroučné zásahy

Vždy, keď sa Božie príkazy zanedbávali alebo svojvoľne menili, bolo ich treba postupom času zjemňovať a prispôsobovať vierovyznaniu. Tak vznikali preklady s novými ustálenými pomenovaniami, ktoré síce zachovali princíp príkazu, ale skutočný význam tohto príkazu či javu zavrhli.

Príkladom takéhoto trendu je zmena výrazu „sobota“ za „deň sviatočný“, a zámena Božieho mena „JHVH“ za „Hospodin“, respektíve „Pán“. To následne vyvolalo potrebu zmeny celkového znenia desatora Božích prikázaní.

Toto je len veľmi stručná ukážka tendenčných chýb. Každá cirkev, denominácia či spoločenstvo má vo svojej vierouke takéto chyby. Našťastie žiadna nemá všetky – každá má len niektoré. A preto je dobre, že máme toľko rôznych cirkví a denominácií, lebo každá cirkev vidí predovšetkým chyby tých druhých. Nuž a práve tomu vďačíme, že sú nám tie chyby známe. Inými slovami – jedni druhých strážime. A to je dobre.

Chyby neúmyselné

Charakter neúmyselných chýb je rozmanitý a rôznorodý. Nedá sa vôbec stručným spôsobom všetky tieto typy chýb vymenovať. Skôr však treba upozorniť na dôsledky týchto chýb. Platí tu nepriama úmernosť – čím je chyba väčšia, tým sú dôsledky menšie. To platí i opačne – čím je chyba menšia, tým nebezpečnejšie pôsobí. Lebo veľká chyba býva zjavná, a kresťania si ju nielen uvedomujú, ale sa aj na ňu vzájomne upozorňujú. Ale malé chybičky sa často tolerantne prehliadnu a dosah zbadáme, až keď je zjavne zhubný.

Pre praktickú ilustráciu ukážem jednu „maličkú“ chybičku prekladateľov a jej dosah. Je to známy príkaz Pána Ježiša, uvedený v závere Matúšovho evanjelia.

Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Pán Ježiš to však takto neprikázal. Jeho príkaz znie:

Choďte teda, [čiňte učeníkmi] všetky národy, [krstiac] ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a [učiac] ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Chybný preklad vznikol nasledovne. Na mieste, kde sa nachádza slovenské slovo učte, v gréčtine je výraz „mathéteusate“, ktoré sa dá len obtiažne preložiť. Je to sloveso od slova učeník v príkazovom tvare. Otrocky presný preklad by teda znel „učeníkujte“, čo je nezmysel, lebo také slovo slovenčina nepozná. Preto sa dá výraz „mathéteusate“ preložiť presne len v spojení s pomocným slovesom. Význam tohto slova vieme podať len opisne.

Každý dobre chápe, čo je to učiť. Podľa tohto chybného prekladu učiteľ, ktorý odprednáša látku, vyskúša žiaka a nechá ho so štvorkou prejsť do ďalšieho ročníka, splnil Ježišov príkaz. – Lebo učil… A žiak možno bude príkazy zachovávať. Ale sám nikdy nebude schopný učiť! Lebo látku zvládol len tak-tak, aby „prešiel“. Skutočný Ježišov príkaz však dáva učiteľovi povinnosť viesť žiakov tak, aby sami začali učiť látku, ktorú im svojím praktickým príkladom a teoretickým výkladom umožnil dokonale zvládnuť. To je význam výrazu čiňte učeníkmi. Pritom učiteľ má povinnosť ostať ochotným učiteľom aj voči svojim „už učiacim“ žiakom a viesť ich naďalej tak, aby aj sami zachovávali to, čo učia! Predstavuje to dlhodobú trpezlivú starostlivosť o zverených žiakov. A to je význam priebehového tvaru učiac ich zachovávať.

Vidíme tu prakticky, že skutočné naplnenie Ježišovho príkazu predstavuje lavínovité šírenie evanjelia a dlhodobú starostlivosť učiteľov o svojich žiakov. A ani jedno, ani druhé sa u nás nedeje. Lebo v zmysle chybného prekladu učiteľovi postačuje učiť…

Chyby úmyselné

Tieto chyby sa vzťahujú hlavne na dobu pred objavením kníhtlače. Neboli spôsobené zlým zámerom vydavateľa, ale prehnanou iniciatívou pisára, ktorý sa snažil opraviť text, ak sa mu zdal chybný. Vďaka tomu, že sa zachovalo veľké množstvo rukopisov z rôznych krajín a rôznych období, všetky takéto chyby sú evidované. Nepôsobia zhubne, ale naopak – majú vysokopozitívny charakter, lebo umožňujú súčasným biblickým bádateľom zatrieďovať staré rukopisy podľa typov chýb.

2.4 – Vysvetlivky

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 17:24:59 +0000

VYSVETLIVKY

Aké vysvetlivky má obsahovať katolícka biblia?

RKC je v tomto veľmi prísna, lebo biblia bez vysvetliviek nemôže byť schválená. Ale súčasne predpis o vysvetlivkách poskytuje úsmevne širokú voľnosť. Totiž podľa Kódexu kanonického práva, (Kánon 825), má biblia obsahovať tri typy vysvetliviek: potrebné, dostačujúce a vhodné. Z toho by sme však neboli múdri, preto si vysvetlivky ukážeme v inom svetle.

V podstate sú len dva typy vysvetliviek: dobré a zlé.

Dobré vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú súvisiace okolnosti – napríklad zemepisné, dejepisné a národopisné údaje, tiež váhové, mierkové a kalendárne vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek je žiadúcou pomôckou, pretože uplynulé tisícročia priniesli toľko zmien, že niektoré časti biblie sú nám značne vzdialené. Funkcia takýchto vysvetliviek je podobná ako funkcia automapy na palubnej doske auta. Katolícke vydania biblie majú tento typ vysvetliviek spracovaný obzvlášť starostlivo, odborne a s vynikajúcou zrozumiteľnosťou. Obyčajne ide o prevzaté vysvetlivky z prekladu nazývaného Jeruzalemská biblia.

Takýto typ vysvetliviek používajú samozrejme aj všetky evanjelické cirkvi, len na rozdiel od RKC nie sú všetky umiestnené priamo v Biblii. Niektoré – napríklad mapy – sú umiestnené na konci Biblie, za vlastným textom Božieho slova. Iné sú vydávané ako samostatné príručky k čítaniu Biblie s rôznym rozsahom a stupňom odbornosti, aby všetky kategórie čitateľov mohli byť uspokojené na svojej úrovni a podľa rozsahu vedomostí. Vysvetlivky s vysokým stupňom teologickej odbornosti vychádzajú samostatne a nazývajú sa exegéza.

Zlé vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú také časti, ktoré by boli každému jasné aj bez vysvetlenia. Temer vždy ide o vieroučné vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek chápeme ako konfesijné úpravy myslenia čitateľa. A o tých sa chcem zmieniť.

Je potrebné uvedomiť si, že bibliu dal Boh napísať pre ľudí. Nuž či nie je naivné predpokladať, že by tento vševedúci Boh nevedel zostaviť zrozumiteľný list človeku, ktorého stvoril a ktorého tak dobre pozná? Boh predsa nedal napísať rébus, aby ľudia nemohli porozumieť. Dal napísať zrozumiteľné slovo. Svoje Slovo!

Ak ľudia biblii nerozumejú,

nejde o nezrozumiteľnosť Písma,

ani o nedostatok rozumu,

ale ide o nedostatok Ducha!

Skúste si predstaviť, že otec píše svojmu dospelému synovi list. Povedzme z Košíc do Žiliny. A v Žiline poštár list otvorí, doplní ho svojimi poznámkami, a potom doručí adresátovi so slovami: „Dal som tam moje vysvetlivky, aby ste porozumel, čo vám tatuško píšu…“ – Nie je to absurdné? Či naozaj otec tak málo pozná svojho syna, že nevie, ako mu napísať, aby to syn chápal? Či naozaj je ten syn taký hlúpy, že by neporozumel listu od svojho otca bez zásahu cudzieho poštára? A pokiaľ ide o poštára – skúste ho sami zodpovedne zaradiť: ide o talent, naivitu, či provokáciu, že chce vytvárať svojimi vysvetlivkami spojivo medzi otcom a synom? A – poveril otec poštára touto prácou? Lebo ak nie, ak to urobil svojvoľne, musí počítať s hnevom a trestom, až sa raz otec v Žiline objaví…

Už chápeme tento typ vysvetliviek? Takých poštárikov máme viac, ako treba. Písmo sväté však hovorí:

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. {Jn 16:13} Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. {Jn 14:26}

Kto verí tomuto slovu skutočne, ten sa spoľahne, že mu Svätý Duch vysvetlí všetko, čo On uzná za dobré vysvetliť. Veď kto by mohol bibliu vysvetliť lepšie než ten, kto ju diktoval.

Ale príbeh etiópskeho eunucha ukazuje, že biblii sa nedá bez vysvetliviek rozumieť

Ak by sme si prečítali len nasledujúce dva verše, naozaj to vyzerá, že človek pri čítaní biblie bez vysvetliviek bezmocne nič nechápe: Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ {Sk 8:30–31}

Ak si ale prečítame celú stať, vidíme, že ten prípad nám hovorí pravý opak. Tento príbeh je dôkazom, že Boh vie o každom z nás. Ak niekto potrebuje vysvetliť slovo Božie, sám Duch Svätý má nekonečné množstvo možností, ako podať vysvetlenie v pravú chvíľu. V tomto prípade Duch Svätý poslal apoštola Filipa. A Filip eunuchovi poslúžil nielen zvesťou o Ježišovi, ale ho hneď aj pokrstil.

Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ A poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho. Stať Písma, ktorú čítal, bola táto: „Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa. Pre jeho pokoru bol súd nad ním zrušený. A kto bude rozprávať o jeho rode? Lebo jeho život sa berie zo zeme.“ Eunuch povedal Filipovi: „Prosím ťa, o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?“ Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, slobodno.“ A on odpovedal: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.“ Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti. {Sk 8:26–39}

A tak práve uvedený príbeh je pre nás náznakom záruky, že Boh sa postará o každého, kto ho úprimne hľadá:

A Ježiš im zasa povedal:

„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje,

nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“

{Jn 8:12}

2.3 – Kanonizácia

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 17:05:11 +0000

KANONIZÁCIA

Čo máme rozumieť pod slovom kanonizácia?

Slovo „kánon“ znamenalo v gréčtine pôvodne prút. A keďže na meranie dĺžok sa používala tyčka zhotovená z prútu, začalo sa jej hovoriť „kánon“ vo význame merítko. Tak vznikol prenesený význam tohto slova – „mierka, merítko, norma“.

V biblickej terminológii má toto slovo svoj osobitný význam. Kánon je norma, ktorá určuje, z čoho je biblia zostavená. Zavedenie takejto normy do praxe a jej rešpektovanie pri vydávaní biblie sa nazýva kanonizácia.

Kánon je teda záväzný zoznam kníh, ktoré má Biblia obsahovať.

Aký je počet kníh v Biblii pre katolíkov a ostatných?

Každá z oboch častí biblie obsahuje určitý počet spomínaných knižočiek. Nová zmluva obsahuje 27 kníh, a sú to tie isté knihy pre evanjelikov i pre RKC. Teda v NZ nie je žiaden rozdiel. Stará zmluva obsahuje 46 záväzných kníh pre katolíkov a 39 kníh pre ostatných kresťanov. Židovský kánon obsahuje len 24 záväzných kníh.

Kto spôsobil túto rozdielnu zostavu – kanonizáciu?

Správnym zodpovedaním tejto otázky môžeme dôjsť k veľmi závažnému zjednocujúcemu prameňu.

Odpoveďou však nie je, kto to spôsobil, ale kto bol oprávnený robiť kanonizáciu SZ!

Ak vieme, že NZ je písmo záväzné pre kresťanov, patrilo by sa vedieť, že SZ samotný – bez NZ – je písmo dodnes záväzné pre judaizmus. Z toho vyplýva oblasť kompetencie. Keby teraz Židia chceli kresťanstvu diktovať, ktoré knihy má NZ obsahovať a ktoré treba dať preč, považovalo by sa to za hrubý zásah do vnútorných vecí kresťanov. Ale rovnako nesprávne bolo, keď RKC urobila výber starozákonných kníh bez ohľadu na ten výber, ktorý urobili Židia.

Nevieme presne, kedy bola napísaná najstaršia kniha SZ, ale vieme pomerne presne, že poslednou knihou SZ bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoju knihu asi roku 435–430 pred Kristom. Od tohto dátumu môžeme považovať SZ za kompletný. To je súčasne najstarší dátum, kedy mohla kanonizácia SZ prebehnúť v definitívnej forme.

Dá sa predpokladať, že dávno pred týmto termínom musela existovať určitá záväzná zbierka kníh. Židia si svoje knihy starostlivo archivovali, avšak r. 586 pred Kristom bol zničený Šalamúnov chrám, a spolu s ním i chrámový archív, ktorý uchovával posvätné texty. Keď sa Židia vrátili zo zajatia, začali znovu budovať archív svojich posvätných kníh, čo možno považovať za prirodzený priebežný proces kanonizácie.

Ukončenie tohto procesu ovplyvnila tragédia. V roku 70 nášho letopočtu bol zničený jeruzalemský chrám a židovská štátoprávna pospolitosť zanikla. Židia boli rozptýlení, šírili sa rôzne sekty. Za najsilnejšiu a najobávanejšiu sektu Židia považovali kresťanov.

Aby sa zamedzilo prenikaniu iného učenia do judaizmu, Židia zvolali asi roku 90 nášho letopočtu synodu do Jamnie, kde sa dohodli, ktoré knihy budú pre judaizmus záväzné. A to je súčasne dátum, kedy bol proces kanonizácie Starého zákona dokončený. Pre jamnijský kánon sa zaužíval častejší názov „hebrejský kánon“, alebo „palestínsky kánon“, a v nezmenenej podobe ho dodnes používajú Židia i kresťania.

RKC nemohla prijať hebrejský kánon ak má len 24 kníh

To je zase len neznalosť. Lebo 24 kníh podľa jamnijskej kanonizácie obsahuje presne tie isté knihy, ktoré používajú evanjelické cirkvi. Len spôsob počítania sa odlišuje, takže jamnijských 24 je kresťanských 39. Ukážeme si to prakticky:

¨ Tóra (Zákon) je základom hebrejského kánonu a obsahuje 5 kníh Mojžišových (grécky názov Pentateuch). To je rovnaký počet aj pre kresťanov.

¨ Nebím (Proroci) je zbierka 8 prorockých kníh. Sú to nasledovné knihy: Jozue, Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Dvanásť malých prorokov. Kresťania však počítajú Samuelove knihy za dve, Kráľovské knihy za dve a Dvanásť malých prorokov ako 12 samostatných kníh. Takže rozsahom ide o tie isté knihy, ale líšia sa počtom – kresťania tu majú 21 kníh, teda o 13 kníh naviac.

¨ Ketubím (Spisy) obsahuje 11 nasledovných kníh: Žalmy, Job, Príslovia, Rút, Pieseň Šalamúnova, Kazateľ, Plač Jeremiášov, Ester, Daniel, Ezdráš a Nehemiáš, Knihy kronické (Paralipomenon). Kresťania počítajú Knihy kronické za dve a Ezdráša a Nehemiáša samostatne. Taktiež je tu zhodný rozsah kníh, ale rozdielny počet – kresťania majú 13 kníh, čiže naviac o 2 knihy.

Uvedené knihy sa nazývajú protokanonické (gr. prótos – prvý; prvotný), pretože sú obsiahnuté vo všetkých troch typoch kánonu – hebrejskom, evanjelickom i katolíckom.

V rannej cirkvi sa stávalo, že v niektorých starozákonných kódexoch sa nachádzalo len 22 kníh. Bolo to spôsobené tým, že niektorí pisári pripájali knihu Rút ku knihe Sudcov a Plač Jeremiášov k Jeremiášovej knihe. Tu však išlo o chybu, a nie o spor. Teda 39 = 39. Židia si uvedomujú, že počet ich spisov je 39, ale aby počet kníh zodpovedal počtu hlások v hebrejskej abecede, urobili z toho 24 kníh.

Ako vzniklo katolíckych 46 kníh?

Pochádza to z použitia nerovnakých prameňov.

Zatiaľ čo evanjelickí kresťania rešpektujú fakt, že SZ je hebrejského pôvodu, a teda treba brať za záväzný ten kánon, ktorý stanovili Židia, RKC si vzala za záväzný grécky prepis SZ. A ten má o sedem kníh viac.

Tento grécky prepis SZ má meno Septuaginta. Vznikol v treťom alebo druhom storočí pred Kristom v egyptskej diaspóre Židov. Neskôr bol podľa tohto prepisu zostavený tzv. „alexandrijský kánon“. Podľa povesti tento preklad dal vyhotoviť egyptský kráľ Ptolemaius Filadelfus veľmi zvláštnym spôsobom. Dal vylodiť sedemdesiat vtedajších špičkových znalcov písma na ostrove Patmos a zabezpečil, aby po celú dobu práce neboli rušení. Vrátili sa pre nich, až keď bol preklad hotový. Z toho pochádza názov Septuaginta (lat. septuaginta – sedemdesiat). Niektoré pramene uvádzajú, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – z každého pokolenia Izraela po 6 zástupcov. Iné staré pramene uvádzajú, že preklad bol ukončený v rekordnom čase za 70 dní a z toho pochádza jeho názov. I keď sa nezachovali historicky presné údaje o vzniku Septuaginty, zato sa však zachovala samotná Septuaginta v nezmenenej podobe, a dodnes sa používa. Úlohou prekladateľov bolo preložiť z hebrejčiny všetky posvätné knihy do vtedajšieho najrozšírenejšieho jazyka, ktorým bola gréčtina. Keďže v tej dobe ešte nebol ustanovený židovský kánon SZ, nemohlo byť presne určené, ktoré knihy sa majú prekladať a ktoré nie. A tak sa v tomto preklade objavilo aj sedem kníh, ktoré sa nenachádzajú nikde inde. Týchto sedem kníh RKC nazýva deuterokanonické (gr. deuteros – druhý, druhotný).

V tejto veci treba vedieť, že

¨ najprv vznikol kánon jamnijský, potom kánon evanjelický, a nakoniec kánon RKC;

¨ kánon RKC vznikol posledný a bol len protireakciou na kánon evanjelický, ktorý bol uvedený o 12 rokov skôr;

¨ v kánone RKC názov „deuterokanonické knihy“ priniesli samotní predstavitelia RKC. Teda sami priznávajú, že tieto knihy sú druhotné. Nie vo význame časovom, ale hodnotou druhotné!

Sú deuterokanonické knihy nepravé?

O pravosť tu predsa nejde. Ide o to, či do Biblie patria alebo nie. Súčasná doba je charakteristická tým, že dnes si už každý trochu sčítaný človek môže sám overiť desiatky faktov, ktoré hovoria v neprospech deuterokanonických kníh. Na posúdenie niekoľko z nich uvádzam.

¨ Prvým faktom je, že Židia tieto knihy nezaradili do svojho kánonu a dodnes sa od nich dištancujú. Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a hojne ju používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady – Aquilov (135), Teodociónov (180) a Symmachov (asi 198). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus 3 roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata (lat. vulgatus – všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený). Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

¨ Druhým faktom je odmietavé stanovisko Hieronyma voči deuterokanonickým knihám. Hieronymus síce zachoval počet kníh podľa Septuaginty, avšak SZ prekladal z hebrejčiny a nie z gréčtiny! Z toho dôvodu 5 deuterokanonických kníh vôbec nepreložil a do Vulgaty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dve deuterokanonické knihy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre Neovulgatu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judit a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom knihám z Písma svätého, vydaného RKC, hovorí sám za seba.

»Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.«

»Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy«. [i]

¨ Tretím faktom je, že dve z deuterokanonických kníh neboli pôvodne napísané v hebrejčine ani v aramejčine, ale v gréčtine. Sú to Druhá machabejská kniha a Kniha múdrosti. Ak pripustíme, že posledná kniha SZ podľa židovského kánonu pochádza asi z roku 430 pred Kristom, tak 2. Machabejská kniha tam jednoznačne nemôže patriť, lebo pochádza najskôr z roku 130 pred Kristom. Predpokladá sa, že uvedené dve knihy boli do Septuaginty priložené dodatočne. Taktiež kniha Judit bola pravdepodobne do Septuaginty pridaná dodatočne, pretože jej vznik sa datuje na začiatok 1. storočia pred Kristom, a vtedy Septuaginta už existovala.

¨ Štvrtým faktom je, že deuterokanonické knihy boli po celý čas zdrojom nešvárov a nejednotnosti kresťanov, lebo sú dva typy biblií: S deuterokanonickými knihami a bez nich. RKC celých tisíc rokov tento problém neriešila a dodnes v ňom nie je jednotná. Luther v roku 1534 uzavrel tento problém za reformované kresťanstvo tak, že definoval tieto knihy ako »užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému«. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil deuterokanonické knihy za záväzné pre RKC. Fakt, že ich samotná RKC nazvala „deuterokanonické“, naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým knihám odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto kníh.

¨ Piatym faktom je skutočnosť, že Pán Ježiš veľmi často citoval SZ, ale ani jeden jeho citát v NZ nepochádza z niektorej z týchto kníh.

¨ Šiestym faktom je, že aj apoštol Pavol cituje vo svojich listoch niekoľkokrát starozákonné pasáže zo Septuaginty, ale nepoužil žiadnu časť z týchto sporných kníh.

¨ Siedmym faktom je, že naši vierozvestcovia – Konštantín a Metod – preložili do staroslovienčiny postupne celú bibliu, ale 1. a 2. knihu Machabejskú vynechali.

¨ Ôsmy fakt je snáď najpresvedčivejší. Slovo živého Boha je pravdou! Keby teda deuterokanonické knihy mali do Biblie patriť, museli by byť predovšetkým pravdivé! A my vieme, že tieto knihy pôsobia mnoho problémov práve tým, že nie sú pravdivé! Ibaže RKC nedokáže nazvať veci pravým menom, a tak namiesto slova lož používa zjemňujúci výraz nepresnosť. Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judit, nachádzajúci sa v Písme svätom, ktoré vydala RKC:

» 4.2 Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605–562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom.«

» 4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.« [ii]

¨ Deviaty fakt udáva samotná RKC a je zapísaný v úvode Biblie, vydanej RKC, nasledovne: »Názvom deuterokanonické knihy sa chce iba pripomenúť, že kanonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu deuterokanonické spisy, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienskeho (1520–1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy…« [iii]

Čo sú apokryfy?

Svetovým – a teda aj slovenským – jazykovým problémom je nejednotnosť RKC a evanjelických cirkví pri zostave kresťanskej terminológie. Takže ak použijeme dáky výraz, najprv si musíme objasniť, čo jedni a druhí pod výrazom rozumejú, a potom sa dohodnúť, čo budeme pod daným výrazom rozumieť odteraz my. Grécke slovo „apokryfos“ znamená skrytý, ukrytý. V tom sme jednotní.

¨ Sedem kníh SZ, ktorými sa líši alexandrijský kánon od hebrejského sa nazýva:

v RKC deuterokanonické knihy

v pravoslávnej cirkvi nekanonické knihy

v EC starozákonné apokryfy

¨ Po jamnijskej synode, keď Židia dostali záväzný kánon, ostatné posvätné knihy odvrhli a zničili. Mnohé z nich sa však dodnes uchovali a nazývajú sa:

v RKC apokryfy

v EC pseudoepigrafy, resp. pseudepigrafy

¨ Staré vydanie Vulgaty (tzv. klementínske vydanie z roku 1592) obsahovalo na konci – za NZ – prídavok, ktorý mal názov apokryfy. Evanjelici ich nazývajú pseudoepigrafy.

¨ Okrem toho existujú rôzne knihy a evanjeliá, týkajúce sa NZ. Tieto sa nazývajú svorne v RKC i evanjelických cirkvách novozákonné apokryfy. Najznámejšie sú Tomášovo evanjelium, Petrovo evanjelium, Evanjelium egyptské a Nikodémovo evanjelium.

Na otázku „Čo sú apokryfy?” môžeme odpovedať , aby to pochopili všetky kresťanské prúdy. Tu je odpoveď:

Apokryfy sú knihy, ktoré do kánonu Biblie nepatria.

2.2 – Imprimatur

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 16:41:44 +0000

IMPRIMATUR

Čo je to imprimátur?

Keď v roku 1439 vynašiel Johann Guttenberg kníhtlač, zaužíval sa zvyk, ktorý sa zachoval viac-menej až dodnes. Dovtedy sa knihy opisovali ručne a každý opis bol vlastne originálom – ktorý mal však zákonite svoje chyby. Tieto chyby záviseli hlavne od kvality a kondície pisára. Ak sa pri kontrole odhalili, mohli sa odstrániť jedine prepísaním celého listu. Kníhtlač dávala možnosť nielen vytlačiť mnoho rovnopisov – výtlačkov, ale aj vysádzanú matricu ešte pred vytlačením opraviť. Preto sa sadzačské práce skladali z vlastného vysádzania textu a z jeho kontroly. Vysádzaný neopravený text bol však po technickej stránke spôsobilý pre tlač a od opraveného textu sa ničím neodlišoval. Preto kníhtlačiari zaviedli tzv. „tlačiarenskú pečať“, ktorou sa začala odlišovať skontrolovaná matrica od neskontrolovanej. Touto pečaťou dával tlačiarenský majster oprávnenie k tlačeniu.

Prvá kniha, ktorú Guttenberg vytlačil, bola latinsky písaná biblia. Aby bola istota, že sa kníhtlačou nebudú rozširovať knihy závadné, cirkev zaviedla dvojstupňovú kontrolu.

Prvý stupeň kontroly bola kontrola obsahu. Obsahovo nezávadné knihy mali latinskú pečať nihil obstat, čo znamená nezávadné, alebo doslova „nič neprekáža“. K tomu bol priložený podpis kontrolóra a dátum. Kontrolórom mohol byť len cirkevný kanonik, ktorého splnomocnil biskup.

Druhý stupeň kontroly vlastne nahrádzal kníhtlačiarovu pečať a jeho účelom bolo skontrolovať správnosť podľa rukopisu. Latinská pečať mala názov imprimatur, čo doslovne znamená opečatené (lat. imprimo – vtisnúť, otlačiť). Túto kontrolu mohol vykonať iba diecézny biskup, pričom jeho meno, podpis a dátum povolenia boli súčasťou pečate.

Toto cirkevné opatrenie kníhtlačiari prijali, a takto bola v kresťanských knihách tlačiarova pečať vystriedaná cirkevnou pečaťou. Bolo to veľmi múdre opatrenie, zvlášť múdre pre tlač biblií. Vieme si vôbec predstaviť, ako ľahko sa v tej dobe mohli rozšíriť falošné výtlačky, zapríčinené nedopatreniami pri sádzaní? A keby sa takéto falošné výtlačky stali pre iného tlačiara podkladom pre jeho vydanie, chyby by sa znásobovali a kolovali by biblie svojím obsahom závadné.

Biblia bola vtedy veľkou vzácnosťou a nevlastnili ju ani mnohí kňazi. Preto bolo veľmi žiadúce, porovnávať vysádzané znenie s rukopisom. A diecézny biskup obyčajne bibliu vlastnil, takže mohol porovnanie uskutočniť.

Tomuto múdremu opatreniu vďačíme za to, že ľudia boli v prvej vlne rozmachu kníhtlače uchránení od šírenia nepravých a závadných kníh. Aj v dnešnej dobe sa treba dívať s úctou na snahu hodnostárov RKC, uchrániť Bibliu pred šírením chybných výtlačkov.

Prečo imprimátur nepotrebovali reformovaní?

Lebo reformácia bola založená práve na biblii. Luther priniesol heslo „sola Scriptura“, čo v preklade znamená jedine Písmo. Trend RKC v tej dobe staval na ľuďmi vytvorenej tradícii a bibliu používal už len symbolicky. Luther a aj iní reformátori sa pričinili o to, že biblia sa rozšírila nielen medzi všetkých kňazov a kazateľov, ale rozšírila sa v hojnom počte aj medzi šľachtu a vtedajších gramotných obyvateľov.

Čo však je dôležitejšie – reformácia priniesla potrebu prekladov do vlastnej reči. Zatiaľ čo RKC ostala pri latinskej verzii, reformované cirkvi si zabezpečili svoje – národné preklady. Tlač biblií pre evanjelické cirkvi zabezpečovali konkrétne osoby, patriace k tej-ktorej evanjelickej cirkvi. Tieto konkrétne osoby boli zodpovedné za správnosť vydania, a tak dohliadali na jeho celý priebeh osobne. Čiže vydavateľ bol súčasne i kontrolórom. Naproti tomu pre RKC mohli tlačiť aj tlačiari sekulárni, a teda potrebovali cirkevnú cenzúru.

Je to snáď zlé, že imprimátur platí i dnes?

Samozrejme, že i v dnešnej dobe musí byť niekto, kto je za vydanie biblie zodpovedný a v konečnom štádiu dáva súhlas k vydaniu.

Treba oceniť, že RKC má v tom poriadok. Je to nielen múdre, ale aj opodstatnené. Čo však kresťania z evanjelických cirkví ťažko nesú, je skutočnosť, že kresťania z RKC akoby sa báli vziať do ruky bibliu, vydanú niektorou z evanjelických cirkví. Akoby to bolo čosi nečisté. A to je umelo vytváraná prekážka zo strany cirkevnej vrchnosti RKC. Doplácajú na to predovšetkým katolícki veriaci, a síce tým, že v dôsledku toho často nemajú žiadnu bibliu. Pritom ostáva faktom, že preklady evanjelických cirkví sú ďaleko presnejšie, pretože RKC počas svojej latinskej éry v prekladateľstve veľmi za evanjelickými cirkvami zaostala.

A tak to, čo bolo kedysi dobré, dnes je pre katolíkov prekážkou a bremenom. A to odrazu z troch dôvodov.

1. Člen RKC, keďže nemá doporučené čítať nekatolícke preklady, nemá možnosť porovnávať a sám sa presvedčiť. Jeho slepá viera v správnosť katolíckeho prekladu má ten dôsledok, že ak číta chybne preloženú časť, ani nezistí, že je chybná.

2. Pečať „imprimátur“ nezaručuje správnosť prekladu, len konfesijný súhlas! Veľmi často sa stáva, že je odobrený aj nesprávny alebo nepresný preklad, ak vyhovuje tendencii výkladu v duchu RKC.

3. V čase, keď vzniklo nariadenie cirkevnej pečate „imprimátur“, RKC používala výhradne latinský preklad biblie. Teda vydanie novej biblie nebolo ťažké skontrolovať, keďže diecézny biskup tiež vlastnil latinskú verziu. Pôvodná kontrola bola vlastne len porovnávaním latinského výtlačku s latinskou predlohou. A účelom bolo odstránenie chýb a záruka, že sa žiadna časť nevynechala. Dnes sa však jedná o preklady biblie do národných jazykov. Ten, kto bibliu prekladá, pracuje na preklade 10–20 rokov. Keby chcel biskup skontrolovať takúto prácu, musel by to robiť dlhé roky. A pritom prekladateľ musí byť v uvedených jazykoch špičkový odborník, zatiaľ čo kontrolujúci biskup obyčajne ovláda tieto jazyky iba pasívne. Ide tu teda o formálne odobrenie – aby biskup poznal prekladateľa a na základe dôvery mu povolil jeho prácu vydať.

Takže imprimátur je dnes už vlastne iba formalitou.

2.1 – Biblia

Dušan Seberíni — Fri, 27 Jul 2012 16:40:55 +0000

BIBLIA

Doterajšie delenie a štepenie cirkvi z dôvodov vierouky bolo temer vždy spôsobené rozdielnym poznaním. Obe rozdelené strany mali vždy „to svoje“ poznanie a boli presvedčené o správnosti „svojho“ poznania. Preto sa snažili obhájiť to svoje poznanie za každú cenu. Dnes spätne vidíme, že vo väčšine prípadov išlo o nedorozumenia. Najčastejšie preto, že zdroj poznania bol rôzny.

Boh nám však zanechal svoje Slovo. Svoje Slovo nám Boh zanechal na to, aby sme poznali cestu k nemu a aby sme mali spoločný zdroj poznania.

Ak dovolíme, aby toto sväté Božie Slovo bolo naším spoločným zdrojom poznania, tak Ježiš Kristus bude pre nás tým spoločným základným kameňom jednoty.

Lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. {Ef 2:1}

Závery Druhého vatikánskeho koncilu v 21. článku Dekrétu o ekumenizme odovzdávajú RKC to isté posolstvo pre postup k dosiahnutiu jednoty:

Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných rukách Božích

na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.

ČO BY MAL VEDIEŤ KRESŤAN KATOLÍK O BIBLII ?

To, čo každý iný kresťan.

Grécke slovo „biblia“ znamená knižočky. Teda biblia je zbierka niekoľkých samostatných knižočiek – t.j. kníh menšieho rozsahu. V dnešnej terminológii rozumieme pod slovom Biblia jednu knihu, ktorá sa skladá z dvoch samostatných častí: Starého a Nového zákona. Hoci Starý zákon a Nový zákon tvoria v Biblii jeden organický celok, sú to dve samostatné časti. Pre kresťanov je platná len celá biblia, teda Starý aj Nový zákon, avšak záväzný je len Nový zákon. Pre Židov je platný len Starý zákon. Nový zákon vôbec nepoužívajú a neuznávajú ho, pretože ešte stále čakajú Mesiáša.

Pokiaľ ide o slovenský názov týchto dvoch častí, v tom sa názory kresťanských cirkví rozchádzajú. Sú 3 možnosti názvov a ich kombinácie:

Starý zákon – Nový zákon

Starý testament – Nový testament

Stará zmluva – Nová zmluva

Najzaužívanejšia forma je Starý zákon – Nový zákon, ale je to súčasne aj najmenej vhodná forma, pretože kresťania nežijú pod zákonom, ale v milosti. Preto novšia časť biblie má niesť jednoznačne názov Nová zmluva – lebo nejde o nový druh zákona, ale o novú formu zmluvy, ktorú s nami uzatvára sám Boh. Keďže slovo testament je latinského pôvodu (testamentum – zmluva, termín, závet), nebolo by múdre používať toto cudzie slovo, keď máme jeho rovnocennú slovenskú verziu. A tak sa zdá najsprávnejším pomenovanie Starý zákon – Nová zmluva.

Starý zákon bol písaný v hebrejčine, a niektoré jeho časti v aramejčine. Pokiaľ ide o Novú zmluvu, predpokladá sa, že bola písaná v starogréčtine, v dialekte nazývanom koiné. Rukopisy originálov sa nezachovali. Nie je však vylúčené, že i NZ bola písaná pôvodne v hebrejčine.

PREČO SA KATOLÍCKA BIBLIA LÍŠI OD OSTATNÝCH ?

To je nedorozumenie. Katolícka biblia neexistuje, pretože biblia je len jedna. Sú však určité odlišnosti v prekladoch a zostave biblií. Pre RKC je povolená (záväzná) len tá biblia, ktorá má náležitosti predpísané RKC:

¨ vydanie muselo mať biskupskú pečať – imprimátur

¨ preklad musel mať kanonizáciu RKC

¨ preklad musel byť opatrený vysvetlivkami

¨ preklad musel byť urobený z latinského prekladu zvaného Vulgata

Takto to bolo rozhodnuté v roku 1546 na Tridentskom koncile. Bibliu, ktorá spĺňala uvedené náležitosti, nazývali členovia RKC „katolícka“.

V súčasnosti predpisuje potrebné náležitosti pre katolícky typ biblie Kódex kanonického práva (kán. 825)

nasledovne:

»§1 Knihy Svätého písma nemožno vydávať, ak nie sú schválené Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydávať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou vrchnosťou, a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.«

»§2 Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením Konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.«

PREČO RKC MUSÍ PREKLADAŤ BIBLIU Z LATINČINY ?

Počas mnohých stáročí si týmto opatrením RKC zaistila úžasnú jednotu vo vnútri svojej cirkvi, pretože používala len latinský preklad zvaný Vulgata. Zamedzilo sa tak mnohým vieroučným i jazykovým sporom.

Hlavným dôvodom používania latinčiny v cirkvi bola myšlienka spoločnej reči, ktorá by spájala kresťanov zo všetkých národov. A tak sa stala latinčina spojovníkom medzi duchovenstvom, ale súčasne brzdou a prekážkou medzi laikmi. Tí nemali ako porozumieť biblickým základom, a tak samotným podstatám vierouky nerozumeli.

Pritom k uzákoneniu latinčiny došlo prirodzenou cestou. Veď už za čias života Pána Ježiša tu na zemi bol jeho pobyt situovaný do Rímskej ríše, kde sa používala latinčina. A tak je prirodzené, že táto reč hneď po gréčtine bola ako prvá obohatená výrazmi kresťanského pôvodu.

Dnes je to už pár rokov, čo Druhý vatikánsky koncil povolil liturgiu v národných jazykoch. Nezrušil latinskú liturgiu, len povolil liturgiu v národných jazykoch. A výsledok je úžasný – liturgia v latinčine sa stáva prebytočnou. Národy používajú svoju vlastnú reč, a niet vlastne kedy, kde a prečo používať latinčinu.

A tak to bude i s prekladmi. Stačilo povoliť používanie prekladov biblie v národných jazykoch, a zrazu sa národy prebudili. Katolícki veriaci veľmi skoro zistili, ako RKC zaostala za evanjelickými prúdmi v oblasti vydávania biblie. Ale aj katolícki teológovia veľmi skoro zistili, že katolíci poriadne zaostali v biblickom výskume, keďže sa Vulgatou, ako čínskym múrom, ohradili na dlhé stáročia. Zatiaľ čo evanjelické prúdy urobili úžasné kroky v skúmaní pôvodných manuskriptov, katolícka špičková teologická elita prešľapovala na mieste. Hoci sa snažila nezaostávať, nemala to kde prakticky využiť, keďže pre praktické použitie bola predpísaná Vulgata. A tá bola vo funkcii porovnávacej biblickej normy nemenná.

Prvým míľovým skokom dopredu bola oprava Vulgaty.

Máloktorý kňaz vedel o zásahoch, ktoré boli v minulosti urobené do vydania Sixtínskej Vulgaty. A nemali ani potuchy, že Klementínska Vulgata vôbec nie je totožná s Hieronymovým prekladom. Ale každý sčítanejší teológ vedel o nedostatkoch a chybách, ba i sporných miestach v Klementínskej Vulgate. Preto pápež Pius X. vytvoril v roku 1907 komisiu na opravu Klementínskej Vulgaty. Táto komisia síce usilovne pracovala, ale jej výsledky boli prakticky nepoužiteľné, lebo Klementínska Vulgata bola predpísaná ako záväzná, a nesmela sa meniť. Prelom nastal až po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy bola zriadená oficiálna pápežská komisia, ktorá pracovala vyše 10 rokov na oprave latinskej Vulgaty. Výsledkom bolo jej revidované vydanie, ktoré vyšlo 25. apríla 1979. Aby sa toto revidované vydanie odlišovalo i názvom od pôvodného vydania, staré vydanie sa v súčasnosti nazýva Sacra Vulgata a revidované vydanie má názov Nova Vulgata – Bibliorum Sacrorum, alebo jednoduchšie Neovulgata.

V súčasnosti je Neovulgata v RKC záväzným Písmom, avšak už nie v tom zmysle, ako to predpisoval Tridentský koncil. Neovulgata je záväzná pre účely liturgické a pre citovanie biblie v úradných dokumentoch, publikáciách a pre verejné účely, reprezentujúce RKC.

O tom, čo je napísané stručne v predchádzajúcich dvoch odstavcoch, by sa dala napísať celá kniha. Dnešní katolícki veriaci si nevedia vôbec predstaviť, aké ťažké boje museli prebojovať katolícki teológovia, aby sa mohlo vôbec o chybách vo Vulgate nahlas hovoriť. Veľkou pomocou a prielomom v tomto smere bola biblická encyklika, ktorú vydal pápež Pius XII. V roku 1943. Hájila síce tradičné poňatie biblie, ale už tým, že existovala, rozbúrila polemiku u katolíckych biblistov. A tá sa ešte viac rozčerila na Druhom vatikánskom koncile. Výsledkom bola Konštitúcia o Božom slove – Dei verbum. O prekladoch Písma sa v nej hovorí:

»22. Veriacim kresťanom musí byť dokorán otvorený prístup k Písmu svätému. Preto cirkev už od začiatku prijala za svoj najstarší grécky preklad Starého zákona, nazývaný Septuaginta. Má však vždy v úcte aj iné preklady východné a latinské, zvlášť takzvanú Vulgatu. Božie slovo však má byť prístupné všetkým dobám, preto sa cirkev s materskou starostlivosťou stará, aby boli zhotovené dobré a správne preklady do rôznych jazykov, predovšetkým z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sú vypracované v spolupráci s odlúčenými bratmi, keď sa to ukázalo ako vhodné, a cirkevná autorita k tomu dala povolenie, môžu ich používať všetci kresťania.«

»25. …Okrem toho nech sa zhotovia vydania Písma svätého aj pre nekresťanov, opatrené primeranými poznámkami a upravené pre ich pomery. O účinné rozširovanie týchto vydaní, všetkými spôsobmi, nech sa múdro starajú duchovní pastieri i kresťania každého stavu.«

Ak zvážime, že v dobe vzniku tejto konštitúcie ešte Neovulgata neexistovala, musíme konštatovať, že doporučenie používať Neovulgatu nie je záverom koncilu. Je to výsledok trendu tradičného rímskokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa s revolučnými závermi Druhého vatikánskeho koncilu dodnes nijako nevie zmieriť.

Každý sa môže sám presvedčiť, že uvedená konštitúcia Dei verbum z Druhého vatikánskeho koncilu nepredpisuje preklady z Vulgaty, ale naopak – doporučuje preklady z originálov!

A teda dnes sa už vlastne nejedná o predpis – skôr je to zaužívané, rokmi osvedčené opatrenie, ktoré vo forme doporučenia doznieva. Presne tak ako latinská liturgia odišla z bohoslužieb RKC sama, tak i latinská verzia biblie sama časom ustúpi novým, moderným prekladom. Ale naďalej si treba vážiť a považovať za rozumné, že voči vonkajšku v oficiálnych aktoch RKC sa používa jednotný typ prekladu.

Kňazská vysviacka

Dušan Seberíni — Fri, 03 Feb 2012 00:18:29 +0000

Obsah

Vstupná informácia

Sú funkcie vo vedení RKC správne?

Nezmazateľné znamenie kňaza

Apoštolská sukcesia

Celibát

VSTUPNÁ INFORMÁCIA

Latinské znenie pre tento akt – sacramento ordinis – sa do slovenčiny prekladalo v rôznych obdobiach rôzne. Doteraz používaný názov „kňazská vysviacka“ začína upadať do úzadia a nastupuje modernejší názov „sviatosť posvätného rádu“. Aby však latinskému výrazu „sacramento ordinis“ mohli porozumieť aj laici, je potrebné k tomu rozsiahlejšie vysvetlenie.

Keď sa latinčina stala cirkevným i úradným jazykom v celej strednej Európe, mnohým latinským slovám boli priraďované nové – druhotné – významy. Potrebu tvorby týchto slov prinášal rozvoj najmä v oblastiach práva, lekárstva a bohoslovia. Tak sa dialo až do neskorého stredoveku. V súčasných moderných slovníkoch latinčiny bývajú zvlášť označované konkrétnym znakom významy tých slov, ktoré v dobe Rímskej ríše neexistovali a boli vytvorené neskôr. Je to preto, že tieto neskôr vytvorené významy v mnohých prípadoch nemajú nič spoločné s pôvodným kmeňom slova. Tak je to i v prípade slov „sacramentum“ a „ordó“, ktoré mali v dobe Rímskej ríše svoje ustálené významy.

Slovo „ordó“ má v súčasnosti niekoľko významov, ale jeho prapôvodný význam je rad alebo poradie. Všetky ostatné významy sú odvodeniny. V čase rozkvetu Rímskej ríše sa začalo toto slovo používať vo význame stav, čím sa myslela spoločenská trieda. Chápe sa pod tým občianska alebo spoločenská vrstva ľudí patriacich do oddeleného radu. Dodnes sa zachovali pôvodné slovné spojenia „senátorský stav“, „dôstojnícky stav“ i neskôr vzniknutý výraz „šľachtický stav“. RKC slovo „ordó“ začala používať až vtedy, keď už zjavne porušovala novozákonný stav všeobecného kňazstva. Podľa apoštola Petra totiž všetci kresťania sú bez rozdielu „kráľovským kňazstvom“ {1 Pt 2:9–10}. Ale RKC v snahe o upevnenie pápežskej monarchie začala toto kráľovské kňazstvo deliť na laikov a na klérus. Tak vzniklo „hierarchické kňazstvo“, do ktorého sa už človek nemohol dostať nijako inak, ako cez pápežský monarchický systém. A ten, kto sa tam dostal, súčasne začal patriť do oddeleného – kňazského „radu“ – teda sa stal súčasťou spoločensko-občianskej triedy duchovenstva. Bolo treba výstižne označiť tento stav. A tak slovu „ordó“ bol priradený ďalší význam stav duchovenstva, respektíve stav mníšstva – mníšsky rád.

Slovo „ordinatio“ má doslovný význam zoradenie [do radu]. Etymologicky slovo „ordinatio“ znamená zaujať [patričné] miesto v rade. V latinskom názvosloví sa toto slovo celkom prirodzene používalo aj na označenie vstupu do spoločenskej triedy. Preto aj RKC úplne samozrejme používala toto slovo na označenie vstupu do stavu duchovenstva. Postupne však tomuto výrazu boli priradené nové významy, označujúce celý ceremoniálny proces spôsobu vstupu do stavu duchovenstva. Vznikali odvodené slová, ktoré sa do národných jazykov neprekladali, len sa priamo prevzali: ordinátor, ordinár, ordinárny biskup, ordinácia, atď…

Slovo „sacramento“ má niekoľko pôvodných významov, pričom všetky sa viazali na oblasť právnickú. Najviac sa to slovo používalo vo význame prísaha. Až latinská cirkev mu priradila význam sviatosť. Tento význam bol však prijatý až oveľa neskôr a vyplynul z pôvodného významu prísaha. Lebo „sacramento ordinis“ znamená prísažným spôsobom vstúpiť do rádu. Pôvodne sa takto označovala v Rímskej ríši prísaha senátorov, ktorou vstupovali do stavu senátorského. O 1000 rokov neskôr sa tomuto pojmu priradil význam „sviatosť rádu“ a o ďalších 500 rokov sa začalo tvrdiť, že to ustanovil Kristus. Takéto tvrdenie je prinajlepšom naivná nepravda, čo môže dnes dokázať každý historik, ktorý ovláda podrobnosti dejín Rímskej ríše.

Dobré Slovo » KNIHY

Názvoslovie v kalendároch

Názvoslovie v kalendároch

Denná fáza

Hodina

♦

Deň

Pánov deň

Slovenské názvy

Týždeň

Mesiac

Zhrnutie

Záver kapitoly

Sedemdenný cyklus nevznikol delením roka alebo mesiaca,

ale bol daný človeku od Boha.

Páter Chiniquy

BOH OTEC – JEDINÝ PRAVÝ BOH

Boh Otec – jediný pravý Boh

A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Ján 17:3)

Pred svojím zatknutím Pán Ježiš hovorí:

Ten, kto vyučuje, že Pán Ježiš je Najvyšší Boh, neostáva v učení Kristovom!

A preto je pre každého z nás nutné presne vedieť, čo Pán Ježiš skutočne vyučoval.

Zdraví ELIŠKA

2.6 – Slovenské preklady

STRUČNÝ POPIS SLOVENSKÝCH PREKLADOV

Roháčkov preklad

Porúbčanov preklad

Preklad RKC z Vulgaty

Preklad RKC z Jeruzalemskej Biblie

Preklad ECAV

Preklad NZ od Bohuslava Košu

Preklad NZ z Neovulgaty

Slovenský ekumenický preklad NZ

Voľný preklad – Nádej pre každého

Preklad nového sveta Svätých písiem

2.5 – Ľudské zásahy

SÚ V PREKLADOCH BIBLIE ĽUDSKÉ ZÁSAHY ?

Úpravy redakčné

Úpravy tendenčné

Chyby neúmyselné

Chyby úmyselné

2.4 – Vysvetlivky

VYSVETLIVKY

Aké vysvetlivky má obsahovať katolícka biblia?

Ale príbeh etiópskeho eunucha ukazuje, že biblii sa nedá bez vysvetliviek rozumieť

2.3 – Kanonizácia

KANONIZÁCIA

Čo máme rozumieť pod slovom kanonizácia?

Aký je počet kníh v Biblii pre katolíkov a ostatných?

Kto spôsobil túto rozdielnu zostavu – kanonizáciu?

RKC nemohla prijať hebrejský kánon ak má len 24 kníh

Ako vzniklo katolíckych 46 kníh?

Sú deuterokanonické knihy nepravé?

Čo sú apokryfy?

2.2 – Imprimatur

IMPRIMATUR

Čo je to imprimátur?

Prečo imprimátur nepotrebovali reformovaní?

Je to snáď zlé, že imprimátur platí i dnes?

2.1 – Biblia

BIBLIA

Lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. {Ef 2:1}

Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných rukách Božích

na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.

ČO BY MAL VEDIEŤ KRESŤAN KATOLÍK O BIBLII ?

PREČO SA KATOLÍCKA BIBLIA LÍŠI OD OSTATNÝCH ?

PREČO RKC MUSÍ PREKLADAŤ BIBLIU Z LATINČINY ?

Kňazská vysviacka

Obsah

VSTUPNÁ INFORMÁCIA

A to je ten večný život,

aby znali teba,

toho jediného pravého Boha,

a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

(Ján 17:3)

Ten, kto vyučuje, že Pán Ježiš je Najvyšší Boh,

neostáva v učení Kristovom!

A preto je pre každého z nás nutné presne vedieť,

čo Pán Ježiš skutočne vyučoval.