V roku 1729 nastal zlom v evidencii cirkevných udalostí v Ivanke pri Dunaji, keď bola založená matrika, ktorá sa stala neoceniteľným zdrojom informácií o živote farnosti. Táto matrika, založená pod patronátom Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho, správcu eberhardských majetkov, potvrdzuje úlohu patrónov kostola pri zavádzaní matrík v Uhorsku.
Kostol sv. Jána Krstiteľa v Ivanke pri Dunaji.
Zavádzanie matrík v Uhorsku
Vedenie matričných záznamov sa začalo riešiť už na Druhom lateránskom koncile v roku 1139, ktorý poukázal na ich potrebu a význam. Počnúc rokom 1515 sa začali vedením matričných záznamov zaoberať aj v Uhorsku. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť knihu, do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov, krstných rodičov, deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Nariadenie sa však zavádzalo do praktického života veľmi pomaly a až začiatkom 17. storočia sa začali matričné knihy zakladať na všetkých farách.
Najväčší rozmach vedenia matrík bol zaznamenaný za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili dôležitosť matrík a vydali v tejto veci množstvo nariadení. V prvom z nich Mária Terézia v roku 1769 nariadila, že farári sú povinní dobre opatrovať cirkevné matriky pokrstených a nikomu nesmú vydať originál. Jozef II. v roku 1781 patentom z 1. januára určil, že matriky sa majú viesť dvojmo, jeden exemplár pre faru a druhý pre dištriktuálny úrad.
Význam matriky pre farnosť Ivanka
Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa 22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. To, že bola založená patrónom kostola potvrdzuje, že svoju úlohu pri zavádzaní matrík zohrala v Uhorsku mimoriadne rozšírená inštitúcia patronátneho práva.
Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.
Cirkevné kroniky
Kým zavádzanie matrík podliehalo nariadeniam svetskej aj cirkevnej moci, písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné. Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. V jej úvode čítame: „kronika farnosti Iványi, začatá v mesiaci júl 1868, avšak spomínajúca súčasne aj tie veci, ktoré sú známe zo starších čias“. Kroniku písal až do r. 1894 a z latinskej pôvodiny ju preložil Andrej Legrády v r. 1984. Ďalším zdrojom cenných informácií je kronika, ktorú „spísal z poverenia dekana-farára Jána Decheta František Krasnohorský, riaditeľ národnej (ľudovej) školy a organista vo výslužbe v roku 1949. K jej spísaniu použil pamäti viacerých 60-75-ročných občanov, pričom také podania, ktorých dátum nezrovnáva sa s výpoveďou, väčšinou nezapisoval“.
Kroniku udalostí vo farnosti v rokoch 1945-1984 spísal z poverenia farára Júliusa Tassáriho Andrej Legrády, ktorý na to použil farský archív, vlastné spomienky, ako aj spomienky iných farníkov. Po ňom prevzal písanie cirkevnej kroniky Rudolf Boušek. Od r. 2001 vedie farský archív a kroniku Mgr. art. ICLic. art Stanislav Ondruška.
História farnosti
Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z r. 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z r. 1561.
V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Katolíci boli začlenení do farnosti Bernolákovo. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Sídlom ich cirkevného okresu bol Šamorín a na jeho čele stál biskup Mikuláš Dobranský, ktorý aj predsedal na sneme v Galante v r. 1592.
Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta - Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo. Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol.
Územné zmeny farnosti
Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec Gešajov, predtým vyčlenená z farnosti Tomášov. Vznik obce, dnes pomenovanej Zálesie, sa datuje od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r. 1932 dokončili výstavbu kaplnky. Posvätil ju 20. mája 1932 farár Dr. Mokoš a zasvätená je sv. Trojici. Na sviatok Najsvätejšej Trojice sa v nej každoročne koná slávnostná svätá omša.
Ekonomické zabezpečenie farnosti
Fary boli už od stredoveku samostatnými ekonomickými jednotkami, ktoré sa museli starať o svoje príjmy, potrebné na zabezpečenie prevádzky kostolov, cirkevných škôl, starobincov, bývanie a platy učiteľov, organistov a pod. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov. Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Stretávame sa s nimi už v dekrétoch kráľa Štefana I. Desiatkovému odvodu podliehalo celé spektrum poľnohospodárskej a chovateľskej produkcie, ako o tom svedčia záznamy v ivanskej matrike, založenej v r. 1729.
Starší Ivančania si pamätajú, že na Malých a Veľkých Dombaloch (chotár po pravej strane cesty v smere do Bernolákova), boli roky vysadené vinice, ktoré zlikvidovali pri neopodstatnenom sceľovaní pozemkov v 60-tych rokoch minulého storočia. Piesočnatá pôda na Dombaloch bola vhodná na pestovanie viniča a farár Ferenci „idúc príkladom ostatným gazdom, ukázal metódu správneho zakladania vinice“.
Špecifickým zdrojom príjmov pre farnosť boli zbožné fundácie, zakladané farníkmi na vykonávanie určitých obradov, napr. výročné zádušné omše, významné jubileá a pod. Fundácie poškodila prvá svetová vojna. V r. 1916 farským úradom nariadili, aby základiny (fundácie) upísali na vojnové pôžičky, viackrát vydané vládou Rakúsko-Uhorska.
Hospodársku funkciu prestali fary plniť zoštátnením cirkevného majetku v r. 1948. Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom s účinnosťou od 1. novembra 1949 sa zaviedol systém „slúžneho“ - duchovní začali dostávať platy od štátu. Slúžne malo nahradiť výnosy z odňatých pozemkov, určené na zabezpečenie prevádzky farnosti, a to od platu kňaza až po udržiavanie jej nehnuteľnosti.
Sviatosti
Krst
Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Kmotrovstvo sa totiž považovalo za duchovné príbuzenstvo a nezhoda alebo hriech medzi kmotrovcami boli väčším prečinom než medzi súrodencami. Rovnako sa nepatrilo odmietnuť pozvanie vykonávať úlohu krstných rodičov.
V minulosti sa krst vykonával bez pompéznosti a veľkej hostiny, dôležité bolo, aby dieťa prijalo sviatosť. Z ústneho podania sa zachovalo, že v noci 4. septembra 1919 narodené dieťa (Ján Krištofič) už ráno pokrstili pri kaplnke sv. Rozálie. V tých časoch, keď obyvatelia obce boli prevažne gazdovia, konala sa tradičná septembrová slávnosť pri kaplnke sv. Rozálie.
Birmovka
Birmovka je vo farnosti veľkou udalosťou. V minulosti bola vysluhovaná v r. 1870, aby zvýšila slávnostný ráz storočného jubilea kostola. Sviatosť birmovania prijalo vtedy až 1414 birmovancov a vykonal ju biskup Jozef Szabó. Ďalší záznam o birmovke je z 29. mája 1893 a vykonal ju trnavský vikár Boltizár. Počet birmovaných bol 1259 a pochádzali z Ivanky, Čeklísa, Magyar-Bélu (dnes Veľký Biel), Senca a Boldogu. Birmovka sa v našej farnosti vysluhovala aj v rokoch 1934, 1954, 1981, 1990, 1996, 1999 a naposledy 19. apríla 2008.
Sobáš
Sobáš sa začínal zásnubami, t. j. súhlasom rodičov z obidvoch strán so sobášom a pokračoval tzv. ohláškami v kostole tri nedele za sebou, bezprostredne predchádzajúce termínu sobáša. Samotný obrad sobáša sa vykonával v kostole pred oltárom, kam priviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. Boli to ich najbližší príbuzní, alebo kamaráti. V 50-tych rokov minulého storočia museli novomanželia pred cirkevným sobášom povinne absolvovať civilný sobáš na MNV. V Ivanke bolo v tých rokoch zvykom, že svadobný sprievod išiel najprv na MNV a odtiaľ do kostola.
V cirkevnej kronike je zaznamenaný opis pamätnej svadby kňažnej Júlie Obrenovičovej-Huňadyovej, ktorú miestny farár Jozef Ferenci 16. januára 1876 vo farskom kostole verejne zosobášil s jej snúbencom kniežaťom Karolom z Arenbergu. Po vykonaní svadobných obradov kniežací pár bohato odmenil farára, organistu, kostolníka aj miništrantov a kňažná poskytla finančný dar farárovi na almužnu pre chudobných, ktorá bola rozdelená medzi 141 prosebníkov.
Primičná svätá omša
Slávenie primičnej svätej omše po vysvätení novokňaza je pre farnosť veľkou udalosťou. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Udalosť zaznamenal vo farskej kronike farár Jozef Ferenci: „Dňa 24. júla, na ôsmu nedeľu po Sv. Duchu slávil svoje primície v ivanskom kostole páter Cyriacus Hegedüs, františkán. Táto slávnosť tu bola po prvýkrát, taktiež maďarský jazyk prvýkrát bol použitý počas sv. omše, reč slovenská až po sv. Oveľa neskôr v nej nachádzame záznam, že 29. júna 1911 slávil v ivanskom kostole primície mladší brat miestneho farára Mikuláša Martiniho - Karol Martini, rodák z Trnavy.
Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala 790. Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007. Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako farár v Čataji.
Zmeny vo farnosti
Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe. Okrem toho mali ďalšie funkcie: ohlasovali udalosti vo farnosti - úmrtie, pohreb, ale aj dôležité spo... 3. januáraBL. Narodila sa 7._septembra 1457 v_lombardskom mestečku Orzinuovi neďaleko Brescie. Ako dcéra z_roľníckej rodiny pracovala so svojimi rodičmi na poli. V_roku 1489 vstúpila do Tretieho rádu sv. Dominika. Ustavične rozjímala o_Kristovom utrpení, jeho rany nosila v_srdci i_na tele, štyridsať rokov pociťovala duchovnú opustenosť a statočne znášala neprítomnosť pocitov lásky a zbožnosti a útrapy pochybností a pokúšaní. Napriek tomu horlivo slúžila chudobným a snažila sa o_zachovanie pokoja. Zomrela 2._januára 1530 v_Soncini pri Kremone v_kláštore, ktorý dala postaviť a dlhú dobu múdro riadila. Jej úctu, ktorá bola od nepamäti, potvrdil pápež Benedikt XIV. dňa 14._decembra 1740.