Je učenie o trojici pravdou o Bohu? Poďme sa pozrieť na vývoj tohto učenia v dejinách cirkvi.
Trojice bohov boli v rôznych náboženstvách sveta ešte dávno pred tým, ako prišiel Pán Ježiš na zem. Keď Boží Syn založil svoje zhromaždenie skrze apoštolov, kresťania sa nejaký čas ešte držali pravdy.
Po smrti apoštolov, keď už kresťanstvo nemalo tieto piliere viery, bolo v ohrození, že sa tam toto pôvodne babylonské a neskoršie egyptské dedičstvo dostane. Keď sa potom dozvedáme o konciloch, ktoré viedli k učeniu o trojici, zisťujeme, že tieto názory obhajovali práve teológovia z egyptskej Alexandrie.
Práve alexandrijská teologická škola bola známa svojim alegorickým spôsobom výkladu Biblie. Jej teológovia používali pri vykladaní Biblie postupy, ktoré používali grécki filozofi pri výklade mýtov a básnikov. Neraz urobili z Biblie záhadnú knihu a z jej výkladu hru lúštenia záhad. Na rozdiel od nej antiochijská škola bola známa svojim biblickým realizmom.
Preto viacerí z tých, ktorí sa postavili proti týmto pohanským prvkom, študovali v Antiochii u Lukiána mučeníka (zomrel v roku 260 po Kr.). Biblický realizmus im nedovolil zájsť tak ďaleko, ako alexandrijským a gréckym teológom.
Nemôžeme sa preto čudovať, že teológovia z Alexandrie: Origenes žiak Klementa Alexandrijského a neskôr biskup Alexander, ale hlavne jeho nasledovník Atanázius, pripravili pôdu pre posun v učení od pôvodného apoštolského učenia k učeniu, ktoré bolo ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastali.
Historik Siegfried Morenz v knihe Egyptské náboženstvo napísal: „trojica bola hlavnou starosťou egyptských teológov... Traja bohovia sú spájaní a zaobchádza sa s nimi, ako s jednou bytosťou, ktorá je oslovovaná v jednotnom čísle. Takto duchovná sila egyptského náboženstva preukazuje priamu spojitosť s kresťanskou teológiou.“ Náboženské pozadie sa tak veľmi výrazne podpísalo pod smerovanie alexandrijských teológov.
Koncil v Nicei a Konstantinopole
Prvá fáza prebiehala na koncile v Nicei v roku 325 n. l., ktorý bol zvolaný kvôli sporu medzi alexandrijským biskupom Alexandrom a Áriom. Tým, ktorí smerovali k trojici sa podarilo cez mocenský vplyv cisára Konštantína dosiahnuť uzákonenie, že Otec a Syn sú jednobytní, teda vo všetkom rovní aj čo sa týka večnosti.
Iba dvaja biskupi sa nezľakli ani cisára a uznesenie koncilu nepodpísali. Išli samozrejme do vyhnanstva. Podpísali to aj Eusébios z Nikomédie a Teognis Nicejský, vplyvné osobnosti medzi tými, ktorí verili, že Boh je iba jedna osoba.
„Keď podpisoval uznesenie Eusébios povedal mu prestarnutý, ale zásadný Sekundus Ptolemaidský pred všetkými: „Ty podpisuješ Eusébios, aby si nebol poslaný za nami do vyhnanstva, ale ja verím Bohu, že neprejde ani rok a ta pôjdeš za nami.“ Keď sa to aj ostatným biskupom, ktorí to podpísali (mnohí zo strachu pred cisárom) rozležalo v hlavách, písali cisárovi listy, že s tým nemôžu súhlasiť a chcú to odvolať.
A tak neprešiel ani rok a do vyhnanstva išli aj Teognis aj Eusébios a tiež do Ilírie, presne tak, ako to predpovedal Sekundus“ (zdroj Prof. Thdr. Pavel Aleš: Cirkevné dejiny II. str. 46). Po nejakom čase zmenil svoj postoj aj sám cisár.
Rozhodujúci okamih nastal, keď bol zvolaný koncil do Konstantinopolu v roku 381, kde bolo už definitívne rozhodnuté, že Otec je Boh, Syn je Boh, Duch svätý je Boh a predsa nie sú traja Bohovia, ale vraj jeden Boh v troch osobách. To si však už rímsky biskup „Damasus (366-384) osvojil starý babylonský titul pontifex maximus, čo znamenalo, že sa stal najvyšším biskupom všetkých biskupov.
Tento titul prijal najskôr cisár Konštantín a po ňom všetci cisári, až sa stal cisárom Flávius Gratiánus Augustus (375-383), ktorý tento titul odmietol. Usúdil, že titul je pohanského pôvodu a nie je preto vhodný pre kresťana. Krátko na to v roku 378 si ho však prisvojil rímsky biskup Damasus, ktorému pohanský pôvod tohto titulu vôbec nevadil“ (zdroj: Ľ. P. Křesina Modlářství staré a nové).
Dr. Bower po svojom rozsiahlom výskume napísal v 1.zväzku svojho diela „Lives of the Popes“ (Životy pápežov), str. 180-183, že „Damasus uchvátil svoje biskupstvo, ako zlodej a lupič cez mŕtvoly viac ako sto svojich odporcov.“
Aj vďaka novému postaveniu rímskeho biskupa mohli západní biskupi na koncile v Konstantinopole v roku 381 presadiť vyznanie, ktoré bolo základom učenia o trojjedinom Bohu. Takto vidíme, že tomuto babylonskému učenie ohľadom božstva predchádzalo presadenie iného babylonského prvku kedy si najvyšší kňaz osvojuje starý babylonský titul pontifex maximus.
Trojica bola potom presadzovaná neraz i veľmi tvrdým spôsobom. Mnohí aj tak s týmto učením nesúhlasili, boli preto kruto prenasledovaní. Damasus dokonca v roku 382 vydal zväzok niekoľkých vyhlásení podľa ktorých určovali, kto je kacír. Jedným z vyhlásení bolo: „Ak niekto hovorí, že Syn (ktorý sa) stal telom, nebol v nebi s Otcom, zatiaľ čo bol na zemi - je kacír“.
Keď bola každá z osôb trojice nazvaná Bohom v rovnakom zmysle, viedlo to za krátko k myšlienke, že Mária matka Pána Ježiša vlastne porodila Boha, a tak bola nazvaná Bohorodičkou. Takto bol do kresťanského učenia zaradený ďalší babylonský prvok - uctievanie matky s dieťaťom. Proti tomu protestoval antiochijský biskup Nestórius, keď vysvetľoval, že Mária môže byť len „christotókos“, to znamená, že porodila Mesiáša a nie Boha. Musel ísť za to do vyhnanstva v Egypte a jeho stúpenci do vyhnanstva v Perzii.
To ich však nezastavilo a šírili evanjelium ďalej, do Indie a Číny, Borneo , Sumatru a Jávu a až na ďaleký východ. V padlej cirkvi potom jeden odklon nasledoval ďalší a tak to išlo až do dnešnej podoby takzvaného kresťanstva, kde sa nachádza mnoho prvkov starého babylonského náboženstva.
Reformátori sa snažili očistiť cirkev od babylonských nánosov, no máloktorí boli ochotní ísť až do samého dôsledku. Počas jednotlivých storočí sa vynárali skupiny ľudí, ktoré hľadali pravdu, až pokiaľ sa to len dalo a milovali pravdu viac, ako svoj život. Obvykle sa stávali terčom najväčších útokov zo strany štátnych cirkví.
Po celé storočia sa potom spĺňali na nich slová Pána Ježiša, ktoré povedal svojim učeníkom: „...prichádza hodina, keď sa bude každý kto vás zabije, domnievať, že preukázal Bohu svätú službu (grécky„latreian“)“(Ján 16:2 pr.
Šírenie viery v jediného Boha
Už po koncile v Nicei veriaci v jediného Boha - ariáni nečakali, kým sa situácia zmení, ale vyslali misionárov medzi germánske kmene. Na základe Písma, ktoré preložil do jazyka gótov biskup Wulfilas, boli niektoré kmene divokých germánov zmenené na mierumilovných ľudí.
Rímska cirkev, ktorá mala už pevne uzákonené učenie o trojici, však používala iné spôsoby. Po nejakom čase si dokázala svojimi hlavne politickými ťahmi podrobiť krajiny, kde prevládalo ariánske vyznanie viery. Aj napriek tomu však zostali nezvratné dôkazy o tom, aké bolo pôvodné apoštolské vyznanie.
V koptskej cirkvi, keltskej cirkvi, arménskej cirkvi a v zboroch nestoriánskych kresťanov, ktorí pôsobili podľa správ Marca Pola v Číne ešte v 13. storočí, aj napriek prenasledovaniu za cisára Tchang Wu Cunga (840 - 846). Dokonca podľa niektorých správ sa ich zbory zachovali v Perzii (dnešnom Iráne) až dodnes.
„Cestovateľ Lodovico Varthema sa napríklad stretol v roku 1506 v Bengálsku s nestoriánskymi kupcami, prichádzajúcimi z bývalého hlavného mesta Siamu, Surnamu. Zaviedli ho do Barmy, kde mal kráľ vo svojich službách 1000 kresťanov. Prosperujúce kresťanské komunity vznikali medzi Ujgurmi, Kirgizmi, Merkitmi, Turkami, Tatármi, Húnmi, Najmanmi, Ojratmi, Kitánmi a Tangutmi“ (Joseph Yacoub: Ve jménu Božím! Náboženské války dnes a zítra Praha 2003).
Arménska cirkev mala pôvodné apoštolské učenie keď tam priniesli kresťanstvo (podľa starých historikov) Bartolomej a Tadeáš v rokoch 35 - 60. Kresťania tam zažili prenasledovanie v rokoch 110; 230 a 287. Potom však kráľ Trdat prijal kresťanstvo na svedectvo Gregora a v roku 301 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo. Arménska cirkev si potom zachovávala osobitný charakter. Nemala učenie o trojici ani po koncile v Konstantinopole (r. 381), pretože sa na tomto koncile jej predstavitelia nezúčastnili.
Keď bolo Arménsko v roku 387 dobyté Peržanmi vyvíjala sa arménska cirkev samostatne. Neskôr ju však politický vplyv prevažujúceho prúdu v kresťanstve predsa len čiastočne zasiahol. Jej učenie nie je však ani dnes úplne identické s učením veľkých cirkví v otázke Boha Otca, jeho Syna a svätého Ducha, ktorého dodnes nepovažujú za osobu, ale za Božiu silu.
Poloha Arménska
O arménskej cirkvi sa dá dočítať aj v knihe Alexandra Avenaria Armenien Baiträge zur sprache, geschichte. Takto aj dnes vydávajú svedectvo o tom, aké bolo pôvodné kresťanské učenie ohľadom Ducha. Preto tiež nevyznávajú a ani nikdy nevyznávali trojicu.
Na východe Byzantskej ríše južne od Arménska hlásali Pavlovo učenie pavlikiáni. Skupiny kresťanov tam existovali už nejaký čas, keď sa k nim pripojil Konštantín, neskôr nazvaný Silvánus. Potom čo sa mu v roku 653 dostal do rúk vzácny rukopis štyroch evanjelií a Pavlových listov, začal ich horlivo študovať.
Zistil, že učenie cirkvi je v mnohých bodoch v rozpore s tým, čo naozaj učí Písmo. Cisár v roku 684 vydal rozhodnutie proti zborom pavlikiánov. Konštantín - Silvánus bol zabitý v prenasledovaní v tom istom roku.
Veliteľ Simeon pod vplyvom toho, čo videl pri jeho poprave sa neskôr obrátil a prijal meno Titus, podľa spolupracovníka apoštola Pavla. Takéto svedectvá boli u pavlikiánov bežné. Hoci trpeli útlak, Božia moc medzi nimi úžasne pôsobila. Ďalšími známymi služobníkmi týchto nezávislých zborov boli Genestos, Ióséf, Zacharias, Boanes a Sembat. Pracovali v nich a zvestovali evanjelium od polovice 7. stor. až do polovice 9. stor.
Počas ukrutného prenasledovania za cisárovny Theodory v roku 842 - 867 bolo usmrtených okolo 100 000 pavlikiánov. Tí čo prežili, uchýlili sa do balkánskych krajín“ (zdroj: J. Hudec: Pútnici na úzkej ceste str.
„Z diel pavlikiánov sa zachovala arménska kniha „Kľúč Pravdy“ objavená v roku 1891 v Ečmiadzine. V učení o osobe Ježiša Krista tvrdí, že jeho božské atribúty neboli v činnosti pred jeho krstom a až pri krste dostal autoritu, veľkňažstvo, kráľovstvo a panstvo. Vtedy sa stal spasiteľom hriešnikov a bol naplnený Božstvom“(zdroj E.H. Broadbent: Pilgram Church; P. Hanes: Dejiny kresťanstva).
V 1. polovici 11. storočia boli zo strany trojičného kresťanstva vedené vojny za oslobodenie svätej zeme. „Po zmasakrovaní európskych Židov, boli vyslané križiacke výpravy do moslimami kontrolovaného Jeruzalema. Masaker, ktorý spôsobili, bol pod zástavou trojjediného Boha. Niektorí ľudia povedali, že Islam by možno nikde vo svete nenašiel miesto, keby jednoosobný Boh Židov Starého zákona, zostal aj Bohom kresťanov.
Celkom to vystihol William Penn v liste svojmu priateľovi: „Vedz môj priateľu, že Trojica sa narodila viac než tristo rokov po oznámení starodávneho evanjelia; bola počatá v nevedomosti, privedená na svet a udržiavaná krutosťou.“ (zdroj A.F. Buzzard, CH.F.
Odmietanie Trojice v novoveku
V Čechách vznikla v roku 1494 rozdelením Jednoty bratskej Malá stránka. Na rozdiel od Veľkej stránky sa veriaci z Malej stránky zachovávali čistý od politiky. Nebojácne kázali slovo, uznávali iba všeobecné kňažstvo, krst iba v dospelosti, o trojici tvrdili, že také učenie v Biblii nenašli: By všicku Biblí naskrz přeběhl, nenajdeš toho, aby rozdelen byl Bůh v jakou trojici a podle jmen ve tři osoby, jako tito vtipy svými to vyměřili“.
Ducha svätého považovali za Božiu moc a nie osobu: „Někteří mnozí ... prstem darem Božím, neb utěšitelem, neb mocí Boží ducha svatého býti praví, kteříž od Otce skrze zasloužení Kristovo dán býva věřícím. A o tom Písma svatého nenacházíme, aby měl Duch svatý Bohem jmenován býti, a nebo osobou. Také apoštolské učení toho neukazuje.“
Otvorene kritizovali všetky nebiblické náuky iných cirkví a tiež aj Veľkú stránku. To samozrejme spôsobilo, že boli prenasledovaní a niektorí členovia Malej stránky boli upálení na hranici. Malá stránka zanikla približne v polovici 16.
Neskôr sa aj medzi anabaptistami objavovali skupiny, ktoré odmietali trojicu. Jedným z nich bol bývalí holandský mních Adam Pastor (1500-1570), ktorý v roku 1547 odmietol trojicu, aj napriek tomu, že stratil svoje postavenie medzi anabaptistami.
Reformátori sa stavali k učeniu o trojici väčšinou priaznivo, no niektorí až tak nadšení neboli. Historik Earl Morse Wilbur vysvetľuje, že náuka o trojici bola „v stredoveku predmetom mnohých rozhovorov medzi katolíckymi teológmi vrátane pápežov“. Takéto rozhovory nemohli preniknúť k prostým ľuďom. Ľudia museli rozhodnutia pápežov len slepo prijímať.
Niektorí vzdelanci sa v 16. Jedným z nich bol španielský lekár, objaviteľ malého krvného obehu Miguel Servet (1511-1553). Tajne študoval Bibliu a prišiel na to, že učenie o trojici tam vôbec nie je. Štúdium Biblie a dejín ho priviedlo k záveru, že kresťanstvo sa skazilo vtedy, keď po Ireneovi, Tertuliánovi a snáď ešte Lactantiovi prišli takí, ktorí zatiahli do kresťanstva pohanské náuky.
Miguel Servet
Potom Konštantín a jeho nástupcovia tieto náuky podporovali, až sa trojica stala oficiálnym učením cirkvi. Servet tvrdil, že neviditeľný Boh sa prejavil v Kristu. Napísal: „Môžeme Ho vidieť iba v Kristovej tvári. Kristus je viditeľný obraz neviditeľného Boha“.
Na Ducha svätého sa pozeral ako na „Božiu moc a osobnosť vztiahnutú k tvorstvu“ a nie ako na časť trojice. Keď začal šíriť svoje názory stál vlastne takmer sám proti celému svetu.
Keď bol ešte Servet vo Francúzsku, dopisoval si s Jánom Kalvínom. Servet mu napísal: „Tvoje evanjelium je bez jedného Boha, bez pravej viery, bez dobrých skutkov. Miesto jedného Boha máš trojhlavého Kerbera“ (trojhlavý pes gréckej mytológie, ktorý strážil bránu do podsvetia). Miesto pravej viery máš osudný klam a tvoje dobré reči sú planým predstavením.“ Kalvín na to reagoval slovami, že Servet si „zaslúži, aby jeho vnútornosti boli vyrvané a on roztrhaný na kúsky“.
Potom Serveta niekto zradil katolíkom a tak ho vo Francúzsku chytili a uväznili. Z katolíckeho väzenia sa mu síce podarilo utiecť no nedošlo mu, že by v tom mohol mať prsty Kalvín. A tak sa na ceste do Neapolu zastavil v Ženeve, kde chcel s Kalvínom diskutovať o trojici. Servet bol dosť naivný, keď si myslel, že ak by ho aj zatkli, tak jeho spolu - protestanti budú mať s ním viac súcitu, ako katolíci. V tom sa však hlboko mýlil a už vo väzení pocítil krutosť Kalvínovej praxe.
Kalvín sa postaral, aby vo väzení so Servetom zaobchádzali kruto. Na súdnom procese Servet súhlasil, že svoje názory upraví, ak mu ich Kalvín vyvráti Bibliou. To však Kalvín nedokázal a tak bol Servet odsúdený k trestu smrti upálením. Jeho mučenícka smrť však podnietila mnohých ďalších, aby nad touto otázkou uvažovali (zdroj A.F. Buzzard, CH.F. Hunting: Doktrína o trojici - sebazranenie kresťanstva).
Taliansky básnik Camillo Renato, tiež antitrinitár, protestoval vyhlásením: „Ani Boh, ani jeho Duch nenariadil takýto čin.