Vo svete plnom zhonu a povrchnosti sa občas zastavíme a zamyslíme nad hlbším zmyslom života. Často sa pýtame, čo je to srdce, kto pozná, čo je v ňom? Veď ani my sami nevieme, odkiaľ sa berú túžby, ktoré poháňajú naše kroky v dychtivom očakávaní naplnenia, a kde je Boh, keď ho odmietame? Práve v týchto momentoch sa nám môže prihodiť, že počujeme tichý hlas, ktorý hovorí: "Musíme sa porozprávať." Ale čo to vlastne znamená?
Srdce ako Jadro Bytosti
Slovo srdce sa v hebrejčine označuje pojmom leb alebo lebab. V židovskej kultúre tento výraz znamená „jadro vecí“. Židovskému mysleniu bolo cudzie uvažovanie nad štruktúrou ľudskej osobnosti, opisovanie človeka pomocou abstraktných pojmov a kategórií - ako napríklad vedomie, vôľa, myslenie, pamäť, cit. A ako človek pociťuje svoje srdce? Ako pulzujúci život v strede svojej bytosti. Srdce je životným centrom, kormidlom nášho života. Je to základ osobnosti a charakteru. V ňom sa stretáva cit, vôľa a intuitívne myslenie. Srdce je sídlom ľudských túžob a súčasne aj rozlišovacím hlasom svedomia.
Centralita srdca v ľudskom prežívaní je zjavná aj z bežnej reči. O človeku, ktorý dokáže veľmi milovať a veľa odpustiť, hovoríme, že má „veľké srdce“. Radostný človek je „srdečný“. Človek, ktorý dokáže pravdivo vyjadriť, čo cíti a aké má úmysly, je „úprimného srdca“. Ten, kto odhodlane čelí bolesti, má „silné srdce“. Hrdina má „statočné srdce“. Keď sa zbavíme starostí, odchádzame s „ľahkým srdcom“. Ak nás odmietne alebo opustí milovaný partner, zanechá v nás „zlomené srdce“. Keď nás niekto zraňuje nenávistnými alebo posmešnými poznámkami, má „jed v srdci“. Neľútostný človek je človek „kamenného srdca“, „tvrdého srdca“. Citovo neprístupný, odmietavý človek má „chladné srdce“. Ak sa na niekoho hneváme alebo sa s niečím nevieme zmieriť, máme „ťažké srdce“. Ten, kto nám vyhovie v núdzi alebo nás nezištne obdaruje, má „zlaté srdce“.
Láska ako Podstata Srdca
Na prvý pohľad je všetko jasné. Výklad by pochopil aj školák. Srdce je orgánom lásky. Ak sa neuberáme cestou lásky, naše srdce oťažieva, malátnie, ochabuje. V skutku zrady dokonca očernie. Zdalo by sa teda, že stačí iba milovať a naše srdce hneď naplní zlatá žiara lásky. Lenže je to naozaj tak? Či sa právom na lásku často neospravedlňujú tí, ktorí opúšťajú svoju rodinu za iným partnerom? Nenazýva matka, ktorá kvôli pocitu citovej vyprahnutosti dusí svoje deti prehnanou starostlivosťou vlastné úsilie práve materinskou láskou? A čo násilník, ktorý sa vyhráža samovraždou alebo vraždou a dožaduje sa v mene lásky obnovenia deštruktívneho vzťahu? Vlastenec, ktorý z lásky k vlasti zmrzačí cudzinca? Duchovný, ktorý v mene lásky k Bohu nenávidí život?
Čo je s naším srdcom v neporiadku? Prečo tak zúfalo nevieme milovať? Príčinou je často sebaklam, lož o tom, kým skutočne sme. Zakrývanie našej vlastnej bytostnej chudoby. Snažíme sa byť zdrojom lásky, ktorú v skutočnosti nemáme. A naše srdce to dobre vie. Je nepokojné, lebo poznalo, že nie je doma, že sa ho snažíme oklamať. Cíti, že nenašlo svoj domov v pravde o svojom určení. Ale čo je pravda o našom srdci? Čo je jeho pravým určením? Láska. Avšak nie ľudská láska, ktorá si často oblieka pestré šaty, aby zamaskovala svoju pravú podobu: nahotu závislosti. Mám na mysli lásku, ktorá sa rada a ochotne zrieka seba samej v prospech druhého. V prospech rastu. Lásku, ktorá nemôže byť z tohto sveta, lebo niekedy sa zdá, že tento svet pozná iba hlas krvi: volanie vášne a volanie pomsty.
Srdce je Boh v nás. Tam, v našom strede, sa skrýva obraz Jeho tváre. A nič iné ako dych božej lásky ho nemôže naplno oživiť. Srdce potrebuje Ducha, ktorý ho presahuje, aby našlo pokoj. Až potom môže slobodne vzlietnuť.
Modlitba ako Dialóg s Bohom
Kníh a teórie o modlitbe nájdeme síce mnoho, no ako sa hovorí, „gram praxe je lepší než tona teórie.“ Aby sme sa mohli zaoberať témou modlitby, potrebujeme najskôr pochopiť to najzákladnejšie, čo je modlitba, aká je jej definícia. Okrem toho musíme tiež vedieť, čo nie je modlitba, aby sme si nepomýlili pravdu so zdaním. Modlitba je rozhovor dvoch osôb (Boha a človeka), ktoré sa navzájom milujú. Teda je to rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. Modlitba je aj stretnutie. Prečo to zdôrazňujem? Lebo mnohí sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Už ako deti sme sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlíme sa stále ako malé deti, hoci sme už dospelí ľudia.
Boh čaká na naše vlastné slová. On nie je robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný príkaz. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála prítomnosť a pozornosť voči nám. Stačí tohto Stáleprítomného Boha osloviť, vzývať, aby sme Ho začali poznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a že je veľmi blízko. Takto sa môže prebudiť v neveriacom človeku viera. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame. Anna je vo svojej modlitbe veľmi úprimná. Anna sa v trpkosti duše modlila k Pánovi. Čo z toho vyplýva pre nás. Je dôležité, aby naša modlitba bola živená tým, čím žije naše srdce, aby naša modlitba bola úprimná, aby sme Bohu hovorili úprimne, ako a čo prežívame.
Odvaha Viery a Intímne Poznanie Boha
Dnes by som chcel zdôrazniť, že povedať Bohu Otec znamená odvahu viery. Nutne potrebujem Ducha, ktorý mi zjaví, čo znamená oslovenie Otče. Potrebujem Otca, ktorý mi poslal Syna a tento Syn išiel do najšpinavších skúseností môjho života a je schopný očisťovať ich pred Otcom. Nemôžeme sa sami očistiť! Musíme byť očistený Ním. Chceme sa ešte zaoberať odvahou viery, ktorá vyplýva z toho intímneho poznania Boha Otca.
Ak miluješ Boha a povieš mu Otec a povieš mu to s láskou, tak do tvojho vnútra nemôže prísť pochybnosť. Z Biblie vieme, že kňazi, ktorí chodili pred Bohom nesmeli mať nijaké fyzické poškodenie. A predsa v Biblii čítame skutočný príbeh o tom, že za Ježišom prišla žena, o ktorej v tom mestečku všetci viedli reči, pretože to bola známa prostitútka. Tá žena tak milovala Ježiša, že jej to bolo jedno a odvážila sa prísť za Ježišom až do domu farizeja, teda k tomu, čo bol veľmi zbožný a dal si na svojej povesti záležať. To je odvaha. Keď miluješ, tak ti je všetko jedno.
Boh a Slobodná Vôľa
Boh vybavil človeka schopnosťou rozhodovať sa. To znamená, že nás nenúti, aby sme s ním nadviazali vzťah. Dovoľuje nám, aby sme ho odmietli a tiež, aby sme sa dopúšťali najrôznejšieho zla. Mohol nás donútiť, aby sme sa správali láskyplne. Mohol nás donútiť, aby sme boli dobrí. Ale aký vzťah by sme s ním potom mali? Nebol by to vôbec vzťah, ale vynútená, plne ovládaná poslušnosť. Boli by sme len bábkami v jeho rukách. Miesto toho radšej Boh zachoval našu ľudskú dôstojnosť a obdaril nás slobodnou vôľou.
Táto planéta nie je bezpečným miestom. Niekto nás môže zbiť. Alebo nás môže zraziť auto. Alebo by sa mohlo stať, že budeme vyskakovať z budovy, ktorú zasiahli teroristi. Alebo nebudeme mať čo jesť, lebo nás niekto nespravodlivo obral o naše úspory. V tomto drsnom prostredí, ktoré sa nazýva planéta Zem, sa nám môže pritrafiť množstvo zlých vecí, keďže sa ľudia nie vždy riadia Božím príkazom, aby sme sa navzájom mali radi.
Môžeme čerpať útechu zo skutočnosti, že ak svoj život podriadime jemu, budeme sa môcť spoľahnúť na jeho slová: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“
Kde je Boh, Keď Ho Odmietame?
Mnohí z nás - vlastne všetci - sa občas rozhodneme brániť Bohu v tom, aby naplnil svoje zámery, a ideme si svojou vlastnou cestou. V porovnaní s inými (určite v porovnaní s nejakými teroristami) sa nám zdá, že sme slušní, dobrí ľudia. Ale ak máme byť v hĺbke svojej duše úprimní, musíme si priznať, že keby sme sa mali postaviť tvárou v tvár Bohu, cítili by sme svoju vlastnú hriešnosť a nedokonalosť. Keď sa začneme na Boha obracať v modlitbe, nezarazí nás vedomie, že Boh dobre vie o našich myšlienkach, činoch a sebectve? Svojím životom a konaním sme sa Bohu odcudzili. Často si žijeme tak, ako by sme svoj život v pohode zvládli aj bez neho.
Boh prišiel na zem, aby nás zachránil. Boh pozná bolesť a utrpenie, ktoré prežívame na tomto svete. Ježiš opustil istotu a bezpečie svojho domova a vstúpil do drsného prostredia, v ktorom žijeme my. Spoznal únavu, hlad a smäd, zažil, ako ho cudzí ľudia očierňovali, ba ani jeho rodina a priatelia mu neverili. Ježiš, Boží Syn, na seba v podobe človeka dobrovoľne vzal všetky naše hriechy a zaplatil za ne svojou smrťou. Podstúpil mučenie, pomalú a postupnú smrť ukrižovaním, aby nám mohlo byť odpustené.
Pozvanie k Bohu
Boh nám teraz ponúka večný život. Ak mu vyznáme svoje hriechy a obrátime sa k Bohu, prostredníctvom Ježiša dostaneme dar večného života. Je to dosť jednoduché. Chce vstúpiť aj do tvojho života.
Udalosti ako teroristický útok či nejaká pohroma sú dosť zlé. Odmietnuť večný vzťah s Bohom, ktorý ponúka Ježiš, je však ešte horšie, a to nielen z pohľadu večného života. Žiadny vzťah v tomto živote sa totiž nedá ani len porovnať s osobným poznaním Boha. On dáva nášmu život zmysel, je zdrojom útechy, poskytuje nám múdrosť v časoch zmätku a je pre nás silou a nádejou.
Ježiša môžeš prijať do svojho života hoci aj hneď teraz. Práve prostredníctvom Ježiša Krista sa môžeme vrátiť k Bohu. Môžeš to urobiť modlitbou. Modlitba je úprimný rozhovor s Bohom, ktorý vidí do hlbín tvojej duše. Ak to tak cítiš, môžeš mu povedať napríklad niečo v tomto zmysle:„Bože, moje srdce sa od teba odvrátilo, ale teraz by som to chcel zmeniť. Chcem ťa spoznať. Chcem do svojho života prijať Ježiša a jeho odpustenie. Nechcem byť už viac od teba oddelený. Staň sa Bohom môjho života od tejto chvíle až naveky. Ďakujem ti, Bože.“
Boh sľúbil, že vzťah s ním ti prinesie to najväčšie uspokojenie v tomto živote. Sľúbil, že príde a bude prebývať v tebe. A dá ti večný život. Nech sa stane vo svete okolo teba čokoľvek, Boh bude stáť pri tebe. Aj keď ľudia nežijú tak, ako by to chcel Boh, on dokáže použiť aj tie najstrašnejšie situácie a napriek nim uskutočniť svoje plány. To, čo sa vo svete deje, má totiž v končenom dôsledku pod kontrolou Boh. Pokiaľ mu patríš, môžeš sa spoľahnúť na jeho sľub: „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha…“
Tabuľka: Porovnanie egocentrizmu a lásky
| Aspekt | Egocentrizmus | Láska |
|---|---|---|
| Pôvod | Pýcha, pocit nedostatočnosti | Vnútorná chudoba, pokora |
| Pohyb | Zvnútra von | Zvonka dovnútra |
| Cieľ | Uspokojenie vlastného ega | Zrieknutie sa seba, rast druhého |
| Výsledok | Prázdnota, samota | Pokoj, radosť, naplnenie |