V tridsiatych rokoch minulého storočia sa v Nemecku hlásila ku kresťanstvu drvivá väčšina obyvateľov, približne 95 %. Dve tretiny obyvateľov sa hlásili k protestantizmu a jedna tretina ku katolíckej cirkvi. Práve v tomto období si Nemci slobodne a demokraticky zvolili Adolfa Hitlera za svojho národného vodcu.
Táto skutočnosť vyvoláva otázky o vplyve kresťanstva na spoločnosť vtedajšej doby a o postojoch kresťanov k nacistickému režimu. Ak by sa boli vtedajší kresťania zachovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov prvých 300 rokov, kto by bol vlastne za toho Hitlera bojoval, keby to kresťania odmietli?! Kto by povraždil tie milióny Židov, Slovanov, ...
Pre hlbšie pochopenie kontextu je dôležité preskúmať historické udalosti a vývoj kresťanstva. V počiatkoch bolo kresťanstvo prenasledované, no Rímu sa ho nedarilo pokoriť. Zlom nastal s cisárom Konštantínom I., ktorý v roku 313 ukončil prenasledovanie kresťanov a spriahol ich so štátnou mocou. Cisár Theodosius I. v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti.
Adolf Hitler počas štátneho aktu.
Ježišovo učenie a násilie
Ježišovo učenie môžeme charakterizovať ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov.
V súčasnosti, v dobe kresťanstva verzia 2.0, situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni do toho idú za slušný peniaz dobrovoľne. Vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov - duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!!
Symboly mieru a nenásilia.
Cirkevné reštitúcie a kresťanská vierouka
Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané sloganom - „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Ako sa mohli poddaní slobodne, dobrovoľne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?! Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5.
Návrat ku koreňom kresťanstva
Snahou je nájsť rezíduá kresťanstva, ktoré tu bolo približne prvých 300 rokov. Hľadajú sa duchovní vodcovia a kresťania, ktorí sa aj dnes snažia napĺňať dve najdôležitejšie Ježišove vety bez zmien, doplnkov, náhrad či výnimiek, a nebazírujú pritom na menej podstatných detailoch kresťanskej dokonalosti. Zásadný rozdiel voči súčasným cirkvám je v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (a obzvlášť tú druhú) tak, ako sú napísané. Nikde som sa nedočítal, že by bolo normálne aby na ich rukách zostávala krv ich blížnych. To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodieľať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí, ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.
V minulom storočí na území Československa žili minimálne dvaja kresťanskí duchovní vodcovia, ktorí brali vážne prikázanie o láske k blížnemu: český laický kazateľ Přemysl Pitter a slovenský (pôvodne luteránsky kňaz) Ján Maliarik. Obaja mali tak trochu podobný osud. Oboch cisár pán odsúdil na smrť za to, že sa odmietli spolupodieľať na vraždení svojich pomyselných nepriateľov a obaja, dá sa povedať zázrakom, prežili.
Keď sa však Maliarikovi šéfovia (pravoverní luteráni) dozvedeli, že Maliarik nemieni akceptovať žiadne výnimky v najdôležitejšom Ježišovom prikázaní o láske k blížnemu, tak ho vykázali z farárskeho postu.
Ako Vatikán pomohol nacistom utiecť počas druhej svetovej vojny
Prehľad Kľúčových Postáv
| Osobnosť | Význam |
|---|---|
| Adolf Hitler | Vodca nacistického Nemecka, zodpovedný za milióny obetí. |
| Konštantín I. | Rímsky cisár, ktorý ukončil prenasledovanie kresťanov. |
| Theodosius I. | Rímsky cisár, ktorý definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. |
| Přemysl Pitter | Český laický kazateľ, ktorý odmietol násilie. |
| Ján Maliarik | Slovenský kňaz, ktorý odmietol násilie a bol prenasledovaný. |