Pritom na Vianoce si ľudia na celom svete pripomínajú práve narodenie malého Ježiška v Betleheme. Keď však príde reč na ich takmer súčasníka Ježiša Krista, názory na jeho existenciu sa rozchádzajú. Veríme, že žila Kleopatra či rímsky cisár Gaius Iulius Caesar.
Syn Boží, Boh, Kráľ židovský, Spasiteľ... Všetky mená odkazujú na jedného človeka - Ježiša Krista. Z učenia tohto muža, ktorého spočiatku nasledovalo iba 12 apoštolov, sa stalo najrozšírenejšie svetové náboženstvo. Kresťanstvo dnes vyznáva 2,4 miliardy veriacich. V stredoveku sa našlo iba málo učencov, ktorí pochybovali o tom, že Kristus naozaj žil.
V 18. až 20. storočí sa však veci zmenili a do dnešnej doby sa často stretneme s názorom skeptikov, že Ježiš neexistoval. Podľa nich ide o vymyslený symbolický príbeh neskorších kresťanov, kde hrá hlavnú úlohu Kristus ako mytologická postava. Proti nim stojí väčšina vedcov a odborníkov, ktorí síce majú rôzne názory na detaily okolo jeho života, no popierať jeho existenciu si nedovolia. Čo všetko nasvedčuje tomu, že táto biblická postava pred 2 000 rokmi naozaj kráčala po zemi?
Archeológovia už roky vo Svätej zemi hľadajú dôkazy, ktoré by potvrdili slová Biblie. Čo našli? A čo tvrdia hodnoverné historické pramene?
Socha Ježiša Krista
Písomné zdroje
Kresťania za hlavný dôkaz Kristovho bytia považujú evanjeliá a iné spisy Nového zákona, ktoré opisujú jeho život a učenie. Ich autorstvo je pripisované niektorému z Ježišových apoštolov, napríklad Matúšovi, ktorý sa podľa kresťanskej tradície považuje za očitého svedka Ježišovho pôsobenia, alebo ich žiakom, napríklad Lukášovi, ktorý sprevádzal na cestách apoštola Pavla. Autorstvo evanjelií však býva často spochybňované a podľa niektorých historikov boli napísané až neskoršími kresťanmi.
Ak sa však nechceme opierať iba o náboženské zdroje, existenciu Krista potvrdzujú aj mnohé mimobiblické spisy dobových učencov. „Za najvýznamnejšiu zmienku o Ježišovi mimo Biblie sa pokladá záznam v diele Annales z roku 117 po Kristovi od rímskeho historika Tacita, kde v rámci životopisu cisára Neróna hovorí o kresťanoch: Pôvodca ich mena Kristus bol za Tiberiovej vlády prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judsku, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme,“ približuje starobylý text biblista Jozef Jančovič z Univerzity Komenského.
Ježiša spomína aj významný židovský historik Iosephus Flavius, ktorý v diele Židovské starožitnosti z roku 94 po Kristovi zaznamenal, že Ježišovi nasledovníci veria, že existoval. To však nie je všetko.
„Grécky satirik Lucián zo Samosaty v 2. storočí napísal o ranných kresťanoch toto: Kresťania... do tohto dňa oslavujú muža - významnú osobnosť, ktorý zaviedol ich nové rituály a bol preto ukrižovaný.“ O Kristovi písal aj rímsky správca Plínius Mladší, historik Suetónius, filozof Celsus, väzeň Mara ben Serapion a napokon sa spomína aj v židovskom učení Talmud,“ vymenováva biblista. Ak by sme všetky tieto mimobiblické záznamy zhrnuli do jedného celku, v podstate by svojimi výpoveďami kopírovali Nový zákon.
Podľa Jančoviča by sa dali zhrnúť takto: „Ježiš bol považovaný za múdreho muža, za mocného a úctyhodného učiteľa, ktorý konal zázraky, bol ukrižovaný za prefekta Pontského Piláta v predvečer Paschy. U Tacita a Flavia sú možné zmienky o tom, že Ježiš bol vzkriesený. Tento malý výber starovekých nekresťanských zdrojov potvrdzuje naše znalosti o Ježišovi z evanjelií.”
Významné historické postavy a ich zmienky o Ježišovi
Vieš, že dnes máme viac dôkazov než kedykoľvek predtým, že Ježiš naozaj existoval? Preto je paradoxné, že viac ľudí ako kedykoľvek predtým o tom pochybuje. Historici a vedci sa však zhodujú: Ježiš reálne chodil po tejto zemi. Ako môžeme vedieť, že skutočne žil Ježiš?
Historické pramene o existencii Ježiša: Vieme s istotou povedať, či naozaj žil Ježiš? Ako?
Ježišov život zanechal v literatúre viaceré stopy. Historici rozlišujú najmä dva typy prameňov: „pro-ježišovské“ a „proti-ježišovské“ spisy. Tú prvú skupinu tvoria zdroje, ktoré obhajujú Ježišovo posolstvo. Zdroje z druhej skupiny zas napísali ľudia, ktorí tiež informujú o Ježišovi, no jeho posolstvo neprijali.
Spisy Ježišových fanúšikov
Hlavnými zdrojmi informácií o Ježišovom živote sú štyri evanjeliá. Marek, Matúš, Lukáš a Ján napísali Ježišov životopis niekoľko rokov po jeho smrti. Na základe vlastných skúseností a/alebo správ očitých svedkov podrobne opisujú Ježišovo narodenie, jeho poslanie, zázraky, vyučovanie a napokon jeho smrť a vzkriesenie. Títo autori boli Ježišovými prívržencami a chceli šíriť jeho posolstvo.
Spisy Ježišových nepriateľov
Existuje však aj niekoľko neutrálnych až „proti-ježišovských“ zdrojov, ktoré sa zmieňujú o existencii Ježiša:
- Jozef Flavius: známy židovský historik, ktorý žil v 1. storočí. V jeho spisoch nachádzame aj pár slov o Ježišovi. Píše, že to bol múdry muž, ktorý konal divy a mal židovských aj nežidovských nasledovníkov. Opísal aj jeho smrť ukrižovaním a že „spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo“. Z jeho ďalších spisov je zrejmé, že Jozef Flavius nebol fanúšikom kresťanov. Jeho zmienku o Ježišovi považujú historici za potvrdenie Ježišovej existencie, keďže Flavius ako Žid nemal v záujme písať o Ježišovi, keby reálne neexistoval.
- Grécky filozof Celsus: Celsus, grécky filozof, ktorý žil v 2. storočí, líči Ježiša ako nebezpečného podvodníka. Tvrdí, že Máriino panenské tehotenstvo je nezmysel a zázraky, ktoré Ježiš vykonal, sú len čierna mágia. Ale ani Celsus jeho existenciu nespochybňuje.
- Tacitus a Suetonius: Títo významní rímski historici pôsobiaci na konci 1. storočia opisujú Ježiša ako zakladateľa kresťanstva.
Archeologické nálezy
Ježiš Kristus: Desať najväčších archeologických objavov: Hľadanie pravdy, epizóda 140
V hľadaní Ježiša ako historickej osobnosti je nemenej dôležitá archeológia, ktorá by svojimi nálezmi mohla podporiť slová Biblie. Jedným z najdôležitejších dôkazov je Ježišov hrob v Jeruzaleme, ktorého pravosť je však taktiež často spochybňovaná.
„Autenticita Ježišovho hrobu aj kalvárie je nepochybná. Ježiš na Golgote zomrel a bol pochovaný do skalného hrobu. Obe miesta sú vedľa seba a uctievajú sa dnes v Bazilike Božieho hrobu. Ich hodnovernosť v 60. rokoch minulého storočia potvrdila aj významná anglická archeologička Kathleen Kenyon. Za cisára Hadriána v roku 135 bol hrob zrovnaný a kalvária znesvätená postavením pohanského chrámu zasväteného Venuši.“ Práve pokus o znesvätenie tohto dôležitého bodu, kde neskôr v 4. storočí cisár Konštantín postavil prvú baziliku, svedčí podľa biblistu o pravosti miesta.
„Podobné niečo sa stalo po roku 135 aj s jaskyňou Ježišovho narodenia v Betleheme, cisár Hadrián dal vysadiť v jej areáli posvätný háj Adonisovi. Jeho hanebné konanie paradoxne pomohlo uchovať presnú lokalitu pamätných miest Ježišovho príchodu a odchodu z tohto sveta,“ tvrdí Jančovič.
Minulý rok špičkoví archeológovia rekonštruovali malú kaplnku nad hrobom Ježiša a na krátky čas skúmali aj hrobku samotnú. Pod mramorovou doskou našli originálny vápencový výstupok, teda pohrebné lôžko. Výsledky vedeckých výskumov dokazujú, že kaplnka a hrobka v jej vnútri sú tie isté, na ktoré odkazujú Rimania ako na miesto posledného odpočinku Ježiša.
Archeologické dôkazy?
Petrov dom: Jeden z najväčších objavov, ktorý sa v 20. storočí podaril archeológom pátrajúcim po historickom Ježišovi. Tí v 70. rokoch pod pozostatkami byzantského kostola odkryli zvyšky obydlia z prvého storočia nášho letopočtu. Bol to pre nich dôkaz, že sa zo súkromného domu stalo uctievané miesto. Toto obydlie sa považuje za Petrov dom, kde Ježiš často býval hosťom.
Na omietkovej stene sa našli nápisy „Ježiš“ a „Peter“ a našli sa tu aj mince z Herodesovej doby či rybárske náčinie. Práve v Kafarnaume sa Kristus prvýkrát stretol s rybármi, ktorí sa stali jeho apoštolmi. Strávil tu veľa času a vykonal tu mnoho zázrakov.
V archeologickej lokalite Kafarnaum bola objavená honosná synagóga, ktorá patrí medzi najstaršie na svete. Predpokladá sa, že synagóga bola postavená vo štvrtom storočí, ale základy sú už z prvého storočia.
Synagóga v Kafarnaume
Ďalšie archeologické objavy podporujúce Bibliu
Existencia Ježiša Krista sa však dá podporiť aj inými archeologickými nálezmi. „Napríklad nálezy Petrovho domu a synagógy v Kafarnaume, dom Márie v Nazarete, rituálne bazény Siloe a Betsata v Jeruzaleme dotvárajú obraz o historickej činnosti Ježiša,” vymenúva biblista.
Každý rok pribúdajú nové nálezy a nápovedy, ktoré prepožičiavajú dôveryhodnosť slovám evanjelií. Významný americký archeológ William Foxwell Albright povedal: „Objav za objavom overuje presnosť nespočetných podrobností a prispieva k rastúcemu uznávaniu hodnoty Biblie ako historického prameňa.“ Skeptici napriek tomu tvrdia, že žiadny z týchto objavov nemá charakter nepriestrelného dôkazu.
Pre veriacich má táto honba za dôkazmi o skutočnej existencii Ježiša iba malý význam. Dostatočným svedectvom je ich viera.
Názory a interpretácie
Niektorí ľudia hovoria, že Ježišove príbehy a výroky sú iba vymyslené. Historici však tvrdia, že o Ježišovej existencii niet pochýb, a to z dvoch dôvodov: vzhľadom na vedeckú spoľahlivosť spisov o Ježišovi a na reakciu Ježišových nasledovníkov.
Vedecká spoľahlivosť spisov o Ježišovi
Zo starovekých rukopisov, ktoré máme dnes k dispozícii, je drvivá väčšina práve o Ježišovi. Na týchto zdrojoch je zaujímavé, že boli zapísané krátko po Ježišovej smrti. Otázka, či Ježiš skutočne žil, úzko súvisí s tým, či je Biblia pravdivá. Existuje mnoho vedeckých dôvodov, prečo brať ich spoľahlivosť vážne.
Odpoveď Ježišových nasledovníkov
Ježišove radikálne posolstvo a tvrdenie, že vstal z mŕtvych, sa dajú spochybniť. Ale ako píše apoštol Ján, v čase písania evanjelií žilo ešte veľa ľudí, ktorí mohli tieto príbehy potvrdiť. Kto by si vymýšľal udalosti a detaily, keby ich mohlo množstvo ľudí okamžite vyvrátiť?
Za šírenie správy o Ježišovom vzkriesení navyše mnohí jeho nasledovníci zaplatili vlastným životom. Napriek krutému mučeniu svoje svedectvo nezmenili ani o desiatky rokov neskôr! Klamstvá ľudia šíria, len keď im to vyhovuje, no sotva by bol niekto ochotný za nejakú lož položiť svoj život.
Ukrižovanie Ježiša Krista
Ukrižovanie Ježiša Krista je jednou z najvýznamnejších udalostí v histórii kresťanstva. Hoci evanjeliá poskytujú podrobný opis jeho utrpenia a smrti, existujú aj iné historické a archeologické dôkazy, ktoré potvrdzujú túto udalosť. Pozrime sa na niektoré z týchto dôkazov a faktov.
Michelangelo - Ukrižovanie Krista
Spôsob ukrižovania
Spôsob ukrižovania závisel aj od spoločenského postavenia obete a od zločinu, kvôli ktorému nešťastníka odsúdili. „Zachované dôkazy však svedčia o tom, že odsúdencov upevňovali na kríž v najrozličnejších pozíciách a rôznymi prostriedkami,“ hovorí Piers Mitchell, jeden z autorov príspevku. Ramená kríža nemuseli byť v 90-stupňovom uhle a obeť mohli naň zavesiť aj dolu hlavou - ako sa to stalo apoštolovi sv. Petrovi.
Bolo viacero spôsobov, ako sa mohla vykonať poprava ukrižovaním. Najprv bol odsúdený zbičovaný. Je potrebné pripomenúť, že bičovanie bolo také brutálne, že viacerí neprežili ani tento predstupeň popravy. Potom bol odsúdený prinútený niesť horizontálnu časť kríža (latinsky patibulum) na popravisko. Ani tu sa neprejavovalo milosrdenstvo, skôr naopak. Sú známe prípady, že rímski vojaci týrali obete vytrhnutím jazyka, vypichnutím očí a podobne.
Na mieste ukrižovania bola pripravená vertikálna časť kríža, pevne zasadená do zeme. Tam sa odsúdený vyzliekol donaha a vojaci ho pribili alebo uviazali na zápästiach na patibulum. V tomto momente už išlo o kríž, na ktorom bol zločinec pribitý aspoň troma klincami - dvoma na rukách a jedným alebo dvoma na nohách. Ruky sa priklincovali skôr cez zápästia ako cez dlane. Pod chrbtom mohol byť na kríži výčnelok, na ktorom mohol ukrižovaný nájsť chvíľkovú oporu.
Popri nesmiernej fyzickej bolesti bývali obete vystavené aj výsmechu a ponižovaniu od vojakova kohokoľvek v blízkosti. Kameňovanie a opľúvanie neboli zriedkavosťou. Smrť prichádzala niekedy rýchlo, po minútach alebo hodinách, inokedy pomaly, po troch alebo štyroch dňoch. Sú známe prípady, že odsúdenci vydržali aj deväť dní. Krvácanie a nedostatok tekutín spôsobovali dehydratáciu. Dá sa povedať, že človek na kríži sa pomaly dusil.
Podoby krížov
Podoba krížov sa prispôsobovala spôsobu popravy. Niektorí boli ukrižovaní dole hlavou, iní len na stromy alebo stĺpy. Počas vojenských výprav alebo obliehania nebol dostatok času na výrobu krížov, a tak sa použila len vertikálna časť, zvaná gibbet. Kríž v tvare písmena T bol zvaný crux commisa. Najčastejším materiálom kríža bolo zrejme drevo ako najlacnejšia dostupná surovina.
Rôzne typy krížov
Relikvie spojené s ukrižovaním
Existuje mnoho svätých relikvií spojených so životom Ježiša Krista. Mnohé boli objavené pred storočiami a vystavené. Niektoré nie sú vystavené, ale stále sú dobre známe.
- Turínske plátno: Turínske plátno je najznámejšou relikviou Ježiša a jedným z, ak nie najštudovanejším artefaktom v histórii ľudstva. Veriaci tvrdia, že rubáš je látka umiestnená na tele Ježiša Krista v čase jeho pohrebu a že obraz tváre je Svätá Ježišova tvár.
- Svätá kopija: Svätá kopija (tiež známa ako Kopija osudu, Svätá kopija, Longinova kopija, Longinova kopija alebo Kristova kopija) je meno pre kopiju, ktorá prebodla Ježišov bok, keď visel na kríži v Jánovom rozprávaní o ukrižovaní.
- Pravý kríž: V kresťanskej tradícii sa Pravý kríž vzťahuje na skutočný kríž použitý pri ukrižovaní Ježiša. Dnes sa mnohé fragmenty dreva považujú za relikvie pravého kríža, no vo väčšine prípadov je ťažké určiť ich pravosť.
- Svätá tŕňová koruna: Medzi relikvie utrpenia prezentované v Notre-Dame v Paríži patrí kúsok kríža, ktorý bol uložený v Ríme a odovzdaný svätou Helenou, matkou cisára Konštantína, klinec umučenia a Svätá tŕňová koruna. Z týchto relikvií je tŕňová koruna bezpochyby najvzácnejšia a najuctievanejšia.
- Svätá tunika Krista: Hovorí sa, že svätú tuniku Krista nosil Ježiš počas alebo krátko pred svojím ukrižovaním. Uchováva sa v katedrále v Trieri v Nemecku.
- Sudarium of Oviedo: Sudarium of Oviedo je krvou zafarbená látka, ktorá sa tvrdí, že je to látka omotaná okolo hlavy Ježiša Krista po jeho smrti, ako sa uvádza v Jánovom evanjeliu.
- Veronikina šatka: O Veronikinej šatke, ktorou podľa legendy utierala pot z Ježišovho čela, keď niesol kríž, sa tiež hovorí, že nesie podobu Kristovej tváre.
Turínske plátno