Akcia P, známa aj ako Akcia Pravoslavizácia, bola komunistami riadená likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Išlo o zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a vierovyznania a ich nahradenie pravoslávnou cirkvou a náboženstvom. Zasiahla viac ako 225-tisíc ľudí hlásiacich sa ku gréckokatolíckej viere v Prešovskom a Košickom kraji.
Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.
Poštátnili sa školy, vyvlastnil sa cirkevný majetok a zlikvidovali sa kláštory. Štát prerušil vzťahy so Svätou stolicou. Mnohí kňazi a biskupi boli uväznení a internovaní do táborov. Tieto roky boli poznačené zatýkaním, väzením, mučením a rokmi proticirkevných procesov.
Podstatné zmeny v spoločenskom systéme po novembri 1989 umožnili, aby sa výskum v oblasti najnovších dejín zameral aj na niektoré problémy týkajúce sa obdobia zavádzania komunistického režimu v Československu.
Jednou z takýchto otázok, ktoré boli celé desaťročia veľmi dôsledne tabuizované, bola aj tzv. Akcia P, ktorá sa uskutočnila hneď začiatkom päťdesiatych rokov, pričom de facto znamenala nelegitímne likvidovanie jedného mnohotisícového náboženského spoločenstva. Spôsoby a formy, akými sa všetko odohralo, v mnohom pripomínal netolerantnú dávnu minulosť.
Biskup Pavol Peter Gojdič, jedna z obetí Akcie P
Komunisti si na ňu trúfli ako na žiadnu inú z cirkví - na 18 rokov ju natvrdo zrušili, duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu.
Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate.
Akcia P bola premyslená a systematická, podieľali sa na nej vysokí štátni úradníci, no tiež tí, ktorí mali k veriacim najbližšie - samotní duchovní. Desiatky cirkevných predstaviteľov sa odmietli podriadiť vôli mocných. Za odpor zaplatili slobodou či dokonca životom. Vo väzení zažili fyzické a psychické mučenie. Skutočne rehabilitovaní boli až po oslobodzujúcom roku 1989.
Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Stalo sa tak vo veľkej sále hotela Čierny orol v Prešove na takzvanom Prešovskom Sobore. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Prečo práve gréckokatolíci?
Na otázku, prečo sa komunisti rozhodli tvrdo a okato zakročiť voči gréckokatolíkom, existuje viacero odpovedí. Súvisia s pozíciou tejto cirkvi v rámci Československa aj s jej samotnými predstaviteľmi.
Ako píše Jozef Coranič v publikácii Cirkev v okovách totalitného režimu , komunisti videli v Akcii P príležitosť demonštrovať silu a zároveň prispieť k rozvratu a oslabeniu katolíckej cirkvi ako takej. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti.
K zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi prispela jej „podobnosť“ s pravoslávím. Z laického a nezainteresovaného pohľadu je jediným výrazným rozdielom uznávanie, respektíve neuznávanie pápeža. Zatiaľ čo pre gréckokatolíkov je najvyšším predstaviteľom rímsky pápež, pre pravoslávnych je to ekumenický patriarcha. Komunisti tak chceli dosiahnuť „bezbolestný“ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej s cieľom oslabiť vplyv Vatikánu.
Pravoslávna cirkev bola navyše oproti gréckokatolíckej v inej pozícii aj vo vzťahu k centru ZSSR - k Moskve. Štátna moc v Rusku jej ešte pred rokom 1950 ponúkla pomoc a spoluprácu, za ktorú očakávala protislužby. Vtedajší patriarcha Alexej sa nechal zviesť vidinou rozšírenia vplyvu, avšak neuvedomoval si, že komunsiti chcú zlikvidovať všetky cirkvi a pravoslávie využijú iba ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa.
„Moskva tretí a posledný Rím,“ aj toto starobylé heslo podľa autora knihy Dejiny gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 - 1989 Petra Šturáka ilustrovalo ciele, ktoré vyzerali pre pravoslávnych napohľad lákavo. A tak sa vytvorila dokonalá pôda pre expandovanie náboženstva, ktoré bolo dočasne schodnou cestou aj pre komunistov.
Prepracované štruktúry
Hlavným brojičom proti akejkoľvek cirkvi bola na našom území predovšetkým Komunistická strana Slovenska. Spolu s Komunistickou stranou Československa riadili všetky akcie namierené proti cirkvám.
Znak Komunistickej strany Československa
Ústredný výbor KSČ nenechal nič na náhodu a na zničenie jedného zo svojich „strašiakov“ zriadil prepracované štruktúry. Špeciálne na účel boja proti cirkvám vznikla 25. apríla 1949 takzvaná „cirkevná šestka“ v zložení Alexej Čepička, Vladimír Clementis, Viliam Široký, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych a Václav Kopecký. Chápadlá úradu siahali až na krajské a okresné výbory, kde boli zriadené špeciálne útvary.
V rámci parlamentných štruktúr (Národné zhromaždenie) fungovali na úrovni krajov a okresov cirkevné referáty. Celému kolosu úradov pomáhali aj orgány ministerstva vnútra, školy, osvetové zariadenia a v neposlednom rade médiá. Tlač, rozhlas a televízia boli dôležitým prostriedkom šírenia rozsiahlej agitačnej kampane, ktorá propagovala výhody prechodu na pravoslávie. Vydávali časopis Svet pravoslávia, Sprisahanie proti republike či mnohé iné brožúry.
Všetky tieto aktivity boli súčasťou dôkladnej prípravy na „deň D“, keď mala byť gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná. Najprv však bolo treba pripraviť obyčajný ľud aj duchovných a rehoľníkov.
Už začiatkom roka 1950 došlo k preberaniu gréckokatolíckych kostolov pravoslávnymi vo viacerých obciach. Patrili medzi ne Olšinkovo, Stakčín, Jalová, Vyšná Jedľová, Nižná Dubová, Dubová, Nižné a Vyšné Mirošovo, Hutka, Nižná a Vyšná Polianka, Varadka.
Okázalá návšteva
Demonštráciou a zároveň upevnením plánu Akcie P bola návšteva delegácie z Moskvy na čele s metropolitom Nikolajom. Dobové záznamy uvádzajú, že v Čiernej nad Tisou ich 31. januára 1950 vítali zástupcovia štátneho cirkevného úradu z Prahy a Bratislavy, zástupca sovietskeho veľvyslanca, zástupcovia pravoslávnej cirkvi, predseda KNV v Košiciach a v mene Slovenskej národnej rady Ivan Roháľ-Iľkiv, ktorý patril medzi hlavných protagonistov Akcie P.
Delegácia sa presunula do Prahy, kde sa stretli s vtedajším predsedom vlády Antonínom Zápotockým, so šéfom Národného zhromaždenia Oldřichom Johnom a s viacerými ministrami. Na počesť vzácnej návštevy sa konali rôzne odborné prednášky a recepcie. V Olomouci slávnostne vysvätili archimandritu Čestmíra (pravoslávneho rehoľníka, ktorý bol zároveň kňazom).
Nasledovala návšteva Bratislavy, Košíc a Prešova, kde slávnostne vysvätili pravoslávneho biskupa Alexeja. Atmosfére veľkoleposti dopomohla „manifestácia obrany mieru“, ktorá zaplnila ulice Prešova desiatkami transparentov s nápismi: „Sláva Ruskej vlasteneckej pravoslávnej cirkvi!“ či: „So Stalinom za mier, socializmus a šťastie nášho ľudu!“
Prvý pokus nevyšiel
Na schôdzach KSČ sa po vyprevadení moskovských súdruhov začal črtať konkrétny plán. Z iniciatívy Krajského výboru KSS v Prešove vznikol 18. apríla 1950 Ústredný výbor pre návrat k pravosláviu pri Ukrajinskej národnej rade, ktorý mal byť akýmsi občianskym hnutím a postupne si vybudoval štruktúry na okresnej aj miestnej úrovni.
Snahou mocných bolo priblížiť sa bežným veriacim a presvedčiť ich, aby dobrovoľne zmenili vierovyznanie. Neraz boli iniciátori presviedčania do kampane nútení a úlohy plnili, pretože ich komunisti vydierali. Medzi ich povinnosti patrilo aj zapisovanie osôb, ktoré odmietali prejsť na pravoslávie alebo proti akcii aktívne vystupovali.
Popri rozsiahlej kampani sa črtal jasný plán dvoch snemov - takzvaného malého a veľkého soboru, na ktorých by sa gréckokatolícka cirkev definitívne zrušila. Prvý z nich sa konal 24. apríla 1950 vo Vyšných Ružbachoch. Iniciátori akcie si chceli najprv dohodnúť realizačný plán. Malého soboru sa zúčastnili predstavitelia Úradu pre veci cirkevné aj Ukrajinskej národnej rady. Predsedom schôdze bol Ivan Roháľ-Iľkiv. Prítomní boli aj gréckokatolícki kňazi, ktorí súhlasili s prechodom na pravoslávie. Avšak priamo na mieste vyslovili ideu o vytvorení gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bude proti Vatikánu. Táto požiadavka narušila priebeh celého snemu a Iľkiv nemohol pokračovať podľa pripraveného scenára.
Definitívny koniec
Po fiasku v Ružbachoch nechceli mocní nechať nič na náhodu. Na veľkom sobore sa malo definitívne rozhodnúť a zlyhanie nepripadalo do úvahy. Snem sa konal 28. apríla 1950 v prešovskom hoteli Čierny orol, kde dnes sídli mestské PKO.
Dobové záznamy sa líšia, pravdepodobne sa ho zúčastnilo od 620 do 820 ľudí a iba minimum tvorili gréckokatolícki kňazi. Nechýbali vrcholoví štátni predstavitelia, ale aj laická verejnosť - gréckokatolícki veriaci, no aj príslušníci iných náboženstiev či ateisti. Snem mal jasný program, ktorý zahŕňal prejavy oslavujúce pravoslávie a haniace Vatikán, diskusiu a voľbu návrhovej komisie. Prítomní prijali štvorbodové uznesenie a schválili pripravený manifest. Gréckokatolícka cirkev bola nimi de facto postavená mimo zákona a veriaci sa automaticky stali pravoslávnymi.
Nútené práce, väzenie aj mučenie
Ešte počas konania soboru mocní zadržali prešovského biskupa Pavla Gojdiča. Pre komunistov bol hrozbou, pretože voči prechodu na pravoslávie vyjadril jasne negatívny postoj a apeloval aj na veriacich. Po internácii vo viacerých kláštoroch ho nakoniec v roku 1951 odsúdili za vlastizradu na doživotie.
Ďalším z odsúdených bol jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý dostal miernejší trest - 15-ročné väzenie. Obaja si za mrežami prešli mučením a zlým zaobchádzaním, hladovali, žili v chladných celách a neraz sa dostali na dno svojich fyzických síl.
Na Slovensku pôsobilo okrem prešovského biskupa, pomocného biskupa a generálneho vikára Mukačevskej apoštolskej administratúry ďalších 328 kňazov. Dostupné štatistiky jasne demonštrujú, aký postoj mali voči Prešovskému soboru - prestúpilo iba 45 z nich, poväčšine zohrával veľkú úlohu strach z väzenia či iných postihov. Zvyšných 238 duchovných sa postavilo k likvidácii cirkvi negatívne, čím sa pre mnohých z nich začalo peklo.
Komunisti odpor neakceptovali a rozhodli sa s neúhlasiacimi porátať po svojom - odsun, nútené práce aj väzenie. Kňazi, neraz s celými rodinami, museli opustiť domovské farnosti a odísť stovky kilometrov ďaleko, kde pracovali v priemyselných továrňach aj na poliach. Peter Šturák v knihe Dejiny gréckokatolíckej cirkvi Slovensku v rokoch 1945 - 1989 sprostredkúva výpovede kňazov o strastiach, ktoré na nich po vyjadrení nesúhlasu s akciou čakali.
Príkladom je úryvok z listu dekana Pavla Spišiaka o tom, ako ho príslušníci štátnych zložiek zatkli: „O polnoci 15. augusta 1951 vtrhla skupina Štátnej bezpečnosti, vylomila dvere na fare, vrhli na mňa bezbranného, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade. Vyšetrovatelia ma bili, vyhrážali sa, že ak nepodpíšem schizmu, pôjdem do Jáchymova a na Sibír.“
Súdny proces s biskupom Gojdičom
Obdobie nádeje a obnovy
Demokratizačným procesom v roku 1968 začali prenikať pre cirkev lúče nádeje, zvlášť pre Gréckokatolícku cirkev, ktorá bola už osemnásty rok v ilegalite. Nastáva prelom v politickom, spoločenskom, ale i náboženskom živote.
V Prahe bol 1.- 5. apríla prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval nemarxistické formulácie o úlohe strany a socialistického štátu. Prvé ešte nesmelé hlasy volajúce po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa objavili v ukrajinskej tlači na východnom Slovensku v prvej polovici marca 1968.
Tento prelom v spoločnosti využil aj biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol ešte pod policajným dozorom v interačnom tábore - kláštore v Oseku v Čechách. Dňa 19. marca 1968 sa obrátil na Národné zhromaždenie, v ktorom upozornil na situáciu Gréckokatolíckej cirkvi ako dôsledok hrubého porušovania zákonnosti a občianských práv. Veď vláda, ktorej povinnosťou bolo chrániť ústavou zaručené práva, uznala platnosť "Soboru" v roku 1950.
Dňa 10. apríla 1968 sa konala v Košiciach schôdza gréckokatolíckeho duchovenstva za účasti 133 kňazov a rehoľníkov z celého Československa. Na tomto fóre prečítali aj list Ladislava Holdoša, ako svedectvo korunného svedka v nezákonnom postupe štátnych orgánov v roku 1950. Cieľom stretnutia bolo posúdiť situáciu, zvoliť Akčný výbor a sformovať požiadavky.
V prijatej rezolúcii privítali demokratizačný proces, poukázali na nezákonný postup voči Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a vyhlásili Prešovský "sobor" za neplatný, lebo ho organizovali v rozpore s právnymi a cirkevnými normami. Žiadali, aby štátne orgány vydali vyhlásenie, že Gréckokatolícka cirkev v Československu nie je zrušená a že gréckokatolíci sa môžu slobodne hlásiť k viere svojich otcov.
Po vydaní tejto rezolúcie, začal štát rokovať so zástupcami Pravoslávnej a Gréckokatolíckej cirkvi. Štát očakával od Pravoslávnej cirkvi návrh na riešenie danej situácie. Zástupcovia Pravoslávnej cirkvi protestovali s tým, že gréckokatolíci sa ujímajú chrámov a fár a vyjadrili ochotu rokovať zo zástupcami Gréckokatolíckej cirkvi, ale za základ sa podľa nich mal brať stav terajší, nie pred 28. aprílom 1950. Pravoslávni činitelia boli ochotní rokovať, ale nemali s kým. Vznikla situácia, v ktorej akoby si obidve cirkvi vymenili miesta v porovnaní s rokom 1950.
Po nepokojoch vo Východoslovenskom kraji, keď sa veriaci zmocňovali svojho majetku, ktorý im pred päťdesiatym rokom patril, sa už vláda musela pustiť do riešenia otázky Gréckokatolíckej cirkvi. Výsledkom bolo uznesenie č. 205 o povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi a nariadenie vlády č. 70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení štátom. Týmto nariadením bola Gréckokatolícka cirkev opäť „zlegalizovaná" po svojom 18 ročnom zlikvidovaní.
Od 13. júna 1968 mohli už kňazi verejne účinkovať a ich radosť bola nesmierna a neopakovateľná. Táto radosť však netrvala pridlho. Prišiel 21. august 1968. Tento zabrzdil mnoho, ba hrozilo opätovné likvidovanie Gréckokatolíckej cirkvi. Po tomto dni sa už štát veľmi nestaral do problémov cirkvi, ale ponechal si aj naďalej riadenie duchovných. Kto chcel aktívne pracovať vo farnosti, musel mať štátny súhlas. Dokonca sa musel štátu prispôsobovať aj Vatikán.
O tom, že štát nemal záujem o cirkvi svedčí aj fakt, že po smrti biskupa Vasiľa Hopku v roku 1976, neriešili otázku biskupa aj napriek návrhom Vatikánu. Spomenieme tu aj príklad odovzdávania chrámov. Napriek tomu štátne orgány farskú budovu a jeden z dvoch chrámov pridelili pravoslávnym.
Podobné stavy prinavracania chrámov a farských budov trvali až do roku 1990.
V otázke pravoslávnych so môžeme všimnúť fakt, že keď pred rokom 1968 mala pravoslávna cirkev vyše 200 kňazov, v roku 1970 ich zostalo len 98. Katolícka cirkev spolu s inými náboženskými spoločnosťami aj v tomto období znovu trpia kruté a zákerné prenasledovanie, aké ešte naše dejiny do 50 - tych rokov nepoznali.
Majetkové vyrovnanie a súčasnosť
Rok 1950 môžem nazvať krížovou cestou, ukrižovaním a uložením do hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1968 sa dá nazvať odvalením kameňa od hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1990 nazveme vzkriesením Gréckokatolíckej cirkvi.
Vo voľbách v roku 1990 presvedčivo zvíťazila opozícia, ktorá tým preberala zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny. Do popredia vystúpila národnostná a sociálna otázka. Uznesenie č. 70/1968 Zb. z 13. júna 1968 nevytvorilo dostatočné predpoklady na nápravu krívd, ktoré postihli gréckokatolíkov v predchádzajúcich troch desaťročiach. Nový deň pre gréckokatolíkov svitol 29. mája 1990, kedy predsedníctvo Slovenskej národnej rady prijalo zákonné opatrenie č. 211 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou.
Teda až zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. v 3§ oficiálne zrušilo výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1 o prevode nehnuteľného majetku bývalej Gréckokatolíckej cirkvi. Ďalej § 3 zrušil § 2 a 3 vládneho nariadenia č. 70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1950 | Oficiálny zákaz Gréckokatolíckej cirkvi |
| 1968 | Obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi |
| 1990 | Zákonné opatrenie o usporiadaní majetkových vzťahov |
Pravoslávna cirkev za pomoci štátu si majetok gréckokatolíckej cirkvi „privlastnila" za jeden deň (výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1). Je na škodu, že za jeden deň sa tento majetok nemohol vrátiť späť. Svedčia o tom dohody, ktoré museli nasledovať po zákonnom opatrení č. 211/1990 Zb.
Prvá dohoda bola uzavretá dňa 5. mája 1992 na Úrade vlády SR medzi vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR JUDr. Jánom Čarnogurským a Pravoslávnym arcibiskupským úradom Prešov, zastúpením arcibiskupom Prešovským ThDr. Nikolajom o postupnom odovzdávaní kostolov Gréckokatolíckej cirkvi v Prešove. Medzi zásadné body dohody patrilo odovzdanie kostolov v 30. obciach do 31. 5. 1992, kostolov v 10. obciach do 30. 6. 1992 a farské budovy, ktoré sú vlastníctvom Gréckokatolíckej cirkvi. Zaujímavé je, že vláda SR má podľa druhého bodu poskytnúť arcibiskupskému úradu pravoslávnej cirkvi mimoriadnu dotáciu vo výške 48,5 mil. Kčs.
Dodatok k dohode z 5.5.1992 bol podpísaný 30. Dodatok pojednáva o 16 obciach, v ktorých sa kostoly majú odovzdať na základe tohoto dodatku. (Vláda SR uznesením z 13.10.1992 č.777/92, uložila ministrovi financií uvoľniť finančné prostriedky vo výške 18,5 mil. Piaty bod hovorí o termíne odovzdania kostolov, aby sa celá akcia skončila do 30.
Druhá dohoda bola o postupnom odovzdávaní kostolov a farských budov v Slovenskej republike v obciach, patriacich do pravoslávnej michalovskej eparchie, uzavretá dňa 18.2.1993. V tejto dohode sa eparchiálna rada pravoslávnej cirkvi v Michalovciach zaviazala, že štátnej správe odovzdá do 20.3.1993 kostoly v 12 obciach a farské budovy do 31.5.1993. Táto dohoda bola podpísaná medzi predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, arcibiskupom prešovským a Slovenska Nikolajom a biskupom michalovským Jánom.
Rámcová dohoda prijatá dňom uznesenia vlády SR č. 507/1995 Zb. Ďalšie dva chrámy sa majú vrátiť Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Pravoslávna cirkev vráti v okrese Svidník 3 farské budovy gréckokatolíckej cirkvi. V okrese Michalovce v dvoch obciach poskytne vláda SR Gréckokatolíckemu biskupskému úradu v Prešove finančné prostriedky na rekonštrukciu odovzdaných, značne poškodených farských budov.
Aj napriek týmto dohodám neboli do roku 2000 vyriešené chrámy v 5 obciach. V Bratislave 20.decembra 2000 bolo podpísané slávnostné vyhlásenie o ukončení vysporiadania majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 211/1990 Zb.
Toto vyhlásenie bolo podpísané medzi: Pravoslávnou cirkvou, zastúpenou Nikolajom, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska a Jánom, biskupom michalovským, Gréckokatolíckou cirkvou, zastúpenou prešovským diecéznym biskupom Mons. Jánom Hirkom a košickým apoštolským exarchom - biskupom, Mons. Milanom Chauturom a vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR, p.
„Pravoslávna cirkev a Gréckokatolícka cirkev sa zaväzujú, že po splnení obsahu článku 2 tejto dohody nebudú požadovať ďalšie finančné prostriedky od vlády SR v súvislosti so zákonným opatrením Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., zdržia sa právnych úkonov smerujúcich k vymáhaniu finančných prostriedkov od druhej cirkvi, zastavia prebiehajúce súdne konania vo veciach majetkoprávneho vysporiadania v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č.
Verme, že aj toto vyhlásenie napomôže k hlbšiemu dialógu na poli ekumenickom medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou.tags: #akcia #p #pravoslavie #operation #p