V prvom čítaní omše nachádzame úryvok z Genezis, v ktorom Abrahám prosí za spravodlivých v Sodome a Gomore. Tento dialóg je jednou z najdojímavejších stránok Starého zákona. Pán sa chystá zničiť mesto, ktoré je ponorené do hriechu. Ale patriarcha, v tóne zároveň úctivom a plnom dôvery, trvá na svojej prosbe o milosrdenstvo s rastúcou smelosťou, ako keby sa vtláčal do Božieho srdca, aby preskúmal jeho súcit a zároveň ho vyvolal. Už v Starom zákone je podstatou modlitby toto: človek sa nachádza medzi dobrom a zlom, hriechom a vinou, spravodlivosťou a Božím milosrdenstvom a podnecuje Pána, aby odpustil alebo udelil svoje dary.
Tento príhovor má v sebe tajomstvo: na jednej strane je pravda, že naše prosby nemôžu zmeniť Boha, ktorý je nekonečne dokonalý; na druhej strane však Pán, keď uzavrel zmluvu s ľuďmi, chcel sa v istom zmysle stať zraniteľným: nie sú mu cudzie ani ľahostajné naše prosby, ale z lásky k nám nám dal moc pohnúť jeho srdcom, aby nám udelil to, o čo prosíme, alebo aby zmiernil trest, ktorý si zaslúžime. To vidíme mnohokrát, keď patriarchovia orodujú za vyvolený ľud.
V evanjeliu Ježiš preberá tento spôsob modlitby plný dôvery, ale zdokonaľuje ho rozhodujúcou novinkou. Keď Ho apoštoli prosia, aby ich naučil modliť sa, Pán im dáva najavo, že prvou podmienkou modlitby je oslovovať Boha „Otče“, cítiť sa ako jeho deti. Prví kresťania boli hlboko presvedčení, že sa môžu obracať na Boha ako milované deti. Dobrým príkladom toho je výkrik, ktorý unikol apoštolovi svätému Jánovi v jeho prvom liste: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme (1 Jn 3, 1)”[1].
SVÄTÝ LUKÁŠ uvádza, že apoštoli sa Ježiša opýtali, ako sa majú modliť, keď Ho videli modliť sa „na istom mieste“ (Lk 11, 1), ktoré veľmi staré tradície umiestňujú na vrchol Olivovej hory. Pri rozjímaní nad touto scénou z evanjelia zakladateľ Opus Dei usúdil, že aj v našom prípade, keď v rôznych etapách nášho života túžime po autentickom živote modlitby, je to sám Pán, kto nás naučí modliť sa plodne: „Obráť sa na Ježiša tak, ako sa naňho obracali jeho učeníci: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1) (...) Nevynašiel som nič nového, keď som za ten čas svojej kňazskej služby túto radu neustále opakoval. Je z Písma svätého, tam som si ju osvojil: Pane, veď ja s tebou vôbec neviem komunikovať! Pane, nauč nás modliť sa! A ihneď prichádza láskyplne na pomoc svetlo, oheň a mocné vanutie Ducha Svätého, ktorý je tým, kto zapaľuje plamene a robí ich schopnými roznietiť veľké ohne lásky“[2].
Otčenáš je hlavná modlitba kresťana. Keď ju učil apoštolov, „Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako v každej ústnej modlitbe, Duch Svätý prostredníctvom Božieho slova učí Božie deti rozprávať sa so svojím Otcom. Ježiš nás neučí len slová synovskej modlitby, ale dáva nám aj Ducha, ktorým sa tieto slová stávajú v nás duchom a životom (Jn 6, 63). Ba čo viac: dôkazom a podmienkou našej synovskej modlitby je to, že Otec poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: ‚Abba, Otče‘(Gal 4,6)“[3].
Jedným zo spôsobov, ako často uvažovať o našom Božom synovstve, ktorý svätý Josemaría žil a odporúčal, je vziať si túto modlitbu do osobného rozjímania, aby nám pomohla byť kontemplatívnymi: „Začínaš: Otče. A na chvíľu sa zamysli nad tým, čo znamená toto slovo. Premýšľaš o tom, čo pre teba znamená tvoj otec, a že okrem tohto pozemského otca máš ešte jedného v nebi: Boha. A napĺňa ťa svätá hrdosť. Otče náš. Nie je len tvoj: je náš, všetkých. Potom si bratom všetkých ostatných stvorení na zemi. Preto musíš milovať ľudí, musíš im pomáhať, aby boli dobrými deťmi Božími, lebo všetci spolu tvoríme rodinu nášho Otca v nebi. Ktorý si na nebesiach... A hneď si spomenieš, čo si ma počul povedať: že je aj v svätostánku a v našej duši v milosti...“[4].
PO TOM, ČO NÁM ODOVZDAL Otčenáš, Lukáš uvádza podobenstvo, ktoré povedal Pán, aby nás povzbudil k dôvernej a vytrvalej modlitbe. Krátky príbeh je pomerne malebný. Dej sa odohráva v dome vtedajšej Palestíny, ktorý pozostával z jednej miestnosti, kde sa večer rozložili rohože, aby v nich mohla spať celá rodina. Keď už všetci ležia, zrazu príde priateľ, zaklope na dvere a požiada o tri bochníky chleba, pravdepodobne všetkých zobudiac. Otec rodiny nedokáže skryť svoje rozčarovanie a upozorňuje ho, že jeho žiadosť je nevhodná. Ježiš však dodáva: „Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 8-9).
Svätý Gregor Veľký sa domnieval, že hoci Boh dokonale pozná naše potreby v každom okamihu, „chce, aby sme ho prosili, chce, aby sme naňho naliehali, chce, aby sme si ho získali určitou neustúpivosťou“[5]. A svätý Augustín učil, že Pán chce viac udeliť svoje milosrdenstvo, ako my ho prijať[6]. Preto radil: „Volaj svojou modlitbou k Pánovi, u ktorého odpočíva jeho rodina, pros ho, naliehaj na neho. On vstane a dá ti, ale nie preto, že ho premôže tvoja neodbytnosť, ako v podobenstve o priateľovi. On ti chce dať (...). A odkladá ti to, čo ti chce dať, aby si to, keď ti to odkladá, túžil ešte viac, aby ti to, keby ti to dal hneď, nepripadalo ako niečo bezcenné“[7].
Modlitba je vždy účinná. Hoci nám Pán nie vždy hneď dá to, o čo Ho prosíme, modlitba nám pomáha udržiavať a prehlbovať naše priateľstvo s Ním, vkladať svoju dôveru do Boha, lebo sme si istí, že nás miluje a počúva nás. „Modlitba vždy mení skutočnosť, vždy. Ak sa veci okolo nás nemenia, aspoň my sa meníme, meníme svoje srdce (...). Modliť sa je už teraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom“[8]. Je pravda, že niekedy musíme naďalej žiť v neistote, bez toho, aby sme dostali to, o čo prosíme, ale tak nás Pán sprevádza bližšie v našich potrebách a predovšetkým vieme, že na konci života modlitby nás čaká dobrý Otec s otvorenou náručou. „Nech nám Pán Ježiš dá milosť pochopiť, že modlitba dojme srdce Boha, milosrdného Otca, ktorý nás miluje a dáva nám svojho Svätého Ducha; a nech nám Panna Mária pomáha byť mužmi a ženami modlitby a dôverovať v dobrotu Pána, ktorý nás vždy počúva“[9].
[1] Lucas Buch, Nové horizonty, bod 6.
[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 244.
[3] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2766.
[4] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 27-X-1972.
[5] Svätý Gregor Veľký, Komentár k Žalmom, 8, 2.
[6] Porov.
Vtelením Božieho Slova dejiny modlitby poznávajú zásadný obrat. Ježiš je definitívny návrh lásky Otca a súčasne plná a neodvolateľná odpoveď človeka na božské očakávania. Ako ich, tak aj nás Ježiš „učí”. Robí to predovšetkým príkladom. Ako nespomenúť dojímavú modlitbu, ktorou sa obracia k Otcovi už v prvej chvíli vtelenia? „Keď prichádza na svet, hovorí: Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. .. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam - vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože” (Hebr. Postupne v Kristovom živote niet významnej chvíle, ktorá by nebola sprevádzaná modlitbou. Na začiatku svojho verejného poslania, Duch Svätý zostúpil na neho, „keď bol pokrstený a modlil sa” (Lk 3,21 n.). Od evanjelistu Marka sa dozvedáme, že keď začal Ježiš kázať v Galilei, „včasráno, hned na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil” (1,35). Pred voľbou apoštolov „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe” (Lk 6,12). Prv než Ježiš prisľúbil primát Petrovi, „modlil sa osamote”, ako hovorí Lukáš (9,18). Aj vo chvíli premenenia, keď na vrchu vyžarovala jeho sláva, prv než sa na Kalvárii nakopila tma, Ježiš sa modlil (porov.
Ježiš nás učí modliť sa aj svojím slovom. Na zdôraznenie, že „sa treba stále modliť a neochabovať” , rozpráva podobenstvo o nespravodlivom sudcovi a vdove (porov. Lk 18,1-5). Potom odporúča: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé” (Mt 26,41). A naliehavo hovorí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Učeníkov, ktorí túžia po konkrétnom vedení, Ježiš učí vznešenú formulu modlitby Otče náš (Mt 6, 9-13; Lk 11,2-4), ktorá sa stane cez stáročia typickou modlitbou kresťanského spoločenstva. Už Tertulián ju kvalifikuje ako „ breviarium totius evangelii”, „kompendium celého evanjelia” (De oratione, 1). Do nej vkladá Ježiš podstatu svojho posolstva. Kto vzýva vedome nášho Otca, „odvoláva sa” na evanjelium.
Cirkev napreduje vďaka modlitbe, ktorá je prístupovou cestou k Otcovi a vyžaduje si odvahu. Modlitba je prvou úlohou každého biskupa.
Pápež v homílii, ktorú zameral na silu modlitby, komentoval liturgické čítania 5. veľkonočnej nedele. V Jánovom evanjeliu (14,1-14) Ježiš hovorí: «Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi». Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov (6,1-7) približuje, ako si apoštoli zvolili sedem prvých diakonov, aby sa oni mohli «celkom venovať modlitbe a službe slova». Ako pripomenul Svätý Otec, modlitba je prvou úlohou každého biskupa.
Otec bol v Ježišovom živote vždy prítomný a Ježiš o ňom hovoril. Ježiš sa modlil k Otcovi. A mnohokrát hovoril o Otcovi, ktorý sa o nás stará tak, ako sa stará o vtáky, o poľné ľalie... Otec. A keď ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa, Ježiš ich učil modliť sa k Otcovi: «Otče náš» (Mt 6,9). Vždy sa obracia na Otca. No v tomto úryvku je veľmi silný; je to, akoby sa otvorili dvere všemohúcnosti modlitby. „Pretože ja som s Otcom: vy proste a ja to všetko urobím. To preto, že Otec to urobí so mnou“ (porov. Jn 14,11).
Táto dôvera v Otca, dôvera v Otca, ktorý je schopný urobiť všetko. Táto odvaha modliť sa, pretože k modlitbe je treba odvahu! Pomyslime na nášho otca Abraháma, keď zjednával s Bohom, aby zachránil Sodomu (porov. Gen 18,20-33): „A ak by ich bolo menej? A ešte menej?...“ Skutočne vedel, ako vyjednávať. Avšak vždy s touto odvahou: „Odpusť Pane, poľav: trochu menej, ešte menej...“.
Vždy je to odvaha modlitbového zápasu, pretože modliť sa znamená zápasiť: zápasiť s Bohom. A potom, Mojžiš: dvakrát, keď Pán chcel zničiť ľud (porov. Ex 32,1-35 a Num 11,1-3) a urobiť z neho hlavu ďalšieho ľudu, Mojžiš povedal: „nie!“. A povedal „nie“ Otcovi! S odvahou! Ale ak sa ideš modliť takto [naznačuje ledabolé mechanické odriekanie], toto je nedostatok rešpektu! Modliť sa znamená ísť s Ježišom k Otcovi, ktorý ti dá všetko. Odvaha v modlitbe, smelosť v modlitbe.
V prvom čítaní sme počuli o tom konflikte v prvotných časoch Cirkvi (porov. Sk 6,1-7), pretože kresťania gréckeho pôvodu šomrali, pretože o ich vdovy a siroty nebolo dobre postarané; apoštoli nemali čas robiť toľko vecí. A Peter [s apoštolmi], osvietení Duchom Svätým, „vynašiel“, povedzme to takto, diakonov. „Urobme toto: nájdime sedem dobrých mužov a nech sa títo postarajú o službu“ (porov. Sk 6,2-4). Diakon je strážca služby v Cirkvi.
„A tak nech je o potreby týchto ľudí, ktorí mali dôvod sa sťažovať, dobre postarané. A my - hovorí Peter, počuli sme to - my sa budeme venovať modlitbe a hlásaniu Slova“ (porov. v. 5). Toto je úloha biskupa: modliť sa a hlásať. S touto silou, ktorú sme počuli v Evanjeliu: biskup je ten prvý, ktorý ide za Otcom, s dôverou, ktorú dal Ježiš, s odvahou, s paréziou, bojovať za svoj ľud. Prvoradou úlohou biskupa je modliť sa. Povedal to Peter: «My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova».
Je smutné vidieť skvelých biskupov, skvelých, dobrých ľudí, no zaneprázdnených mnohými vecami, ekonomickými i množstvom iného... Modlitba na prvé miesto. Potom ďalšie veci. Keď však iné veci vezmú priestor modlitbe, niečo tu nefunguje. A modlitba je silná pre to, čo sme počuli v Ježišovom Evanjeliu: «Ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi» (Jn 14,12-13). Takto ide Cirkev vpred, s modlitbou, s odvahou modlitby, pretože Cirkev vie, že bez tohto vystupovania k Otcovi nemôže prežiť.
Život nám tak rýchlo ubieha, že človek akoby nemal čas zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, čo robí, čo prežíva alebo o týchto veciach sa porozprávať s ľuďmi okolo. Hovorí sa tu o Eucharistii. Ako je dôležité, aby sme ju často prijímali a tiež uvažovali nad tým, koho vlastne prijímame a kvôli čomu. „Ja som chlieb života. „Ja som chlieb života. Ježiš sa už vidí chlebom. To je vlastne posledná pohnútka jeho života tu na zemi. Byť chlebom, ktorý sa bude jesť. Byť chlebom, aby nám tak dal svoj život, aby nás pretvoril na seba. Až potiaľ bol poslucháčom duchovný zmysel týchto slov s ich odvolávaním sa na Starý zákon jasný. Zvestovanie Eucharistie pohoršilo a odradilo veľký počet učeníkov. Koho živí tento chlieb, ten už nemá dôvod po ničom lačnieť. „Ja som chlieb života. Tento chlieb nás ním živí, kým sme tu na zemi. „Ja som chlieb života. Ježiš dal príklad na takéto prejavovanie lásky priam uchvacujúcim spôsobom, keď sa stal pre nás chlebom. Aj my sa máme až do tej miery zjednocovať s druhými, že sa im vydáme ako pokrm.
Toto spoločenstvo, podobne ako mnohé iné, roztrúsené v grécko-rímskom svete, tvorili veriaci pochádzajúci sčasti z pohanstva, sčasti zo židovstva, čiže zmýšľaním, kultúrou a duchovnou vnímavosťou veľmi odlišní. V snahe pomôcť im apoštol nenachádza účinnejší spôsob než to, že im pripomína milosť ich obrátenia. Tá skutočnosť, že ich Ježiš povolal k viere a dal im dar svojho Ducha, bola hmatateľným dôkazom lásky, s akou Ježiš prijal každého jedného z nich. Tieto slová svätého Pavla nám pripomínajú jeden z najpôsobivejších prejavov Ježišovej lásky. Je to láska, s akou Ježiš počas svojho pozemského života prijímal všetkých, najmä tých najopovrhovanejších, najnúdznejších a najodcudzenejších. Práve láska, s akou Ježiš všetkým venoval svoju dôveru, úprimnosť a svoje priateľstvo, rúcala postupne všetky prekážky, čo ľudská pýcha a sebectvo vytvorili vo vtedajšej spoločnosti. Ježiš sa stal verejným prejavením sa lásky nebeského Otca, s akou úplne prijíma každého z nás, lásky, akú máme mať v dôsledku toho jedni voči druhým aj my.