Aký má byť biskup: Exegéza úlohy a povinností v cirkvi

Milé sestry a bratia na Slovensku, pozdravujem vás z druhého rakúskeho lockdownu. Obraciam sa na vás s dilemou, ktorú musím vyriešiť do nedele rána. Pre kontext treba vedieť, že pomery medzi Slovenskom a Rakúskom sa obrátili. Minulú nedeľu, keď ste mali zavreté kostoly, ale otvorené terasy krčiem, som ešte išiel na omšu do svojho farského kostola.

Túto nedeľu to bude naopak, verejné omše v Rakúsku sa skončili a na Slovensku sa opäť začínajú. Predvčerom prišla žena domov s tým, že ju na ulici zastavila kostolníčka. Kostolníčka jej povedala: „V nedeľu príďte na bohoslužbu!“ Žena na to, že omše predsa nie sú, je len livestream. Žena bola z tej výzvy zmätená, vyskočil som od radosti a vykríkol som: „Keď mi to povie kostolníčka, pôjdem.“ No a potom som začal uvažovať, aké to môže mať úskalia a následky. Nemám to vyriešené. Aby som nikoho zbytočne nepohoršoval: som si plne vedomý toho, že epidemiologická situácia v Rakúsku je zlá.

Počet nových infekcií sa už síce nezvyšuje, je však na príliš vysokej úrovni, aby to rakúske nemocnice mesiace ustáli. V jeden deň sme mali cez sto mŕtvych. S rúškami triedy FFP2 som tak či tak už zrastený. Verte, určite nie som ten, čo by riskoval ohrozenie zraniteľných bratov a sestier. Rúško, odstup, ruky, naozaj sa snažím byť ohľaduplným.

Musím vám ešte vysvetliť, kto sú môj biskup a moja kostolníčka zač. Moja kostolníčka, ktorú si môžete predstaviť ako malú postaršiu ženu s pevným krokom, býva napríklad občas príliš prísna k iným ruženčiarkam, vadia sa aj kvôli somarinám. Môj biskup, ktorého si predstavte ako obra v neustálom pohybe, je zase pastierom so širokým obzorom, spolu s pápežom Františkom a s ekumenickým patriarchom Bartolomejom sa zaslúžil o založenie prvého pravoslávneho kláštora v našich zemepisných šírkach.

Raz za čas môj biskup vyhodí blízkeho spolupracovníka bez možnosti rozhovoru, aj to sa stáva. Môj biskup je vlastne jediný rakúsky činiteľ, ktorý vyvodil dôsledky z viedenského teroristického útoku na Dušičky. Štyria ľudia zomreli, lebo justícia, vnútro a tajná služba katastroficky zlyhali.

Ako posledné treba ešte vedieť, čo v Rakúsku znamená poslušnosť. Je to vlastne tabuizované slovo. Mimo úzkeho kruhu reholí (a možno už ani tam) nikto to slovo neberie do úst. Nikdy som nemal problém poslúchať otcov biskupov. Ono je to vlastne tak, že ani oni s tým pojmom neoperujú, raz za čas niečo vágne vyhlásia, nie sú v tom žiadne príkazy a zákazy a život ide ďalej. Nepamätám si, že moji biskupi by v živote niečo konkrétne po mne chceli. Práve to je v danej situácii rozdiel medzi kostolníčkou a biskupom: ona mi hovorí jasne, čo mám v nedeľu robiť. A on nie. Prečítal som si pozorne lockdownové vyhlásenie biskupov.

Čo ak ma kostolníčka vopred menovala a ja by som v prípade nedostavenia sa bol neposlušný svojej fare? Nechcem sa priamo opýtať svojho úžasného farára: veľmi sa trápil po tom, čo ho anonymní ľudia v prvom lockdowne viackrát udali kvôli neviem čomu, nechcem ho vystaviť nejakému riziku. A nemal som minulú alebo predminulú nedeľu pocit, že sa farár na mňa až sprisahanecky usmial? Predbežne som si vymyslel taký plán: v nedeľu ráno sa pekne oblečiem, vezmem malú na plecia a prejdeme sa so vztýčenými ušami okolo kostola. Ak už nič iné, bude to vzrúšo.

Úloha a postavenie biskupa v cirkvi

Biskup stojí na čele diecézy a má v nej nezastupiteľnú úlohu. Medzi jeho hlavné úlohy patrí:

• Pastoračná starostlivosť: Biskup je zodpovedný za duchovné vedenie a starostlivosť o veriacich vo svojej diecéze.
• Správa sviatostí: Biskup má právomoc vysluhovať sviatosti, vrátane sviatosti kňazstva.
• Učiteľský úrad: Biskup má povinnosť učiť a vysvetľovať katolícku vieru.
• Správa majetku: Biskup je zodpovedný za spravovanie cirkevného majetku v diecéze.

Biskup je menovaný pápežom a je mu podriadený. Biskup má povinnosť pravidelne navštevovať Rím a podávať správy o stave svojej diecézy.

Emeritný biskup je biskup, ktorý sa z dôvodu veku alebo zdravotných problémov vzdal svojho úradu. Emeritný biskup si ponecháva titul biskupa, ale nemá už žiadne právomoci v diecéze.

Riadenie diecézy až do zvolenia administrátora prechádza na pomocného biskupa. Ak ich je viac, tak služobne najstaršieho. Ak niet pomocného biskupa, riadenie diecézy prechádza na kolégium konzultorov (poradný zbor zosnulého biskupa - toto kolégium môže nahrádzať katedrálna kapitula). Ten, kto po smrti diecézneho biskupa riadi diecézu, má čo najrýchlejšie upovedomiť Apoštolskú stolicu a musí bezodkladne zvolať kolégium konzultorov, toto má do ôsmych dní od smrti biskupa zvoliť administrátora diecézy.

Ak by v určenom čase nebol zvolený administrátor diecézy, jeho určenie prechádza na arcibiskupa-metropolitu. (V prípade smrti metropolitu - na služobne najstaršieho diecézneho biskupa cirkevnej provincie). Administrátor diecézy, ak bol platne zvolený podľa predpisov, preberá riadenie diecézy hneď, ako zloží vyznanie viery pred kolégiom konzultorov. O svojom zvolení má čo najskôr upovedomiť Apoštolskú stolicu. Administrátor diecézy má podobné povinnosti a moc, ako diecézny biskup, a to až do vymenovania nového diecézneho biskupa.

Spôsoby uvoľnenia biskupského stolca:

1. Smrť biskupa
2. Zrieknutie sa v dôsledku dovŕšenia 75 rokov
3. Zrieknutie sa
4. Odvolanie
5. Preloženie
6. Odňatie úradu (?)

HATENÝ BISKUPSKÝ STOLEC (SEDE IMPEDITA): V prípade, že by bol biskup uväznený, vyhnaný z krajiny, alebo úplne nespôsobilý vykonávať pastoračnú starostlivosť o diecézu, jedná sa o hatený biskupský stolec. Biskupovi naďalej prináleží jeho titul aj úrad, aj keď ho nemôže vykonávať. V takomto prípade sa neustanovuje administrátor diecézy, ale cirkevný zákonník určuje, kto má riadiť diecézu, pokiaľ to Svätá stolica nezariadila inak. Ten, kto takto riadi diecézu, má rovnaké právomoci a povinnosti ako administrátor diecézy, hoci mu takýto titul neprislúcha.

Špecifickou situáciou je, ak je diecéznemu biskupovi cirkevným trestom zakázané vykonávať úlohu. Vtedy metropolita (prípadne služobne najstarší diecézny biskup cirkevnej provincie) sa má ihneď obrátiť na Svätú stolicu, aby vec riešila.

Zo zmienok o odvolaní trnavského arcibiskupa Bezáka sa stretávame s pojmom Apoštolský administrátor: Až do vymenovania nového pastiera pre Trnavskú arcidiecézu bude jej pastoračným riadením poverený pomocný biskup J. E. Mons. Ján Orosch ako apoštolský administrátor „sede vacante“.

V cirkevnom zákonníku sa stretáme s termínom "apoštolská administratúra" - je to "určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre zvláštne a celkom vážne dôvody Svätý otec nezriaďuje ako diecézu, a pastoračná starostlivosť oň sa zveruje apoštolskému administrátorovi, ktorý ho má v mene Svätého otca riadiť." Čo sa týka právomoci a povinností je postavený na roveň diecéznemu biskupovi. Situácia biskupa J. Oroscha ako apoštolského administrátora je špecifická. Stojí na čele diecézy, nie apoštolskej administratúry. Avšak pre súčasnú zložitosť situácie sa rozhodol Svätý otec riešiť záležitosť týmto spôsobom.

Každý kňaz je poverený určitým úradom. Diecézny biskup ho preto môže preložiť podľa potrieb pastorácie. Mesiac jún je na Slovensku tradične spojený s kňazskými vysviackami. Každý vysvätený kňaz však okrem svätenia potrebuje aj kánonické zaradenie či poverenie pre nejakú službu. Noví kňazi sú zaradení do pastorácie a starší môžu byť preložení na iné miesto. Každý kňaz je v diecéze poverený určitým úradom - farár, farský administrátor - a môžeme sem zaradiť i farských vikárov, kaplánov, duchovných správcov a iné služby, ktoré kňazi v diecéze či mimo nej vykonávajú. Do tohto úradu je kňaz menovaný svojím diecéznym biskupom; ak službu vykonáva mimo svojej diecézy, tak ordinárom miesta.

Diecézny biskup môže kňaza (farára) preložiť najmä vtedy, keď uzná za vhodné, že konkrétny kňaz by bol vhodný na iné potrebné miesto. Diecézny biskup musí pri prekladaní farára dodržať predpísaný postup, ktorý v kódexe stanovuje cirkevné kánonické právo. Odvolanie z úradu môže nastať pre viaceré okolnosti. Napríklad ak klerik stratil klerický stav; ak odpadol od katolíckej viery alebo spoločenstva Cirkvi; alebo sa pokúsil o čo i len civilný sobáš. V bežnej každoročnej praxi dochádza najmä k prekladaniu kňazov na iné miesto. Diecézny biskup totiž musí pozerať aj na okolnosti, kvality alebo obmedzenia kňaza, veľkosť či charakter farnosti či iného pastoračného zaradenia.

Konferencia biskupov Slovenska v roku 2012 odsúhlasila, že je možné menovať farárov na určitý čas, a stanovila ho na deväť rokov. Je na jednotlivom diecéznom biskupovi, či túto normu dodrží, alebo nie. V každej diecéze existuje tiež partikulárne právo, ktoré určuje časové ohraničenie niektorých cirkevných úradov. Na ohraničený čas môže byť menovaný generálny vikár, kancelár, moderátor kúrie, rektor seminára, prefekt seminára a iní. Čo sa týka farských vikárov (kaplánov), je na jednotlivom diecéznom biskupovi, koľko daného kňaza na tom-ktorom mieste ponechá. Niekde existuje nepísané pravidlo troch rokov, inde dvoch.

Cirkevná hierarchia

Tabuľka: Prehľad úradov a funkcií v cirkvi

Na záver treba dodať, že úloha biskupa je komplexná a vyžaduje si nielen hlboké duchovné poznanie, ale aj schopnosť efektívne spravovať a viesť zverenú diecézu. Biskup by mal byť vzorom pre veriacich a zároveň pastierom, ktorý sa stará o ich duchovné potreby.

Čo sa týka vzťahu medzi kresťanstvom a psychológiou, je pravda, že sa navzájom potrebujú a dopĺňajú, alebo je za týmto tvrdením len umelá snaha nájsť spoločné prieniky? Keď prídu problémy, stále viac veriacich sa obracia na pomoc psychológa. Psychológia je veľmi mladá veda, ktorá má približne 150 rokov. Takže je relatívne nová a zároveň potrebná, lebo aj súčasný život sa zmenil. Keď však čítame životopisy svätých, s potrebou psychologickej pomoci sa veľmi nestretávame. Treba rozlišovať, o aké ťažkosti ide. Uvediem prirovnanie na fyziologickej rovine. Predstavme si, že sa slabo oblečiem a prechladnem. Prídem večer domov, urobím si tri šálky horúceho čaju s citrónom, v noci sa vypotím a ráno som úplne fit. Ale ak ochoriem tak, že mám štyridsiatky teploty, tak si môžem variť čaj a žmýkať citrón - jednoducho to nepomôže. A v oblasti psychického života je to podobné. Niekedy tu sú veci menej závažného charakteru, pri ktorých stačí povzbudenie, rozhovor. Ale potom sú aj vážnejšie stavy, napríklad stav depresie, ktoré si vyžadujú odborný prístup. A rovnako ako človeku, ktorý má vysoké teploty, nepomôžeme len podávaním čaju, dokonca mu v konečnom dôsledku aj uškodíme, platí to aj v prípade, keď chceme človeka, ktorý trpí depresiami, len povzbudzovať alebo ostaneme len v rovine, že mu poradíme, aby sa viac modlil. V podstate je to jedna zo základných vecí, ktoré učím našich budúcich kňazov v rámci pastorálnej psychológie. Jedným z jej hlavných cieľov je, aby sme budúcim kňazom ukázali, kde ich možnosti končia, a zároveň ich zasvätili aj do iných kompetencií.

V niektorých situáciách je dobré, že ide o veriaceho človeka, ale nie je to nevyhnutné. Podobne ako keď napríklad človek ochorie alebo si zlomí ruku a potrebuje ísť na operáciu, nie je nevyhnutné, aby ho operoval veriaci lekár. Pokiaľ však ide o oblasti psychiky, ktoré sú prepojené s vierou, neveriaci odborník by nemusel veriacemu človeku dobre rozumieť. V takomto prípade je dobré, aby sa klient dostal do rúk veriaceho psychológa. Keď hodnotíme osobnosti kandidátov na formáciu do kňazstva. Tam sa do veľkej miery prekrýva oblasť psychiky a viery. Sebarealizácia je síce dobrá, ale je veľmi zameraná na seba. Áno, ale aj tu musíme byť obozretní. Tak ako v prípade neveriaceho odborníka by mohlo dochádzať ku striktnému odmietaniu nadprirodzenej roviny, aj v prípade veriaceho by mohlo dôjsť k určitému spiritualizovaniu. Teda zachádzaniu do oblastí viac duchovných a menej odborných. Zároveň treba ale povedať, že neexistuje absolútne nezávislá veda. Každý človek má nejaký svoj svetonázor, ktorý do istej miery vkladá do svojej práce a nemusí to nazvať náboženstvom. A rovnako je to aj v psychológií. Freud a Rogers neboli kresťania. Áno, Viktor Frankl bol ten, ktorý v reakcii na humanistickú psychológiu, ktorá tak veľmi zdôrazňovala túžbu po sebarealizácii, upozorňoval, že to nemôže byť to jediné, čo hľadáme. Čiže treba hľadať niečo iné, čo Frankl nazýva zmyslom. Tvrdí, že o úspech, rovnako ako o šťastie sa nemôžeme usilovať; nastane len ako sprievodný jav. A tým sa veľmi priblížil kresťanskej vízii. Pretože sebarealizácia je síce dobrá, ale je veľmi zameraná na seba.

V prvom rade treba povedať, že v podobenstve o talentoch je aplikácia na nejaké dary a schopnosti človeka až sekundárna. Keď Ježiš hovorí o talentoch, tak vlastne hovorí o dare viery, ktorý máme, a hovorí predovšetkým o vyvolenom národe, ktorý tento dar dostal, no nevedel ho rozvinúť a rozdať iným národom. Iste, každý z nás má nejaké schopnosti, ktoré by mal zveľaďovať, a to samo osebe nie je zlé. Sebarealizácia je veľmi dobrá a v živote aj veľmi potrebná. Problémom však je, keď sa sebarealizácia stáva hlavným princípom života. Pokiaľ život nejakého veriaceho človeka začne byť nastavený tak, že na prvom mieste je možnosť sebarealizácie a potom je všetko ostatné, tak sa môže ľahko dostať do krízy viery. V živote kresťana musí byť na prvom mieste schopnosť obety, ktorú môžeme nazvať láskou. Teda v opravdivej láske zapieram seba samého. A keď popritom príde aj príležitosť na sebarealizáciu, tak za to poďakujeme Bohu. Ale keď nepríde, to neznamená, že náš život sa zosype. Ideme ďalej. A platí to aj v zasvätenom živote. To je veľmi pekný príklad. Napriek tomu, že ten režim trval desaťročia, títo ľudia ostávali pevní vo viere. Áno. Zoberme si situáciu mamy alebo otca, ktorí by robili všetko pre to, aby realizovali svoje dary a talenty. V prvom rade je tu obeta pre rodinu, až potom to ostatné. Alebo ak budú rodičia vyslovene zameraní len na to, aby ich dieťa rozvíjalo svoje talenty a využívalo svoj potenciál na maximum, môže sa stať, že po rokoch budú stáť pred človekom, ktorý síce bude maximálne zrealizovaný a intelektuálne vzdelaný, ale nebude schopný opravdivo milovať a obetovať sa pre druhých. Alebo nebude zrelý na manželstvo. Na takýchto situáciách sa prejavuje, čo je pre človeka skutočná hodnota. Či je to láska v zmysle obety, ktorú nám Ježiš ukázal na kríži, alebo to, čo chcem ja.

To, že človek je v strede, veľmi pekne znie, ale to neznamená, že človek v každej situácii bude vedieť, čo robiť a ktorým smerom sa vydať. A v tom sa treba na Rogersovu teóriu pozerať kriticky. Podľa Rogersa sa terapeut pýta klienta na to, ako ďalej. Ale ak raz niekto má nejakú ťažkosť alebo nejaký problém, tak práve preto je tu niekto iný, kto tomu lepšie rozumie a kto udáva smer, kam máme ísť. Pre nás je dôležité poznať Božiu vôľu, nielen vôľu človeka. Čiže my nemôžeme ísť tam, kam nám hovorí človek, pretože tak to dopadlo aj v raji u prvých rodičov. Narcizmus môže mať rôzne formy a závažnosť, ale sú tu nejaké základné prejavy narcistickej osobnosti, ktoré spoznáme napríklad podľa nedostatku empatie. Človek je málo citlivý na bolesť a utrpenie alebo dokáže byť len takpovediac „technicky“ empatický. Hoci navonok vie vyjadriť ľútosť, ale nepohne to s jeho srdcom. Narcizmus sa pomerne ťažko rozpoznáva. Väčšinou nás pri prvom kontakte taký človek nadchne. Narcizmus sa spoznáva predovšetkým v hlbších, autentickejších vzťahoch. S tým je spojená aj manipulácia, ktorá sa tiež niekedy ťažko odhaľuje, pretože človek, ktorý má veľké ego, tých druhých doslova zakomponuje do svojej osobnosti. Narcistická osobnosť je v podstate zranená osobnosť, ale to zranenie si zakonzervuje v sebe. Áno, to v podstate tvrdil už aj svätý Augustín. Že cez poznanie seba dochádza k poznaniu Boha. To je pravda, ale na druhej strane musíme pripustiť to, čo vraví kresťanská antropológia, že naša vôľa je naklonená k zlému a náš rozum je zatemnený. O tom nám hovorí Božie zjavenie, to znamená, že nie všetko, s čím človek prichádza, je skutočne Božie. Aj Ježiš hovoril, že nie to, čo do človeka vchádza, ho poškvrňuje, ale to, čo vychádza z jeho srdca. Naša prirodzenosť je zranená, a preto treba správne rozlišovať. Ak povieme človeku, aby hľadal odpovede v sebe, tak to je len to „A“. Ale musíme povedať aj to „B“, že nie všetko, čo nájde, musí byť dobré. Áno, človek je dobrý, lebo je Božie stvorenie, ale má zranenú prirodzenosť a zatemnený rozum. Preto sme hriešni. To je dedičstvo prvotného hriechu. A tu sa dostávame k problému pripočítateľnosti zla, ktorý sa na tomto svete často spochybňuje. To je jedno z nebezpečenstiev humanistickej psychológie. Nemôžeme predsa dieťa vychovávať tak, že za každých okolností mu budeme hovoriť, že je dobré. Keď nám napríklad päťročný chlapec v zlosti zhodí kvetináč z okna, tak my si povieme, že ho nijako nenapomenieme ani nepotrestáme, lebo on je vo svojej podstate dobrý. Len to, čo sa stalo, je zlé. To je nebezpečné. Komu však pripočítame všetko zlo, čo sa na svete stalo a stáva? Prečo si hovoríme pri každej svätej omši: Moja vina, moja preveľká vina? Áno. Tu ide o dve rôzne veci - o lásku k človeku a o pravdu o človeku. Ježiš hovoril o láske k hriešnikovi. To je nespochybniteľné. Odsudzujeme hriech, ale nie hriešnika. Ježiš ale hovoril takisto: Kajajte sa! Robte pokánie! To je nasmerované na človeka. Je to on, ktorý si má uvedomiť, že konal zlo, a on potrebuje urobiť v živote nejakú zmenu. To je pravda o človeku. Pravda o hriešnikovi však nijakým spôsobom nevylučuje lásku k hriešnikovi. Napriek tomu všetkému, čo človek urobil a aký je. Pri výchove je dôležitá optimálna záťaž kríža.

Zranená prirodzenosť okrem iného spočíva aj v tom, že sme veľmi zameraní na seba. Že nechceme počuť pravdu o sebe, lebo je to nekomfortné. A dobre nám robí, keď nemusíme byť zodpovední a nemusíme na sebe pracovať, lebo to nie sme my, čo sme spôsobili to zlé. Keď nemusíme vo svojom živote niečo eliminovať, ale len si to vyargumentovať alebo ospravedlniť. Alebo keď budeme sami určovať, čo máme zmeniť a čo nie. Povedzme, že áno. Aj keď by som bol pri tomto tvrdení opatrný, pretože sa pod túto situáciu podpisuje viacero faktorov. Môže to do istej miery súvisieť aj so zameraním na seba, aj keď konkrétne pri depresii prežíva človek hlavne výčitky. Depresia je vlastne agresivita obrátená voči sebe samému. V tomto zmysle by sme mohli hovoriť o zahľadenosti do seba. Čiže človek sám seba trápi. Ale aj depresie sú rôzne. Zvyknem zdôrazňovať, že pri výchove je dôležitá optimálna záťaž kríža. Lebo kríž je to, čo nás vyvádza zo zahľadenosti do seba samého. Zároveň nie je dobré, aby bol vo výchove kríž príliš ťažký, lebo dieťa má limitované kapacity a mohlo by to mať opačný účinok. Problémom dnešných rodín je skôr to, že sa deti vychovávajú bez akejkoľvek záťaže, samozrejme, okrem školy a rôznych voľnočasových krúžkov. V minulosti boli deti prirodzene zapriahnuté do rôznych prác a aktivít. Ale nejde len o manuálnu záťaž, ale aj o zodpovednosť za tých druhých. Paradoxom dnešnej doby je, že hoci už takmer každý z nás má svojho psychológa, počet depresií a samovrážd stále stúpa. Rozmer služby je sám osebe liečivý. Lenže musíme správne rozlišovať. Ak máme pred sebou nejakého klienta so závažnými psychickými ťažkosťami a potrebuje podpornú terapiu, nemôžeme od neho žiadať, aby išiel slúžiť. Takouto radou by sme mu mohli ešte viac ublížiť. Ale ak máme človeka, ktorý je schopný takúto záťaž prijať, pre neho by mohlo byť veľmi liečivé práve takéto rozdávanie sa pre druhých. Zoberte si starých ľudí, ktorí pomaličky upadajú do depresie, lebo sú doma sami. Stačí, že im donesiete vnúčatá na jeden deň, a oni ožijú na celý týždeň. Zrazu majú možnosť pre niekoho žiť, niekomu sa rozdať, o niekoho sa starať. Indikátorom správne aplikovanej terapie pre veriaceho človeka by malo byť to, že mu pomáha slúžiť druhým.

Pekne ste to pomenovali a prichádzame tu k jednej veci, ktorú som predtým tak explicitne nevyjadril. Indikátorom správne aplikovanej terapie pre veriaceho človeka by malo byť to, že mu pomáha slúžiť druhým. Nemôžeme sa zamerať len na to, že budeme stále len analyzovať seba a riešiť svoje vnútro. To všetko by malo viesť k tomu, čo je hlavným zmyslom života kresťana. To je síce pravda, ale v živote kresťana je dôležité, aby motiváciou, prečo to robí, nebol len vyslovene altruizmus alebo filantropia. Pre veriaceho človeka je dôležité, aby to, čo koná, bolo motivované láskou k Bohu. A to je už úplne iný rozmer. Také sebadarovanie už nie je len na prirodzenej rovine. Medzi mladými sú v súčasnosti veľmi populárne rôzne osobnosti z oblasti psychológie, ako napríklad Jordan Peterson či Gabor Maté. Keď sa však pozrieme do kresťanskej tradície, nájdeme množstvo svätcov, ktorých myšlienky boli hlboko psychologické. Málo si to uvedomujeme a som vďačný všetkým odborníkom, ktorí vyťahujú myšlienky svätcov. Pretože je to skutočný poklad našej viery. Hoci psychológia je ešte mladá veda, už dávno predtým sa myšlienky o ľudskej psyché vyskytovali u mnohých svätcov. Tie moderné veci čas preverí. Čo dokáže podľa vás ponúknuť kresťanstvo navyše oproti psychológii? Psychológia bez viery je zacyklená v sebe samej, bez nejakého hlbšieho zmyslu a je smutná. Podobne ako napríklad pôvodná freudovská škola, podľa ktorej sa smrťou všetko končí a človek ide do krajiny ničoho. To je strašne smutná predstava. Keď k tomu však dáme rozmer viery, tak psychológia zrazu ožije. V súčasnosti je najmä na Západe, ktorý sa stále viac sekularizuje, trend nahrádzať náboženstvo psychológiou. Tých faktorov, prečo je to tak, bude viac. Musíme si kriticky povedať, že aj zo strany cirkvi sa urobili chyby, ktoré mohli ľudí odradiť. Na druhej strane tu môžu byť aj isté veci, ktoré sa ponúkajú ako náboženstvo, a pritom sú psychológiou. A môžu byť pre nestranného človeka atraktívnejšie, pretože ponúkajú jednoduchšiu cestu, ktorá môže viesť cez ospravedlňovanie, sústredenie sa na seba a niekedy až zbožstvenie seba samého. A zároveň si nevyžaduje nijakú sebareflexiu či pokánie. Čo je podľa vás hlavným dôvodom, pre ktorý považujeme dnešnú generáciu mladých za labilnú - tzv. generáciu snehových vločiek? Je to komplexný problém, ktorý sa nedá vysvetliť jedným argumentom. V prvom rade treba vnímať problematiku rodinného terénu, po ktorom sa mladí ľudia pohybujú a ktorý je oveľa komplikovanejší ako kedysi. Kým rodinný život v minulosti bol viac-menej stabilný (hoci nie ideálny), dnes je skôr nestabilný a komplikovaný. Prirovnal by som to k situácii, keď si kúpite nové auto a začnete s ním chodiť po rozoraných roliach. Stačí krátko a auto sa rozbije. A v neposlednom rade by sme mohli spomenúť aj digitálne technológie. Virtuálny svet, ktorý si mladý človek vytvára, je lákavý, no nie je reálny. A zrazu pri stretnutí týchto dvoch svetov sa mladý človek spochybní.

tags: #aky #ma #byt #biskup #exegeza