Európske zámorské plavby a geografické objavy na prelome stredoveku a raného novoveku mali pre Európu prevratný význam a sú fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnilo následný dejinný vývoj ako v Európe, tak aj na ďalších kontinentoch.
Z ekonomicko-sociálneho hľadiska bolo najvýznamnejšie to, že Európania začali novoobjavené krajiny kolonizovať a hospodársky využívať, hoci často s použitím vynútenej pracovnej sily státisícov otrokov, dovezených najmä z Afriky. Do Európy plynulo z kolónií bohatstvo v podobe drahých kovov a vysoko cenených surovín (napríklad drahé korenia, exotické drevá, vyhľadávaná slonovina, drahokamy a pod.). Objavené námorné trasy do Afriky, Indie, na Ostrovy korenia (Moluky, dnešná Indonézia) a neskôr až do Číny pozitívne vplývali na medzinárodný obchod, ktorého objem v ranom novoveku kontinuálne rástol.
Samozrejme, veľký význam mali geografické objavy aj v rovine kultúrnej a ideovej. Nové zemepisné poznatky totiž prispeli k objektívnejšiemu poznaniu sveta, ktoré sa postupne šírilo kníhtlačou, objavenou a šírenou po Európe v priebehu prvých portugalských zámorských plavieb. Vďaka námorným expedíciám sa rozvíjali aj prvé vedecké disciplíny, ako napríklad astronómia, fyzika a navigácia, opakovaným meraním a zakresľovaním pobrežia objavených krajín sa vyvíjala a spresňovala kartografia. Nové rastliny a živočíchy vzbudili záujem u botanikov a zoológov, do Európy prenikli dovtedy neznáme plodiny (nie iba zemiaky, ale aj kukurica, káva a kakao). Tieto nové poznatky menili celý vtedajší obraz o našej planéte, a tiež o mieste človeka na nej, čím podporili niektoré svetonázorové idey vyznávané vrstvou učencov, ktorí bývajú označovaní ako humanisti.
Negatívnymi dôsledkami zámorských plavieb a geografických objavov bolo jednoznačne vyhubenie pôvodných etník (v Amerike napríklad Aztékov a Inkov, ale aj karibských Indiánov) a zničenie ich kultúrnych pamiatok (je známe, že Španieli cielene zničili písomné záznamy Aztékov a Inkov). Za negatívny jav, porovnateľný s vyhubením domorodého obyvateľstva, možno označiť aj otrokárstvo, ktoré s kolonizáciou novoobjavených krajín neoddeliteľne súvisí.
Európa v období od záveru 14. do konca 15. storočia prežívala obdobie prevratných zmien a dynamického rozvoja ako po stránke ideovej (šíril sa humanizmus a renesancia), tak aj ekonomickej (rozvíjal sa obchod; dokonca sa hovorí o obchodnej revolúcii). Postupne sa zvyšoval aj počet obyvateľstva Európy, ktorý poklesol vyčíňaním morovej epidémie v polovici 14. storočia (zahubila minimálne tretinu Európanov). Pre zámorské plavby je dôležitý najmä rast vnútroeurópskeho i zahraničného obchodu (teda obchodu s krajinami Levanty a severoafrickým územím). Aj keď obchod s Byzanciou utlmila turecká hrozba, obchodníci z Benátok a Janova si vždy cestu k exotickému tovaru z Orientu našli a na jeho preprave a predaji bohatli. Napokon, svedčia o tom nádherné gotické paláce významných obchodníckych rodín v Benátkach, ktoré boli postavené najmä v priebehu 15. storočia.
V každom prípade prežívala západná Európa na konci stredoveku (teda v priebehu 15. storočia) obdobie veľkých zmien, ktoré mali pozitívny dopad na ekonomický, spoločenský a kultúrny vývoj Európanov a zároveň ich stimulovali aj k pokusom o odvážnejšie spoznávanie sveta.
Okrem novo sa objavujúcej snahy spoznávať dovtedy stále málo známy svet to bola aj pragmatická výzva hľadať cesty - v prenesenom i v pravom význame tohto slova - k drahým kovom a exotickým plodinám (rôzne druhy korenia). Zlato a striebro potreboval rastúci obchod, korenie zase každá kuchyňa mešťana alebo šľachtica v Európe.
Európania samozrejme vedeli o Indii, Číne a Japonsku, ale len hŕstka jednotlivcov sa tam vybrala a vrátila sa späť (napríklad Marco Polo). V 15. storočí sa však stretávame s pokusom doplaviť sa do týchto krajín na relatívne krehkých plavidlách (pri silnejších búrkach sa karavely rýchlo poškodzovali - samotný Kolumbus stratil pri brehoch Hispanioly vlajkovú Santa Mariu) a realizovať výhodný obchod. Prví portugalskí moreplavci sa vlastne nechceli doplaviť hneď do Indie, skôr hľadali rýchlu cestu k tej časti afrického pobrežia, na ktorom by mohli nakúpiť zlato z povodia rieky Niger bez sprostredkovania arabských kupcov, ktorí im ho ponúkali v severoafrických prístavoch s vysokou maržou.
Krištof Kolumbus bol prvým objaviteľom Nového sveta. Nuž, význam plavby Krištofa Kolumba je skutočne v tom, že sa do Ameriky doplavil - po dokázanom objavení Ameriky škandinávskymi Vikingami - ako prvý, hoci si do konca života myslel, že pristál pri ázijských brehoch. Portugalskí predchodcovia Kolumba boli skôr poslušnými služobníkmi svojich kráľov a plavili sa tam, kam si to želali ich páni, teda do Afriky, kde sa snažili nájsť zlato, slonovinu, niektoré druhy korenín, a tiež otrokov. Kolumbus je výnimočný tým, že mal vlastnú ideu, ktorú sa mu vďaka jeho odhodlanosti a istej tvrdohlavosti podarilo zrealizovať. Nezabúdajme, že mu to trvalo niekoľko rokov a musel pretrpieť aj mnohé príkoria a sklamania. Oproti Kolumbovi zostali objavitelia ako Amerigo Vespucci, Giovanni Caboto či Juan Díaz de Solís väčšine ľudí neznámi, aj keď možno pre poznanie Nového sveta urobili viac ako spomínaný Janovčan.
Myslím si, že príčinou tohto javu je proces kreovania pamäti na určité historické udalosti a osobnosti. Tá je veľmi selektívna a často býva aj povrchná, istým spôsobom nespravodlivá… Význam niektorých osobností či dejinných udalostí sa zdôrazňuje viac, niektorých menej, často ťažko rozhodnúť, ako prínos týchto postáv a dôležitosť faktov zmerať, vyhodnotiť a porovnať. To, že sa napríklad do popredia dostal Kolumbus, ale na Vasca da Gamu, ktorý sa ako prvý dostal do Indie a stal sa guvernérom po obsadení jej západného pobrežia, si dnes spomenie len málokto, je azda aj dôsledkom miery spopularizovania týchto osobností v literatúre, maliarstve a najnovšie aj vo filme. O Kolumbovi boli napísané oslavné a obsiahle monografie už krátko po jeho smrti, niektoré si našli cestu aj k laickej verejnosti; romantizujúce umelecké diela (najmä historizujúce maľby v 19. a výpravné filmy v 20. storočí) vytvorili obraz neúnavného námorníka, ktorý si splnil vlastný sen a objavil pre Európu nový kontinent, čo si zaslúži obdiv a uznanie. Tak vznikol fenomén „veľkých mužov“, hrdinov, ktorý dominuje v kolektívnej - v tomto prípade snáď až globálnej - pamäti. Menej preslávení, hoci významní objavitelia a cestovatelia (alebo aj učenci a vedci), sú známi len historikom - špecialistom na zámorské plavby, prípadne ich verejnosť pozná iba preto, že sa ich meno prenieslo do geografických názvov (prípad Ameriga Vespucciho).
Hľadá, či skôr určuje sa podiel katolíckej cirkvi na realizácii zámorských plavieb a na neskoršej kolonizácii objavených krajín. Je nesporné, že mnohí doboví predstavitelia cirkvi plavby do vzdialených končín Afriky a Ázie podporovali (ako to bolo aj v prípade Kolumbovej cesty), ale bolo to skôr z dôvodu šírenia kresťanskej viery než pre podporu objektívneho poznávania sveta. Cirkev však aktívne vstúpila do kolonizačného procesu, jej misionári pôsobili veľmi intenzívne najmä v Strednej a Južnej Amerike. Niekedy bola christianizačná aktivita misionárov dosť násilná, veľmi často sa kňazi snažili zničiť aj kultúrne pamiatky pôvodnej indiánskej civilizácie. Na druhej strane sa napríklad príslušníci jezuitského rádu v 17. a 18. storočí zaslúžili aj o čiastočné hospodárske a civilizačné povznesenie časti indiánskeho obyvateľstva, ktoré žilo v tzv. redukciách (špan. reducciones), teda v uzatvorených kresťanských spoločenstvách, ktoré boli ekonomicky sebestačné. Pôsobením cirkvi sa napríklad v Južnej Amerike zabraňovalo tomu, aby boli pokrstení Indiáni chytaní lovcami otrokov a predávaní plantážnikom do otroctva, ukončili sa aj krvavé medzikmeňové vojny.
Pre nás veľké objavy, ale pre pôvodných obyvateľov novo objavených krajín asi skôr katastrofa. No, je všeobecne známy fakt, že domorodému obyvateľstvu prinieslo ich objavenie Európanmi smutný koniec. Nejde len o vymiznutie kultúry Aztékov a Inkov, k rapídnemu poklesu populácie dochádzalo aj na ostrovoch v Karibiku. Len ako príklad uvediem, že počet obyvateľov ostrova Hispaniola (dnes sa na ňom nachádzajú štáty Haiti a Dominikánska republika), ktorý Kolumbus objavil už v roku 1492, sa z odhadovaných sto až stopäťdesiattisíc ľudí znížil za jednu generáciu (teda asi za 30 rokov) na desatinu! Nivočili ich najmä dovtedy neznáme choroby, ale prispel k tomu aj samotný Kolumbus a jeho nasledovníci, ktorí po potlačení opakovaných povstaní tamojších Indiánov nechávali stovky z nich pozabíjať, prípadne ich odvliekli do otroctva do Španielska.
Žiaľ, u Európanov dlhý čas prevládal názor, že títo ľudia sú v porovnaní s nimi menejcenní, nekultúrni a inteligenčne obmedzení. Preto s nimi zaobchádzali ako s ľuďmi druhej kategórie a neváhali ich zotročovať. Iba málo jednotlivcov to vnímalo ako správanie odporujúce základnej ľudskej citlivosti (spomeniem aspoň biskupa z mesta Chiapas Bartolomeja de las Casas, ktorý bol ochrancom Indiánov). V súvislosti s touto smutnou kapitolou by som však pripomenul aj osud miliónov čiernych otrokov, ktorí boli do oblasti Severnej, Strednej a Južnej Ameriky dovážaní z Afriky, kde ich obchodníci s otrokmi lovili ako zver. Iba málo prameňov zachytáva ich skutočne neľudské muky, ktoré museli zažívať počas transportu z Afriky do Ameriky (asi šestina, možno až pätina z nich cestu neprežila, do mora počas cesty hádzali aj chorých a oslabených jedincov), prípadne na miestach núteného pobytu (okrem ťažkej práce to boli najmä prísne telesné tresty, mizerná strava, žiadna lekárska starostlivosť, v prípade žien a detí sexuálne zneužívanie). Keďže neexistujú presnejšie štatistiky o počte dopravených čiernych otrokov (aspoň pre 15. a 16. storočie), historici ponúkajú len hrubý odhad ich počtu - za tristo rokov bolo z Afriky unesených a zotročených približne 15 - 20 miliónov ľudí.
V 15. a 16. stor. zohral Kristov rád (Ordem de Cristo) významnú úlohu v portugalských zámorských objavoch. Portugalský Kristov rád (Ordem de Cristo) je jeden z najfascinujúcejších a najdôležitejších duchovno-vojenských rádov v európskych dejinách, pretože je priamym nástupcom templárskeho rádu v Portugalsku. Henrich Moreplavec ako veľmajster Ordem de Cristo organizoval expedície do Afriky a Ázie, kríže Ordem de Cristo zdobili všetky lode portugalských conquistadorov, vrátane Vasca de Gamu či Pedra Alvaresa Cabrala. Portugalské ozbrojené sily dodnes tento kríž používajú ako svoj výsostný znak.
Kríž Kristovho rádu
Zatiaľ čo teda templári boli v Európe v rokoch 1307 - 1312 zlikvidovaní, v Portugalsku panovník Dinis I. nielenže neodsúdil templárov, ale podarilo sa mu presvedčiť Rím, že portugalskí templári nie sú heretici. Formálne samozrejme templári v Portugalsku zanikli, s požehnaním Ríma však vznikol Ordem de Cristo, do čela ktorého sa postavili portugalskí panovníci.
Čo sa týka počiatkov templárov v Portugalsku, prví rytieri prišli do krajiny v rokoch 1128 - 1131 a usadili sa na hranici medzi Portugalskom a Maurmi. Templári boli elitou portugalskej reconquisty, stavali pevnosti, podporovali kolonizáciu, bránili obyvateľstvo pred útokmi moslimov. Boli to oni, kto zvíťazil nad moslimami v bitke pri Ourique v roku 1139 a takisto v bitke pri Santaréme a oslobodení Lisabonu v roku 1147. Najväčší rozmach zažil rád v čase, kedy v jeho čele stál práve veľmajster Gualdim Pais.
Pamätník Gualdima Paisa na hrade Tomar
V portugalskej kultúre zostáva Gualdim Pais symbolom rytierskej cnosti, hrdinstva, pevnej katolíckej viery. Templári v Portugalsku zohrali mimoriadne jedinečnú a kľúčovú úlohu - nielen ako rytieri reconquisty, ale aj ako zakladatelia miest, stavitelia hradov a ochrancovia portugalskej nezávislosti. Na rozdiel od iných európskych krajín, kde bol rád zrušený a jeho členovia často prenasledovaní alebo popravení, v Portugalsku zostali takmer neporušení a prežili ako Rád Krista (Ordem de Cristo), ktorý mal rozhodujúci vplyv aj na portugalské zámorské objavy.
Templársky rytier Gualdim País a portugalská reconquista podľa niektorých portugalských historikov bojoval Gualdim País ako templár v oblasti Edessy v rokoch 1144 - 1146. Následne však z Edessy odišiel do Portugalska, kde ako templársky veliteľ bojoval v portugalskom vojsku panovníka Alfonsa Henriqa I. v boji proti Maurom a portugalské historické pramene ho označujú ako veliteľa portugalských templárov, ktorý sa podieľal na oslobodení pevnosti Santaréma, ako aj Lisabonu. Templári následne pod jeho vedením bránili portugalské územie medzi Tagusom a Mondengom pred útokmi moslimských Maurov.
V roku 1157 sa podľa portugalských historických prameňov Gualdim Pais stal veľmajstrom portugalských templárov a pod jeho vedením sa uskutočnila prestavba hradu v Tomare, ktorý sa stal hlavnou pevnosťou rádu templárov v Portugalsku. Veľmajster Guilam Pais vybudoval aj ďalšie templárske portugalské pevnosti: Pombal, Almourol, Idanha a Nova, Soure a i., ktoré sa stali obrannou líniou proti moslimským Maurom. Na hrade Tomar vybudoval aj nádherný katolícky kostol Santa Maria do Olival, ktorý sa stal templárskou nekropolou v Portugalsku. V tomto kostole sú pochovaní mnohí významní portugalskí templári a takisto rytieri Kristovho rádu, do ktorého sa portugalskí templári po zániku Rádu templárov v Európe pretransformovali.
Stručne možno konštatovať, že európske zámorské plavby a geografické objavy na prelome stredoveku a raného novoveku mali pre Európu prevratný význam a sú fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnil následný dejinný vývoj ako v Európe, tak aj na ďalších kontinentoch.