Niccolò Ammaniti, taliansky spisovateľ, ktorého tvorba je známa aj vďaka bestselleru "Ja sa nebojím", prichádza s novým príbehom, ktorý vás zavedie do sveta, kde sa realita zmenila na nepoznanie. Krajinu postihol vražedný vírus, ktorý sa dostal do každého, mužov i žien. Je aj v deťoch, ale spí a nie je škodlivý. Prebudí sa až vtedy, keď budete veľkí. Vírus nedovolí, aby ste mali deti.
S vaším dospievaním naberá na sile, ťažko sa vám dýcha, začnete kašľať a tvoria sa vám po tele chrasty. Dospievajúca Anna sa každým dňom bolestne presviedča, že niekdajšie pravidlá rýchlo prestávajú platiť. Jej jediným sprievodcom je zošit s pokynmi.
Ponurá realita v každom detaile
Anna bežala po autostráde a zvierala remene plecniaka, čo jej poskakoval na chrbte. Podchvíľou sa obzerala za seba. Psy tam ešte vždy boli. Bežali jeden za druhým, v indiánskom rade. Šesť, sedem. No teraz si aj tak vydýchla, keď ich už dlhšie nevidela. Pri chôdzi rada počítala.
Prebehla pomedzi rad áut s vybitými oknami. Horúci južný vietor scirocco dohnal plamene až k moru a zanechal po sebe čiernu púšť. Asfaltová stuha autostrády A29 spájajúcej Palermo s Mazara del Vallo pretínala na dvoje rozľahlú mŕtvu rovinu, z ktorej sa dvíhali sčerneté kmene paliem a kde-tu stĺp dymu. Vľavo za zvyškami Castellamare del Golfo splýval pásik sivého mora s oblohou.
Vozovku zahatal prevrátený kamión. Príves narazil do zvodidiel a po asfalte sa v širokom okruhu rozleteli umývadlá, bidety, záchodové misy a keramické črepiny. Bolel ju pravý členok. Vyrazila ešte za tmy. Pri výpravách za jedlom musela ísť zakaždým ďalej a ďalej. Najprv to bolo ľahké, stačilo zájsť do Castellamare a našiel si, čo si len chcel, ale požiare všetko skomplikovali.
Kráčala tri hodiny, slnko pomaly vystupovalo po priezračnej oblohe bez jediného mráčika. Leto sa už dávnejšie skončilo, ale horúčavy nepoľavovali. Anna zrýchlila, srdce jej bilo do rytmu krokov. Dlho to takto nemôže vydržať. Musí zastať a postaviť sa proti nim. Keby mala aspoň nožík. Vždy nejaký nosila so sebou, ale v to ráno naň celkom zabudla.
Slnko viselo tesne nad obzorom. Oranžová guľa omotaná vo fialovej sline. Ešte chvíľa a rovina ho celkom pohltí. Pes bol ešte vždy tam. Ostatné to jeden po druhom vzdali, tento nie. Možno s útokom vyčkával, kým bude tma, ale to sa jej videlo nepravdepodobné, psy predsa nepremýšľajú. A v každom prípade, ona by až do tmy utekať nevládala.
Prebehla okolo zelenej smerovej tabule. Päť kilometrov do Castellammare. Aby dodržiavala rovnú trasu, sledovala čiaru uprostred vozovky. Keby ju neohlušovalo vlastné dychčanie a nohy bubnujúce po asfalte, počula by hrobové ticho. Keď bežala okolo auta, únava jej pošepla, aby sa doň utiahla, no mozog jej radil, aby to nerobila. Oleandre v deliacom páse, ktoré prežili požiar, ovísali pod ťarchou ružových kvetov. V škole ju telocvikárka, pani učiteľka Piniová, prezývala klokan, lebo skákala vyššie ako chlapci. Anne sa prezývka nepáčila, klokany majú odstávajúce ušiská. Zložila si plecniak a prehodila ho ponad oleandre.
Zásoby ako symbol prežitia
V plecniaku mala šesť plechoviek fazule Cirio, štyri plechovky lúpaných rajčín Graziella, fľašku Amaro Lucano, veľkú tubu kondenzovaného mlieka Nestlé, škatuľu suchárov, boli polámané, ale ešte vždy sa dali rozmočiť vo vode, a pol kila slaniny vo vákuovom balení. Neodolala, slaninu zjedla hneď tam, mlčky, usadená na vreciach so zeminou naukladaných na podlahe pokrytej myšacincami.
Kniha ponúka silné momenty a zamyslenia nad tým, čo je v živote skutočne dôležité, keď sa všetko okolo rúca. Ammaniti opäť raz dokazuje, že je majstrom vo vytváraní pohlcujúcich a emotívnych príbehov.
Mal tri, možno štyri roky. Sedel pokojne v koženkovom kresielku, brada opretá o zelené tričko s krátkymi rukávmi. Džínsy vyhrnuté na teniskách. Na opačnej strane miestnosti žena vystretá na posteli mohla mať tridsať až štyridsať rokov. Do ruky pokrytej červenými škvrnami a tmavými chrastami viedla prázdna infúzia. Žena si to nevšimla. Malý sa začal hrať s gombíkom na špinavej obliečke. Vtom sa žena nadvihla na lakťoch a vypla chrbát do oblúka, akoby jej vytrhávali dušu z tela, prudko zovrela plachtu obomi rukami a v nápore kašľa klesla späť na posteľ. Pokúšala sa nadýchnuť, kŕčovito vystierala ruky aj nohy. Chlapček ju opatrne vzal za ruku a začal poťahovať za ukazovák. Tichučko zašepkal: - Mama? Mama? - Položil jej vláčik na prsia a nechal ho skĺznuť na kraj postele. Dotkol sa zakrvavenej náplasti, ktorá prekrývala infúznu ihlu.
Chodba bola osvetlená veľmi slabo. Chlapček prešiel okolo mŕtvoly tučného muža ležiacej vedľa nosidiel. Čelo pritisnuté k podlahe, jedna noha pokrčená v neprirodzenej polohe. Chlapča neisto kráčalo ďalej, akoby si nevedelo ovládnuť nožičky. Malý prešiel popod sliepňajúcu žltú neónku. Chlapček zastal. Na ľavej strane bolo schodisko, výťahy a recepcia. Pustil vláčik a rozbehol sa k východu. Ktosi zakričal: - Dieťa. Chlapček si iba stihol všimnúť, že ten človek je navlečený v hrubiznej plastovej kombinéze.