Na Slovensku sa nachádzajú skvosty ľudovej architektúry - unikátne drevené kostoly. Technológia ich stavby bola jedinečná: všetok materiál musel byť z dreva a na stavbe nesmeli použiť ani jediný klinec. Drevených kostolov, ktoré niesli prvky západnej, hlavne rímskej a východnej byzantskej kultúry, bolo na našom území kedysi až 300. Dodnes sa zachovalo približne päťdesiat a všetky tieto sakrálne pamiatky pochádzajú zo 16.-18. storočia.
Artikulárne kostoly tvoria na Slovensku samostatnú významnú skupinu. Líšia sa od katolíckych i gréckokatolíckych drevených kostolov. Kostol je osobitnou modifikáciou tej vetvy protestantskej architektúry, ktorá sa začala rozvíjať v pruskom Sliezsku.
Pôvodný vzhľad si ich na Slovensku zachovalo už len päť (Paludza, Leštiny, Istebné, Hronsek, Kežmarok).
Od roku 2008 je spolu s ďalšími siedmimi drevenými kostolmi Karpatského oblúka súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Artikulárne kostoly a ich história
Na veľký rozmach protestantizmu v 17. storočí reagoval cisár Leopold I. Vďaka nemu tzv. šopronský snem schválil artikulou č. XXVI výstavbu 38 evanjelických kostolov, ktoré však museli spĺňať prísne podmienky. Museli stáť na okraji obcí, resp. mimo mestských hradieb, pri ich výstavbe sa nesmel používať kameň, nesmeli mať vežu ani zvony a vchod nesmel byť od cesty či ulice. Dnes ich poznáme ako tzv. Artikulárne kostoly nemohli mať vežu so zvonom, pri ich výstavbe sa nemohlo použiť železo ani kameň a stavať sa mohli len mimo hraníc obcí.
Evanjelický kostol sa nazýva artikulárnym, preto že musel byť postavený podľa zákonných článkov - artikúl. Artikuly boli prijaté v roku 1681 na šporonskom sneme a povoľovali postaviť kostol evanjelikom. Vo Zvolenskej stolici mohli byť takéto kostoly dva. Artikuly hovorili o tom, že chrám musel byť postavený v priebehu jedného roka, na jeho stavbu nemohol byť použitý žiadny kovový diel, jeho súčasťou nemohla byť veža a vchod do chrámu nesmel byť priamo z ulice.
Kostoly nemali takmer žiadny základ (riziko sadania stavby a jej zrútenia), použitý materiál pre výstavbu malo byť výlučne drevo (riziko požiaru, degradácie materiálu vplyvom vlhka), poloha kostolov musela byť mimo mestských hradieb (žiadna ochrana v prípade napadnutia cudzím vojskom) a pod. Pozemky, ktoré boli prideľované evanjelickým zborom pre stavbu kostolov, sa v niektorých prípadoch nachádzali v ťažko prístupnom či bažinatom teréne alebo na potupnom mieste, napr. pri krčme.
Spomínať, že evanjelici na vrchole popularity pobrali katolíkom svätostánky a neskôr katolíci evanjelikom, nemá význam.
Drevené artikulárne kostoly sú jedinečné aj v okolitých krajinách, kde nevládli až také neznášanlivé pomery a neboli pre výstavbu evanjelických kostolov podobné obmedzenia.
Podmienky pre stavbu artikulárnych kostolov:
- Stavba musela byť postavená mimo obce.
- Použitý materiál musel byť len z dreva.
- Kostol nesmel mať veže ani zvony.
- Vchody museli byť odvrátené od obce.
Drevený artikulárny kostol Hronsek
Pohľady zo Slovenska - drevený artikulárny kostol Hronsek
V malebnej obci Hronsek, neďaleko Banskej Bystrice, sa nachádza unikátny skvost sakrálnej architektúry - drevený artikulárny kostol. So stavbou hronseckého kostolíka sa začalo 23. októbra 1725, o rok neskôr - na jeseň 1726, bol hotový. Pre stavbu v Hronseku bolo vybrané záplavové územie Hrona tzv. hronovisko. Močiare v okolí a bezprostredná blízkosť rieky mali byť prírodné prekážky postupujúcej stavbe.
Pozoruhodná stavba nesie výrazné prvky najmä škandinávskej architektúry. Kostol je postavený na pôdoryse v tvare kríža. Vysoký je 8 metrov, dlhý 26 metrov a široký 11 metrov. Jeho zvláštnosťou je drevená hrazdená konštrukcia a tiež unikátne použitie drevených dubových kolíkov. Klenba kostola pripomína prevrátenú loď.
Spolu 30 okien šesťuholníkového tvaru, zhotovených z fúkaného skla, je rozmiestnených po celom obvode kostola. Dolnú časť chórov zdobí vyrezávaný ornament v podobe lipového listu - symbol slovanského povedomia.
Tak ako pôsobí kostol pri pohľade z vonku mohutne, keď doň vstúpite, môže sa vám v prvom momente zdať maličký. Zdanie však klame, kostol vďaka unikátnemu, amfiteatrálne usporiadanému, sedeniu pojme až 1100 osôb.
Do kostola možno vstúpiť piatimi vchodmi. Nad jedným vstupom je umiestnený kohút - symbol kresťanskej bdelosti. Kostol prikrýva šindľová strecha s dubovými krížmi na troch stranách.
Ďalšou jedinečnosťou hronseckého kostola je nevšedný oltár so šiestimi vymeniteľnými obrazmi v spoločnom ráme. Obrazy sa vymieňajú podľa aktuálneho liturgického obdobia. Všetky pochádzajú z dielne majstra Samuela Mialoviča, z roku 1771.
Organ pre kostol postavil slávny banskobystrický majster Martin Podkonický v roku 1764. Zvonica stojí pri kostole samostatne. Postavená bola spolu s kostolom.
Dôkazom hlbokého spojenia medzi prírodou a dušou človeka, sú štyri mohutné lipy, ktoré stoja pri kostole ako jeho verní služobníci od jeho počiatku. Zasadili ich na oslavu úspešného ukončenia stavby v roku 1726. Odvtedy tu tíško rastú a dotvárajú jedinečnú atmosféru tohto miesta. Vedľa kostola stojí staručká budova fary, ktorá si pamätá mnoho výrazných osobností slovenskej histórie.
Kostol dodnes púta pozornosť okoloidúcich a takmer každého chytí za srdce jeho jedinečná krása.
Drevený artikulárny kostol Svätý Kríž
Približne 14 km od Liptovského Mikuláša v dedinke Svätý Kríž stojí Drevený artikulárny evanjelický kostol, najväčšia drevená stavba strednej Európy. V Liptove boli postavené dva takéto kostoly. Jeden pre horny Liptov v Hybiach (1681), ktorý však zanikol pri požiari v roku 1823.
Bol postavený majstrom Jozefom Langom v obci Paludza a po jej zatopení pri budovaní Liptovskej Mary bol premiestnený do obce Svätý Kríž. Kostol pochádza z roku 1693 a je to jedna z najväčších drevených stavieb na Slovensku, ale aj v rámci Strednej Európy.
Neskôr v roku 1774 bol kostol prestavaný tesárskym majstrom Jozefom Langom. Vzhľadom na vtedajší počet evanjelikov bolo potrebné vybudovať väčší kostol, preto cirkevný zbor uzavrel 5.3.1774 zmluvu s tesárskym majstrom Jozefom Langom na prebudovanie kostola. Stavba bola dokončená už 11.11. toho istého roku. Teda neuveriteľne rýchlo aj napriek tomu, že majster Lang nepoužíval žiadne projekty, pretože nevedel čítať ani písať a pri práci sa mohol spoľahnúť len na vlastné tesárske skúsenosti.
Kostolná veža bola postavená v roku 1781 po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. Kostol má 12 dverí a 72 okien a okrem svojich rozmerov zaujme aj svojím barokovým zariadením, ktoré nachádzame v jednoduchom dedinskom podaní vďaka základnému materiálu - drevu. Aj prirodzené svetlo dopadajúce dovnútra pôsobí neobyčajne emocionálne. Veža je vysoká 19 metrov. V rokoch 1921-1922 boli osadené vo veži nové zvony, volajú sa Viera, Nádej, Láska. Drevená zvonica bola pristavaná ku kostolu až po vydaní tolerančného patentu Jozefa II.
V čase výstavby vodného diela Liptovská Mara, keď bola obec Paludza zatopená, bol prenesený kostol na rozhranie obcí Svätý Kríž a Lazisko. V súvislosti s výstavbou vodného diela bol rozobratý a zreštaurovaný a v pôvodnej podobe znovu postavený v katastri obce Svätý Kríž, na územi starého veľkopaludzského chotára, čím bola zachovaná autentičnosť pôvodného krajinného prostredia tejto vzácnej kultúrnej pamiatky. Dodnes kostol slúži veriacim, má kapacitu 6000 osôb a tiež je sprístupnený ako vzácna kultúrna pamiatka pre širokú návštevnícku verejnosť.
Artikulárny kostol bol dňa 23.3. 1963 vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Pôdorys kostola je v tvare kríža a má dĺžku 43 metrov, má 12 dverí a 72 okien. Do kostola sa vmestí okolo 6000 návštevníkov.
Budova má krížový pôdorys s dvojposchodovými emporami, dosadajúcimi na silné drevené stĺpy. Na strope a chóre sú rastlinné a figurálne maľby, na ktorých vidno odev ľudu, mešťanov a šľachticov zo 17. a 18. storočia. Barokový oltár s obrazom Premenenie Krista a kazateľnica je z roku 1693 a zhotovil ich rezbár J. Lech z Kežmarku. Organ je dielom J. Podmanického z Banskej Štiavnice z roku 1760. Luster pochádza z roku 1780 a je zhotovený z benátskeho skla.
Kostol je posledným, nepochybne najvýznamnejším umeleckým prejavom slovenskej drevenej architektúry.
Drevený artikulárny kostol Kežmarok
Kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako Drevený artikulárny kostol v Kežmarku patrí medzi najstaršie a najvzácnejšie historické pamiatky v Kežmarku. Vysvätený bol 15. augusta 1717, iba 75 dní po podpísaní zmluvy so staviteľom Jurajom Müttermannom. Kostol má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža. Vzácny je najmä tým, že napriek okolnostiam jeho vzniku a obmedzeniam pri jeho výstavbe sa ho podarilo zachovať v takmer pôvodnej forme dodnes. Najstaršou súčasťou kostola je krstiteľnica z roku 1690, ktorá pochádza z pôvodného kostola. Výnimočný je aj barokový organ ornamentálne zdobený s iluzívnymi maľbami a plastikou anjela. Pri príležitosti 500. výročia bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu, ktorá získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli.
Kostol je dodnes aktívnym miestom stretávania sa evanjelikov pri nedeľných Službách Božích. Pre svoju skvelú akustiku slúži aj ako koncertná sieň.
História Dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. 26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe.
Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí - za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu.
R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania.
Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici. Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov - nemeckého a slovenského.
Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy. Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a roku 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná kniha.
K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera.
K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717. Stavebné, resp. na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi.
Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. na vyhotovenie celého obleku atď. “na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých. v meste a na okolí žili bohatšie rodiny a jednotlivci. Tak napr. "od základov". No nie je vylúčené ani to, že ju časovo - ako aj inde v Uhorsku - obmedzila vrchnosť.
Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici bol opäť aj zasvätený.
Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. do Sliezska a do Uhorska. čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru má svoj vzor v tzv. Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby. Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno.
s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. - najstaršie boli z r. pri poslednej generálnej oprave v. Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom.
Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr. Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii roku 1798 inou vežičkou, no aj tá sa zo statických dôvodov roku 1893 musela zbúrať.
Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť roku 1900 zbúraný. 70. rokov 20. do kostola. Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska.
nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. a dopísané Kramer. Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny - pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.
Oltár
Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje Svätú Trojicu.” Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie Sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. sa nachádzajú postavy Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.
Kazateľnica
Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch - zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista. Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. v roku 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.
Krstiteľnica
Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias kňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz. sa uvádza B. na rozdiel od ostatných nenachádza).
Organ
Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóra, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719-1720. Krstné meno organára Čajkovského niektoré dokumenty uvádzajú aj ako Ján alebo Jozef, no sám sa však podpisuje ako Lorentz. Kežmarský organ má v súčastnosti 18 registrov. V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedály. V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku , a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami.
na vzdušnici pozitívu - malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi. Korabinský ako organár bol známy od roku 1687. Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717. rod. Unterbaum. Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. V spodnej časti organu je nemecký nápis: Ježis, Ty sám pravé slnko, si moje všetko.
Organ bol vyzdobený iluzívnou maľbou napodobňujúcou výzdobu oltára. Jeho paralelu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus. Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska. Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky.
tags: #artikularny #kostol #ktory #stavali #svedski #majstri