V 50. rokoch minulého storočia boli kňazi nespravodlivo odsúdení a popravení v vykonštruovaných procesoch. Medzi tieto obete patrili aj dvaja kňazi, Ján Bula a Václav Drbola, ktorí boli v 50. rokoch minulého storočia nespravodlivo odsúdení vo vykonštruovaných procesoch a následne popravení.
Práve tam došlo v roku 1951 k takzvaným „babickým vraždám“ troch komunistických funkcionárov. Bula slúžil vo farnosti Rokytnice nad Rokytnou a Drbola vo farnosti Babice v kraji Vysočina. Vládnuci režim s nimi spojil oboch farárov a po krutých výsluchoch a zmanipulovanom súdnom procese boli popravení.
Brnianske biskupstvo informovalo, že proces blahorečenia Bulu sa začal ešte v roku 2004, o sedem rokov neskôr bol k nemu pripojený prípad Drbolu. Po pápežovom podpise dekrétu sa teraz začnú prípravy na samotnú slávnosť, ktorá sa má uskutočniť v Brne.
Brniansky biskup Pavel Konzbul reagoval na oznámenie z Vatikánu. „Čítal som listy Jana Bulu z cely smrti a dlho premýšľal nad tým, akú úzkosť museli prežívať, aké bezprávie a akú bolesť si vytrpeli. A napriek tomu stáli pevne, verní hodnotám, ktorým zasvätili svoj život a dokázali odpustiť svojim vrahom. Sú to jednoznačné vzory, od ktorých sa aj dnes môžeme učiť,“ reagoval na oznámenie z Vatikánu brniansky biskup Pavel Konzbul.
Očakáva sa, že na slávnosti blahorečenia sa zúčastnia tisíce veriacich z celej Českej republiky. „Pôjde o akciu, na ktorej očakávame účasť mnohých tisícov veriacich nielen z južnej Moravy a Vysočiny, ale z celej ČR,“ dodal Konzbul s tým, že pre českú cirkev pôjde o mimoriadnu akciu.
Česká republika, miesto tragických udalostí prípadu Babice.
Případ Babice 1951
Demografická kríza a fenomén jednodetstva
Osudovou témou 21. storočia je demografia. Miera plodnosti väčšiny vyspelých štátov sa nachádza pod číslom 2,1 dieťaťa na ženu, čo je úroveň, ktorá akurát zabezpečuje zachovanie počtu obyvateľov krajiny. Hoci demografickú krízu zvykneme považovať za moderný jav, v slovenských dejinách pre ňu nachádzame čudný regionálny precedens: Niekedy od začiatku 19. storočia sa v evanjelických komunitách na juhu stredného Slovenska začal presadzovať fenomén jednodetstva, ktorého dôsledky vrcholili v 20.
Ľudia proste začali považovať za nepísanú spoločenskú konvenciu mať v manželstve len jedno dieťa. Teritórium zasiahnuté jednodetstvom zahŕňalo Tekov, Hont, Novohrad a Gemer-Malohont. Stretávali sa tu katolíci i protestanti tak slovenskej, ako aj maďarskej národnosti. Jednodetstvo nebolo prikázané zákonom. Vo vidieckych komunitách išlo o nepísanú normu žiaduceho správania sa. Často z popudu mocných gazdiné.
Tieto gazdiné niekedy zvykli mladšie ženy vo svojich rodinách tlačiť do potratov alebo do využívania dobových foriem antikoncepcie. Ján Aláč opisuje tieto metódy vo svojej štúdii. Reálna antikoncepcia zahŕňala pohlavný styk počas menštruácie, prerušovanú súlož alebo oddelené spálne manželov s dlhými obdobiami sexuálnej abstinencie. Muž a žena, sobášiaci sa len kvôli spojeniu majetkov, k sebe nezriedka pociťovali odpor. Východisko nachádzali v mimomanželských vzťahoch a ak ich dôsledkom bolo tehotenstvo, riešilo sa potratmi.
Potraty vyvolávali v hygienicky väčšinou nevyhovujúcich podmienkach pôrodné babice napríklad masážou alebo prepichnutím plodu vretenom. Mnohé ženy tieto procedúry neprežili. Dôsledky jednodetného systému boli devastujúce tak na úrovni jednotlivcov, rodín, ako aj celých komunít. V dobe vysokej úmrtnosti detí sa stávalo, že jediný potomok zomrel trebárs na šarlach a manželia už boli príliš starí, než aby splodili ďalšie dieťa.
Pokles žiakov v školách, ktorý tak dobre poznáme z posledných rokov, zažívali evanjelické komunity už pred storočím. Ján Aláč ako príklad uvádza obec Ľuboreč (okres Lučenec). Uvoľňujúci sa priestor po evanjelikoch zapĺňalo katolícke obyvateľstvo, ktoré sa na juh stredného Slovenska sťahovalo z iných častí krajiny. Katolíci prichádzali ako pomocné pracovné sily na statky alebo priamo kupovali hospodárstva po evanjelikoch.
Keďže celoslovensky populačne mierne rástli na začiatku 20. storočia aj evanjelici, lokálny problém s jednodetstvom nebol zrejme v cirkvi pociťovaný ako príliš naliehavý. Jednodetstvo a jeho negatívne sprievodné javy považovali za vážnu výzvu niektorí luteránski kňazi (Ján Lajčiak), politici (Ľudovít Bazovský) i prebudeneckí laici ako napokon Samuel Činčurák.
Podľa údajov, ktoré Postoju poskytol geograf a demograf Juraj Majo z Katedry humánnej geografie a demografie UK, pokračoval kolaps luteránstva na juhu stredného Slovenska aj v druhej polovici 20. storočia. Hoci dôvodom nebude len pôrodnosť, ale celková sekularizácia slovenskej spoločnosti, iné regióny až takýto strmý pokles evanjelikov nezaznamenali.
Jednodetstvo, maximálne dvojdetstvo, sa medzičasom stalo všeobecne rozšíreným spoločenským štandardom. Je možné, že doposiaľ si nevieme predstaviť, aké ďalekosiahle dôsledky tieto demografické trendy prinesú.
Jednou z ústredných postáv Činčurákovej prózy Tajní vrahovia je „stará Hajdúková“ - zámožná, no lakomá statkárka, ktorá v nenásytnej honbe za majetkom privedie do skazy svoju dcéru Ruženku, zaťa Janka, svoje vnúčatá, manžela... a napokon aj seba. „Že si nevedel krk vylomiť, keď do môjho domu vkročil,“ pajedí sa Hajdúková na svojho zaťa na jednom mieste novely, keď sa jej dcére narodí druhé dieťa. „Už druhé dieťa.
Ján Aláč sa vo svojej štúdii taktiež odráža od vysvetlenia jednodetstva v podobe snahy zamedziť drobeniu poľnohospodárskych majetkov. Tak ako v prípade postavy starej Hajdúkovej v próze Samuela Činčuráka.
„Najviac som sa zastavovala pred krížmi, na ktorých sa čudne, neprirodzene vynímali na zasklených fotografiách tváre mladučkých žien v ligotavých čepcoch,“ píše Hana Ponická v próze Ábelovský dom. Toto a ďalšie podobné dobové svedectvá zozbieral Ján Aláč, autor odbornej štúdie s názvom Jednodetstvo, rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch. Spolu s literárnovedným textom Júliusa Lomenčíka tvorí prílohu k pozoruhodnej próze Samuela Činčuráka Tajní vrahovia.