Babylonské zajatie je kľúčovou udalosťou v dejinách Izraela, ktorá mala hlboký dopad na náboženský, kultúrny a politický život židovského národa. Táto kapitola dejín sa odohrala v 6. storočí pred Kristom a je podrobne opísaná v Starom zákone.
Múr nárekov v Jeruzaleme, pozostatok zničeného chrámu.
Jeremiáš a proroctvá o skaze Jeruzalema
Prorok Jeremiáš, nazývaný niekedy „plačúcim prorokom“, vykonával prorockú službu počas vlády posledných piatich judských kráľov (Joziáša, Joacháza, Jójakima, Jójakina a Cidkiju) pred zničením Jeruzalema Nebúkadnecarom v roku 586 pred Kr. Jeremiáš sa narodil v Anatóte, dedinke neďaleko Jeruzalema. Jeho otcom bol kňaz Chilkija.
Jeremiáš dospieval v čase, kedy bolo Judské kráľovstvo naplnené modlárstvom a morálnym úpadkom. Uvedomil si však, že nevyústila v skutočnú zmenu sŕdc ľudí a varoval Judejcov, že ak nedôjde k ozajstnému pokániu celého národa, bude nasledovať Boží súd a na národ príde skaza. Celé Jeremiášovo prorocké pôsobenie sa dá zhrnúť ako zvestovanie nevyhnutných Božích súdov, ktoré prídu na Judsko a na Jeruzalem.
Medzinárodná situácia počas Jeremiášovho pôsobenia bola veľmi turbulentná. Najskôr došlo k pádu Ninive a tým aj Asýrie pod náporom Médov a Babylončanov v roku 612 pred Kr. Neskôr regionálne mocnosti Egypt a Babylonia medzi sebou súperili o nadvládu v oblasti. Keď v roku 609 pred Kr. vytiahol faraón Necho II. proti Babylonu, v bitke pri Megidde sa mu postavil kráľ Joziáš, ktorý v tomto vojenskom strete padol (2Krn 35,20-25). Neskôr v roku 605 pred Kr. porazil Necha v bitke pri Karkemiši babylonský kráľ Nebúkadnecar, a Babylon sa tak stal suverénnou mocnosťou v regióne a podľa proroka Jeremiáša nástrojom nevyhnutého Božieho súdu nad odpadnutým Judskom.
Jeremiáš varoval svoj národ pred tým, aby sa nespoliehali na pomoc Egypta, lebo o ich osude Boh už rozhodol a pred Babylončanmi ich nik neochráni. To sa aj stalo a v roku 586 pred Kr. bol Jeruzalem babylonskou armádou dobytý, elita národa a podstatná časť obyvateľstva bola presťahovaná v niekoľkých vlnách deportácií do Babylonie a Judsko ako štát prestalo existovať.
Jeremiáš vtedy povzbudzoval zajatcov v Babylone, aby sa zmierili so svojím osudom ako s následkom Božieho súdu a usilovali sa a pokoj a prosperitu vo svojom novom bydlisku.
Kniha proroka Jeremiáša
Kniha proroka Jeremiáša sa skladá zo záznamov jeho prorockých výrokov zapísaných jeho osobným pisárom Báruchom. Jeremiášova kniha je druhou najdlhšou knihou Biblie, obsahuje viac slov ako ktorákoľvek iná kniha Biblie s výnimkou Žalmov. Hlavnou témou knihy sú výroky proti Judsku (Jr 2-29) a deviatim cudzím národom (Jr 46-51).
Tieto proroctvá sú poprekladané pasážami hovoriacimi o rôznych situáciách v prorokovom živote a úprimnými opismi jeho vnútorných zápasov spôsobených žiaľom nad jeho ľudom, ktorý odmieta Pánovo posolstvo. Z kresťanského hľadiska je veľmi zaujímavé, že Jeremiáš hovorí o dôležitosti zmeny ľudského srdca, o potrebe osobného poznania Boha a vzťahu s ním a o tom, že jedného dňa Boh uzavrie so svojím ľudom novú zmluvu (Jr 31).
Jeremiášov plač (Žalospevy al. Náreky)
Táto anonymná kniha, oplakávajúca osud Nebúkadnecarom zničeného Jeruzalema, býva židovskou tradíciou aj Vulgátou pripisovaná prorokovi Jeremiášovi. Kniha obsahuje päť samostatných žalospevov. Prvý opisuje skazu Jeruzalema, nad ktorou prorok narieka a pred Bohom vylieva svoj zármutok. Druhý pomenúva príčinu celej tejto skazy, ktorou je vzbura a nekajúcnosť ľudu, v dôsledku ktorých sa nepriateľ Judska stal nástrojom Božieho hnevu. Tretí z nich pripomína, že Boh je naozaj milostivý, verný a dobrý k tým, ktorí ku nemu upínajú svoju nádej. Štvrtý žalospev opakuje témy predchádzajúcich troch a posledný, piaty, je vyznaním hriechov Judska a prosbou o milosť a obnovu Božieho ľudu.
Pád Jeruzalema.
Jeruzalem: Mesto pokoja a jeho význam
Sväté mesto, ktoré už vyše 3000 rokov nesie rovnaký názov, ktorý v hebrejčine znie Jerušalajim. Prvú časť tohto mena môžeme preložiť ako „základ“ a druhá je označením „pokoja“. Jeruzalem je teda „základom pokoja“, alebo „mestom pokoja“. Pre Židov je Jeruzalem nie iba centrom „zasľúbenej krajiny“, ale centrom celého sveta.
Mesto leží vysoko v judských horách, asi 50 km od Stredozemného mora, a viac ako 30 km západne od severného konca Mŕtveho mora. Jeruzalem je situovaný na nepríliš rovnej náhornej plošine, ktorá sa zvažuje juhovýchodným smerom. Na východ od Jeruzalema sa nachádza Olivový vrch. Prístupu do mesta bránia na všetkých stranách okrem severnej tri hlboké rokliny, ktoré sa zbiehajú v Šíloašskom údolí juhovýchodne od Jeruzalema. Východné údolie sa nazýva Kidrónske, na západnej strane je to biblické Údolie synov Hinómových (Gehenna) a stredom mesta prechádza tzv. Tyropoiónske údolie (Údolie výrobcov syra), ktoré rozdeľuje mesto na západnú a východnú časť. Medzi Tyropoiónskym a Kidrónskym údolím sa nachádza Chrámový vrch.
Jeruzalem a jeho dôležitosť sa stále znovu objavuje a pripomína v biblických textoch Starej i Novej zmluvy. Abrahám sa stretol s Melchisedekom, kráľom Sálema, ktorý bol kňazom Najvyššieho Boha (Gn 14,17-20). Sálem je v tomto prípade starým názvom Jeruzalema. Vrch Mórija, na ktorom mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka, sa nachádza v Jeruzaleme, a dnes ho poznáme skôr pod názvom Chrámový vrch. (Gn 22,2) Do Jeruzalema, ktorý dobyl od Jebuzejcov, preniesol kráľ Dávid hlavné mesto svojho kráľovstva a neskôr tu kúpil humno Aravnu Jebuzejského na dnešnom Chrámovom vrchu, kde neskôr jeho syn Šalamún postavil Pánov chrám (2Sam 5,6-10; 2Sam 24; 1Kráľ 8).
Jeruzalem bol zničený a chrám bol zbúraný babylonským kráľom Nebúkadnecarom v roku 586 pred Kr. Po návrate z babylonského zajatia ho obnovili Ezdráš s Nehemiášom medzi rokmi 520-515 pred Kr. Počas vlády Herodesa Veľkého (37 pred Kr.- 4 po Kr.) bol chrám kompletne prebudovaný do podoby, v akej ho videl Pán Ježiš a prvá cirkev. Mesto a chrám boli opäť zničené v roku 70 po Kr.
V Jeruzaleme sa uskutočnila najdôležitejšia udalosť dejín spásy, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Božieho Syna. V tomto meste bol na prvú cirkev vyliaty Duch Svätý a z Jeruzalema sa Kristovo evanjelium rozšírilo do celého sveta (Sk 2). Podľa proroka Zachariáša bude v budúcnosti Jeruzalem veľkým medzinárodným problémom, pri ktorého riešení zlyhajú viaceré národy (Zach 12,2-3). Zdá sa, že toto proroctvo sa nám napĺňa pred očami práve v dnešnej dobe.
Perzské obdobie a návrat zo zajatia
Kýros bol osvietený panovník a usiloval sa získať lojálny postoj národov, ktoré si podmanil. Rešpektoval náboženské cítenie svojich poddaných, dovolil im úplnú slobodu bohoslužby a dal národom, ktoré Babylončania odvliekli do zajatia, možnosť vrátiť sa do vlasti. Kýros hneď v prvom roku svojej vlády v Babylonii osobitným ediktom dovolil Židom vrátiť sa do Jeruzalema a obnoviť chrám.
Dáreios I. pomohol Židom znovuvybudovať jeruzalemský chrám, ktorý bol posvätený r. 515. Artaxerxés I. Longimanus poveril Nehemiáša funkciou správcu Jeruzalema a povolil mu obnovenie mestských múrov.
Kýrov výnos povolil Židom vrátiť sa do vlasti a obnoviť Jahveho bohoslužbu. Dekrét zaručoval nielen vrátenie posvätných nádob, ktoré kráľ Nabuchodonozor II. odniesol ako vojnovú korisť z jeruzalemského chrámu, ale na jeho znovuvybudovanie určil aj potrebné fondy z kráľovskej pokladnice.
Babylonská ríša trvala do roku 539 pred Kristom. Jej najväčším (najmocnejším) kráľom bol Nabuchodonozor. Babylon (ako ríšu) si v roku 539 podmanili Médovia a Peržania za perzského kráľa Kýra (Cýra). Vydal edikt na návrat Židov v prvom roku svojej vlády v Babylone (538). Týmto ediktom (kráľovským výnosom, dekrétom) sa skončilo 70-ročné zajatie (vyhnanstvo) Židov.
Chronológia babylonských kráľov:
| Kráľ | Vláda |
|---|---|
| Nabopolasar | 626-605 pred Kristom |
| Nabuchodonozor II. | 605-562 pred Kristom |
| Evil-Merodak | 562-560 pred Kristom |
| Neriglissar | 560-556 pred Kristom |
| Nabonid | 556-539 pred Kristom |
| Balsazár | 550 - 539 pred Kristom (spoluvládca) |
Dôsledky babylonského zajatia
Babylonské zajatie znamenalo počiatok rozptyľovania izraelského ľudu medzi pohanské národy sveta. K prvej vlne deportácie Židov z Južného kráľovstva došlo v roku 605 (606-604 pri zvážení neistoty v datovaní) pred Kristom. Vtedy sa do zajatia dostal Daniel a jeho traja priatelia.
Od návratu do vlasti Izrael už nikdy viac nebol a nie je rozdelený na dva národy a na dve zemské kráľovstvá. Tým sa naplnila časť proroctva (Ezechiel 37:22 - „a nebudú viacej dvoma národami ani sa už nebudú viacej deliť na dve kráľovstvá, nikdy“).
Po zničení chrámu náboženstvo, ktoré sa opieralo o presne stanovený kult a obrady v chráme, muselo zaniknúť alebo transformovať svoje vonkajšie formy. Židovský štát bol zničený, ale tradícia, kultúra a náboženský život ďalej prebiehal nezmenšenou intenzitou. Namiesto chrámu vznikali synagógy, namiesto prinášania obetí sa modlilo. Babylonské zajatie trvalo 50 rokov, až do roku 536 p.n.l.
Obávali sa negatívneho vplyvu susedných národov na Židov. Z toho dôvodu zakazovali zmiešané manželstvá medzi cudzincami a Židmi, a tak sa snažili o vytvorenie prevažne židovského osídlenia Jeruzalema. Obnovil sa kultový život. Spočiatku postavili len oltár, neskôr sa začalo s výstavbou nového, druhého chrámu. Slávnostné vysvätenie sa konalo roku 516 p.n.l.
Počas babylonského zajatia, dostali mnohé starozákonné spisy svoju definitívnu literárnu formu. Veriacim v Jahveho neostávalo nič iné, ako vrátiť sa ku koreňom svojich náboženských tradícií. V tomto čase dostala písomnú podobu deuteronomistická história, zozbierali prorocké výroky a ustálila sa kňazská tradícia.
Kompletná história babylonského zajatia, akú ste ešte nevideli – až do oslobodenia
tags: #babylonske #zajatie #biblia