Mnohí oficiálni československí historici popierajú existenciu akejkoľvek slovenskej kráľovskej koruny. Existovalo vôbec niečo také, čo by sa dalo nazývať slovenskou kráľovskou korunou? Malo Slovensko vôbec kedy kráľovskú korunu? Podľa môjho názoru určite áno. Minimálne jedna koruna tu určite bola - tá, ktorou bol korunovaný kráľ Svätopluk. Ukazuje sa však, že Slováci nemali iba jednu kráľovskú korunu. Ak existovali nejaké kráľovské koruny, tak kam sa podeli? Prečo dnes nemáme ani jednu? Bojovalo sa o slovenského kráľa a o slovenskú kráľovskú korunu.
Nakoľko považujem slovenskú kráľovskú korunu za kľúčovú vec pre duchovnú obrodu slovenského národa, venovala som jej celú 4. kapitolu v mojej knihe Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu.
Ako vyzerala slovenská kráľovská koruna kráľa Svätopluka? Podľa mňa bola určite celá zo zlata a určite na nej boli vyobrazené stromy večného života. Keďže väčšina kráľovských korún má na sebe stromy večného života, tak tá naša, slovenská, asi nebola výnimkou. Pritom existujú kráľovské krouny, ktoré majú na sebe stromy večného života, no pritom nemajú s kresťanstvom absolútne nič spoločné - sú to napríklad koruny sarmatské, skýtske, kórejské, ktoré ukazujem aj v mojej knihe.
Strom života je prastarý symbol kráľovstva. Je to staroslovenský (preduhorský) symbol. Slovensko má teda ten najkráľovskejší symbol na svete, aký len môže byť - strom večného života (dvojkríž). Pod stromom večného života sa odohrávalo kráľovské snemovanie, súdy, staroslovenské veče (snemy), nastoľovanie nového kniežaťa/kráľa a hlasovanie slobodných ľudí. Napríklad uhorský pohanský kráľ Matiáš Korvín viedol kráľovské snemovanie pod prastarou bojnickou lipou, ktorá pri Bojnickom zámku stojí dodnes, aj keď vo veľmi okyptenej podobe.
Čo je to Strom večného života? Strom večného život je symbolom spravodlivosti - píše sa to v Biblii: Ovocie spravodlivého je strom života. Prečo je strom života symbolom spravodlivosti? Lebo iba spravodliví ľudia po zjedení plodu večného života budú žiť večne. Prečo iba spravodliví ľudia? Lebo keby každý žil večne, nikto by kráľa neposlúchal. Nastala by anarchia. Preto múdri ľudia vymysleli, že iba spravodliví ľudia budú žiť večne. Nespravodliví umrú naveky.
Kedy to ovocie večného života vyrastie? Vyrastie presne na zimný slnovrat, kedy nastáva čarovná noc. Prečo je tá noc čarovná? Lebo je najdlhšia v roku a hviezdne objekty svietia svojou životodarnou svätou žiarou na Strom života najdlhšie v celom roku. Prečo na Vianoce ozdobujeme vianočný stromček a dávame pod neho darčeky? Lebo to je symbol rozkvitnutého zarodeného stromu života, len namiesto ovocia večného života dnes spod stromu berieme materiálne veci.
Ako vieme, že Strom večného života používala už staroslovenská šľachta ako svoj symbol? Na nákončiach opaskov tzv. „veľkomoravských“ (rozumej staroslovenských) bojovníkov vidno práve tieto stromy večného života. Nie jeden, ale desiatky. Tieto stromy večného života boli aj na ich mečoch. Aj o tom je doklad z Bojnej, ktorý uvádzam v mojej knihe.
Ako vieme, že náš slovenský dvojkríž je stromom večného života? Lebo tento dvojkríž sa nachádza v erboch slovenských miest a často má ten dvojkríž korene, ako v prípade žilinského alebo zvolenského erbu, a tie6 hviezdne objekty - Mesiac a Venušu, prípadne Slnko. Inokedy sú v erboch stromy s týmito hviezdnymi objektmi, alebo chvomi ochrancami - často dvaja vtáčikovia, dva jelene a podobne. Z toho vyplýva, že aj dvojkríž je iba strom. Viď moju knihu, kde tie erby ukazujem. Okrem toho aj obyčajný kríž, na ktorom bol vraj ukrižovaný Kristus, je často zobrazovaný s koreňmi a zelenými listami ako strom.
Prečo majú slovenské mestá v erboch stromy večného života? Lebo kedysi pred kresťanstvom to boli práve posvätné stromy, ktoré namiesto kostolov stáli uprostred dedín, a pri týchto stromoch sa konali náboženské obrady, veselice, súdy a zhromaždenia, ako som už písala vyššie. Prečo majú slovenské mestá v erboch okrem stromov života aj dve hviezdy? Prečo majú niektoré erby pri strome života Slnko? Lebo to signalizuje zase letný slnovrat, kedy tiež rozkvitne strom života, ale z najdlhšieho denného slvetla.
Prečo má kráľ korunu, jablko a žezlo? Lebo na korune má stromy večného života. Kráľovské jablko predstavuje plod večného života a žezlo podľa mojej interpretácie predstavuje fakľu (žehlo od slova žeh, žiaha, zažínať), ktrou sa zapaľujú na oblohe nočné nebeské objekty.
Podľa čoho sa nazval Rastislav? Rastislav bol pomenovaný na počesť vyRASTenia plodov života, prípadne RASTu stromu života, lebo Rastislav bol kráľ a kráľ bol z definície ochrancom stromu života a posvätných hájov. Posvätné háje boli chránené, nesmelo sa v nich zabíjať v žiadnom prípade, ani do nich vstupovať so zbraňou. To len Cyril s kresťanmi vyrubovali posvätné háje.
Podľa čoho sa nazvala Svätožizňa, Svätoplukova manželka? Podľa čoho sa nazval Svätopluk? Svätopluk bol podľa mňa nazvaný na počesť večného ohňa, lebo pluk podľa mňa súvisí so slovom blk/blkot, čo súvisí s latinským slovom fulgeo (blkot) a nemeckým blaken (blčať). Prečo sa vodca Lužických Srbov volal Dervan? Dervan je nazvaný podľa stromu večného života vtedy nazývaného drevo, lebo bol knieža, vladár, ochranca stromu života a posvätných hájov, a Lužickí Srbi, ako vieme, boli v tej dobe pohania, ktorí najdlhšie odolávali pokresťančeniu, takže kult posvätných stromov a hájov nemôžeme pripísať kresťanskej tradícii.
Pokúsila som sa o vyobrazenie repliky slovenskej kráľovskej koruny na titulnej obálke mojej knihy. Pôvodne k tej korune boli pripnuté zlaté závesy, no po diskusii s vydavateľom sme závesy odstránili, aby sa koruna vmestila na obálku. Tie zlaté závesy sú však veľmi dôležité, lebo východne od nášho územia bývali koruny prevažne so závesmi. Takéto závesy má napokon aj uhorská takzvaná svätoštefanská koruna - tá je však novodobejšia, nie je pôvodná, pretože pôvodnú Štefanovu „uhorskú“ (možno ešte Svätoplukovu) korunu, alebo inú neskoršiu uhorskú korunu odniesol so sebou kráľ Šalamún na úteku do Rakúska.
Stromy večného života som na korune zobrazila v tvare slovenského dvojkríža, lebo práve dvojkríž je v našom štátnom znaku tým posvätným stromom večného života. Tie okrúhle prívesky/pliešky na strome večného života predstavujú ovocie večného života. Nepochybujem o tom, že Svätopluk nosil kráľovskú korunu. Svätopluk bol mocný a ctižiadostivý panovník, ktorý vládol od Lužického Srbska až takmer po Čierne more. Mal navyše vlastného arcibiskupa. Mal teda zámienku aj príležitosť, preto by bol hlúpy, keby sa nenechal korunovať za kráľa. A pretože Svätopluk určite nebol hlúpy, za kráľa sa isto korunovať dal.
Kráľovskú korunu spomínajú aj niektoré povesti. Napríklad Rýmovaná Česká kronika, tzv. Dalimilova, vznikla medzi r. 1309 - 1314, píše okrem iného o tom, ako koruna z Moravy prešla do Čiech: „… Kněz, to uslyšav, sě zapole, a jakž brzo by po stole, prosi křista Bořivoj ot Svatopluka, krále moravského, a ot Mytuděje, arcibiskupa velehradského. Ten arcibiskup Rusín bieše, mšu svú slovinsky slúžieše. … Tuto mušu do Moravské kroniky málo zajíti, abych mohl k svéj cti i řěci sličně přijíti. Kako jest korona z Moravy vyšla, pověděť, kako jest ta země k Čechám přišla. Hoci je zdroj novodobý a mohol vzniknúť za účelom ospravedlniť pripojenie Moravy k Čechám, faktom zostáva, že kráľovská koruna sa v ňom spomína(!).
Ak prijmeme hypotézu, že hlavným mestom Moravy za Rastislava bol Devín, tak moravská koruna bola vlastne korunou slovenskou. Po odstránení Rastislava prevzal Rastislavovu korunu Svätopluk. Ak bola za Svätopluka hlavným mestom Nitra, tak nie je nijakých pochybností o tom, že išlo o slovenskú korunu o to viac, že Svätopluk niesol pápežský titul Rex Sclavorum - teda kráľ Slovákov/Slovenov. Je teda možné, že česká premyslovská koruna je vlastne dávnou slovenskou kráľovskou korunou. Podľa Sasinka nie Morava opanovala Slovensko, ale práve naopak, Slovensko opanovalo Moravu(!) za vlády Svätopluka, lebo tak sa zbavil Svätopluk Rastislava ako predtým Mojmír Pribinu.
Svätoplukova koruna nebola jedinou kráľovskou korunou, ktorá sa v dejinách spomína. Franko Víťazoslav Sasinek opisuje, ako sa iná, neskoršia ortodoxná slovenská kráľovská koruna preniesla zo Slovenska na celé Uhorsko. V Uhorsku vládol kráľ Ondrej I., ktorý mal syna Šalamúna až ako starec. Ondrej ešte pred počatím Šalamúna zavolal na svoj dvor svojho brata Bélu z Poľska, aby jemu odovzdal vládu po svojej smrti. Menoval ho za svojho nástupcu. Daroval mu kniežatstvo Nitrianske a Biharsko. Lenže potom sa Ondrejovi narodil syn Šalamún a už ako 5-ročného ho pre istotu nechal pomazať za uhorského kráľa. To sa samozrejme nepáčilo Bélovi, lebo starý zvyk hovoril, že vládu má prebrať najstarší v rode, teda on.
Podľa Sasinka, Bela mal dostať korunu od byzantského cisára Konštantína Monomacha sťa „ortodoxný kráľ Slovenska“ - to je tá koruna, ktorá sa našla na poli v Ivanke pri Nitre - ibaže ako uvidíme ďalej, táto koruna má závažné nedostatky. Po korunovácii Šalamúna Béla odišiel z kráľovského dvora do svojej krajiny, teda do Nitry. Ondrej potom uzatvoril mier s novým nemeckým kráľom Henrichom IV. a zasnúbil mladučkého Šalamúna s Henrichovou sestrou (dcérou?). Takto sa Šalamún dostal pod nemeckú ochranu. Béla mal za manželku Rychenzu, sestru poľského kniežaťa Boleslava II. (neskôr poľského kráľa), preto mal Béla podporu z Poľska. Béla s pomocou poľského kniežaťa Boleslava Smelého napadol pri Tise Ondrejove vojsko (a nemecké posily) a Ondrej tu tragicky zomiera pošľapaný koňom.
Nato bol Béla korunovaný za kráľa v roku 1060. O tri roky neskôr však začal mladučký nemecký kráľ Henrich IV. pripravovať vojnu, aby dosadil na trón mladého Šalamúna. Uhorský kráľ Béla, nazývaný Benin, však tesne pred bojom utrpel zranenia v Domoši pri Ostrihome, keď sa pod ním prepadla konštrukcia trónu. Zranený šiel do boja, ale cestou zomrel v roku 1063. Na trón nastúpil Šalamún, ktorého tam dosadil Henrich IV.. Belov syn Gejza ponúkol Šalamúnovi dohodu, že bude akceptovať jeho vládu, ak mu ponechá kniežatstvo jeho otca, teda Nitru a Biharsko. Šalamún to odmietol.
Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert, podobne ako pred rokmi ich otec, radšej utiekli do Poľska, aby sa tam spojili s poľským kniežaťom Boleslavom II.. Keď Henrich odtiahol z Uhorska, Boleslav vpadol do Uhorska s celým svojím vojskom a mladého Šalamúna, ktorého tam nemecký kráľ Henrich bol dosadil na stolec, porazil. Boleslav dal Slovensko s centrom v Nitre do správy Gejzovi a so Šalamúnom uzavreli Gyorský mier. Gejza ostal v Nitre a bratovi Ladislavovi dal Biharsko. Vzťahy medzi Šalamúnom a Gejzom sa začali kaziť o pár rokov, v roku 1071, keď sa viedla bitka o dobytie byzantského mesta Belehradu.
Veliteľ Belehradu uprednostňoval vzdať sa do rúk Gejzu namiesto kráľa Šalamúna, a byzantský posol, ktorý pricestoval do uhorského stanu po páde Belehradu, vyjadnával iba s Gejzom, akoby Gejza bol kráľom, nie Šalamún. Zavážil tam asi fakt, že Šalamún mal neslovanskú podporu z Nemecka, kým Gejza mal bližšie k ortodoxii. Podľa Sasinka ešte toho roku prišlo od východného cisára Michala vyslanstvo ku Gejzovi do Nitry, ktoré mu čo „pravoslávnemu kráľovi Uhorska“ prinieslo korunu, a tiež nevestu Synadenu. Malo teda podľa Sasinka Uhorsko mať v tom roku dvoch kráľov: Salomon so sídlom v Stolnom Belehrade bol na pravej, Gejza so sídlom v Nitre na ľavej strane Dunaja; Salomon náležal k západnému cisárstvu a k západnej cirkvi, Jesa k východnému cisárstvu a k východnej (kyrillskej) cirkvi.
Hoci bol mier medzi nimi, vedeli, že sa čoskoro stretnú v boji. Šalamúnov hlavný poradca gróf Vyd zostril konflikt, keď chcel získať územia kniežat pre seba. Tak Šalamún aj Gejza vedeli, že moment stretu sa priblížil. Preto každý z nich hľadal vojenskú pomoc v zahraničí, aby napadol druhého. Šalamún sa rozhodol nečakane napadnúť Gejzu, loviaceho práve v lese Ifgan blízko Oradey/Varadína, východne od rieky Tisy. Gejza so sprievodom sa ponáhľali rýchlo k Vacovu, kde naňho čakal jeho brat Ladislav s príbuzným kniežaťom Ottom I. z Olomouca, aby napadli Šalamúna. V bitke pri Mogyoróde v roku 1074 si Gejza s Ladislavom vymenili štandardy, aby zmiatli protivníka, a vyhrali, čím donútili Šalamúna, aby zutekal na západné hranice Uhorska do Mošonu (podľa Sasinka do Bratislavy), kde bol pod ochranou Henricha IV.
Gejza tak získal kontrolu nad prevažnou časťou Uhorska, ale nemohol sa nechať korunovať, lebo korunovačné klenoty zobral so sebou zvrhnutý Šalamún - bola to možno koruna, ktorou bol korunovaný kráľ tzv. sv. Štefan I., no nemusela byť, pokiaľ je pravdou, že túto ukoristil nemecký kráľ Henrich III. Toto musím ešte preveriť. Podľa iného zdroja začiatkom 1074 Gejza prišiel za pápežom Gregorom VII., aby získal medzinárodné uznanie svojej vlády.
Pápež, snažiac sa získať výhodu z konfliktu medzi Šalamúnom a Gejzom, pokúsil sa presvedčiť obidvoch, aby uznali nadvládu svätej stolice. Gejza neuposlúchol pápeža a až v roku 1074, teda nie v roku 1072, ako tvrdí Sasinek, požiadal byzantstkého cisára Michala VII. o korunu. Cisár poslal Gejzovi zlatý smaltovaný diadém s nápisom „Gejza, verný kráľ Uhorska“ na jednej z plakiet. Tento „veľkolepý umelecký skvost“ sa stal dolnou časťou svätej koruny Uhorska na konci 12. storočia (takzvaná grécka koruna).
Komisia tzv. historických „odborníkov“, pripomínajúca však skôr tlupu šialených inkvizičných čiernokňažníkov, ustanovená Richardom Sulíkom a vedená Marínou Zavackou, namietala najmä údajné historické anachronizmy, ktoré vraj boli na soche prítomné. Najmä Turčan sa navážal do kráľovskej koruny. Podľa Steinhubela zase Svätopluk korunu mal, avšak nebola to kráľovská koruna, najskôr len nejaký diadém. Podľa mňa ju potreboval zhodiť, aby tým rovnako znížil významnosť slovenského národa. Maríne Zavackej zase prekážali výroky typu: „Slovenská štátnosť je staršia ako štátnosti susedných národov, koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská.“ Vnímam to tak, že táto stvora sa týmto pokúšala ponížiť slovenský národ pod národ český, resp. maďarský. Týmto výkvetom „odbornosti“ chcem len ilustrovať tragický stav nazerania časti „odborných“ kruhov na slávne slovenské dejiny.
Štátny znak Slovenskej republiky so symbolom dvojkríža, stvárneného ako strom života.
Socha kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade.
Vraj niektoré arabské správy píšu o kráľovskej korune, údajne Ibn Rusta a aj Gardízi, no mne sa nepodarilo identifikovať tento text v arabských správach, keď som ich prekladala s arabským prekladateľom, ba čo viac, zdá sa, že historici iba nesprávne čítajú slovenský titul župan (čo aj priznávajú v diele Slovensko očami cudzincov, str. 236, pozn. 8, „v origináli jutavandž, čítam podľa rukopisu, ktorý editoval Goeje, po oprave súbandž, župan“). Po arabsky jutauvadž znamená korunovaný, ale súbandž je len prepis slovenského župan. Tak veta o tom, že vladár Slovenov je korunovaný, môže byť vlastne o tom, že vladár Slovenov je župan, pričom ďalej v texte sa hovorí, že najvýznamnejší zo županov je kráľ kráľov a volá sa Svätopluk.