Svätý Ondrej (Andrej) (gr. Ἀνδρέας, Andreas, t.j. mužný) bol jedným z apoštolov Ježiša Krista a bratom apoštola Petra. Keďže bol ako prvý spomedzi apoštolov povolaný Ježišom, východné cirkvi ho zvyknú nazývať svätý Andrej Prvopovolaný. Spolu s Petrom, Jánom a Jakubom Starším patrí do štvorice najobľúbenejších Kristových učeníkov.
Pôvod a mladosť
Pochádzal z Betsaidy ležiacej na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera a bol mladším bratom Šimona Petra. Obaja bratia sa stali rybármi, rovnako ako ich otec Ján. Ondrejovým priateľom bol mladší Ján Zebedejov a spoločne sa zaradili medzi učeníkmi Jána Krstiteľa.
Evanjelium uvádza, že Ondrej bol učeníkom Jána Krstiteľa. Keď Ondrej počul, že pri rieke Jordán káže Ján Krstiteľ o príchode Mesiáša a vyzýva na pokánie, nechal všetko a odišiel k nemu a stal sa jeho učeníkom. Raz Ján ukázal na Ježiša ako na Božieho syna, ako na Baránka, ktorý sníma hriech sveta, Ondrej s Jánom (evanjelistom) išli za Ním.
Stretnutie s Ježišom
Evanjelium nám ich ukazuje v jeho spoločenstve pri prvom stretnutí s Ježišom: »Na druhý deň tam bol opäť Ján s dvoma zo svojich učeníkov. Zbadal Ježiša, ako ide okolo, a povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo povedal, a išli za Ježišom. Keď sa Ježiš obrátil a videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo chcete?“ Povedali mu: „Rabbi (čo preložené znamená: Majster), kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Jeden z tých dvoch, ktorí počuli, čo Ján povedal, a Ježiša nasledovali, bol Ondrej, brat Šimona Petra. Vyhľadal najprv svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša (čo je v preklade: Kristus).“ Priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov; budeš sa volať Kéfas (čo sa prekladá: Peter).«
Práve Ondrej priviedol svojho brata Petra k Ježišovi. Tento čin poukazuje na jeho úlohu raného evanjelizátora a túžbu zdieľať svoju novonadobudnutú vieru s blízkymi.
Po absolvovaní svadby v Káne s Ježišom a Jeho matkou a po iných udalostiach sa načas vrátili Šimon a Ondrej k svojmu povolaniu rybárov.
Ďalšie stretnutie Šimona - Petra a Ondreja s Ježišom sa spomína apoštolom Markom pri love rýb. Ježiš ich uvidel a povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni zanechali siete a išli za ním (Porov.
Apoštolská činnosť
V zozname apoštolov je Ondrej u Matúša (Mt 10,2) a Lukáša (Lk 6,14-16) uvedený na 2., ale v Markovom evanjeliu (Mk 3, 16) až na 4. mieste. Apoštol Ondrej bol vnímavý a rozhodný muž.
Keď zástup 5 tisíc ľudí nemal čo jesť, Ondrej si všimol chlapca, ktorý mal „päť jačmenných chlebov a dve ryby“. Ježiš následne zázračne rozmnožil toto jedlo (Jn 6,9-13). Pri inej príležitosti Ondrej spolu s Filipom priviedli k Ježišovi Grékov, ktorí Ho chceli vidieť (Jn 12,20-22). To bolo prorocké, lebo po Ježišovom Nanebovstúpení kázal Ondrej evanjelium aj Grékom.
Ondrej bol aj pri tom, keď na Olivovej hore Ježiš predpovedal budúcnosť (Mr13,1-4), ale nebol na vrchu Tábor ani v Getsemanskej záhrade.
Podľa tradície si po Ježišovom odchode do neba učeníci losom rozdelili miesta pôsobenia. Apoštol Ondrej dostal pridelené rozsiahle územia okolo Čierneho mora a časť Grécka. Takmer všade, kde sa apoštol ocitol, narazil na kruté prenasledovanie a prežil mnoho žiaľu a utrpenia. Život apoštola hovorí o viacerých prípadoch vzkriesenia mŕtvych. Dostal sa aj do vtedy tráckeho mesta Byzancia - budúceho centra východných kresťanov, kde údajne ustanovil po sebe biskupa Stachysa. Na tento názor nadväzuje tradícia pravoslávnych, ktorí odôvodňujú svoju existenciu od sv. Andreja ako ho volajú. Peter bol zakladateľom západnej cirkvi a jeho starší brat Andrej východnej cirkvi.
V Jánovom evanjeliu je Ondrej uvádzaný ako „prvý povolaný,“ preto je nazývaný „Protokletos,“ najmä v ortodoxnej tradícii. Keď Gréci v Jeruzaleme na sviatky prosili Filipa: „Pane, radi by sme videli Ježiša,“ vtedy išiel Filip za Ondrejom a až potom išli za Ježišom (viď Jn 12,22). Z toho je zrejmé, že Ondrej vedel dobre grécky, čo ho po zoslaní Ducha Svätého asi viedlo k hlásaniu evanjelia v Grécku. Biblické správy o ňom končia v Skutkoch apoštolov 1,13.
Ikona svätého Ondreja
Benedikt XVI. nazval svätého Ondreja „apoštolom gréckeho sveta“ a keďže je bratom svätého Petra, prvého rímskeho biskupa, ich bratstvo je „symbolicky vyjadrené v osobitných vzájomných vzťahoch Rímskej stolice a sv.
Ondrej podľa niektorých údajov odišiel roka 42 do maloázijského kraja. Odtiaľ prešiel na pobrežie Čierneho mora, pôsobil v Bythinii, Sinope a Pontu. Potom vraj pokračoval cez Arménsko do Kurdistanu a späť do Arménska. Pri týchto cestách, podľa legendy, v jednom meste obrátil na vieru mladíka proti vôli rodičov, ktorí vraj povedali, že by radšej videli syna mŕtveho než kresťanom. Potom zapálili dom, v ktorom syn s apoštolom prenocovali. Oheň bol vraj zázračne uhasený obyčajným pohárom vody, ktorý mladík s vierou použil. Nahnevaní príbuzní potom znova chceli zaútočiť pomocou rebríka, ale stratili zrak.
Podľa legiend z Kyjevskej Rusi (12. storočie) bol sv. Andrej na výprave aj na mieste dnešného Kyjeva, dokonca vraj došiel až do Novgorodu. Niektorí pravoslávni historici tomu veria, iní to spochybňujú. Na základe svojho pôsobenia sa stal sv.
Kríž svätého Ondreja
Mučenícka smrť
V gréckom meste Patras ho miestodržiteľ Egeas nechal zatknúť a Ondrej bol obžalovaný, že odvracia ľud od bohov a borí ich chrámy. Všetky správy nám ukazujú apoštola Ondreja hlavne ako apoštola gréckeho sveta.
Svätý apoštol Ondrej bol ukrižovaný v gréckom meste Patras medzi rokmi 60 až 67. Ondrej, podobne ako v Ríme jeho brat Peter, žiadal, aby mohol zomrieť na odlišnom kríži ako Ježiš. Údajne na jeho vlastnú žiadosť ho priviazali k šikmému krížu. Hovoril, že je nehodný byť ukrižovaný na rovnakom kríži ako bol Ježiš. Na kríži trpel dva dni.
A tak bol pre neho pripravený kríž vo forme veľkého X, ktorého tvar zostáva nazývaný „krížom sv. Ondreja“. Zapísaná legenda o kríži v tvare X vznikla asi až v stredoveku a takýto kríž sa nazýva krížom svätého Ondreja. Neďaleko miesta ukrižovania svätého apoštola vyrástla majestátna katedrála sv. Ondreja Prvopovolaného, najväčšia v Grécku.
Ondrej bol v Patrase na kríži pripútaný povrazmi, nie pribitý, snáď aby jeho muky boli dlhšie. V starobylom texte zo začiatku 6. storočia nachádzame slová:
„Buď pozdravený, ó kríž, slávnostne uvedený Kristovým telom a ozdobený jeho údmi, ako by to boli vzácne perly. Skôr než Pán na teba vystúpil, naháňal si pozemský strach. Teraz naopak, vybavený nebeskou láskou, si prijímaný ako dar. Veriaci o tebe vedia, koľko radosti je v tebe, koľko darov máš pripravených. A teda plný istoty a radosti prichádzam k tebe ja, aby si ma tiež prijal jasajúceho, ako učeníka toho, ktorý bol na tebe obesený … Ó blažený Kríž, ktorý si prijal vznešenosť a krásu Pánových údov! … Vezmi si ma a zanes ma ďaleko od ľudí a odovzdaj ma môjmu Majstrovi, aby ma skrze teba prijal ten, ktorý ma skrze teba vykúpil.
Relikvie svätého Ondreja
Svätý apoštol Ondrej bol pochovaný v Patrase. Za cisára Konštantia II . boli v roku 357 relikvie apoštola (okrem hlavy) prenesené z Patrasu do Konštantínopolu a uložené v Kostole svätých apoštolov. Podľa západnej tradície sa časť relikvií v 4. storočí dostala do Škótska, pravdepodobnejšie neskôr v 7. až 8. storočí. Už v 7. storočí sa stal sv. Ondrej patrónom keltskej cirkvi. Približne v polovici 10. storočia sa stal aj hlavným patrónom Škótska. V roku 1559 bola katedrála, v ktorej boli uložené relikvie apoštola Ondreja v meste St. Andrews, zničená prívržencami reformácie a zničené boli aj relikvie apoštola, ktoré sa v nej nachádzali.
Saltire (alebo „kríž svätého Ondreja“) je národná vlajka Škótska - biele X na svetlomodrom podklade.
Hlava a kríž apoštola Ondreja zostali v Patrase mnoho storočí. Po dobytí mesta Turkami v roku 1461 boli relikvie sv. Ondreja miestovládcom Paleológom, synom byzantského cisára, prenesené do Ríma a odovzdané pápežovi Piovi II. Ten ju uložil v Bazilike sv. V roku 1964 sa pápež Pavol VI. rozhodol ako gesto dobrej vôle vrátiť hlavu apoštola a časti kríža sv. Ondreja gréckej pravoslávnej cirkvi. V roku 1980 bol prenesený Kríž sv. Ondreja z Marseille do Patrasu.
Svätý Ondrej je tiež patrónom Košickej arcidiecézy.
Ondrej a ekumenizmus
Bratské puto ukrižovaných apoštolov - Petra pochovaného v Ríme a Ondreja v Carihrade - sa podľa upozornenia pápeža symbolicky prejavuje na vzťahu rímskeho a carihradského stolca - sesterských cirkví.
Na brehu Iznického jazera sa cirkev modlila za jednotu, za uzdravenie rán spôsobených stáročiami rozdelení, sporov a zápasov o moc. Pápež aj patriarcha predniesli silné príhovory, v ktorých bola zreteľná spoločná túžba, aby kresťania dokázali svedčiť o Kristovi hodnoverne ako živé a zjednotené telo.
Už od čias Pavla VI., cez Jána Pavla II., Benedikta XVI. až po dnešného pápeža Leva posiela Rím na sviatok sv. Ondreja delegáciu do Konštantínopola a, naopak, konštantínopolský patriarcha vysiela svojich zástupcov do Ríma na sviatok apoštolov Petra a Pavla. Tieto výmeny sú viac než len protokol, sú živým symbolom snahy o jednotu a obnovovanie bratstva dvoch starobylých kresťanských centier.
Benedikt XVI. ďalej pripomenul zrušenie tragických vzájomných exkomunikácií, ktoré viac ako 900 rokov ťažili svedomie oboch cirkví. Pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras I. roku 1965 tak vyjadrili rozhodnutie oboch cirkví vykročiť na novú cestu k opätovnému vzájomnému zblíženiu.
Pápež Benedikt XVI. ďalej upozornil, že rozdelenia medzi kresťanmi sú pred svetom škandálom, a tak prekážajú pri ohlasovaní Evanjelia. Večer pred svojim umučením a smrťou sa Ježiš modlil za to, aby „všetci boli jedno... aby svet uveril“ (Jn 17, 21). Jedine skrze bratské spoločenstvo všetkých kresťanov a vďaka ich vzájomnej láske sa zvesť o Božej láske stane uveriteľnou.
Svätý otec vyjadril túžbu nielen byť prítomný na pravoslávnej Božej liturgií, ale môcť ju spoločne slúžiť a tak mať účasť na jedinom oltári a na tom istom chlebe a kalichu.
V roku 1462 bola Ondrejovho lebka prenesená do chrámu sv. Petra v Ríme. Pápež Pavol VI. Bola to možno iba krátka polhodina, no nepochybne patrí medzi najdôležitejšie kresťanské udalosti tohto roka. Naskytol sa nám historický a dojímavý moment: pápež Lev a patriarcha Bartolomej stáli bok po boku v modlitbe na brehu Iznického jazera, pri ruinách starokresťanskej Baziliky sv. Neofyta v dnešnom İzniku, niekdajšej Nicei. Práve tu sa v roku 325 písali dejiny: cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil, ktorý položil teologické základy kresťanstva.
Stretnutie sa konalo aj v duchu túžby pápeža Františka, ktorý dlhodobo pestoval bratské vzťahy s ekumenickým patriarchom Bartolomejom a s celým východným kresťanstvom. František sám túžil byť prítomný v Nicei pri tomto historickom geste jednoty, napokon jeho túžbu naplnil pápež Lev XIV.
O to viac sa piatkové stretnutie nieslo v atmosfére vzájomnej blízkosti a kontinuity ako ovocie rokov úprimného dialógu medzi Rímom a Konštantínopolom.
Aj dátum stretnutia niesol silnú symboliku. Uskutočnilo sa pred sviatkom svätého Ondreja, ktorého si ctí predovšetkým východná cirkev. Podľa tradície práve apoštol Ondrej priniesol vieru do Konštantínopola, rovnako ako jeho brat Peter do Ríma.
Zvyk vzájomného navštevovania sa počas týchto sviatkov siaha až k Pavlovi VI., ktorý ho spolu s patriarchom Atenagorom po historickom stretnutí v roku 1964 začal budovať.
Na brehu Iznického jazera sa cirkev modlila za jednotu, za uzdravenie rán spôsobených stáročiami rozdelení, sporov a zápasov o moc. Pápež aj patriarcha predniesli silné príhovory, v ktorých bola zreteľná spoločná túžba, aby kresťania dokázali svedčiť o Kristovi hodnoverne ako živé a zjednotené telo.
Aj preto tu tak mocne zaznelo Evanjelium podľa Jána, Kristova veľkňazská modlitba: „... aby všetci boli jedno.“ Latinské a grécke spevy sa prelínali v jednej harmónii ako pripomienka, že jednota nie je uniformita. Je to jednota Kristovho tela, ktoré žije v mnohorakosti svojich údov.
Vyvrcholením slávenia bolo prednesenie Nicejsko-carihradského vyznania viery. Nezaznelo ani po latinsky, ani po grécky, ale v dnešnej „lingua franca“ - v angličtine. Akoby sa aj týmto detailom naznačilo, že kresťanská viera je živá: stojí na základoch apoštolov, no zároveň sa musí prihovoriť dnešnému svetu jeho vlastným jazykom.
Pevné základy Baziliky sv. Neofyta v Nicei stále stoja, no na týchto základoch treba budovať živú Kristovu cirkev.
Pri ikone Krista a ikone otcov prvého ekumenického koncilu si dnešní cirkevní predstavitelia pripomenuli odkaz spred 1700 rokov. Po prosbách veriacich nasledovala modlitba Otče náš prednesená zúčastnenými vo vlastnom jazyku každého z nich. Spolu s Krédom znova pripomenula, že všetkých, ktorí vyznávajú Krista ako Pána a Boha, spája oveľa viac, než ich rozdeľuje.
Veľavravným symbolom bolo aj to, keď na začiatku i na konci slávenia všetci predstavitelia kráčali spoločne za knihou evanjelií. Procesia za evanjeliárom bola vizuálnym pripomenutím, že jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom.
Teologické spory o Kristovo božstvo boli dôvodom, prečo cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil. A ako dnes zdôraznil pápež, cirkev musí nanovo, jasne, zrozumiteľne a z hĺbky ohlasovať osobu Ježiša Krista.
Jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom.
Možno aj to je výzva dneška: vrátiť sa k jadru viery, ktoré sa v Nicei zrodilo a ktoré v İzniku pápež a patriarcha spoločne pripomenuli celému kresťanskému svetu.
Byť v týchto dňoch v Nicei znamenalo prísť na miesto, kde sa kresťania kedysi usilovali teologicky porozumieť Kristovi a napokon sa v jeho mene zjednotili. Jednota, o ktorú v piatok prosilo 27 kresťanských predstaviteľov, nie je len ekumenickou formalitou, je to podmienka toho, aby kresťanstvo vo svete nadobudlo svoju dôveryhodnosť.
Nicea nás učí, že kresťanstvo je najsilnejšie vtedy, keď sa vracia k svojmu centru. Tým je Kristus, „pravý Boh z Boha pravého“.
Dvoch bratov - Petra a Ondreja - Ježiš povolal za svojich učeníkov, aby sa stali „rybármi ľudí“. Zmŕtvychvstalý Pán ich pred svojím nanebovstúpením poslal do celého sveta, aby sa ohlasovali evanjelium všetkým národom, aby krstili a učili (porov. Mt 28, 19; Lk 24, 47; Sk 1, 8).
„Táto úloha ešte zďaleka nie je naplnená. Naopak dnes je ešte naliehavejšia a potrebnejšia. Nezahŕňa iba kultúry, ktorých sa dodnes evanjelium dotklo iba okrajovo, ale aj európske kultúry, ktoré sú dlhodobo a hlboko zakorenené v kresťanskej tradícií. Proces sekularizácie oslabil pevnosť tejto tradície, ba dokonca je spochybňovaná a odmietaná. Zoči-voči tejto skutočnosti sme povolaní, spolu so všetkými kresťanskými spoločenstvami, obnoviť vedomie Európy o svojich vlastných koreňoch, tradíciách a kresťanských hodnotách, a tak im dať opäť nový život.“