V tomto článku sa pozrieme na tieto a mnohé ďalšie otázky:
- Ako vznikali knihy Starého a Nového Zákona?
- Ako sa text Biblie šíril do celého sveta?
- Aká je najstaršia história Biblie?
Gutenbergova Biblia, jedna z prvých tlačených kníh.
Vznik a formovanie Biblie
Biblia nie je jednotná kniha, ale zbierka 66 kníh, ktoré spísalo približne 40 autorov počas obdobia 1500 rokov. Títo autori pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a písali na rôznych miestach a v rôznych jazykoch.I keď má Biblia jednotnú tému, spásu človeka, vôbec nie je uniformná. Naopak, skladá sa z veľmi odlišných kníh. Nachádzame v nej nielen historické správy, ale aj drámu a lyrickú poéziu, prorocké vízie, kódexy aj príslovia, ba i piesne, bájky, hádanky.
Biblia však nevznikla ako náhodná zbierka izolovaných kníh, ktoré si nejaký zberateľ postupne ukladal do svojej truhlice. Je ovocím odovzdávania z generácie na generáciu a formovanie jej kníh obopína viac ako tisíc rokov. Východiskovým bodom pre vznik kníh Biblie bola spásonosná činnosť Boha v izraelskom ľude.
Súčasne Duch Svätý tento ľud tajomne uspôsoboval, aby dokázal „prečítať“ Božie konanie vo svojich dejinách a potom po večeroch /miesto telky a počítača/ rozprávať o ňom svojim deťom. Neskôr si toto Božie konanie pripomínať počas sviatkov a liturgických slávení vo svätyniach či učiť o ňom v tých prvých pradávnych školách. Až potom sa začali tieto skúsenosti s Bohom pozvoľna, z kroka na krok aj zapisovať.
Zaiste to so spisovaním kníh Biblie nebolo tak, že Mojžiš si pri putovaní púšťou sadol na nejakú skalu a začal písať jednu knihu Tóry po druhej. Takto si to v minulosti predstavovali mnohí, nielen jednoduchí veriaci. Ani Dávid neskladal vo svojom paláci zbierky žalmov, aj keď sa väčšina z nich pripisuje práve jemu.
Podobne môžeme hovoriť o prorockých knihách, najmä veľkých prorokov. Lebo aj keď nesú meno niektorého z nich, nemusel zapísať každú časť tej ktorej knihy prorok uvedený v jej názve. Často sa na spisovaní prorockých kníh podieľali ich učeníci, čiže žiaci prorokov, ktorí vytvárali celé prorocké školy.
Treba ešte podotknúť, že v dobe formovania Biblie písanie - najmä to, pod vedením Božieho Ducha - nebolo záležitosťou potvrdzovania seba samého, svojej popularity či schopností. Jednoducho sa písalo pre šírenie dobra, Božích vecí a hlavne z pobádania Božieho Ducha.
Okrem prvotných autorov je pri formovaní kníh Biblie potrebné počítať aj s dlhoročnou redakčnou prácou na nich. Rôzni znalci, ktorí zbierali posvätné texty, ich pozorne prepisovali, usporadúvali ich časti a usilovali sa - s veľkou úctou samozrejme - vnášať do nich isté svetlo, aby boli zrozumiteľné aj ďalším generáciám. Napríklad tak, že novšie texty Biblie niekedy harmonizovali so staršími a tie staršie zas čítali vo svetle novších udalostí spásy.
Preto aj po ľudskej stránke neexistuje kniha podobná Biblii, ktorá by vznikala tak komplikovane, ktorej stránky by boli natoľko premyslené a najmä premodlené. A tak odpoveď na Vašu otázku je zložitá nielen preto, že Biblia sprostredkúva Božiu činnosť v dejinách a jeho sebazjavenie. Aj ľudský proces vzniku ktorejkoľvek z jej kníh mohol byť hodne komplikovaný.
Veľmi matným obrazom formovania kníh Biblie by mohlo byť hnetenie cesta. Kvas môže pripomínať účinkovanie a silu Ducha Svätého a ľudských autorov zasa ruky, ktoré cesto miesia. Okrem toho pri dobrom ceste treba vedieť kedy ktorú prísadu doň vložiť. A cesto opätovne dobre premiesiť, nechať oddýchnuť a znova sa k nemu vrátiť.
Preto oveľa dôležitejšie ako hľadať autorov kníh Biblie je vedieť, že sa narodili v jednom skromnom Božom ľude a pre tento ľud, najprv starého a potom nového „Izraela“.
Starý zákon
Vytvorenie Starého zákona bolo procesom trvajúcim stovky rokov s dlhým a pomalým vývojom. Prvých päť kníh Svätého Písma sa nazýva Pentateuch (gr. pente - päť, teuchos - nádoba, nástroj v hovorovej reči aj „kniha“). Pentateuch sa skladá z častí: Genezis, Exodus, Liviticus, Numeri, Deuteronomium a nadväzujú jedna na druhú. Je to mimoriadne dôležitá časť Svätého Písma. Týchto päť častí tvorilo spočiatku len jedno dielo s názvom Zákon. Neskôr ho rozdelili na časti a každá z nich dostala zodpovedajúci titul tak v hebrejskom jazyku, ako aj v gréckom a latinskom preklade.Úvodom Pentateuchu, vlastne prvých jedenásť kapitol Knihy Genezis je akoby vstupom do celého Svätého Písma. Nachádzame v nich rozprávanie, ako Boh stvoril svet a ako ho za šesť dní usporiadal a upravil. Boh teda stvoril svetlo, oblohu, vody, sušinu, trávu, rastliny, rozdelil deň od noci, vpustil do vôd ryby, na oblohu vtáky a posledný deň i dobytok a plazy. Nato riekol Boh: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia.“ Boh teda stvoril prvého človeka.
O stvorení sveta a človeka jestvujú dve rozpravy. Text Gn 1,1 - 2,4a pochádza z kňazského prameňa, označovaného P. Vznikol teda v tom období dejín spásy, keď idea stvorenia bola už značne rozvinutá. Autor venuje veľkú pozornosť stvoreniu človeka. Človek je korunou všetkého stvorenia. Najskôr sa v texte hovorí o úmysle. Boh sa najskôr akoby radí, až potom stvorí človeka - ľudský druh. To, čo stvoril už skôr, má slúžiť človeku a má mu byť podriadené. A ešte viac: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Božiu podobu ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Človeka tvoril na svoj obraz, čo znamená mať niečo spoločné s Bohom a zároveň sa od neho odlišovať. To spoločné je poznanie dobra a zla, nadobudnuté paradoxne prvým hriechom.
Druhá rozprava o stvorení pochádza z jahvistického prameňa, označeného J. Jazyk tejto rozpravy je jednoduchý, konkrétny, obrazný, prispôsobený mentalite ľudí. Je tu aj iná postupnosť stvorenia: človek, rastliny, zvieratá a žena. Podľa tohto rozprávania Boh netvorí samým slovom, ale robí podobne ako človek. V tomto jednoduchom, konkrétnom spôsobe chce autor vyjadriť náboženskú pravdu: Boh stvoril nebo a zem.“ (Gn 2,4b) Ústrednou postavou tejto rozpravy je človek. Keď ešte nebolo človeka, nemal kto spravovať záhradu a zem neprinášala ovocie. „Vtedy Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.
Boh dal telu dušu, čo sa v Biblii opisuje ako: „Vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Telo človeka pochádza z hliny a duša od Boha, avšak obe boli stvorené Bohom, ale dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek podobá Bohu.
Boh stvorené zvieratá predvádza pred človekom a ten im dáva mená. Meno označuje podstatu osoby alebo veci a určuje jej činnosť. Keď niekto dáva druhému meno, znamená to, že má nad ním moc. Svätopisec sa opäť vracia k šiestemu dňu stvorenia. Dôvod, prečo Boh stvoril Evu, je ten, aby človek nebol samotný, ale aj aby mal pomocnicu, čo mu bude podobná. Medzi zvieratami nenašiel bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala v dôstojnosti a hodnosti a bola by preň pomocnicou. Tú pomoc treba vidieť aj v zachovávaní a rozmnožovaní ľudského potomstva na zemi.
Boh stvoril ženu z čiastky Adama, z rebra, ktoré je blízko srdca. Toto všetko sa stalo vo zvláštnom spánku, pri ktorom Adam poznal, čo Boh zamýšľa stvorením ženy a pochopil dôverné spojenie manželského zväzku medzi mužom a ženou. Preto muž stvoril ženu z muža, aby sa naznačila jednota ľudského pokolenia, aby bolo zjavné, že muž je počiatkom a zdrojom pre celé ľudstvo, aby sa zvýraznilo, akým úzkym zväzkom sú spojení muž a žena v manželstve., aby sa naznačila hodnosť a autorita mužova a aby muž mal tým väčšiu lásku k žene.
Stvorenie (Genesis 1-2)
Adam poznal zámer Boží a hneď po stvorení ženy zvolal: „ Napokon, toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa.“ Poznal totiž, že žena je z tej istej prirodzenosti a z podstaty, ako je on sám, a dáva jej meno, ako má on sám. Z „muža vzatá je, preto sa bude volať muženou“ „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“.
Človek stojí pred Bohom ako muž a žena, doslova samec a samica. V tomto je vážny nezameniteľný Boží poriadok: Len v tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť dané poslanie. V porovnaní s ostatnými tvormi sa u človeka nehovorí o rôznych druhoch, o rasách národnostiach alebo iných pospolitostiach. Pred Bohom stojí človek ako taký a žiadny ľudský rozdiel nie je tak závažný, aby mohol byť uplatnený ako delidlo.
V starom Oriente verili, že úroda je darom nebeských, zemských a pozemských božstiev. Preto sa snažili prinútiť ich rozmanitými obradmi k hojností a štedrosti. Umieranie a zmŕtvychvstávanie sa prejavovalo v celej prírode. Čítame však, že v Raji všetko kvitne, pučí, rastie, nesie ovocie a je dané človeku za pokrm. Boh zaistil človeka tak, že pre uhájenie vlastného života nemusí ničiť životy iných tvorov. Človek má medzi všetkými tvormi výnimočné postavenie. Je mu daná i výnimočná strava (ovocie stromov). Bude však jesť s ostatnými tvormi aj potravu z bylín. To mu má pripomínať pozemskosť.
Boh privádza prvých ľudí do záhrady a ponúka im večnú vlasť vo svojej blízkosti. To však neznamená útek pred prácou a zodpovednosťou. Človek dostáva výslovný príkaz pracovať a strážiť v záhrade. Pod vplyvom grécko-rímskeho myslenia videli mnohí v záhrade ako v raji miesto blaženosti bez práce. Predstava práce sa sem nehodila.
Je možné, že príkaz obrábania sa týkal taktiež pola. Motív Božej záhrady vyjadruje v biblických aj mimobiblických rozprávaniach prítomnosť Boha, alebo bezprostredný vzťah k nemu. V záhrade má človek dve základne podmienky pre šťastný život. Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom. Človek ako duchovný tvor môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“.
Slová „lebo v ten deň zomrieš“ netreba chápať tak, že človek po hriechu hneď telesne zomrie, ale tak, že stratí život v milosti, stratí výsadu môcť byť nesmrteľným podľa tela a stane sa smrteľníkom, žijúcim a dospievajúcim k zániku telesného života. Teda stromy, strom poznania dobra a zla a strom života, majú v rozprávaní dôležité postavenie. Strom poznania dobra a zla symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať. Človek má poznať, že hoci je pánom a vlastníkom všetkých stvorených vecí, predsa nie je neobmedzeným pánom. Človek si má uvedomiť, že aj pri užívaní stvorených dobier je závislí od Boha.
Potom pochopíme, že hoci pre Božom zákone išlo o nepatrnú vec, pre zámer, ktorý Boh sledoval svojím príkazom, zákaz sa stal veľmi vážnym. U prvých rodičov nebolo možné, žeby pokušenie pri nich bolo prišlo z vnútra, lebo mali vliatu vedomosť, dostali milosť, čo ich oslobodzovala od boja nezriadených žiadostivostí proti rozumu a vôli.
Niektorí ľudia sa domnievajú, že Biblia bola toľkokrát prekladaná, že postupne došlo k narušeniu textu. Keby sa preklady robili podľa prekladov, skutočne by k tomu mohlo prísť. Preklady však vychádzajú z textových zdrojov v pôvodnej gréčtine, hebrejčine a aramejčine, podložených tisíckami starovekých rukopisov.
Aj text Starej zmluvy sa dochoval pozoruhodne neporušený. Presnosť našich moderných prekladov sa potvrdila významným archeologickým objavom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora v roku 1947. Tieto zvitky obsahovali starozmluvné texty, ktoré pochádzali z roku 150 pred Kristom, boli teda o 1 000 rokov staršie, než akékoľvek rukopisy, ktoré sme mali k dispozícii predtým. Keď sa však porovnali, preukázala sa zhoda na 95 %! Päť percent variácií pozostávalo opäť predovšetkým z odchýlok v hláskovaní a slovoslede, ktoré však nič nemenili na význame viet.
Táto zarážajúca podobnosť medzi textom zvitkov od Mŕtveho mora a rukopisov, ktoré vznikli o tisíc rokov neskôr, dokazuje, s akou starostlivosťou opisovali židovskí pisári Bibliu. Preto keď dnes vezmeme do ruky Bibliu, bez strachu či zaváhania môžeme vyhlásiť, že v nej bol pôvodný text bez straty zachovaný počas mnohých generácií.
Nový zákon
Písanie Nového zákona je veľmi prerušovaný proces, začínajúci od histórie narodenia a života Ježiša a jeho apoštolov.Pokiaľ ide o Nový zákon, ide o najspoľahlivejší staroveký dokument ľudstva. Každý zo štyroch autorov Nového zákona napísal svoj vlastný životopis o Ježišovom živote. Pomenúvame ich ako štyri evanjeliá, prvé štyri knihy Nového zákona.Výraz evanjelium pochádza z gréckeho slova euangelion a znamená dobrá správa. Prvé dve z biografií evanjelia napísali apoštoli Matej a Ján, muži, ktorí poznali Ježiša osobne a cestovali s ním viac ako tri roky. Ďalšie dve knihy napísali Marek a Lukáš, blízki spolupracovníci apoštolov. Títo autori mali priamy prístup k skutočnostiam, ktoré zaznamenávali. V čase ich písania počuli hovoriť Ježiša, sledovali ako uzdravuje ľudí a robí zázraky. Raná cirkev teda okamžite prijala štyri evanjeliá, pretože súhlasili s tým, čo už bolo všeobecne známe o Ježišovom živote.
Evanjeliá písali nezáväzne od seba, každý z ich vlastného pohľadu. S najväčšou pravdepodobnosťou bolo ako prvé spísané Markovo evanjelium. Evanjeliá podľa Matúša a Lukáša (ktoré nasledovali o niečo neskôr) pridali k Markovmu pôvodnému materiálu ďalšie skutočnosti. Evanjelium podľa Jána vzniklo pravdepodobne ako posledné. Každá z týchto kníh bola opatrne spísaná rukou na papyruse a bola zviazaná do kníh, známych ako kódexy.
Predpokladá sa, že prvé kompilácie týchto štyroch evanjelií do jednej knihy sa začali používať niekde medzi 100 a 150 nl. Okrem štyroch evanjelií boli v obehu aj Evanjelium Panny Márie, Evanjelium pravdy a Tomášovo evanjelium. Niektorým nebolo jasné, ktoré z dokumentov boli autoritívnejšie. Zhruba v tom istom čase Tatian z Adiabene napísal Diatessaron, v ktorom spojil štyri evanjelia do jednej knihy a navrhol svoju vlastnú sekvenciu udalostí Kristovho života s tým, že vynechal niektoré časti štyroch evanjelií, ktoré nedokázal harmonizovať.
Na to, že je naša dnešná Nová zmluva verná originálu, sa môžeme spoliehať napríklad preto, lebo:
- Máme k dispozícii obrovské množstvo rukopisov (pred vynájdením kníhtlače) - vyše 24 000.
- Tieto rukopisy sa navzájom od slova do slova zhodujú v 99,5 % textu.
- Doba vzniku týchto rukopisov je veľmi blízka dobe spísania pôvodných textov.
Keď navzájom porovnáme texty jednotlivých rukopisov, zhoda je zarážajúca. Občas sa líši pravopis alebo poradie slov, to však má minimálny význam.
Fakticky vzaté, Nová zmluva je jednoznačne tým najlepšie podloženým starovekým dielom, a to tak v otázke samotného počtu dokumentov a časového rozpätia medzi udalosťami a dokumentmi, ako aj v otázke rozmanitosti dostupných dokumentov, ktoré ho môžu potvrdzovať alebo vyvracať. Medzi rukopisnými podkladmi iných starovekých diel nenájdeme nič, čo by sa Novej zmluve - pokiaľ ide o dostupnosť textu a jeho ucelenosť - vyrovnalo.
Čo sa týka autenticity, Nová zmluva je ďaleko najspoľahlivejším spisom staroveku. To, že sa text zachoval neporušený, je omnoho istejšie než napr. u Platónových spisov či u Homérovej Iliady.
Archeologické dôkazy
Archeológia nemôže dokázať, že Biblia je Božím slovom zapísaným pre nás ľudí. Môže však potvrdiť jej základnú historickú presnosť, a presne to aj robí. Archeológovia neustále nachádzajú mená vládnych úradníkov, kráľov, miest a sviatkov, o ktorých sa zmieňuje Biblia - občas práve tých, o ktorých existencii historici predtým pochybovali. Objav za objavom preukázal spoľahlivosť v nespočetnom množstve detailov a posilnil uznanie hodnoty Biblie ako historického zdroja.Archeológia napríklad identifikovala mnoho starovekých miest, o ktorých sa zmieňuje Lukáš v novozmluvných Skutkoch apoštolov. „Lukáš bez jedinej chyby menuje celkom dvadsaťtri krajín, päťdesiatštyri miest a deväť ostrovov.“ Archeologických nálezov potvrdzujúcich existenciu biblických miest či osôb, je veľmi veľa.
Uznávaný židovský archeológ Nelson Glueck však tvrdí: „Jednoznačne môžeme vyhlásiť, že žiadny archeologický objav nikdy nebol v protiklade so správne pochopenými biblickými zmienkami. Množstvo archeologických objavov potvrdilo rámec a často aj presné detaily historických zmienok v Biblii.“
Archeológia taktiež vyvrátila mnoho nesprávne podložených teórií o Biblii. Napríklad na niektorých vysokých školách sa dlho vyučovala teória, podľa ktorej Mojžiš nemohol napísať Pentateuch (prvých päť kníh Biblie), pretože v tom čase ešte nebolo vynájdené písmo. Archeológovia potom objavili tzv. Čiernu stélu. „Je písaná klinovým písmom a obsahuje detailný záznam Chamurapiho zákona. Vznikla snáď až po Mojžišovej dobe? Kdeže! Nielenže pochádza z doby staršej, než je Mojžišova, ale dokonca ešte skôr, než žil Abrahám (asi 2 000 rokov pred Kristom). Mojžiša predchádza najmenej o tri storočia.“
Jeden z najväčších archeologických objavov 20. storočia bol objav tabuliek v severosýrskej Eble. Týchto 14 000 hlinených tabuliek je datovaných do roku 2 300 pred Kristom a obsahujú dôkazy podporujúce mnohé biblické fakty (existenciu niektorých biblických miest, mien, starovekých zvyklostí, náboženských obradov a pod.).
Archeológia teda dôsledne potvrdzuje historickú presnosť Biblie, čo zvyšuje rešpekt bádateľov voči Biblii ako zbierke historických dokumentov.
| Objav | Význam |
|---|---|
| Zvitky od Mŕtveho mora | Potvrdili presnosť textu Starého zákona. |
| Čierna stéla | Dokázala, že písmo existovalo už pred Mojžišom. |
| Tabuľky z Ebla | Podporili existenciu biblických miest a zvyklostí. |
Biblia ako kniha kníh
Biblia znamená vo voľnom preklade slovo „knihy“. Ide o súbor 66 kníh, ktoré spísalo v priebehu cca 1500 rokov okolo 40 autorov s rôznym vzdelaním a sociálnym postavením, na rôznych miestach a v rôznych jazykoch. Celá Biblia je rozdelená na dve základné časti - Starý a Nový zákon. To znamená, že ide o starú a novú zmluvu medzi Bohom a človekom. Na rozdiel od iných náboženských spisov sa Biblia číta ako faktická správa o skutočných udalostiach, miestach, ľuďoch a dialógoch medzi nimi. Historici a archeológovia opakovane potvrdili jej pravosť. Hoci každý zo spisovateľov mal svoj vlastný štýl, všetci nesú jedno ústredné posolstvo: Boh, ktorý nás všetkých stvoril, nás vyzýva, aby sme ho poznali a verili mu.
Codex Sinaiticus, jeden z najstarších zachovaných rukopisov Biblie.
Biblia má obrovské množstvo historických detailov, preto nie všetko, čo je v nej uvedené, sa doteraz dokázalo prostredníctvom archeológie skutočne nájsť. No ani jeden archeologický nález však nebol v rozpore s tým, čo zaznamenáva Biblia. Napríklad mnohé zo starodávnych miest spomenutých Lukášovej knihe Skutkov v Novom zákone boli identifikované archeológiou. Lukáš menuje všetkých tridsaťdva krajín, päťdesiatštyri miest a deväť ostrovov bez chyby.
Presnosť dnešného Starého zákona sa potvrdila v roku 1947, keď archeológovia našli na dnešnom západnom brehu Izraela „zvitky z Mŕtveho mora„, ktoré obsahovali biblické texty Starého zákona. Keď sa tieto rukopisy porovnávali s tými, ktoré už mali, zistilo sa, že dosiahli zhodu až 99,5%, z toho 0,5% rozdiely sú menšie pravopisné odchýlky a štruktúry viet, ktoré nemenia význam vety. Všetky starodávne rukopisy boli napísané na papyruse, ktorý nemal príliš dlhý život.
Všetky starodávne rukopisy boli napísané na papyruse, ktorý nemal príliš dlhý život. Pokiaľ ide o Nový zákon, ide o najspoľahlivejší staroveký dokument ľudstva.
Biblia je svätým písmom kresťanského náboženstva, ktorého cieľom je rozprávať históriu Zeme od jej najskoršieho stvorenia po šírenie kresťanstva v prvom storočí nášho letopočtu.