Milovaní v Bohu, ktorí upierate svoju nádej v jediného hodného, milosrdného Pána a spravodlivého Sudcu všetkého stvorenia, ktorý sa z vôle Svätého Otca zmaril na kríži, nech vás sprevádza milosť a pokoj od Pána Ježiša Krista skrze Ducha Svätého.
Vo Svätom písme nachádzame hlboké úvahy o ponížení a povýšení, ktoré sú neoddeliteľne spojené s cestou nasledovania Krista. Tieto koncepty sa prejavujú v živote Ježiša Krista a vyzývajú nás k premene nášho vnútra a vzťahu k Bohu i blížnym.
Na Kvetnú nedeľu, keď rozjímame o Pánovom umučení, počúvame v liturgii sv. omše nádherný hymnus o Kristovi z Listu Filipanom (2,6-11). Je ľahké vypozorovať, že hymnus má dve základné časti: v prvej sa hovorí o Ježišovom ponížení (2,6-8) a v tej druhej o jeho povýšení (2,9-11).
Ježišovo Poníženie
V centre prvej časti hymnu je Ježišova poníženosť a predstavuje sa postupne v jednotlivých krokoch, či stupňoch. Zdôrazňuje sa jeho ľudský aspekt. Vzal na seba ľudskú formu/podobu, hoci existuje v skutočnosti vo forme božskej. Samozrejme použitie slova „forma“ či „podoba“ na božskú sféru je veľmi problematické a spôsobuje exegétom ale aj prekladateľom veľké ťažkosti. Náš preklad „prirodzenosť“ je už istou dogmatickou projekciou.
(6) On [Ježiš Kristus], hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, (7) ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. (8) Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
Grécke slovo μορφή [morfe] v sebe zahrňuje skôr zmyslami vnímateľný aspekt: „forma“, „vonkajšia podoba“, „tvar“. Ak sa vraví, že v božskej podobe „existoval“ o ľudskej sa vraví, že si ju „vzal“. Ježiš má presne to, po čom prvý človek tak dychtivo túžil a siahol (a v podstate po čom človek stále túži): je rovný Bohu.
Ďalším slovným spojením, ktoré sa tu veľmi ťažko prekladá je to, čo máme v našom preklade ako „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“. Doslovnejšie by sme mohli preložiť: „to, že bol rovný Bohu nepovažoval za niečo, čoho sa treba úzkostlivo držať“ alebo „po čom treba úzkostlivo siahať“. Pravdepodobne sa tu chce vyjadriť kontrast s biblickým rozprávaním o prvom človeku. Ten chcel byť ako Boh. Ježiš má presne to, po čom prvý človek tak dychtivo túžil a siahol (a v podstate po čom človek stále túži): je rovný Bohu. On však siahol po bytí človekom. Tým človeku, ktorý túži stať sa Bohom, ukázal, že aj on má túžiť stať človekom, akým sa stal Ježiš.
To je prvý stupeň Ježišovho poníženia sa: z Boha človekom, sluhom. Tu by pravdepodobne bolo dobré dať v texte bodku, ako to navrhuje aj kritické vydanie gréckeho textu Nového zákona Nestle-Aland, teda za „stal sa podobný ľuďom“. V tejto časti, od „hoci má božskú prirodzenosť...“ až po „stal sa podobný ľuďom“, sa stavia vedľa seba Ježišova božská a ľudská existencia a zdôrazňuje sa aspekt veľkosti Ježišovho poníženia sa a kontrast tejto Ježišovej voľby, a mohli by sme povedať tejto božskej voľby, oproti voľbe človeka.
V nasledujúcich slovách prvej časti hymnu sa hovorí o ďalšom stupni Ježišovho poníženia sa. Keď sa teda doslova „našiel“ v tejto podobnosti človeku, „stal sa poslušným“. To, že text hovorí, že Ježiš sa takým „stal“, ďalej poukazuje na jeho dobrovoľnú poníženosť. Nešpecifikuje sa komu, alebo čomu sa Ježiš stal poslušným, ale z kontextu samotného hymnu a Pavlovskej teológie ide najpravdepodobnejšie o poslušnosť Otcovej vôli. Poukázanie na Ježišovo poníženie sa ide ešte ďalej. Nie len, že sa podrobí smrti, ale podrobí sa jej vo forme, ktorá snáď človeka vo vtedajšej dobe najviac ponižovala: zomrie smrťou na kríži, smrťou rezervovanou pre najväčších vyvrheľov spoločnosti, na ktorú on bol odsúdený nespravodlivo.
Ježišovu dobrovoľnú poníženosť Pavol predkladá Filipanom ako vzor správania sa jeden voči druhému. Takúto Ježišovu dobrovoľnú poníženosť Pavol predkladá Filipanom, svojej najobľúbenejšej cirkevnej obci, ako vzor správania sa jeden voči druhému. Samotnému hymnu bezprostredne predchádzajú jeho slová: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.
Preto ako On nahý bol na krizi, aj my budeme obnazeni pred svetom v plnosti svojich pychou naplnenych samospravodlivych ciest. Lebo svieca osvetli, ba i lad roztopi, ale pec spali vsetko neciste i zlato ocisti. Vyberte si. Mnohi sa postavili za vodcov, hoci ich tam nepostavil Pan. Nerozumejuc, ze Boh nedal urady, ale dava pomazanie, opat roclenili kralovske knazstvo, dane vsetkym, na autority a radovych krestanov. Ake nabozenstvo! Ci pohrdam autoritami? Vobec nie! Lebo od Boha su dane, lez mnohi zvedeni svojim malym poznanim Svateho Boha, nehodne spravuju, co im bolo zverene. Preto sudom budu mnohi velki ponizeni a mnohi mali povyseni, aby sluzili.
Vedzte, ze tenka je ciara medzi zostavanim v milosti a snahou tela, mnohe cesty zdaju sa nam svate, no az na nich zakusame, ze nas oddelili od Otca a zase sme sami v sebe. Nech je Pan milosrdny k nam, a da nam prave svetlo v pravy cas, aby sme vzdy slobodni vedeli rozhodnut sa zrieknut samostatnosti, ktora tak casto premaha nase hladanie.
Krížová cesta: symbol Ježišovho poníženia a utrpenia.
Povýšenie skrze Poníženie
Vedzte, ze vas prevelmi milujem, vidim vo vas Krista rast. Poviem vam tajomstvo, o ktorom mnohi hovoria a nerozumeju tomu, co hovoria. Najvacsi obraz vztahu Jezisa k nam je manzelstvo. Preto je nam zname, ze na tento vztah, totiz na manzelstvo, satan najviac utoci. Muzi, budte mudri a polozte zivoty za zeny, ktore vam dal Pan. Ponorte sa do jej srdca, aby ste porozumeli aku nadheru a pozehnanie Boh vlozil do vasho zivota skrze nu. Iste je odlisna, ale to je dobre, lebo aj ona na obraz Bozi je. Tak vo vlastnej zene mozete vidiet Boziu slavu. A ci neznesiete niecoho na nej? To je to spravne miesto na vlastnu smrt. Neuzurpujte si autoritu, ved ste postaveni sluzit a nie panovat. Neutiekaj sa od svojej zeny, ved ani Jezis nevzdal sa svojej cirkvi.
Lebo milostou sme spaseni a milost nas posvacuje. Milost vytrhla nas z moci otroctva a milost nad milost vytrha otroctvo z nas. Lebo vsetci sme pobludenim nauceni milovat modly vo vlastnych srdciach, a hoci poznajuc skutocneho ziveho Boha, stale si staviame za modly v nasich srdciach vsetko, co sa da. Pocnuc svatym zivotom, sluzbou Panovi ci Jeho telom, modlou moze i Jeho meno byt. Aki sme len prefikani, ze i svate dokazeme znesvatit. Ale ci tym Svateho pospinime? Vobec nie! Modlou nam je nespravna predstava o tom, kto a aky je. Lebo kto nerozumie zakonu, nechape hojnost milosti, ktora nam je v Jezisovi Kristovi dana.
Preto Pan v skorej dobe da povstat sluzbe oboch olivovnikov, a to svatym z pohanov i svatym zo Zidov, ktori poznanim milosti v Kristovi prinesu cirkvi spravne vylozenie zakona. Niezeby dodrziavanim zakona a jeho prikazani bolo mozne dospiet k milosti vecneho zivota. Preco inak by Pan povedal, ze ani brany pekelne nepremozu Jeho cirkev, ak by nemal byt cas, ked to tak bude vyzerat? Lebo verim, ze uz za dverami je Sudca, ktory svojim mecom rozseka telo, lebo ved sluha nie je viacej ako jeho Pan. O com inom hovori, ked riekol, ze este raz zatrasie vsetkym, cim sa zatriast da, aby ostalo len to neotrasitelne? Lebo ako Lazara neprisiel uzdravit, tak neuzdravi ani cirkev. Ale ako Lazara vzkriesil, tak aj spolocenstvo svatych na zemi.
A tak potom v novej slave sluzit budeme. Mnohym je to skryte, lebo nerozumeju, ze spolocenstvo svatych zalozene na dvanastich je preto, aby nam Pan odkryl, ze sme z kmenov ako Izrael. Nerozumejuc tomuto tajomstvu mnohi z nas neprijimaju bratov z inych kmenov, pohrdajuc ich ucenim, umyvaju hlavy miesto noh. Ved je nam dana milost darov na sluzbu a nie na sud. A sedemtisic - to jest plnost plnosti - je tych, ktori su ponechani na spasenie z milosti spomedzi tych, co necakaju. No toho, kto o sud ziada, Pan nauci sudit sameho seba, aby mohol Jeho sudom sudit svet. Ved vsetko co je Jeho, nase je skrze to, ze Jeho Duchom Jeho bratia sme. Aky milosrdny a milostivy je Pan, ze nas tak vyvysil! Ale predtym nas ponizi a vystavi hanbe, aby nas ucinil hodnymi toho.
Preto ako On nahy bol na krizi, aj my budeme obnazeni pred svetom v plnosti svojich pychou naplnenych samospravodlivych ciest. Lebo svieca osvetli, ba i lad roztopi, ale pec spali vsetko neciste i zlato ocisti. Vyberte si. Mnohi sa postavili za vodcov, hoci ich tam nepostavil Pan. Nerozumejuc, ze Boh nedal urady, ale dava pomazanie, opat roclenili kralovske knazstvo, dane vsetkym, na autority a radovych krestanov. Ake nabozenstvo! Ci pohrdam autoritami? Vobec nie! Lebo od Boha su dane, lez mnohi zvedeni svojim malym poznanim Svateho Boha, nehodne spravuju, co im bolo zverene. Preto sudom budu mnohi velki ponizeni a mnohi mali povyseni, aby sluzili.
Utrpenie a Kresťanská Spiritualita:Medzi kresťanskou spiritualitou a utrpením je nerozlučný vzťah. Veľkú časť utrpenia si ľudstvo spôsobuje samo. Avšak existuje kategória zla a bolesti, ktorá je mimo akejkoľvek presnej súvislosti s ľudskou zodpovednosťou. Už počas svojho života na zemi dal Kristus do centra svojej pozornosti práve tajomstvo bolesti. Kristove zázraky nie sú divadelnými gestami určenými na vzbudenie aplauzu a úspechu, ale sú skôr orientované na oslobodenie človeka od zla a bolesti. V Kristovi sám Boh prichádza v ústrety trpiacemu ľudstvu, aby ho oslobodil od tyranie zla. Kalvárska dráma poukazuje na vzťah medzi bolesťou, láskou a nenávisťou. Hĺbku Božej bolesti nedokážeme dovidieť. Tak ako nie sme schopní predstaviť si veľkosť Božej lásky.
Silou lásky, vrcholne prejavenou na kríži, Kristus víťazí nad temnotami zla. Kristov kríž dáva zmysel každému ľudskému utrpeniu, čo sv. Pavla viedlo k prekvapivému zvolaniu: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). V žiadnom prípade tu nejde o masochizmus, o zvelebovanie bolesti kvôli nej samej, ale kvôli jej ovociu zjednotenia človeka s Bohom. Bolesť kresťana nepadá do prázdna, ale je pripojená k vykupiteľskej Kristovej bolesti. Bolesť sa takto stáva prameňom dobra. Utrpenie prežívané s Kristom je najcennejším darom, najproduktívnejšou ľudskou činnosťou. Ide o spiritualizáciu utrpenia, ktoré nás spája s Bohom, s ľuďmi a so svetom. Bolesť nevedie kresťana k zúfalstvu, ale k nádeji na vzkriesenie. Človek nádeje dokáže trpieť pre vieru.
Strauss veril, že ponížení budú povýšení (porov. Lk 1, 52), lebo oni sú v Božích očiach veľkí: „V čase najväčšieho poníženia sa zračí vnútorný formát. Ale pokoj, ktorý sa tu ukáže, je dôkazom toho, že z každej životnej polohy je možný vzostup. To je dôkazom viery. Aj za veľkými osobnosťami v dejinách ľudstva stálo utrpenie. V dotyku s bolesťou vznikajú hodnoty, „na ktoré ľudstvo nevie zabudnúť.“ Trpezlivosť spojená s blízkosťou smrti je „chvíľa veľkých poriadkov vnútra. Existuje vzťah medzi bolesťou a múdrosťou.
Bolesť nás vedie k dobrote: „Dobrý človek je smutný. Lebo svet nechápe, že dobrota je najväčšia múdrosť.“ Aj veľkosť národa závisí od jeho postoja k utrpeniu. Existuje aj duševná bolesť. „Ak duša netrpí, ešte sa neprebrala k životu.“ Nie je citlivá na nedostatky a zlo v sebe i vo svete. Preto „najúbohejší je človek, čo je so sebou spokojný.“ Prijaté utrpenie, aj keď oberá o fyzické sily, je zdrojom životnej posily. „Stretnutie s bolesťou, skutočné stretnutie s vlastnou i cudzou bolesťou, je vytvorenie novej skutočnosti, novej životnej sily. Životná sila pozostáva len z prekonaného utrpenia.“ Ono má podobný efekt ako veľké zážitky. Utrpenie by malo vytvárať mosty medzi ľuďmi. Choroba robí ľudí vnímavejšími na skutočné hodnoty, medzi ktorými má prvé miesto láska. Utrpenie by malo upevňovať bratstvo medzi ľuďmi. Svet bez utrpenia a bolesti bude až v nebi.
Utrpenie dokáže spájať ľudí na tomto svete, dokáže byť mostom lásky, dokáže spájať s Bohom. Svet bez utrpenia a bolesti bude až v nebi. Preto je potrebné „vedieť o súvise medzi schopnosťou obetovať niečo zo seba, zo svojich skrytých chorôb, útrap a obmedzeností za iných, za kolegov, za umelcov, za kňazov, aby armáda tých, čo môžu zlepšiť svet, mala na to silu v rámci súvisu všetkých i duchovných a morálnych potenciálov.
| Poníženie | Povýšenie |
|---|---|
| Zrieknutie sa rovnosti s Bohom | Vyvýšenie a danie mena nad každé iné meno |
| Prijatie podoby sluhu | Klaňanie sa a vyznanie Ježiša Krista ako Pána |
| Poslušnosť až na smrť, smrť na kríži | Sláva Bohu Otcovi |