Tento článok sa nezaoberá útokmi na samotných kňazov, nech sú akýkoľvek. Skôr sa prihovára ľuďom, ktorí z človeka kvôli tomu, že je kňaz, urobia pomaly poloboha. Áno, aj kňazi sú ľudia a majú svoje chyby. Upozorniť, alebo konštruktívne skritizovať kňaza, najlepšie priamo do očí, je podľa autora normálna vec. To, že niekto je kňaz, pre mňa bohužiaľ / našťastie nie je dostatočný dôvod k tomu, aby som mu automaticky začal prejavovať bohorovnú úctu. Čo si budeme klamať, aj Kajfáš bol Pánov pomazaný kňaz.
To, že na niekoho náhodou vyliali olej, ešte nemôže byť patentom na pravdu, rozum a úctu.
Autor má úctu k tomu, ku komu chce mať úctu, k tomu, kto si úctu zaslúži. A je jedno, či je to pápež František, kaplán z Nižnej Vyšnej, alebo houmlesák v Prievidzi.
Cirkevné dejiny - Daniel Šobr 1.časť
Verejné pokarhanie a zodpovednosť
Čiže ak človek má pádny dôvod, konštruktívnu kritiku, alebo má niečo proti kňazovi, nie je v žiadnom prípade nič neúctive o tom hovoriť. A ak je to nutné, tak aj verejne. Sú to opäť zákulisné veci, o ktorých verejne "neslobodno" hovoriť, "lebo je to kňaz" a bla bla bla. Preto o nich vie len málokto.
Galatským 2,11-13 uvádza: "Keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom."
Kéfas je sv. Peter - prvý pápež a Pavol, ktorý je autorom tohto listu a píše o sebe, je vlastne Šavol z Tarzu, popredný žid, ktorý horlivo vyhľadával a vraždil prvých kresťanov, medzi inými aj napr. sv. Štefana - prvého mučeníka viery a prvého diakona. Takýto Šavol, hoci už bol obrátený, vystúpil VEREJNE proti samotnému pápežovi katolíckej Cirkvi a VEREJNE ho pokarhal.
Obrátenie svätého Pavla
Problémy v cirkvi a ich riešenie
Nie je tajomstvom, že niektorí kňazi holdujú alkoholu, nie je tajomstvom, že napriek celibátu majú deti, nie je tajomstvom, že medzi kňazmi sa vyskytuje pedofília, spreneverujú sa peniaze a majetky a tak ďalej a tak ďalej. Proste samé "kresťanské" veci. Ak sa stane, že kňaz naozaj niekomu ublíži, spreneverí peniaze, alebo majetok, treba to riešiť a treba to riešiť radikálne a nie argumentovať "lebo kňaz".
Ak sú rukolapné dôkazy proti kňazovi, že napr. vykonával pedofíliu, nevidím najmenší dôvod, aby nešiel hniť do basy tak, ako každý iný pedofil. Áno, aj toto sa reálne stáva! Ale neobviňujme zo zametania pod koberec biskupov. V prvom rade obviňujme seba.
Lebo za "zametanie pod koberec" ľudia všeobecne radi obviňujú biskupov. Že vraj to zametajú biskupi. Skutočnosť je ale taká, že biskup je z právneho (svetského) hľadiska len kňazov nadriadený a môže mu dať maximálne výpoveď (suspenduje kňaza, takže nemôže slúžiť omše a vysluhovať sviatosti a zruší s ním pracovný pomer, buď na určitý čas, alebo natrvalo). Biskup nemôže žiadneho kňaza, nech by bol aj vrah, poslať do väzenia. Na druhej strane, ak nejaká obeť nechce riešiť a svedčiť proti kňazovi, ktorý jej ublížil, lebo napr. jej rodinní príslušníci argumentujú: "lebo je to kňaz", čo sa dá robiť? Jasné, že potom sa to zametie len pod koberec, ale nie je to vina biskupov.
Slovo a čin v Biblii
Dnes, v dobe plnej fráz, ľudia väčšinou nepovažujú slovo za nič iné ako obyčajný a jednoduchý prostriedok na dorozumievanie a odovzdávanie informácií. A predsa aj obyčajné slová môžu silno pôsobiť! Ani pisatelia Biblie nechápali slovo iba ako čosi potrebné na prenos informácie. Slovo, ktoré vyslovuje Boh, je také, aký je sám Boh. On je so svojím slovom celkom totožný. Slovo u Boha znamená to isté ako čin. To, čo Boh vysloví, to sa aj stane: „On povedal - a stalo sa“.
Keď sa ľudstvo odlúčilo od Boha a nemohlo mu už viac stáť tvárou v tvár - teda keď už človek nemohol Bohu rozumieť, urobil Boh rozhodujúci krok: Božie slovo prijalo na seba ľudskú podobu - ňou je Boží Syn, Ježiš Kristus. A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami… (Ján 1,14). Ježiš je Slovo Otca, ktoré bolo darované ľuďom, aby odhalilo tvár Boha. Ježišove pôsobenie stojí hlavne na slovách, ktoré sú súčasne aj činmi - sú vždy spojené v jedno, či uzdravuje chorého alebo sýti zástupy. Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.
Biblia je Božie slovo, ktoré na seba prijalo podobu písaného ľudského slova. S Božím príhovorom sa bezprostredne nikde nemôžeme stretnúť, preto sa k nám dostáva ľudským spôsobom, prostredníctvom ľudskej reči. Biblia je Božia aj ľudská. Nie je to iba súhrn vieroučných právd, či nejaký katechizmus. Je to prostriedok dialógu Boha s človekom. Boh ňou oslovuje každého človeka.
Avšak aby v nás mohlo Božie slovo účinne pôsobiť a prejavovať svoju silu, mali by sme Boha a jeho slovo spoznávať, dôverovať mu a nechať sa viesť jeho Duchom. Lebo ako dážď a sneh padá z neba, a nevracia sa tam, ale napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semeno rozsievačovi a jediacemu chlieb, tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.
Mali by sme všetci byť intenzívnejšie a častejšie v kontakte s Božím slovom, ktoré v nás pôsobí svojou uzdravujúcou a tvorivou mocou! V ňom objavujeme tajomstvo Božieho srdca a získavame svetlo, ktoré nám umožňuje orientovať sa v rôznych životných situáciách a premieňať skutočnosť, v ktorej sa nachádzame. Nie je to ani historická reportáž, ani súbor vymyslených príbehov, ale záznam skúseností, ktoré získali ľudia s Bohom - priamo aj nepriamo. Pre toho, kto takú skúsenosť nemá, sú však často takéto svedectvá neprijateľné. Dôležité však je, že tieto skúsenosti sa dajú overiť. Nie však zvonka, z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa, ale zvnútra, t. j. Biblia nás nenúti veriť v Boha. Ľutuje však tých, ktorí vieru odmietajú, pretože si tak robia svoj život aj smrť ťažšími. Biblia hovorí: Keď sa odvážiš otvoriť oči - a práve v tom ti chcem pomôcť - uvidíš, že Boh už je tu s nami a že aj teba prevedie vo svojej láske životom aj smrťou.
Je pravda, že v Biblii, hlavne v Starom zákone, sa často niečo zakazuje. Nie je to však preto, že by z nás chcel Boh urobiť bábky na špagátiku. Ten, kto hlbšie prenikne do biblického obsahu, rozpozná, že sú to múdre a láskyplné rady, aby sme nerobili to, čím si ublížime. Boh nemá radosť z našich pádov, a preto nás varuje. Aj hebrejské slovo pre zákon je tora a pôvodne znamená ukazovateľ - ukazovateľ cesty, je to teda taká naša SMEROVKA - choď tadiaľto a neublížiš si. Tomu, kto na ňu nedbá a ublíži si, smerovka pripomína, že si za to môže sám.
Veľa ľudí cíti, že svet nie je v poriadku. V tom majú pravdu. Avšak v žiadnom prípade nie sú ochotní pripustiť svoju spoluzodpovednosť za tento stav. A tak hľadajú, často veľmi usilovne, niekoho, koho by za to mohli obviniť a samých seba obvinenia zbaviť. Preto často za všetko vinia Boha. Lebo keď vraj je všemohúci, tak aj môže za všetko. A Boh sa ich výčitkám nebráni, aj keď ho takto znova križujú. Je to pohodlný protivník. Nebráni sa, alebo presnejšie: bráni sa len slovom svojich svedkov, ktorí ľuďom vysvetľujú, ako to je, že ich Boh - kresťanský Boh - je iný. Boh, ktorý z lásky k človeku zostúpil z nebies na zem k nám a je tu teraz s nami. A všetko znáša s nami, dokonca aj našu smrť.
Niektorým ľuďom sa zdá Biblia, a hlavne Starý zákon, veľmi krutá. Môže sa im to tak javiť, ak sa na Starý zákon pozerajú očami súčasného humanizmu. Starovek bol celkovo iný, drsnejší, a to sa premieta aj do Biblie a to hlavne dobovým odstupom, napr. Izraelci mali príkaz rozbiť modly pohanov, lenže aj pohanský kráľ sa pokladal za boha, je pre svojich ľudí modlou, a preto aj jeho sa týka osud modly… V staroveku sa často popravovalo, drsná spoločnosť sa akoby očisťovala popravami zločincov. Väzenia väčšinou slúžili len na vyšetrovaciu väzbu.
Námietky voči krutosti Písma však môžu mať ešte hlbší koreň. Môžu byť popieraním Božej zvrchovanosti. V podstate dodnes platí, že ten, kto život dáva, má právo ho aj vziať. Ten, kto toto právo (právo vziať život) Bohu upiera, popiera tým aj to, že Boh život dal - a tým vlastne popiera Boha.
Avšak pozor, máme právo obviňovať niekoho, v koho v skutočnosti vlastne ani neveríme? Prisudzovať vinu nejakej fikcii, aby som ju nemusel prisúdiť sebe, je demagógia. Treba si vedieť poctivo priznať, že v Biblii sú veci, o ktorých neradi čítame. Asi im ani celkom nerozumieme. No, nemôžeme ich vyškrtnúť.
Biblické citáty
Matúš 18,6: "Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny."
Lukáš 9,48: "Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký."
Ján 13,20: "Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal."
Žalm 34,7: "Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní."
Lukáš 19,10: "Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo."
Lukáš 15,4: "Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?"
Matúš 18,7: "Pohoršenie - zlé slovo, zlý príklad a vôbec všetko, čo iného zvádza na hriech. Vždy budú ľudia, ktorí svoju slobodu zneužijú na zlé."
Matúš 18,18: "Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi."
Lukáš 24,15: "Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi."
Lukáš 24,36: "Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“"
Lukáš 17,4: "A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: »Ľutujem,« odpusť mu!"
Záver
Aj kňazi sú len ľudia, majú svoje chyby a sú medzi nimi aj vyslovený zákeráci. Ak sa stane, že kňaz naozaj niekomu ublíži, spreneverí peniaze, alebo majetok, treba to riešiť a treba to riešiť radikálne a nie argumentovať "lebo kňaz".