Apokalypsa svätého Jána
Význam Knihy Zjavenia
Exegéti sa v mnohom líšia ohľadne cieľa a zmyslu tejto knihy. A hoci autor tejto knihy hneď v úvode píše, že toto zjavenie dostal od Boha, „aby ukázal svojim služobníkom čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1). Najlepší výklad podstaty tejto knihy je, že celá táto kniha je vlastne liturgickou príručkou, resp. návodom na duchovné slávenie sv. omše, ktorá je pozemským odrazom, alebo skôr pozemskou súčasťou nebeskej liturgie. Tento svoj názor opiera o spisy starokresťanských Otcov Cirkvi, ktorí túto knihu považovali za kľúč k liturgii a naopak - liturgiu za kľúč pre pochopenie tejto knihy. Aj letmý pohľad do tejto knihy svedčí o prítomnosti liturgického jazyka. Liturgické obrazy sú jadrom jej posolstva.Nový pápež čo ukazuje biblia varovania proroctva z knihy zjavenia jana 🦻
Liturgické obrazy a Starý Zákon
V týchto obrazoch však autor knihy vychádza skôr z udalostí alebo skutočností minulých a prítomných, nie budúcich, ako sa mnohí mylne nazdávajú, čo však nevylučuje aj možnosť predpovede budúcich vecí, ale skôr vo všeobecnom zmysle. Pri opise nebeského chrámu, ktorým začína druhá časť Apokalypsy (od 4. kapitoly), Ján vychádza z podoby jeruzalemského chrámu, ako bol opísaný v starozákonných knihách, čo by ľahko spoznal každý Žid, ktorý dobre poznal hebrejské Sväté Písmo. To sa týka napríklad štyroch bytostí (cherubíni vyrytí do stien chrámu - por. 1Kr 6,29: „Na všetky steny chrámu dookola dal - kráľ Šalamún - povyrezávať rezby v podobe cherubov“), dvadsiatich štyroch starcov (24 kňazských tried), skleného mora podobného krištáľu (nádrž na vodu z lešteného bronzu), siedmich zlatých svietnikov (Zjv 1,12), kadidlového oltára (Zjv 8,3-5), atď. Centrom nebeského chrámu v knihe Zjavenia podobne ako v Šalamúnovom chráme bola Archa zmluvy (Zjv 11,19). Podľa viery starovekých Židov úcta k Bohu v jeruzalemskom chráme odzrkadľovala chválu anjelov v nebi. Liturgia Starej zmluvy so svojím kňazstvom a obetami slúžila ako nejasný obraz diania na nebeskom dvore.Liturgia Novej Zmluvy
Svätá omša, liturgia Novej zmluvy, je však niečo oveľa viac: je súčasťou tejto nebeskej liturgie, tajomnou účasťou na nej. Sv. omša je spoločnou liturgiou anjelov a ľudí, spoločnou liturgiou Cirkvi putujúcej aj oslávenej, pozemskej a nebeskej.Jánova Apokalypsa teda na rozdiel od starozákonných apokalyptických spisov sa Božia vláda nad svetom, Boží triumf, očakáva až v budúcnosti, v Jánovej Apokalypse je Božie víťazstvo nad hriechom a diablom už prítomnou skutočnosťou, ktorá sa osobitne prejavuje v liturgii Cirkvi.Zánik Jeruzalema a nový Jeruzalem
Dôležitou udalosťou pre pochopenie posolstva tejto knihy je zničenie jeruzalemského chrámu, ktorým zanikli aj židovské obety, pričom liturgia Cirkvi pokračovala a stále viac sa šírila. Ján vo svojej vízii opisuje práve toto zanikanie starého sveta, Starého zákona, a vznikanie nového sveta, nového Jeruzalema.
Zničenie Jeruzalema
Znamenie Tau
Prečo to všetko apoštol Ján píše?
Musíme si uvedomiť, že kresťania v Jeruzaleme boli členmi židovského národa, aj pre nich bol chrám stále svätým miestom. Potrebovali vysvetlenie, prečo musel starý Jeruzalem, ako symbol Starého Zákona, ustúpiť novému Jeruzalemu, Cirkvi. Museli sa vyrovnať so skutočnosťou, že chrám, najkrajšia stavba na svete, je zničený a kňazstvo a chrámové obety, ktoré siahali do obdobia spred tisíc rokov, zanikli. Zánik Jeruzalema bol pre prvých kresťanov zo židovstva napriek tomu, že sa už do veľkej miery odčlenili od synagógy, teda židovského náboženského spoločenstva, príčinou veľkého smútku a mnohých otázok.Kresťania zo židovstva, ale nielen oni, žiadali vysvetlenie Božích činov. Sväté mesto, ktoré si vyvolil sám Boh, kňazstvo, ktoré ustanovil skrze Mojžiša, chrám, ktorý prikázal sám postaviť, teraz On sám zničil. Kresťania túžili po zjavení zmyslu tejto dejinnej udalosti veľkého významu. A Ján z Božieho vnuknutia nachádza odpoveď. Boh zničil starý Jeruzalem, potom ako príchodom Mesiáša splnil svoju dejinnú úlohu, pre jeho hriechy, pre jeho pýchu, pre odmietanie Božieho Syna a prenasledovanie prvých kresťanov. Boh však súčasne vybudoval nový Jeruzalem, ktorý zostúpil priamo z neba. Tým novým Jeruzalemom, postaveným zo živých kameňov, je samotná Cirkev. Nový Jeruzalem je všade tam, kde kresťania slávia novú obetu - Baránkovu večeru. Na sv. omši, slávenej spolu s anjelmi, majú čerpať posilu uprostred prenasledovania pre zápas s Božími nepriateľmi.Hlavným cieľom Jánovej apokalypsy je teda posilnenie kresťanov svojej doby (najmä kresťanov Malej Ázie, zvlášť tých, ktorí pochádzali zo židovstva) ale aj kresťanov všetkých čias vo vernosti Kristovi v prenasledovaniach, vo všetkom súžení, ktoré kresťania zakúšajú od ľudí tohto sveta, ktorý je stále pod vplyvom diabla. Obrazom, ktorý ich má posilňovať, je obraz nebeského Jeruzalema, večnej slávy spasených. Je to však obraz, ktorý nie je len budúcnosťou, ale aj prítomnosťou, prežívanou v liturgii Cirkvi, v Eucharistii, vo sv. omši, ktorá je pozemskou účasťou na nebeskej liturgii spasených. Takýmto spôsobom sa tento spis môže stať nielen návodom na lepšie prežívanie sv.Žalm 24 a Okruh Zeme
Ž 24, 1b-2 má v hebrejskom texte nadpis L´David mizmor, čiže Dávidov žalm. V latinskej Vulgáte je tento nadpis preložený ako „dávidovský žalm“.Žalm je veľmi známy, mnohí katolíci (nielen kňazi), ktorí sa modlia Liturgiu hodín („kňazský breviár“), ho poznajú aj naspamäť, lebo je jedným zo štyroch žalmov (Ž 24, 67, 95, 100) Invitatória (vstupná modlitba dňa; invitatórium znamená v preklade niečo ako pozvanie k modlitbe), ktorým sa začína denná modlitba ofícia (celok dennej liturgickej modlitby v Cirkvi, Liturgia hodín). V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade má žalm nadpis „Pán prichádza do chrámu“, v evanjelickom preklade „Slávnostný vstup do chrámu“, v Botekovom preklade „Liturgia vstupu do svätyne“. Mons. ThDr. Josef Hrbata žalm opisuje slovami: Chválospev na Boha Stvoriteľa a Kráľa a úvaha o Božom spoločenstve.Žalm je považovaný za veľmi starobylý, vznikol možno už v počiatkoch izraelského osídľovania Palestíny (teda ešte v dobe vodcov Izraela nazývaných „sudcovia“, t.j. približne v 13. storočí pred Kristom), ktoré bolo sprevádzané mnohými bojmi s pôvodnými obyvateľmi Palestíny (vtedy nazývanej ešte Kanaán). V týchto bojoch zohrávala dôležitú úlohu archa zmluvy zhotovená Mojžišom na Boží príkaz, obsahujúca hlavne dve tabule Desatora, ktoré bolo „srdcom“ Božej zmluvy s Izraelom. Archa sa považovala za miesto Božieho prebývania v Izraeli. Z víťazného boja bola archa prinášaná levitmi v slávnostnej procesii späť do tábora a obrad uloženia archy do svätostánku, ktorým bol obyčajný pastiersky stan zo zvieracích koží, bol možno sprevádzaný týmto procesiovým spevom, ktorý je zostavený ako dialóg dvoch zborov.Na „vojenský“ charakter či pôvod tohto žalmu poukazujú slová ako Pán zástupov (Jahve Sabaot z v. 10, správnejší fonetický prepis je Cebaot), čo bol pôvodne bojový pokrik izraelských vojsk, ako aj slovné spojenie „Pán mocný v boji“ z v. 8.Iní biblisti však vznik žalmu spájajú skôr s Dávidom a s liturgiou (ním založenou) pri arche zmluvy v stánku na Sione (v tej dobe sa už archa zo stánku nevynášala do bojov, aspoň o tom nie je zmienka v Starom Zákone). V žalme sa totiž spomína „Pánov vrch“, ktorým v čase sudcov ešte nemohol byť Sion, ktorý bol dobytý až Dávidom, a tiež „brány prastaré“, čím sa asi nemysleli závesy stanu, v ktorom bola uložená archa, ale skôr brány jeruzalemských hradieb. Žalm by potom mohol byť aj spomienkou na prenesenie archy na Sion Dávidom, prípadne na prenesenie archy do chrámu Šalamúnom pri posviacke chrámu. Z dôvodu, že tento žalm sprevádzal príchod Božej archy do svätyne, vznikol pre tento žalm latinský názov „adventná pieseň Izraela“. Niektorí biblisti vyjadrili názor, že vznik žalmu možno súvisí s ďakovnými bohoslužbami Dávida a dávidovských kráľov po návrate z víťazných bojov do Jeruzalema.Žalm pozostáva z troch častí: z úvodu (vv. 1-2), z dialógu (vv. 3-6) dvoch zborov (spevákmi boli zásadne len leviti, teda kňazi), v ktorom boli veriaci upozorňovaní na podmienky vstupu do Pánovej prítomnosti (táto časť žalmu má vlastne múdroslovný charakter), teda pred Pánovu archu, ktorá bola Božím trónom v Izraeli, a zo záverečného zvelebovania Pána vo vv.7-10, ktoré má ale takisto formu liturgického dialógu či zvolaní. Hoci žalm pravdepodobne vznikal postupne, jeho definitívny tvar má charakter jednotnej liturgie vstupu veriacich do chrámu. Procesia prichádza pred bránu chrámu, pričom spieva oslavnú ódu na Pána, Stvoriteľa sveta (vv. 1-2). Príchodom k bráne chrámu sa začína vstupná liturgia - dialóg veriacich s levitmi (alebo skôr dvoch levitských zborov) vo vv. 3-6 o podmienkach rituálnej čistoty. Následne procesia vstupuje do chrámu cez otvorené brány chrámu (vv. 7-10 ), aby sa veriaci stretli s Pánom.Takýto výklad však naráža na znenie vv. 7-10, kde sa hovorí o vstupe Pána, t.j. pravdepodobne archy do chrámu. Nikde v žalme sa však archa nespomína (jediný výskyt slova „archa“ v Žaltári je v Ž 132,8). Ale na druhej strane v 2Sam 6,2 sa archa výslovne spája s „menom Pána zástupov“. Vysvetlenie týchto rozporov spočíva v spojení rôznych liturgických textov, ktoré vznikli z rôznych dôvodov, do jedného obsahovo nesúrodého celku. Aj úvodný dvojveršový chválospev na Boha Stvoriteľa bol pravdepodobne k žalmu pridaný neskôr ako vhodný úvod do celého žalmu.Záver
Biblia je písané Slovo Jehovu Boha určené ľudstvu. Na napísanie Biblie použil Boh v priebehu 16 storočí asi 40 ľudských tajomníkov, pričom jej písanie aktívne riadil svojím duchom. Takže je inšpirovaná Bohom. Veľkú časť správy tvoria priamo Jehovove vyhlásenia, ako aj podrobnosti z učenia a činnosti Božieho Syna, Ježiša Krista. V týchto správach nachádzame vyjadrenia o požiadavkách, ktoré Boh kladie na svojich služobníkov, a o tom, čo Boh urobí, aby dovŕšil svoje podivuhodné predsavzatie so zemou. Na prehĺbenie nášho ocenenia pre tieto veci Jehova zachoval v Biblii aj správy, ktoré ukazujú, čo sa stane, keď jednotlivci a národy Boha počúvajú a konajú v súlade s jeho predsavzatím, ako aj následky toho, ak idú vlastnou cestou.| Kniha | Autor | Téma |
|---|---|---|
| Zjavenie | Ján | Eschatológia, liturgia |
| Žalmy | Dávid | Chvála, modlitba |