Biblia Pauperum (Biblia chudobných) je forma obrazovej teológie, ktorej ústrednou postavou je Ježiš Kristus. Existuje často vo forme fresiek a malieb na kostolných stenách.
Ilustrácia z Biblia Pauperum
Podľa Blažeja Štrbu je Biblia pauperum viac vieroučná a mravoučná a najmä pragmatickejšia.
Vznik a Vývoj Umenia v Kontexte Biblie
Umenie vzniklo z prirodzenej túžby človeka niečo zachytiť, zobraziť a uctievať. Neskôr v stredoveku boli hlavnými donormi umenia cirkev a bohatí mecenáši, a práve preto sa realizovali najmä diela s biblickými námetmi.
Umenie malo v stredoveku funkciu informovať negramotný ľud o posolstve Biblie a manifestovať moc cirkvi, napríklad cez chrámové maľby či tzv. Biblia Pauperum.
V 16. a 17. storočí začali umelci vychádzať zo svojej anonymity a dokázali sa už na obraz aj podpísať. Situácia vyeskalovala na prelome 19. a 20. storočia príchodom konceptuálneho umenia, keď sa umenie odpútalo od zaužívaných osnov a stalo sa umením voľným.
Každá doba a epocha mala iný pohľad na umenie a inak ho definovala. Čo bolo v minulosti jednoduché, to sa v súčasnosti skomplikovalo. Umením môže byť v dnešnej postmodernej dobe prakticky čokoľvek.
Podľa Lyotarda a jeho teórie postmodernej doby je umenie vyjadrenie nezobraziteľného, napríklad nekonečna, strachu alebo Boha. Umelec Paul Klee raz povedal zaujímavú vec: „Umenie neodráža viditeľné, ale zviditeľňuje.“ Umenie nám preto dáva niečo viac, než ako by sme sa na danú vec pozerali my sami.
Zo svojej najvnútornejšej povahy by nemalo byť umenie znásilnené nejakou ideológiou, napríklad ako v socializme socialistickým realizmom.
Pre dostačujúcu odpoveď potrebujeme komplexnejšie vysvetlenie, ktoré súvisí s historickým vývojom cirkvi. Západná latinská cirkev ťažila z antiky, do veľkej miery sa ňou inšpirovala. Niektoré protestantské denominácie a reformovaní teológovia si všimli viaceré nezdravé prvky v tomto umení, ktoré akoby odvádzali človeka od Krista. Práve preto protestantské denominácie vyhodnotili tieto prvky umenia ako niečo, čo odvádza veriaceho človeka od Boha. Erazmus Rotterdamský, pred-reformátor katolíckej cirkvi, požadoval vyhodenie takýchto prvkov z chrámov, pretože odpútavajú od viery v Boha. Dnes vieme, že umenie nie je nič zlé, je to ako s jeho jednotlivými oblasťami ako hudba, kinematografia atď.
„Umúčenie Krista –príbeh, ktorý šokuje svet | 4K“
Kresťanský Pohľad na Umenie
Ako by mal pristupovať kresťan - umelec k umeniu? Pozerať sa na umenie cez optiku pravdy a evanjelia.
Ako by mal pristupovať kresťan - konzument k umeniu? Je to dobrá otázka a môžeme si ju položiť aj pri akejkoľvek inej téme. Kedy je napríklad jedenie hriechom? Vtedy, keď sa stáva obžerstvom. Ešte sa nenarodil človek, ktorý by nerobil chyby, a aj úprimne veriaci človek stále hreší. Avšak hrešiť úmyselne je naozajstný problém, nech je to akákoľvek oblasť nášho života. Slovo sväté znamená oddelené pre Boha.
Som človek, ktorého často inšpiruje sekulárne umenie tvorené ľuďmi, ktorých stvoril Boh, a tieto talenty do nich vložil on sám.
Umenie má funkciu komunikovať. Je to podobné, ako sa pýtať, či by sme dokázali žiť bez farieb. Áno, dokázali, ale náš život by bol ochudobnený. Otázka neznie, či je umenie dôležité, ale to, či si ho Pán Boh vie použiť.
Mňa osobne fascinujú dejiny umenia. Každému človeku, ktorý by rád viac pochopil umenie, by som odporučil o umení si viac prečítať. Prejsť si knihy alebo pozrieť dokumenty od praveku cez umenie na prelome 19. a 20. storočia až po súčasnosť. Ja som mal skvelú príležitosť sa o umení viac dozvedieť na strednej a vysokej umeleckej škole.
Dávid Valovič je manžel, umelec, absolvent Vysokej školy uměleckoprůmyslové v Prahe, moderátor Rádia 7 a člen kapely Till I get home. Vo svojej tvorbe používa prevažne keramiku, porcelán a sklo; spolu s ďalšími inovatívnymi materiálmi a technikami, ako je magnetická kvapalina, ferrofluid alebo vulkanická glazúra. Zameriava sa na experimentálne cesty a hľadanie originálnych riešení a možností vo výtvarnom i úžitkovom umení.
Význam Knihy v Historickom Kontexte
Kniha, ktorá prevádza moderného človeka ako neodmysliteľná súčasť jeho života, nebola v minulých dobách takou samozrejmosťou ako je dnes. Pisárovi v stredovekej kláštornej pisárni trvalo zhruba dva a pol roka, než opísal bibliu. V tomto období sa používali pre písanie brkové perá. Na našom území sa najčastejšie používali husie alebo labutie.
V stredoveku sa písalo špeciálnou farbou (atramentom), využívala sa najmä červená, strieborná a zlatá, ale tiež modrá, zelená, aj žltá či fialová. Červenou farbou sa písali hlavne nadpisy a iniciály. Aj poniektorí cisári sa radi podpisovali červenou farbou, najmä byzantskí. Chceli tak zdôrazniť svoju veľkosť, pretože červená farba slúžila na zvýraznenie textu. Zlatou alebo striebornou farbou sú napísané mnohé cenné rukopisy.
Ako médium pre písanie slúžil pergamen a potom v pozdnom stredoveku papier. Text biblie, ktorý mal asi 1200 strán, bol napísaný do odstavcov a stĺpcov a následne ho vyzdobili iluminátori.
Potreba rýchlejšieho spôsobu rozmnožovania sa vyskytla v Európe pri predmetoch v tej dobe najžiadanejších, a to hracích kariet a obrázkov svätých. Knihy v tom čase boli veľmi vzácne. Kláštorní krasopisci, iluminátori, ktorí zdobili a dokonca aj vyzlacovali iniciály, robili z kníh malé, ale tým skvelejšie a obdivuhodnejšie umelecká dielka. Nebolo vtedy zvláštnosťou, ak kniha mala hodnotu celého majetku alebo pekného domu.
Dlhú dobu bol takýto stav možný, pretože znalosť čítania a písania sa obmedzovala len na veľmi úzky okruh vzdelancov, tvoriacich úplne uzavretú spoločnosť. Neveľký počet opisov prístupný v kláštorných študovňách alebo knižniciach postačil len tak dlho, dokiaľ postupne nezačala nastupovať renesancia.
Renesancia a Rozvoj Vied
Boli písané nové spisy o lekárstve, matematike a hvezdárstve. Prebudili sa prírodné a humanitné vedy. Rozvíjal sa obchod, technika, baníctvo. Bola oživená svetská literatúra. Renesancia vytvorila ideál „homo universale“, človeka všestranného, znalého niekoľkých jazykov, základy vtedajšej vedy, básnictva, schopného hrať na niekoľkých hudobných nástrojov, dobrého šermiara a obchodníka.
Umenie a vedy sa vymanili z vplyvu cirkvi. Boli znovuobjavené antické pamiatky a umenie oslavuje človeka. Nastala prvá „informačná explózia“, ktorá hľadala vhodný prostriedok rozšírenia správ, ktorý by bol rýchlejší než perá pisárov. Môžeme povedať, že tento prostriedok bol priamo vyvolaný spoločenskou potrebou. A tak bol nájdený.
Predchodcovia Kníhtlače
Bohužiaľ nemôžeme ukázať prstom na jedného jediného. Pôvodcov tlače je veľa. Za predstupne kníhtlače (všetky majú jedno spoločné - jedná sa o reliéfnu tlač z výšky) sa pokladajú niektoré nápisy na hlinených doštičkách, pochádzajúce z doby 2. - 3. tisícročia pred naším letopočtom. Boli vytvorené tvrdými razidlami a boli objavené hlavne v sumerskej, babylonskej a krétskej oblasti. Patrí k nim aj Disk z Faistu (Phaistos disc). Bol vyrobený medzi rokmi 1700 - 1600 pred naším letopočtom. Jedná sa o hlinený kotúč so štyridsaťpäť znakmi, ktoré sa stáčajú do špirály a sú vyrobené jednotlivými razidlami. Disk bol nájdený talianskymi archeológmi v roku 1908 na Kréte v paláci Faistu.
Disk z Faistu
Za ďalšieho predchodcu sa považuje nápis z roku 1119. Jedná sa o text vytlačený razidlami jednotlivých znakov písma. Bol vytlačený do hlinenej dosky literami z tvrdého dreva. Nápis bol urobený pri zasvätení kostola sv. Juraja benediktínskeho kláštora Pfüfening pri meste Rezno (Resensburg - Nemecko).
Najviac inšpirujúcim boli zrejme nápisy urobené pomocou razidiel na väzbách označujúce obsah knihy. Najstarším zachovaným „dreveným štočkom“ je, tzv. Le Bois Protat. Pochádza z rokov 1370 - 1380 a bol nájdený v roku 1898 vo Francúzku, je 60 cm vysoký a 23 cm široký.
Potom bol už len krok k obtláčaniu vyrezaných alebo vyrytých štočkov z dreva na textil, papyrus alebo papier. Tak vznikali (drevorezbové) tlače na jednom liste. Boli určené k výzdobe prostých obydlí a zachovali sa len pokiaľ boli vlepené do kódexov. Niekedy boli dodatočne kolorované. Tematický sa dotýkali zväčša biblie a legiend. Najstaršie drevorezby tohto typu sú Bruselská Madona z roku 1418 a sv.
Blokové Knihy
Tzv. blokové knihy vznikali spojovaním jednotlivých strán týchto tlačí z drevených matríc (štočkov). Sú považované za vzácnejšie než tlače len jedného listu. Po prvýkrát vznikli v Holandsku, ale rozšírili sa aj v Nemecku. Najväčšiu časť zachovaných blokových kníh (je ich asi 100) má náboženský charakter. Rozkvet nastal v rokoch 1460 - 1480. Z obdobia rokov 1450 - 1460 pochádza významná bloková kniha, tzv. Biblia chudobných (Biblia pauperum). Na štyridsiatich listoch obsahuje výjavy zo Starého a Nového zákona.
Johannes Gutenberg a Jeho Vynález
Za vynálezcu kníhtlače je považovaný Johannes Gutenberg, vlastným menom Johannes Gensfleisch. Narodil sa okolo roku 1397 (niekedy sa uvádza až rok 1400) v Porýní, zrejme v meste Eltville am Rhein (Eltville nad Rýnom), na dvore nazývanom „Hof zum Gutenberg“ - odtiaľ pochádza meno, ktoré prijal. Pretože ani miesto, ani dátum nie sú presne doložené, prisudzuje sa mu rok 1400 a mesto Mohuč (Mainz - Nemecko), ktoré v jeho dobe Porýniu bolo vojvodstvom. V dobe vrcholu stredoveku bolo mesto Mohuč označované za „metropolu miest“ a „diadémom ríše“.
Jeho rodičia aj prarodičia patrili k mohučskému patriarchátu. Po smrti svojho otca sa asi roku 1420 vysťahoval zo svojim strýkom do Francúzka. Po návrate odišiel kvôli sporom medzi cechmi a patriarchátom z Mohuča do neďalekého Štrasburgu. Ako vyučený zlatník bol prijatý do zlatníckeho cechu. Práve vo Štrasburgu sa od roku 1438 zaoberal prvými pokusy s kníhtlačou. A tie viedli k vydaniu Sibylinho proroctva o poslednom súde, najneskoršie v roku 1444.
(Na svoju prvú dielňu si musel vypožičať 150 guldenov od Arnodla Gelthuse.) „Prvotlač“ bola neveľkého rozsahu - mala asi len 28 strán (zachovala sa z nej len malá časť), a bola vytlačená pôvodným Gutenbergovým typom písma, na ktorom sú viditeľné nepresností a nedokonalosti (riadky sú neurovnané, medzery medzi písmenami veľmi nepravidelné.) Rovnakými typmi písma boli tlačené aj niektoré učebnice latinčiny pomenované Donatus, z ktorých sa zachovali tiež len zlomky.
Gutenberg svoj vynález dôsledne tajil. Pokiaľ niekoho svojmu umeniu učil, musel sa mu jeho žiak zaviazať prísnym mlčaním - preto sa kníhtlači hovorilo tajné, čierne umenie. On sám žiadnu zo svojich tlači nepodpísal. O jeho vynáleze sa dozvedáme až zo súdnych procesov (proces s Andreasom Dritzehnom), a z typologických rozborov najstarších tlači.
Gutenbergova Biblia
Asi v roku 1448 sa Gutenberg vrátil do Mohuča. Svoj vynález naďalej zdokonaľoval a pripravoval sa na vydanie latinskej biblie, svojho najvýznamnejšieho diela. Chýbal mu však základný kapitál pre zriadenie a vybavenie dielne a k nákupu surovín. Ako obchodný partner sa mu ponúkol bohatý mohučský mešťan Johannes Fust. Ten mu na dvakrát požičal po osemsto zlatých na realizovanie diela. Keď Gutenberg prácu na svojom veľkolepom diele dokončil, vzniesol proti nemu Johannes Fust nárok na vrátenie celej dlžnej sumy, ktorá spolu s úrokmi (za viac než 3 roky) vzrástla na 2026 zlatých. Výsledok sporu pre Gutenberga bol tragický.
Dvojdielna Gutenbergova 42-riadková biblia je majstrovské dielo, čí už typom písma, tak aj typografickou úpravou a pedantnosťou vlastnej tlače. Jedná sa o dvojstĺpcové riešenie strán s domaľovávanými iniciálami a miniatúrami na širokých okrajoch niektorých strán. Rubrikátor vyznačil červenou farbou začiatky viet a prvé riadky kapitol. Celkový rozsah je 1282 strán. Vytlačených bolo pravdepodobne 150 exemplárov na papier a 35 na pergamene.
Gutenbergova Biblia
V pôvodnej dielni (v Gutenbergovom dvore) pokračoval pravdepodobne Gutenberg so svojimi pomocníkmi. Jeden z jeho pomocníkov, Peter Schöfferner, si tesne pred rokom 1457 založil vlastnú tlačiareň.
Za Gutenbergovu prácu sa pokladá niekoľko ďalších tlačovín: 31-riadkový odpustkový list pre Cyprus (1454/55), tzv. Turecký kalendár na rok 1455, bula pápeža Kalixta III. (1455/58) a bula proti Turkom v latinčine a nemčine (1456). V roku 1460 vydal latinsko-nemecký slovník Catholicon. Bol to výkladový slovník zostavený v roku 1268 Johannesom Balbusom pre správne pochopenie biblie. Bol to pomerne rozsiahly text, a bolo pre neho vytvorené písmo menších rozmerov. Náklad bol na vtedajšie pomery vysoký a vytlačilo sa asi 300 exemplárov.
Po vyhorení mesta, sa pravdepodobne stiahol do porýnskeho mestečka Eltvill, kde mala jeho rodina usadlosť. Neskoršie tam vznikla ďalšia tlačiareň, nad ktorou mal Gutenberg pravdepodobne dohľad. Koncom roku 1462 alebo začiatkom 1463 sa vrátil Gutenberg do Mohuča a pracoval vo svojej tlačiarni podľa všetkého až do doby keď oslepol.
Uznanie a Dôchodok
Gutenbergova staroba a existenčné starosti boli do určitej miery vyriešené v roku 1465, keď ho mohučský kurfirst (knieža) prijal za svojho doživotného dvorana. Dostal doživotný prídel šiat a potravín (dvorné obleky, 2180 litrov pálenky a 2000 litrov vína.) Táto verejne prejavená pocta svedčí o tom, že význam Gutenbergovho diela si uvedomovali už jeho súčasníci.
O prvenstvo vynálezu tlače z jednotlivých písmen (litier) sa v Európe hlásilo niekoľko uchádzačov. Holanďania tvrdili, že kníhtlač vynašiel ich krajan Coster a to ešte pred Gutenbergom. Taliani zase prehlasovali, že to bol taliansky básnik a lekár Castaldi v roku 1456. Francúzi zase pokladali za vynálezcu kníhtlače pražského rodáka Waldvogela, ktorý tlačil v rokoch 1444 - 1446 vo francúzskom meste Avignon.