Večerné čítania s deťmi viedli jednu mamu k založeniu blogu Čítajme si spolu.sk, s množstvom knižných odporúčaní pre rodičov najmenších detí.
Prečo čítať deťom? Pretože čítanie dieťaťu od malinka pomáha sústrediť sa, rozvíja jeho zvedavosť a nesmierne rozpína jeho slovnú zásobu. Toto všetko sa bude odrážať neskôr na jeho štúdiu. Je tu aj druhá odpoveď, a tou je spoznávanie.
Čítanie dieťaťu je láska. Je to úplná pozornosť rodiča: dieťa, ktoré rodičovi krúti vlasy či opiera sa o neho, dýcha jeho vôňu, počúva. Nemusí rozumieť slovám, ale to, čo prežíva, je bezpečie.
Prostredníctvom kníh a čítania deti spoznávajú lepšie svet, ktorý vidia, no postupne sa im začne odkrývať aj vnútorný svet ľudí, ktorý zatiaľ nevidia, no začnú ho lepšie rozoznávať a rozumieť mu. Čítanie príbehov podporuje kontextuálne učenie, dáva často našim izolovaným skúsenostiam a poznatkom spoločný príbeh a súvislosti.
Ak sa z dieťaťa stáva aktívny čitateľ, otvára mu to ďalšie a ďalšie dvere k poznávaniu a predstavivosti.
Knihy pre deti: Ako vybrať tú správnu? | #detskakniha
Kedy, ako a čím začať?
Netreba vôbec čakať na to, kým dieťa začne hovoriť, a už vôbec nie na nástup do školy či škôlky. Jazyk sa dieťa učí už aj v čase, keď ešte nerozpráva, takže najlepšie je začať od prvých dní: pospevovať mu, hovoriť mu o tom, ako sme sa na neho tešili. Špeciálne večerné čítanie pred spaním je pre mňa osobne akoby prosba o odpustenie všetkých rodičovských kiksov.
Začať sa dá hneď, ako príde dieťatko na svet. Zaradiť knihy ako bežnú súčasť dňa je veľmi praktické, pomôže to ukotviť večerné rituály: umyť sa - prezliecť - čítať - spať.
Čítanie nie je len držanie knihy a rapotanie textu. Je v tom aj túlenie, prežívanie osudov knižných hrdinov, rozhovor, upokojenie po celom dni, kvalitný čas, po ktorom sa výdatne spí. Tak ako všetkému, aj tomuto sa budú deti chvíľu učiť.
Kým dvoj-, trojroční budú ešte striedať počúvanie s váľaním sa po posteli, pričom sa treba pripraviť na opakované čítanie jednej obľúbenej rozprávky aj tridsaťkrát, štvor- až päťroční už pri dobrom knižnom výbere vyčkajú aj desať minút.
U starších sa ľahšie dohodnete, čo sa bude čítať, mení sa kvalita rozhovorov a netreba sa ostýchať čítať ďalej aj so školákmi, pokojne aj s desať- a viacročnými. Nechajte ich, nech si sami čítajú, čo ich baví a s vami si zasa sadnú ku kvalitnejšej a zložitejšej knihe, o ktorej viete, že sa im nebude chcieť cez ňu prehrýzť.
Sila spoločného čítania v bezpečnom, láskyplnom prostredí znamená pre deti viac, ako dokážeme vidieť očami. Najefektívnejšími spôsobmi výchovy k radosti až vášni pre čítanie sa ukazujú byť pravidelnosť a interakcia, teda rozhovory o prečítanom, kedy majú deti priestor vyjadriť svoje pocity, názory aj otázky.
S mojimi deťmi sme vždy šli ďalej ako - Čo je toto? alebo Páčilo sa Ti to?
Našťastie nie sme v tom nekonečnom mori kníh sami. Kníhkupectvá a vydavateľstvá pochopili, že detské knihy sú špecifická kategória, ktorá potrebuje minimálne delenie podľa veku. Treba si nájsť svojho človeka a nechať si poradiť.
Spoločné večerné čítanie je vysoko návyková aktivita. Pre mňa je to reset za celým dňom. Pri ňom si spolu s deťmi všetko nevyslovené odpustíme, zmäkneme. A čítajme nielen malým deťom. Aj tým väčším. Hlavne, ak samy nemajú chuť. Čítajme deťom aj v ...
U nás je viacero knižných blogeriek (Čítajme si spolu, Malý pampúch, Mimi malá knihomoľka, Úlet s knihou, prípadne aj môj blog), ktoré vás upozornia na to najlepšie, čo sa momentálne na trhu nachádza.
Mágia kontra realita
Rozprávkové príbehy a príbehy, ktoré ponúkajú zázračno, deti určite potrebujú a majú ich rady. V dnešnom svete sú denne vystavované toľkým podnetom, často skôr fragmentovaným, bez priestoru pre spracovanie emócií či nových poznatkov a niektoré situácie v nich zanechávajú protichodné pocity.
Rozprávky túto rýchlo plynúcu každodennú realitu trochu spomalia, zjednodušia spletité vzťahy a ponúknu ucelenú kontinuitu. Niečo, čo má začiatok, postupne plynúci dej a koniec, kde býva jasnejšie, kto je dobrý a kto zlý.
Pri naozaj ťažkých témach z reálneho života - napríklad smrť alebo vojna - pomáha práve formát rozprávky či fantazijného príbehu, v ktorom sa deti s nimi stretávajú prostredníctvom symbolov a priateľských postavičiek.
Na témach v podstate nezáleží. Čokoľvek si vyberú deti samé alebo s našou pomocou, je dobré. Najdôležitejší je spoločný čas strávený nad knihou, spoločné spomienky.
Čítanie je lepidlo. Lepí nás s deťmi k sebe. Ak sa dostatočne pozliepame, otvára medzi mnou a mojimi deťmi dvere a umožňuje im cez ne vysvetľovať svet: toto je náš havo, toto je náš byt, toto sú naše baby, toto je uprataná izba. Neskôr takto sa zlostíme, takto si odpúšťame.
Ak sa deti od malinka učia, že rodič je ten, ktorý vysvetľuje svet a že sa to deje v bezpečí, je šanca, že keď budú väčšie, prídu za ním aj po väčšie slová, napríklad vernosť, pravda, láska…
Knihy samozrejme rozvíjajú empatiu, pomáhajú deťom rozumieť, ako sa cítia iní, rozvíjajú fantáziu.
Zábava a/alebo poučenie
Z kníh sa deti musia predovšetkým dozvedieť, že knihy sú úžasné. Musia to zistiť ešte omnoho skôr, než sa začnú učiť čítať. Na to potrebujú skvelé príbehy a dospelých, ktorí im pripomínajú, že keď raz čítanie zvládnu samé, čaká ich Stredozem, Rokfort, Narnia, deti z Bullerbynu…
Pri tom všetkom som osobne presvedčená bojovníčka proti knihám s poučením. To sú tie, v ktorých deti recyklujú, pratajú si izbičky, starajú sa o zvieratko. Myslím totiž, že všetky tieto veci sú úlohou dospelého, inak sú knihy nanič.
Ak ja u nás doma nebudem triediť jogurtové tégliky, nepomôže nám žiadna kniha. Problém ale tkvie v tom, že tieto knižky zážitok z čítania obmedzujú na poučenie. A poučenie nikdy nie je príbeh, je to vždy iba výchovná lekcia. Kto by toto chcel čítať?
Pritom, ak je príbeh napísaný dobre, bude tam aj naučenie, múdrosť, výchova. Z Hobita aj z Pipi je úplne zjavné, že vernosť a priateľstvo sú kľúčové pre prežitie.
Deti to nemajú nastavené inak ako dospelí, záleží vždy od ich aktuálneho vnútorného naladenia. Čítať treba všetko a našťastie je z čoho vyberať, treba rešpektovať aj vkus detí, aby sa nestalo, že na knihy zanevrú, pretože ich v záplave ťažkých titulov zrazu uvidia len ako nebotyčnú nudu a des.
Mnohé knihy lákajú najmä rodičov, lebo sa v nich nachádza „poučenie“, lenže majstrovská je tá kniha, ktorá nepoučuje, ale kladie otázky. Vychovávať majú predsa rodičia, to my sme príkladom a oporou. Aj keď si „poučnú knihu“ deti prečítajú, stále je to len teória.
Pri príbehu, ktorý pošteklí ich myslenie, sa otvárajú nové uhly pohľadov, deti sú často bystrejšie, než očakávame.
Vianočné čítanie
Mám slabosť na Vianoce, každý rok sa mi zdajú kratšie a kratšie. Preto si prípravy naťahujem do celého decembra: sušenie pomarančov, pohľadnice z washi pások, vianočné pečivo…
V decembri sa snažíme s manželom o čo najpokojnejšie popoludnia s deťmi, aby sme vedeli dorovnať ten zmätok, ktorý sa stupňuje vonku. Posledných pár rokov deťom do vrecúškového adventného kalendára naskladáme okrem žuvačiek a orechov aj knižky.
Teda, nie na každý deň, to by sme nezvládli. No každý tretí, štvrtý deň od 1. do 24. decembra majú vo vrecúškach okrem drobností aj minimapy, ktoré ich vedú k nejakej skrýši v byte, kde nájdu schované knižky.
Nie sú to vždy nové knižky. V jednom roku som im pripravila knižky, ktoré sa týkali iba zimy. Do vrecúšok sa dajú uložiť aj papieriky s odkazmi na konkrétne kapitoly z obľúbených kníh, to je to, čo plánujem v tomto roku. Bude tam vianočná kapitola z Pipi, vianočný Harry Potter, tiež kúsok z Leva, šatníka a čarodejnice a podobne.
Kým boli deti menšie, dostávali na Vianoce množstvo kníh a vždy to bola veľká radosť. Teraz už vnímajú, že sa knihami zaoberám a keďže najmä detských titulov je u nás obrovské množstvo po celý rok, nemá význam im venovať ešte nejaké pod stromček. Maximálne ak nájdem nejakú vyslovenú chuťovku, o ktorej viem, že ich prekvapí.
Minulý rok sme prvýkrát čítali Gaarderove Vianočné mystérium a bavilo ich to, hoci ide o náročnejší titul s dlhočiznými kapitolami a nesadne každému. Sama som bola prekvapená, ako ľahko nám čítanie išlo. Tento rok nás čaká Biblia pre neveriace deti, výnimočná publikácia s odporúčaným vekom od 12 rokov, určená všetkým, veriacim aj neveriacim.
Na vianočné sviatky mám tiež jeden nevianočný čitateľský tip: s deťmi si spoločne a nanovo prečítať knižku, ktorú ste s nimi čítali, keď boli maličkí.
