Biblia ako staroveké písmo: Druhy, história a význam

Biblia (z gr. biblia = knihy, príbehy) alebo Písmo, Sväté písmo alebo Svätá Biblia je zbierka obsahujúca knihy (spisy), ktoré kresťanstvo (a prvú časť aj židovstvo) pokladá za sväté. Biblia sa pokladá aj za cenný kultúrno-historický dokument ľudstva. Nie je to len kniha, je to kultúra, Božie Slovo, literárny žáner i história Izraela.

Kresťania o Biblii veria, že obsahuje Bohom zjavené pravdy, a že je Bohom inšpirovanou normou života a viery. Biblia je najčítanejšia a najpredávanejšia kniha sveta. Poznáme ju aj ako knihu kníh. Je základnou knihou kresťanstva, z ktorej sa dozvedáme o stvorení sveta, Bohu a jeho pláne s človekom, ako aj o Ježišovi Kristovi, ktorý nás vykúpil svojou smrťou, aby sme mohli mať podiel na nebeskom kráľovstve.

Štruktúra Biblie

Biblia sa skladá zo Starého zákona a Nového zákona. Starý zákon obsahuje 46 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o dejinách Bohom vyvoleného národa a ich očakávaní Spasiteľa, a Nový zákon obsahuje 27 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o Ježišovi Kristovi, Mesiášovi a Božom Synovi. Štúdium Biblie je veľmi dôležité pre každého kresťana, pretože práve vďaka Biblii spoznávame Boha a stávame sa mu bližšími.

Vývoj a preklady Biblie

Knihy prvej časti Biblie (Starej zmluvy) boli zväčša ustálené už v 5. storočí pred Kr., ale definitívna podoba Biblie sa ustálila až v 9. stor. Prvý preklad bol grécky. S postupom kresťanských misií vznikali iné jazykové verzie, ktoré často mali silný vplyv na samotné jazyky (napr. gréčtina.

V 3. stor. pred Kr. počas židovskej gréckej diaspóry v Egypte už Židia nedostatočne rozumeli hebrejčine, preto v tomto čase došlo k prekladu Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta). Hieronymova Vulgáta (5. stor. Alkuinova Biblia (8. stor. Od r. 1965 pracovala pápežská komisia na novom preklade: Neovulgáte (Nova Vulgata), ktorý v r. Kamaldulská Biblia: kamaldulskí mnísi v Nitre alebo v Červenom Kláštore; v prvej polovici 18. staročeský preklad (? Kralická Biblia (1579-1593): prvé šesťdielne vydanie vychádzalo postupne v rokoch 1579-1593, zahrňovalo okrem prekladu aj výklad. Prvé vydanie v jednom zväzku bez výkladu v roku 1613. Pochádza z prostredia Jednoty Bratskej, t.j. z husistkej vetvy reformácie. Významná jazyková pamiatka, slovenskí evanjelici používali jazyk tejto Biblie až do 19. stor. ako jazyk svojej literatúry a do 20. storočia ako liturgický jazyk (tzv. Svätováclavská Biblia (18. Biblia pauperum (=Biblia chudobných): skrátený Nový zákon s kopou obrázkov, najmä v 14. a 15. stredoveké preklady (Heliand, Otfrid a pod. Martin Luther (od roku 1522): prvý nem. 16. stor. (H. Emser, J. Eck, J. J. Wiclif (14. Great Bible (1539): z poverenia T. zač. 12. stor. : prvý fr. Lyonská Biblia (15. stor.): prvá tlačená fr. preklad od J. Calvina, P. R.

Každé obdobie v dejinách umenia malo svoj štýl a muselo sa vyrovnať so všetkými tvorivými problémami. Tak to bolo aj v písme.

Rímska kapitála je písmo asi 2000 rokov staré. Krása, jej formy a dokonalosť svetelnej vyváženosti písmen za celé stáročia neboli prekonané. Úspešné formy boli len tie, ktoré sa od pôvodných len málo odklonili.

Feničania nevytvorili písmo. Dávno pred nimi Egypťania i Číňania si vytvorili znaky, ktorými vyjadrovali svoje myšlienky. Tieto prvé znaky však boli ideografické, tzn. že každý znak predstavoval pojem- myšlienku a nie hlásku.

Feničania, známi obchodníci a cestovatelia staroveku, potrebovali rýchle písmo, aby mohli vystavovať účty. Od Egypťanov preberávali nielen umenie, ale prijali od nich aj prvky písma. Z veľkého počtu hieroglyfov si však vybrali iba niekoľko znakov, ktoré znamenali články reči. Keď tieto znaky zjednodušili, dostali prvú fenickú abecedu.

Svoje znaky pomenovali menom rôznych obrazov, napr. býk , klinček, palica, oko, zub, kríž a pod.. Písali iba spoluhlásky. Samohlásky sa museli domyslieť.

Keď Gréci prijali písmo Feničanov, zaviedli v ňom postupne zmeny, ktoré vychádzali predovšetkým z ich zmyslu pre umenie:

• Napriamenie znakov - Gréci narovnali písmená, kreslili ich s väčším zmyslom pre geometriu. Vypúšťali všetko, čo presahovalo riadok hore alebo dole.
• Utvorenie samohlások - Gréčtina bola reč zvučná, bohatá na samohlásky. Fenická abeceda bola bohatá na hrdelné hlásky a polohlásky. Keďže Gréčtina tieto hlásky v reči nemala, utvorili z nich samohlásky.
• Písanie zľava doprava - Smer zľava doprava je prirodzenejší, lebo ruka nezakrýva písmo.
• Zaokrúhľovanie foriem písma - Príčina zaokrúhľovania je v nástroji, ktorý písmená utváral. Spočiatku sa písmo rylo do kamenných alebo drevených platní. Do tvrdého materiálu sa lepšie ryli hranaté- rovné písmená.

Prví grécki osadníci prišli z Chalkidiky a priniesli so sebou aj svoju sústavu písma (grécke západné písmo asi z 8.-7. stor. pred n. l.). Z tejto západogréckej abecedy vznikol celý rad abecied.

História latinky sa viaže s históriou mesta Rím. Západogrécku abecedu prevzali Rimania ešte nestabilizovanú a nevyvinutú z primitívnej formy. Pri písaní sprava doľava mali znaky písma zrkadlovo obrátený tvar. Rimania prispôsobili abecedu svojmu jazyku. Po dobytí Grécka mali Rimania veľký záujem o grécku literatúru, keďže bola vyspelejšia ako ich vlastná. Preto prekladali grécke knihy do latinčiny a asi v 1. stor. pred n. l. sa opäť zaviedli znaky Y a Z do abecedy. Keďže ich pôvodné miesta už boli zaplnené, zaradili ich Rimania na koniec. Preto sa dnešné abecedy končia písmenami Y a Z.

Od 1. stor. pred n. l. až do stredoveku ostala táto latinská abeceda bez zmeny.

Vývoj rímskej Kapitály

Rozmery rímskej Kapitály ( Majuskala, veľká abeceda) Od rímskych dôb dodnes sa rímska abeceda podstatne nezmenila. Menili sa len proporcie. Rímska kapitála sa postupne menila v rukopisoch. Rohy sa ďalej zaokrúhľovali. Takto koncom IV. storočia vzniklo písmo zvané unciálne.

Unciála sa odlišuje od kapitály len zaokrúhleným tvarom písmen. Niektoré zvislé ťahy začínajú presahovať normálnu výšku buď hore alebo dolu. Unciála znamená krok k utvoreniu minuskuly - tvarov malej abecedy.

Historické unciálne písmo aj v súčasnej dobe inšpiruje mnohých pismárov vytvárať nové typy unciály pre grafickú a typografickú potrebu. Podľa latinského písma vytvorili Germáni nové runové písmo, ktoré sa skladalo z 24 rún a niektoré písmena označovali aj niekoľko hlások.

Rímska kurzíva bola písaná zbežne na materiáloch paleografických, na papiruse, pergamene, voskových tabuliach, prípadne nanášaním farbou alebo kresbou uhlom a rudkou do čerstvej omietky na stenách, jej vývojové premeny podliehali individuálnej tvorbe písmárov, a preto častá deformácia rýchlopisu a niekedy zasa prílišná snaha po dekorativizme bola na úkor čiteteľnosti.

Polokurzívna latinková minuskula zo 7. storočia je písaná široko zrezaným perom. Vplyvom gotickej architektúry nadobúdalo karolínske písmo od XIII. storočia lomené, hranatejšie tvary a prevládal zvislý smer. V neskorej gotike nadobúdalo písmo ornamentálny charakter. Iniciálky často vybiehali svojimi ozdobnými časťami do voľného priestoru okolo textu. Čitateľnosť zatlačila túžba po ornamentálnosti.

Najstaršie slovanské písmo zostavil Konštantin (Cyril) - filozof a učenec pôvodom zo Solúna, ktorý pôsobil na Veľkej Morave so svojím bratom Metodom. Zostavil tzv. písmo hlaholika, ktorej pôvod nie je zatiaľ vyriešený. Cyrilika je písmo neskoršie, zostavené podľa gréckeho unciálneho písma.

Hlaholikou bol písaný prvý preklad biblie do slovanského jazyka. Na tomto základe budovali slovanské národy svoju písomnú a jazykovú kultúru.

Na konci XV. storočia sa Taliani vrátili k zaokrúhľovaným tvarom polounciály, utvorili tak písmo renesančné.

• ANTIKVA-MEDIAVAL sa vyznačuje tým, že hrúbka vertikálneho ťahu je málo rozdielna, os zosilnených oblých tvarov je naklonená a tvary pätiek sú rozličné.
• ANTIKVA PRECHODOVÁ je skupina písiem z XVIII. storočia, ktorá je prechodom od rukopisne stavaných skupín k rýdzo konštruovaným grafickým písmam.
• ANTIKVA MODERNÁ (klasická) je skupina písiem z 18. a 19. storočia, v ktorých kresbe sa dosiahla krajná miery odklonu od rukopisného tvaru písmen. Má výrazné rozdiely medzi vertikálnymi a horizontálnymi ťahmi.

Novosť písmárskej techniky kaligrafov 17. storočia spočívala predovšetkým v zámene širokozrezaného pera za pero mäkké, hlboko rozštiepené a ostro do hrotu zarezané. Písma 19. a 20. Estetická stránka v tomot období ustupuje do pozadia za prevažujúce záujmy obchodnej prosperity. V tejto dobe vznikajú písma zvané akcidenčné. Sú učené na náhodnú príležitostnú sadzbu. Je charakteristická tým, že má jednoduchú kresbu bez výrazného tieňovania so silnými pätkami. Vyznačovali sa veľkou technickou exaktnosťou, takže sa zdalo, že egyptienka sa stane písmom techniky.

Charakteristickou formou je zväčšenie výšky plôch serifov, ktoré sa stali najvýraznejším elementom písmového znaku. Názov tohto písma je náhodný a neodôvodnený. Pozornosť ozdobiť písmo bola zameraná na serify ako na najvyššiu možnosť grafických variácií.

Koncom 19. storočia čím ďalej, tým viac nadobúdajú prevahu rôzne secesné písma, ktoré nerešpektujú pravidlá klasickej tvorby písma. Italienka - staršia forma 19. stor. Na sklonku 19. stor. sa strácala základná forma a funkcia písma - čitateľnosť. Napokon vzniklo písmo bezpätkové - grotesk. Vytvorilo sa v snahe o jednoduchosť a v snahe vyhnúť sa tak presýtenej dekoratívnosti. Od doby reformy Petra Veľkého prekonala Azbuka veľa ďalších vývojových zmien.

Interpretácia Svätého písma

Aby sa Boh vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom, hovorí im ľudskými slovami. Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba: Pamätajte, že vo všetkých Písmach sa rozvíja jediné Božie Slovo a cez mnohé ústa svätopiscov zaznieva jediné Slovo. Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela. Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoj pokrm a svoju silu, lebo v ňom nedostáva iba ľudské slovo, ale to, čím ono naozaj je: slovo Božie.

Autorom Svätého písma je Boh. Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. Inšpirované knihy učia pravdu. Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“.

Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase.

Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. „Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce.

Ďalej treba Písmo čítať „so zreteľom na živú Tradíciu celej Cirkvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Napokon treba brať do úvahy analógiu viery.

Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický.

Slovný zmysel. Je to zmysel, ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu.

Duchovný zmysel. Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.

• Alegorický zmysel. Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi. Tak napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu.
• Morálny zmysel. Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali. Boli napísané „ako napomenutie pre nás“.
• Anagogický zmysel. Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú (po grécky anagoge) smerom do našej vlasti.

Je úlohou exegétov usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby takto akoby na základe predchádzajúceho bádania, dozrievalo rozhodnutie Cirkvi.

Kánon Svätého písma

Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať, ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma. Obsahuje 46 spisov Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky počítajú spolu) a 27 spisov Nového zákona. Sú to: Knihy Starého zákona: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.

Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma. Veď starozákonný poriadok spásy bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil… príchod Krista, Vykupiteľa sveta. Knihy Starého zákona „hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci“, dosvedčujú celú božskú výchovu (pedagógiu) Božej spasiteľnej lásky: v nich je „uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb“; v nich „sa napokon skrýva tajomstvo našej spásy“.

Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo. Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí, je vynikajúcim spôsobom prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona. Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia.

Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:

• Ježišov život a učenie. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“.
• Ústne podanie. Apoštoli po Pánovom nanebovstúpení odovzdali poslucháčom, čo hovoril a robil, s tým plnším poznaním, ktoré mali oni sami, poučení slávnymi Kristovými udalosťami a osvietení svetlom Ducha pravdy.
• Písané evanjeliá.

Evanjelium vo svojich štyroch podobách má v Cirkvi jedinečné miesto, ako o tom svedčí úcta, ktorú mu preukazuje liturgia, a neporovnateľná príťažlivosť, ktorou v každom čase pôsobilo na svätých: „Nijaké učenie nie je väčšie ani lepšie, ani cennejšie, ani krajšie ako čítanie evanjelia. Na to hľaďte a toho sa držte, čo náš Pán a Učiteľ Ježiš Kristus učil slovami a uskutočňoval činmi.“ „Vo svojich modlitbách sa zaoberám predovšetkým evanjeliom; v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša.

Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. Typológia rozoznáva v Božích dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.

A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista. Toto typologické čítanie ukazuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nemá však dať zabudnúť, že Starý zákon si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán. Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom: In Vetere Novum latet et in Novo Vetus patet.

Typológia znamená dynamický pohyb k zavŕšeniu Božieho plánu, keď bude „Boh všetko vo všetkom“.

Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie. Cirkev „veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva… všetkých veriacich v Krista, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ .

Boh je autorom Svätého písma tak, že inšpiruje jeho ľudských autorov; pôsobí v nich a cez nich. Výklad inšpirovaných Písem má predovšetkým venovať pozornosť tomu, čo chcel Boh prostredníctvom posvätných autorov zjaviť pre našu spásu.

Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo“; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život.

Pre lepšie pochopenie štruktúry a obsahu Biblie, pozrite si nasledujúcu tabuľku:

Pavol o manželstve a panenstve (1 Kor 7,1-40)

V kontexte Biblie ako starovekého písma je zaujímavé pozrieť sa na niektoré konkrétne pasáže a ich interpretácie. Napríklad, Pavol v 1. liste Korinťanom, kapitole 7, sa venuje otázkam manželstva a panenstva. Jeho rady odrážajú vtedajšie kultúrne a spoločenské normy, ale aj hlboké duchovné princípy.

Pavol tu nepodáva celú náuku o manželstve a panenstve, ale iba odpovedá na konkrétne otázky, ktoré sa v Korinte vyskytli. Pavol hovorí, že by chcel, aby boli všetci ľudia tak, ako je on, t. j. neženatý. Nerozlučnosť manželstva je stálou náukou Cirkvi od počiatku. Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. Neveriaci manželský partner vďaka veriacemu partnerovi má určitým spôsobom účasť na svätosti Cirkvi a ich deti vzhľadom na kresťanského manžela patria k Božiemu ľudu. Je to tzv. "Privilegium Paulinum". Podľa neho manželstvo nepokrstených možno rozviesť, ak sa jedna stránka dá pokrstiť a druhá, nepokrstená, nechce s ňou nažívať v pokoji. Pavol takto rozhodol na základe svojej apoštolskej moci.

V každom stave možno slúžiť Bohu a dosiahnuť spásu. Preto človek nemusí meniť stav. Neznamená to, že by Pavol schvaľoval otroctvo, hoci hovorí, že aj otrok môže vo svojom stave dosiahnuť spásu. Pavol neschvaľuje ani duchovné otroctvo človeka (v. 23) ako stav výlučnej závislosti od druhého človeka namiesto závislosti od Boha. Pokiaľ ide o staroveké otroctvo, Pavol sa tu nepokúša revolučne ho zničiť; kresťanstvo ho odstráni pretvorením ľudí. Obriezka nie je nič a neobriezka tiež nie je nič, ale zachovávanie Božích prikázaní. Apoštol tu nemyslí na skorý koniec sveta. Skôr má pred očami krátkosť ľudského života a nestálosť sveta.

Podľa klasického výkladu treba text chápať v tomto zmysle: V antickej spoločnosti mohol otec nakladať so svojou dcérou podľa ľubovôle. Tu ide o pannu žijúcu pod ochranou otca alebo tútora, ktorá už prekročila vek a ktorá by sa mala vydať ("má sa tak stať"). Výraz "nech sa vezmú" je všeobecný. Nie je teda potrebné vykladať ho v tom zmysle, že by medzi tútorom a pannou bol citový vzťah. Zdôrazňuje sa, že sú slobodní rozhodnúť sa, či sa panna vydá, alebo nie. Že je panenstvo lepšie, vysvitá z 38. verša.

tags: #biblia #staroveka #pismo