V roku 1376 nariadil kráľ Ludvik I. richtárom a obyvateľom Bieleho Potoka, Černovej a Villa Ludrovej, ležiacich v chotári Ružomberka, aby platili dane mestu Ružomberok a v sporných záležitostiach hľadali spravodlivosť u predstavenstva mesta. V 15. storočí k trom predchádzajúcim častiam mesta pribudol Vlkolínec. Tak začala závislosť menovaných dedín od mesta.
Dediny sa označovali ako „ulice“ mesta. Volili si po dvoch richtárov, Vlkolínec iba jedného, a hoci richtári „ulíc“ boli členmi mestského zastupiteľstva, boli podriadení ružomberskému richtárovi. Spolužitie „ulíc“ a mesta nebolo vždy v poriadku. Ružomberčania, ktorí boli obetavými a neohrozenými obhajcami svojich práv voči zemepánom, ukázali byť bezohľadnými a nadradenými voči vlastným spoluobčanom - uličanom, hoci ich spájal spoločný osud. Spory vznikali o využívaní ružomberského chotára, pretože nebolo stanovené, čo patrí mestu a čo „uliciam“.
Mesto im bránilo v rovnoprávnom využívaní mestských hôr, lúk, pasienkov i práva rybolovu. Prvý spor vypukol v roku 1771, kedy sa „ulice“ pokúsili osamostatniť od mesta, hoci sídlili v ružomberskom chotári. U stoličného súdu sa spory ťahali 50 rokov. Až v roku 1820 došlo k zrovnoprávneniu mešťanov a obyvateľov „ulíc“. A v roku 1850 bola ustálená „demarkačná“ čiara medzi pozemkami mesta a „ulíc“.
Vznikali ďalšie dediny - Biely Potok, Černová, v 15. storočí sa prvý krát spomína obec Hrboltová. Obec Biely Potok bola v minulosti pastierskou osadou, súčasťou panstva Oravského hradu. Vznikla cca v polovici 16. storočia ako prvá obec v údolí Bieleho potoka (dnes Studený potok). Prvá písomná zmienka je z roku 1556. Prví obyvatelia boli valasi, pastieri, ktorí chovali na horských pastvinách dobytok a ovce. Vyklčovaním lesov si pripravovali ďalšie pastviny a ornú zem.
Prvotný názov obce je podľa pretekajúceho potoka popri nej, ktorý na kamenitom podklade a strmom spáde vytváral bielu penu. V roku 1927 obec dostala prívlastok Oravský, pretože na Slovensku už jeden Biely potok bol pri Ružomberku. Lokalizácia obce podmienila aj vznik špecifických zamestnaní obyvateľov - poľnohospodárstvo a dobytkárstvo. Na rozšírení ovocinárstva mal zásluhu učiteľ Alojz Kaššák, ktorý založil ovocinársku škôlku a učil ošetrovať a štepiť stromky. Iným zdrojom obživy bola ťažba dreva, či podomoví sklári. Koncom 18. storočia prešla Orava pod správu novoutvoreného Spišského biskupstva.
Čoskoro nato sa Biely Potok cirkevno-administratívne osamostatnil, keď biskup Ján Révay roku 1787 v ňom zriadil expozitúru - samostatnú duchovnú správu, ktorá mala vlastného kňaza - kaplána, vlastný kostol s krstiteľnicou, vlastný cintorín i vlastné matriky. Prvým kňazom, čo prišiel na novozriadenú kaplánku do obce, bol páter Ignác Peschel z františkánskeho kláštora v Okoličnom. Jeho príchod znamenal oživenie náboženského života v obci: začal vyučovať náboženstvo a spev, vykladal veriacim svätú omšu, Pánovo umučenie, hovoril im o Panne Márii.
V obci sa prvý raz slávil odpust 2. augusta 1789 za účasti ôsmich kňazov zo susedných farností. V roku 1795 Ján Lokčanský, colný úradník v Tvrdošíne a pokladník františkánskeho kláštora v Trstenej, zhotovil pečiatku bielopotockej expozitúry. Pečať sa dodnes zachovala zásluhou Milana Hudeca.
Farnosť v Bielom Potoku ponúka k predaju prekrásnu knihu „Čarovné Sakrálne pamiatky Slovenska“, v ktorej sú zobrazené aj duchovné miesta farnosti, vrátane Kostola vo Vlkolínci Navštívenia Panny Márie, kaplnky sv. Gorazda, kaplnky s Kláštorom v Trlenskej doline a Kostola Nanebovzatia Panny Márie.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Kostol v Bielom Potoku nahradil drevenú Kaplnku sv. Vendelína z roku 1858 situovanú „Pod Dielcom“ v blízkosti cintorína. Neogotický kostol bol postavený v rokoch 1901 - 1902 ružomberským staviteľom Andrejom Jančekom podľa projektu Jána Krónera. V roku 1968 došlo k zmene jeho patrocínia, zasvätenie sv. Vendelínovi zmenili na zasvätenie Nanebovzatiu Panny Márie.
Jednoloďová stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a so vstavanou vežou, ktorá vytvára na priečelí mierny rizalit. Fasáda má neogotickú úpravu a okná s lomeným oblúkom. Veža je zakončená ihlancom, ktorý dosadá na trojuholníkové štíty. Nad vstupným portálom je nápisová tabuľa vzťahujúca sa na stavbu kostola. Vnútorné zariadenie pochádza z čias stavby kostola.
Stojí na vyvýšenine vo východnej časti obce a nachádza sa v areáli cintorína. Kostol prešiel rekonštrukciou a jeho súčasný stav je dobrý.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Bielom Potoku je jednoloďová stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vstavanou vežou. Fasáda má neogotickú úpravu a okná s lomeným oblúkom. Veža je zakončená ihlancom, ktorý dosadá na trojuholníkové štíty. Nad vstupným portálom je nápisová tabuľa vzťahujúca sa na stavbu kostola. Vnútorné zariadenie pochádza z čias stavby kostola.
Významné osobnosti z Bieleho Potoka
- Andrej Pavlis: Narodil sa 14. marca 1891 v Or. Bielom Potoku. Bol kňazom a literárne činný.
- Mons. Jozef Števek: Narodil sa 3. augusta 1896 v Or. Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie 29. júna 1921 v Košiciach.
- Viktor Števek: Narodil sa 18. júna 1912 v Or. Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil banskobystrický biskup Marián Blaha 27. septembra 1936 v Banskej Bystrici.
- Peter Adamčák: Narodil sa 12. septembra 1914 v Or. Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Jozef Čársky 20. júna 1937 v Košiciach.
Zoznam kňazov pôsobiacich v Bielom Potoku
Nasledujúca tabuľka uvádza zoznam kňazov, ktorí pôsobili v Bielom Potoku v priebehu rokov:
| Poradie | Meno kňaza | Roky pôsobenia |
|---|---|---|
| 1 | P. Ignác Peschel, OFM | 1787-1789 |
| 2 | P. Demeter Červeň, OFM | 1789-1801 |
| 3 | Ján Repašsi | 1801 - 1802 |
| 4 | Štefan Smoleň | 1802 - 1804 |
| 5 | Jakub Krajčinovský | 1804 - 1812 |
| 6 | Ignác Brunkala | 1812 - 1815 |
| 7 | Matúš Zárubský | 1815 - 1830 |
| 8 | Ignác Matkovič | 1830 - 1834 |
| 9 | Michal Rusiňák | 1834 - 1837 |
| 10 | Libor Mosurčík | 1837 |
| 30 | Ján Hlavčák | 1992 - 2002 |
| 31 | Mgr. |
Historické udalosti v Ružomberku a okolí
Na začiatku roka 1945 urobil sa sľub: Ak sa obyvatelia mesta Ružomberok a jeho štyroch ulíc Biely Potok, Vlkolínec, Černová a Vilaludrová, zachránia od príšer vojny, od spustošenia a zničenia, opraví sa starobylý Kostol Všetkých svätých v Ludrovej. Sľub v mene mesta zložili ružomberský farár Ján Ferenčík, vládny poverenec pre Liptovskú a Trenčiansku župu Ladislav Kniha a kurátor ružomberskej cirkevnej obce Vladimír Hatiar na ďakovnej silvestrovskej pobožnosti vo farskom kostole 31.
Po skončení Druhej svetovej vojny z troch iniciátorov tejto myšlienky ostali živí dvaja, ale v Ružomberku iba jeden. Ladislav Kniha bol spolu so svojim bratom Štefanom Knihom začiatkom apríla 1945 zaistený ustupujúcim nemeckým vojskom, uväznený v Žiline a koncom apríla 1945 popravený. Ján Ferenčík 17. januára 1945 opustil Ružomberok a presťahoval sa do Bratislavy. V marci 1945 emigroval do Nemecka. Kurátor cirkevnej obce Vladimír Hatiar trval na tom, aby sa sľub splnil s veľkou vážnosťou a zodpovednosťou. Veď front 5. apríla 1945 prešiel cez Ružomberok napodiv hladko a nezanechal po sebe takmer nijakú ničivú stopu.
Myšlienka sa začala uskutočňovať v druhej polovici roka 1945, keď nemenovaný darca zložil na opravu kalvárie 10.000 Korún československých (Kčs). V čase kalvárskeho odpustu, 14. septembra 1945, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, zorganizovala sa prvá zbierka, ktorá vyniesla 4.600 Kčs. Ďalší bohuznámy darca pridal k nej 20.000 Kčs. V júni 1946 sa vydali zbieracie hárky a zbierať sa podujali členky Katolíckej jednoty žien. Vtedy sa vyzbieralo 60.000 Kčs. Okrem veriacich podujatie finančne podporil spišský biskup Ján Vojtaššák sumou 20.000 Kčs a slávny patrón Mesto Ružomberok sumou 50.000 Kčs. Na úpravu kalvárskej cesty citeľne prispel Okresný národný výbor v Ružomberku podporou 50.000 Kčs.
Vo všeobecnosti sa dohodlo, že k renovácii sa prikročí na jar 1947 a použijú sa návrhy jezuitského pátra Valéra Zavarského. Celá generálna oprava sa začala v apríli 1947 a s krátkymi prestávkami sa v nej pokračovalo do 19. septembra 1948. Biskup Ján Vojtaššák 17. augusta 1948 napísal: "Ak nepríde do toho nejaká neznemožňujúca prekážka, rád by som zadosť urobiť pozvaniu a prísť 19. septembra 1948, teda v nedeľu po Povýšení Svätého Kríža, posvätiť obnovenú a opravenú Kalváriu, a pri tej príležitosti v Kostolíku Kalvárie odslúžiť aj slávnostnú svätú omšu."
19. septembra 1948 o 9:00 hodine vyšla z farského kostola veľká procesia na Kalváriu, ktorú viedol spišský biskup Ján Vojtaššák. Pri prvom zastavení Krížovej cesty ju čakala procesia z farnosti Černová a filiálky Rybárpole, ktorá vyšla z Fabrického Kostola Svätej Rodiny a viedli ju černovský farár Andrej Čižmár a správca rybárpoľského kostola Páter Vendelín Rybár Sahulčík SJ. Slávnostnej svätej omši predchádzala pobožnosť Krížovej cesty a požehnanie obnovených kaplniek. Na slávnosti asistovali novici a scholastici Spoločnosti Ježišovej.