Len málo fráz dokázalo spôsobiť toľko neplechy ako fráza „Manželstvo je zmluva“. Ľudia to opakujú bez toho, aby tomu rozumeli. Nikdy nepočuli o zmluve, ktorú nemožno ukončiť ani so súhlasom oboch strán; a preto hovoria, že aj manželstvo, keďže ide o zmluvu, musí byť vypovedateľné.
Ak svoj argument predložia právnikovi, dostanú odpoveď. Sekulárny zákon hovorí že manželstvo je zmluva, ktorá vedie získaniu istého statusu a ten nezávisí od vôle občana, ale na vôli štátu. Človek nemôže, bez súhlasu štátu, si stav zaobstarať a ani ho zmeniť. To z pohľadu sekulárneho práva vyvracia argument, že manželstvo, pretože ide o zmluvu, by malo byť vypovedateľné súhlasom oboch strán; ale ponecháva štátu moc, túto zmluvu ukončiť.
Manželstvo ako zmluva a vzťah
Katolícka Cirkev dáva definíciu, ktorá je iná: manželstvo je zmluva vyúsťujúca nielen do stavu, ale aj do vzťahu. Muž a žena môžu slobodne uzavrieť alebo neuzavrieť dohodu o uzavretí manželstva. Ale ak túto dohodu urobia, potom Boh ich činu pripíše isté dôsledky. Vznikne vzťah. Vyjadrili svoju vôľu byť manželmi a Boh ich manželmi urobí. To je význam a jediný zmysel úslovia „manželstvá sa uzatvárajú v Nebi“; neznamená to, že muž je stvorený pre konkrétnu ženu a žena pre konkrétneho muža a Boh ich nejako privedie jedného druhému do náručia. Muž a žena uzatvárajú dohodu, že sa vezmú: Boh uzatvára manželstvo. Sú manželmi z vlastného súhlasu, ale Božím zásahom.
Teraz sú navzájom príbuzní - ako otec so synom alebo brat so sestrou, ale oveľa viac a tesnejšie - sú vo vzťahu, ktorý vytvoril priamo Boh. „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“, hovorí Kristus, Náš Pán (Mt 19,6). Pretože ich jednota je vytvorená Bohom, človek ju nemôže zmeniť: „Čo teda Boh spojil“, pokračuje Náš Pán, „nech človek nerozlučuje.“
Len Boh môže vytvoriť manželstvo; len Boh stanovuje podmienky, v ktorých manželstvo prestáva existovať. Keď už existuje vzťah, jednotlivé strany vzťahu nemôžu zmeniť tieto podmienky; ani štát a ani Cirkev nemôže. Podľa Božieho nariadenia - manželstvo je celoživotný zväzok muža a ženy s cieľom plodiť potomstvo. Manželstvo teda nie je vypovedateľné, ako by bola vypovedateľná nejaká obchodná zmluva dohodou oboch strán; nie je vypovedateľné, ako by bol z vôle štátu vypovedateľný nejaký, štátom vytvorený stav.
Z toho vyplýva, že manželia sa síce môžu rozísť, manžel odíde s inou ženou, manželka s iným mužom, ale stále sú manželmi, pretože to bol Boh, ktorý ich takými urobil; to, že ignorujú Bohom vytvorenú jednotu, to túto jednotu v realite neruší, na to nemajú dosah. Podobne ani štátom vyhlásený rozvod, že manžel a manželka už nie sú manželmi, manželský zväzok neruší. Sú to len prázdne slová. Kým budú obe strany žiť, budú manželmi; pretože taká je povaha manželstva, ako ho ustanovil Boh.
Nepochopenie tohto učenia katolíckej Cirkvi umožnilo vznik pomerne irelevantného argumentu. Tí, ktorí naliehajú, aby Cirkev vykonávala, resp. aspoň dovolila rozvod, to vždy obhajujú tvrdením, že v určitých prípadoch je to žiaduce. Ale argumentovať tým, že vec je žiaduca, nemožno keď sama o sebe je nemožná.
Manželstvo je teda zmluva, ktorej výsledkom je vzťah; alebo presnejšie, je to vzťah vyplývajúci zo zmluvy
Pretože, keď vzťah už vznikol, zmluva splnila svoj účel; mala vytvoriť manželský zväzok a strany sa teraz riadia vo svojom spoločnom živote nie tou zmluvou (ktorú uzavreli), ale vzťahom (ktorý Boh vytvoril pri ratifikácii ich zmluvy).
Ako praktická záležitosť vyplývajúca z toho, že je Bohom vytvorené, manželstvo nie je nerozlučné len preto, že obe strany pri sobáši zložili doživotné sľuby vernosti. Je nerozlučné, pretože je to manželstvo. Sľuby slúžia na vyjadrenie úmyslu oboch strán uzavrieť manželstvo, ale ak úmysel uzavrieť manželstvo je vyjadrený iným spôsobom, hoci aj bez zmienky o nerozlučiteľnosti, manželstvo je stále nerozlučné, pretože taká je povaha manželského vzťahu.
Sú aj takí, ktorí by radi umožnili ľuďom, ktorí si neželajú (alebo sa necítia dostatočne silní na) trvalý zväzok, uzavrieť zmluvu a zväzok buď na určité obdobie, alebo chcú im dať možnosť ukončiť ho, ak zistia, že im už manželstvo nevyhovuje. Radi by umožnili, aby sa manželstvo uzavrelo na matrike bez sľubov a prísahy doživotnej vernosti, čo by zabezpečilo, že prípadné následné rozviazanie partnerstva nie je porušením viery; ale také partnerstvo vôbec nie je manželstvom, pretože úmysel nestálosti odporuje samotnej podstate manželstva.
Boh učil, že tento druh partnerstva muža a ženy, ktorí žijú spolu bez uzatvorenia manželstva - je hriešny.
Rozdiel medzi rozvodom a neplatnosťou (anuláciou, nulitou)
Manželstvo je vzťah (vytvorený Bohom) vyplývajúci zo zmluvy (uzavretej človekom). Tieto dve podmienky, vzťah a zmluva, nevyhnutné pre akékoľvek chápanie manželstva, sú predmetom dvoch právnych inštitútov: rozvodu, ktorý sa týka sa vzťahu a neplatnosti, ktorá sa týka zmluvy.
Rozdiel medzi pojmami rozvodu a neplatnosti je diametrálny, pretože rozvod ruší existujúce manželstvo, kým neplatnosť znamená, že manželstvo nikdy nevzniklo; je to zistenie, že zmluva o sobáši nebola uzatvorená. Manželstvo nie je zmluva; ale vyplýva zo zmluvy, a ak zmluva neexistuje, nemôže z toho vzniknúť žiadny vzťah.
V každej civilizovanej spoločnosti, ktorá sa do nejakej miery manželstvom zaoberá, zákon o rozvode môže alebo ani nemusí existovať. Ale v každej civilizovanej spoločnosti, ktorá sa do nejakej miery zaoberá manželstvom, existuje zákon o neplatnosti - zákon upravujúci podmienky, za ktorých je manželská zmluva platná.
Aj krátke zamyslenie ukáže, že to tak musí byť, inak by manželstvo bolo tým druhom zmluvy, o platnosti ktorej by nikdy nemohla vzniknúť žiadna otázka; alebo by bolo manželstvo samo o sebe takým zvláštnym vzťahom, že na jeho vznik by postačil akýkoľvek druh zmluvy, ba dokonca i zdanie zmluvy.
Neplatnosť zmluvy všeobecne
Každá zmluva, nakoľko je zmluvou, obsahuje určité podstatné veci: mnohé zmluvy majú navyše množstvo vedľajších ustanovení, ktoré nepatria k zmluve ako takej, ale sú k nej pripojené orgánom, ktorý má právomoc v jej oblasti. To najpodstatnejšie sa týka strán a veci, na ktorej sa dohodnú:
- strany musia mať možnosť zmluvu uzavrieť slobodne;
- strany musia uzavrieť zmluvu slobodne;
- vec, na ktorej sa dohodli, musí byť sama osebe zákonná.
Vedľajšie ustanovenia možno zhruba opísať ako formu alebo obrad. Pri všetkých dôležitejších zmluvách príslušný orgán trvá na nejakej špeciálne ustanovenej forme. Nesplnenie vedľajšieho ustanovenia nemusí byť pre zmluvu smrteľné, pokiaľ na tom zákon explicitne netrvá; teda niektoré dohody zákon vyžaduje vo forme podpísanej písomnej zmluvy, inak ich nepovažuje za platné. Iné dohody musia byť uzatvorené pred ustanoveným orgánom, alebo svedkom.
Absencia podstatnej náležitosti je vždy pre zmluvu fatálna
Ak súd vyhlási zmluvu za neplatnú z dôvodu, že chýba jedna z podstatných náležitostí, nemá zmysel argumentovať, že všetky vedľajšie náležitosti sú v poriadku.
Treba poukázať aj na to, že zmluva o vykonaní dohodnutej veci neznamená nič iné, ako zmluvu o vykonaní tej veci. Súd napríklad nebude považovať zmluvu o prenájme domu za zmluvu o kúpe; ani dohodu dvoch ľudí, že sa budú navzájom brať za manžela a manželku na menej než celý život, nebude predstavovať dohodu o uzavretí manželstva - manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy na celý život s vylúčením všetkých ostatných. Toto nie je len katolícky pohľad. Je napríklad štandardná definícia z anglického práva. Uvádza to súd v spore Campbell verzus Crampton, ktorý hovorí, že manželstvo je: „Občiansky stav jedného muža a jednej ženy, ktorí sú zjednotení v zákone na celý život, so záväzkom plniť si vzájomne a spoločenstvu tie povinnosti, ktoré spoločenstvo ukladá svojimi zákonmi.“
Edmund Blair Leighton, Neúspešná ponuka sobáša, 1899
Autorita Cirkvi a štátu
Vo všetkých civilizovaných spoločnostiach musí existovať zákon o neplatnosti manželstva; zákon, podľa ktorého možno zistiť, či bola zmluva uzavretá alebo nie. Muž je buď ženatý, alebo nie je: a civilné súdy, podobne ako cirkevné súdy katolíckej Cirkvi, sa musia z času na čas zaoberať touto otázkou. Samozrejme, že tu musí byť nejaké zdanie manželstva, inak táto otázka nemohla vôbec vzniknúť. Keď sa objaví, všeobecné princípy, podľa ktorých fungujú oba súdy - občiansky aj cirkevný - sú si veľmi podobné. Pre oba súdy je jedinou otázkou: „Sú strany navzájom zosobášené?“ - teda: „Existovala platná zmluva?“
Manželstvom sa zaoberá štát aj Cirkev a upravujú ho zákonmi. Ani štát ani Cirkev ho nepovažujú za čisto súkromný dohovor, ktorý sa netýka nikoho iného len zainteresovaných strán. Manželstvo totiž v princípe znamená doplnenie spoločnosti o novú jednotku, rodinu; a pridáva občanov tak do pozemského kráľovstva, ako aj do Kráľovstva Božieho.
Ani štát, ani Cirkev však nie sú zdrojom, z ktorého manželstvo čerpá svoju existenciu alebo platnosť; ani jeden z nich nemá právo prijímať zákony, ktorými by sa menila povaha manželstva. Boh ustanovil manželstvo a zákony, ktorými sa riadi jeho vznik, sú Jeho. Štát môže začleniť Božie zákony do svojej legislatívy. Ďalej, za predpokladu, že nie je porušená povaha manželstva, štát môže vydávať iné zákony o manželstve, aby dosiahol svoje vlastné ciele, mier v spoločnosti, usporiadanú vládu a všeobecné dobro; a takéto zákony sú záväzné. Akékoľvek zákony, ktoré by vydal a ktoré porušujú povahu manželstva, napríklad tým, že ho považuje za vypovedateľné počas života manželov, jednoducho nemajú žiadny účinok. Toľko k zákonodarnej sile štátu.
Tu sa dostávame k zásadnému rozdielu medzi pokrstenými a nepokrstenými. Manželstvo nepokrstených je skutočným vzťahom, ktorý nemožno ukončiť žiadnym občianskym ani cirkevným právom; ale manželstvo pokrstených je navyše sviatosťou a to nie výnimočne, ale vždy. (Manželstvo nepokrstených sa stáva sviatosťou, keď sú obaja pokrstení.) Sviatosť neudeľuje kňaz: muž a žena sú vysluhovateľmi sviatosti a navzájom si ju udeľujú - je to jediná sviatosť, ktorú kňazi neprijímajú, ani nevysluhujú. Dvaja pokrstení nemôžu mať iba prirodzený vzťah a vylúčiť sviatosť: pre nich sú tieto dve veci neoddeliteľné. Ak sa dvaja pokrstení protestanti vezmú v kostole alebo na matrike, prijmú sviatosť, hoci možno nikdy nepočuli, že manželstvo je sviatosťou. Pretože sobáš pokrstených je vždy sviatosťou, podlieha priamo zákonodarstvu Cirkvi: je zrejmé, že otázka: „Sú A a B (obaja pokrstení) manželia?“ je otázkou: „Prijali A a B sviatosť manželstva?“; a na túto otázku môže dať odpoveď len Cirkev - štát sa nezaoberá sviatosťami. Ale keď sa manželstvo stane sviatosťou, neprestáva byť manželstvom a cirkevné právo nemôže meniť jeho povahu o nič viac ako zákony vydané štátom.
Aby sme to zhrnuli, autorita Cirkvi a štátu prijímať zákony o manželstve je nasledovná:
- O nepokrstených - štát môže platne vydávať zákony za predpokladu, že neporušujú povahu manželstva; a ak nepokrstení nedodržiavajú tieto štátne zákony, ich zväzok je neplatný.
- O pokrstených - štát môže platne vydávať zákony za predpokladu, že neporušujú ani povahu manželstva, ani zákony, ktoré Cirkev v tejto oblasti ustanovila.
- O pokrstených - Cirkev vydáva zákony: ale jej zákonodarstvo nesmie protirečiť tomu, čo patrí k podstate manželstva alebo čo patrí k podstate sviatosti. V oboch bodoch sú jej pravidlá skôr spôsobom deklarovania pravdy ako priamou legislatívou. Ak sú splnené oba body, môže priamo vydať zákon pre všetkých pokrstených (katolíkov alebo nie).
Tento rozdiel možno nájsť v učení Cirkvi o morálnych otázkach. Zákony, ktoré urobil Boh pre vládu nad ľudskou dušou, nie sú v moci Cirkvi (o nič viac ako zákony, ktoré Boh ustanovil pre vládu nad ľudským telom). Cirkev ich môže vyhlásiť s neomylnou autoritou, ale nevytvára ich; nepatria jej; nemá nad nimi žiadnu moc a nemôže ich meniť, dokonca ani pozastaviť ich platnosť.
V rámci Božieho zákona však Cirkev dostala od Boha moc vytvárať to, čo možno považovať za druhý typ zákonov a tie sú záväzné pre všetkých jej poddaných. Čo sa týka zákonov tohto druhého druhu, možno tu uviesť dva ďalšie body:
- Sú to jej vlastné zákony: a preto (keďže zákony každého zákonodarcu podliehajú autorite, ktorá ich vydáva) sú pod jej kontrolou: môže ich meniť, ako sa jej zdá dobré: z dobrého dôvodu môže jednotlivcov oslobodiť od ich dodržiavania.
- Zaväzujú všetkých pokrstených vrátane nekatolíkov, ak nie sú osobitne vylúčení. Ako príklad si vezmite, čo sa stalo s prekážkou rozdielnosti kultu - termín, ktorý vymysleli cirkevní právnici pre rozdiel medzi tými, ktorí sú pokrstení a tými, ktorí nie sú.
Manželstvo medzi pokrsteným katolíkom a nepokrsteným je neplatné, pokiaľ Cirkev neudelila dišpenz. Pred vydaním Kódexu kánonického práva z roku 1918 sa táto prekážka vzťahovala aj na všetkých pokrstených, nekatolíkov; ale od roku 1918 sú títo vylúčení z jeho pôsobenia. V praxi Cirkev vyžaduje pre platné manželstvo nekatolíckych pokrstených len to, aby sa riadili právom svojho štátu, a to vo všetkom, čo nie je v rozpore s povahou manželstva. Ak sú obaja nekatolíci pokrstení, ich manželstvo je sviatosťou.
Ak dva orgány tvrdia, že konajú v tej istej sfére, existuje silné podozrenie (zvyčajne oprávnené), že jeden z nich porušuje hranice. Historicky je jasné, že v takom Anglicku je narušiteľom štát. Lebo pred reformáciou bolo manželstvo záležitosťou cirkevnej sféry a štát sa ho jednoducho zmocnil. Ale v každom prípade je všeobecná predstava, že pri poslúchaní manželského zákona svojej Cirkvi katolík neposlúcha zákony svojej krajiny je úplne mylná.
Pravdou je, že zatiaľ čo obe autority vydávajú vyhlásenia o manželstve, tieto dva súbory vyhlásení nie sú tak zjavne protirečivé, ako by sa dalo predpokladať. Napríklad občianske právo hovorí, že konkrétny zväzok dvoch ľudí - napríklad keď jeden z nich je rozvedený a jeho „bývalý“ partner ešte žije - nie je v rozpore s mierom a riadnou vládou a dobrom spoločnosti a spĺňa štátnu definíciu manželstva. Cirkev hovorí, že ten istý zväzok škodí duši, je v rozpore s Božím zákonom.
Ale v skutočnosti si úplne neodporujú, pretože občianske právo nevie nič o dušiach a nenárokuje si žiadnu právomoc vyhlasovať Boží zákon. Vyhlásenie štátu, že konkrétny zväzok je v jeho očiach manželstvom, nie je v rozpore s vyhlásením Cirkvi, že nejde o manželstvo Božie. Katolíci venujú náležitú pozornosť názoru svojej krajiny, že mier v spoločnosti a riadna vláda od takýchto „manželstiev“ netrpí; ale od Cirkvi vedia, že trpí večné blaho duší, a preto také manželstvá neuzatvárajú. Povedať katolíkovi, že to občiansky zákon dovoľuje, nemá význam, pretože Cirkev tvrdí, že to ubližuje jeho duši - o čom občianske právo nič nevie. Ako keď lekár diabetikovi zakazuje cukor a ten mu oponuje, že podľa zákona cukor môže. Pravdou je, že Cirkev a štát v skutočnosti hovoria o dvoch rôznych veciach. Cirkev hovorí o manželstve ako o vzťahu ustanovenom Bohom a závislom na jeho zákonoch. Štát hovorí inej inštitúcii.
Katolíci vs protestanti: Kto má pravdu?
Celibát v katolíckej cirkvi
Na jednej strane sú názory o jeho božskom vzniku, na druhej tie, ktoré ho považujú za rýdzo cirkevné nariadenie disciplíny týkajúcej sa predovšetkým západného obradu. Časté je tiež tvrdenie, že tento záväzok je možné datovať len od 4. storočia; iní hovoria, že bol zavedený od II. lateránskeho koncilu v roku 1139, a ďalší ho datujú ako záväzné nariadenie len od Kódexu kánonického práva z roku 1917 resp. nového Kódexu kánonického práva z roku 1983.
Tieto názory, tak navzájom rozdielne, len svedčia o značnej nevedomosti / neznalosti faktov a cirkevných nariadení.
Zmyslom celibátu je zdržanlivosť
Rozšírenou argumentáciou dnešnej doby je odvolávanie sa na skutočnosť, že v prvých storočiach boli biskupi a kňazi ženatí. Tým sa chce vymáhať právo manželstva a dokonca aj jeho užívania pre dnešný klérus. Tým sa však dokazuje veľká nevedomosť skutočnosti, že v prvých storočiach celibát nespočíval v tom, žeby vysviacku mohli prijať iba tí, ktorí predtým neuzavreli manželstvo, ale v zdržanlivom živote klerikov po prijatí vysviacky, ak boli predtým ženatí. Uguccio z Pisy, ktorý je jedným z najväčších komentátorov Graciánovho dekrétu[1] začína rozpravu o celibáte týmito slovami:
„V tejto sekcii začína (Gracián) rozprávať zvlášť o zdržanlivosti klerikov, ktorú majú zachovávať tým, že neuzatvárajú manželstvo, a ak je uzatvorené, že ho neužívajú.“
V tomto jasnom a precíznom komentári nachádzame dvojaký záväzok: neoženiť sa a neužívať už predtým uzavreté manželstvo. Aj zo samotného Svätého písma vyplýva, že vysviacka ženatých mužov bola zo začiatku obvyklou záležitosťou, nakoľko aj sv. Pavol nariaďuje svojim učeníkom Títovi a Timotejovi, aby kandidát bol „muž jednej ženy“.[2] O sv. Petrovi vieme s istotou, že bol ženatý. Ale už vo Svätom písme nachádzame prvýkrát záväzok vtedajšieho celibátu - v zmysle úplnej zdržanlivosti v užívaní manželstva. Sv. Peter hovorí Ježišovi: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“ (Lk 18,28-30)
V tomto záväzku spočíva skutočný zmysel celibátu, na ktorý sa dnes často zabúda, ale ktorý bol v prvom tisícročí Cirkvi (aj neskôr) všetkým všeobecne známy - dokonalá zdržanlivosť od plodenia detí.
V skutočnosti, všetky prvé písané zákony o celibáte hovoria o tomto zákaze, ako to bude ďalej jasne prezentované. Zákaz oženiť sa (pred vysviackou) bol na začiatku považovaný za druhoradý a objavil sa jasnejšie v čase, keď Cirkev postupne dávala prednosť a neskôr nariadila neženatých mužov, z ktorých boli prijímaní budúci kandidáti.
Na tomto mieste je potrebné upresniť, že termíny celibát a zdržanlivosť nie sú synonymá. Celibát je stav človeka, ktorý nie je ženatý alebo ktorý sa rozhodol neoženiť sa. Zdržanlivosť je dočasné alebo trvalé zdržanie sa užívania legitímne uzavretého manželstva.
Osoba, ktorá sa rozhodla pre celibát, by mala nutne žiť aj v zdržanlivosti (v zmysle dokonalej čistoty). Na začiatku bolo nutné pripustiť k vysviacke aj ženatých kandidátov. Ale záväzok zdržanlivosti bol už od apoštolských čias prípravou na dokonalý celibát pre Božie kráľovstvo.
Preto sa termíny celibát a zdržanlivosť v istom zmysle prekrývajú a chcú naznačiť tú istú skutočnosť: požiadavku evanjelia zasvätiť úplne svoj život Kristovi v dokonalej čistote.
Ženatí kandidáti mohli prijať posvätnú rehoľu a zriecť sa užívania manželstva len so súhlasom manželky.
Ústne podanie práva
Dokumenty týkajúce sa celibátu sa objavili zvyčajne tam, kde kvôli odporu, pochybnostiam alebo iným motívom bolo nutné písomne stanoviť doposiaľ ústnu tradíciu. Je chybné identifikovať právo (ius) a zákon (lex). Právo (ius) je každá záväzná právna norma, či už bola daná ústne, odovzdávaná zvykom alebo bola formulovaná písomne. Zákon (lex) je každé nariadenie dané písomne a promulgované legitímnou formou.
Pôvod každého právneho zriadenia spočíva v ústnych tradíciách, ktoré len pomaly dostávajú ustálenú písomnú formu. Nikto sa neodváži tvrdiť, žeby z tohto dôvodu nebol daný ius záväzný a jeho zachovávanie by bolo ponechané na slobodnú vôľu jednotlivca.
Ako každé právne zriadenie rôznych inštitúcií, tak aj právne zriadenie mladej Cirkvi spočívalo z veľkej časti v nariadeniach a povinnostiach odovzdávaných len ústne. A to aj z dôvodu prenasledovania počas prvých troch storočí, kedy bolo náročné ich ustáliť písomnou formou.
V tomto svetle je nutné chápať vznik celibátu. Bolo by metodologickým anachronizmom chcieť dokázať existenciu pravého a skutočného zákona celibátu len v závislosti od písaného zákona (v technickom zmysle slova). Nemožno poprieť ústnu tradíciu, ktorá má taktiež záväzný charakter. Tak ako aj v iných prípadoch, aj v tomto prípade je potrebné prijať budúce nariadenia ako odraz predošlej praxe, najmä ak nie je očividná odlišná prax alebo inovácia.
Celibát vo svetle Nového zákona
Ďalším príkladom chápania celibátu v zmysle zdržanlivosti sa nachádza v liste sv. Pavla Timotejovi (1Tim 3,2-12) a Títovi (Tít 1,6), aby bol biskup „muž jednej ženy“ - „unius uxoris vir“. Je evidentné, že výklad výlučne v zmysle zákazu polygamie možno vylúčiť.
Zmysel daných slov je: „ženatý len raz“. Dôležitú interpretáciu tohto nariadenia dal najmä pápež Sirícius, ktorý vysvetľuje, že je dané vzhľadom na budúcu zdržanlivosť, pretože potreba druhého manželstva nie je zárukou zdržanlivého života.
Toto nariadenie platilo aj pre stav vdovy: „unius viri uxor“ - „manželka jedného muža“ (1Tim 5,9), takže nemohol byť vysvätený ani ten, ktorý uzavrel manželstvo so ženou, ktorá už bola predtým vydatá. Bolo veľmi prísne aplikované a len veľmi ťažko dišpenzovateľné, pretože by išlo o konanie contra apostolorum. Kto by vyžadoval pre zá...