Na Slovensku sa opäť rozprúdila diskusia o úlohe cirkvi v politike, a to v súvislosti s prezidentskými voľbami. Jeden z predstaviteľov katolíckej Cirkvi na Slovensku, Robert Bezák, sa zaradil medzi „osobnosti“ Slovenska, ktoré podporujú opätovnú kandidatúru Zuzany Čaputovej za prezidentku Slovenskej republiky. Emeritný arcibiskup sa tak objavil po boku ľudí ako je LGBT aktivista a majiteľ baru Tepláreň Roman Samotný, či herečka známa nenávisťou voči Cirkvi a jej predstaviteľom Zuzana Fialová.
Zuzana Čaputová zatiaľ svoju opätovnú kandidatúru za prezidentku SR neoznámila, všeobecne sa však očakáva, že tak spraví. Najsilnejšiu podporu má zatiaľ v strane Progresívne Slovensko. Jej predseda Michal Šimečka aj napriek neustále klesajúcej popularite prezidentky uviedol, že „… veľká časť spoločnosti si želá, aby prezidentka aj naďalej v slovenskej politike reprezentovala ľudskosť, odbornosť, demokratickú budúcnosť a nádej, že sa to dá robiť lepšie.“
Emeritný arcibiskup Bezák je sympatiami k Zuzane Čaputovej známy, podporil ju aj pri jej prvej kandidatúre za prezidentku, pričom Čaputová sa len krátko predtým objavila v kampani za právo žien na potrat. Naposledy sme o ňom počuli, keď sa objavil v slávnej reklame mobilného operátora po boku dvoch lesbičiek a ženy, ktorá mala na krku obvinenie z hanobenia viery. Konferencia biskupov Slovenska tvrdí, že nemá žiaden vplyv na vyjadrenia biskupov. „Každý z biskupov sa verejne vyjadruje slobodne, podľa vlastného uváženia. KBS do ich vyjadrení nezasahuje,“ povedal hovorca biskupov Martin Kramara.
Arcibiskup Orosch kritizuje Čaputovú a Bezáka
Demokracia 101: Ako voliči robia rozhodnutia
„Postaviť sa v televízii a propagovať kandidáta, kandidátku za ultraliberálnu stranu za prezidentku je ťažkým hriechom,“ povedal v nedeľu arcibiskup Ján Orosch počas omše v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave, ktorú naživo vysielala aj televízia LUX. Nie je to prvý raz, čo cirkev veľmi výrazne vstúpila do predvolebnej kampane prezidentských volieb. Podobne útočili aj na Ivetu Radičovú pred desiatimi rokmi. Na Oroschove slová kriticky zareagovala Čaputová aj Róbert Bezák.
„Vnímam to ako posolstvo, ktoré, žiaľ, rozdeľuje a nespája. Nechcem k tomu prispievať, a preto chcem skôr prehovoriť k ľuďom, aby sme sa nenechali rozdeľovať. Arogancii moci sa doposiaľ darilo len preto, že slušní ľudia boli rozdrobení,“ hovorí Čaputová, ktorú podľa prieskumov podporuje aj množstvo veriacich voličov. Bezákovi sa Oroschove slová takisto nepáčia. „Podľa arcibiskupa Oroscha sa kardinál Beran aj Vatikán dopustili ťažkého hriechu?“ pýta sa Bezák, ktorý Čaputovú podporil ešte minulý rok na jeseň.
Počas bohoslužby, pri ktorej bol nový arcibiskup Ján Orosch uvedený do úradu, v roku 2013 protestovali niektorí veriaci, ktorým sa nepáčil odchod Róberta Bezáka. Arcibiskupom sa totiž stal v čase, keď veľká časť veriacich nesúhlasila s odchodom Róberta Bezáka, a teda ani s vymenovaním nového arcibiskupa, ktorý ho nahradil.
Podobnú skúsenosť ako Čaputová má aj Iveta Radičová, ktorá kandidovala za prezidentku v roku 2009. Tú vtedy biskup Rudolf Baláž vo vysielaní rádia Lumen nepriamo prirovnal k Hitlerovi. Dôvodom bol tiež Radičovej postoj k interrupciám. Radičová hovorí, že všetky tieto útoky od konzervatívnych kresťanských hnutí a od predstaviteľov cirkvi mali „rozhodujúci vplyv“ na jej volebný výsledok.
Oroschove kontroverzné vyjadrenia
Orosch vo svojej kázni nečakane zaútočil aj na dlhoročného poslanca KDH Františka Mikloška. „On povie, že keď cítia vzťah lásky dvaja muži, jeden k druhému, majú sa radi a spolu založia spoločenstvo, to nie je hriech. Mikloško sa voči jeho tvrdeniam ohradil. Radičovej sa nepáči, že cirkev robí zo slova „liberál“ nadávku a stotožňujú ho len s postojom k interrupciám a LGBT ľuďom. „Liberalizmus sa stal negatívnou nálepkou. „Pre časť predstaviteľov konzervatívneho priestoru je komunizmus a fašizmus menším ohrozením, ak vôbec, než liberalizmus.
Orosch na Čaputovú
Kresťan sa nemôže nechať zmanipulovať... a voliť kandidátov, ktorí podporujú mäkké drogy, eutanáziu, interrupcie, homosexuálne manželstvá, súhlasia s tým, aby si mohli adoptovať deti LGBTI ľudia.
Orosch na Bezáka
Žiaľ, musím povedať, že kňazi prvého, druhého aj tretieho stupňa kňazstva sa niekedy pridávajú k týmto ultraliberálnym názorom. Postaviť sa v televízii a propagovať kandidáta, kandidátku za takúto ultraliberálnu stranu na prezidentku je ťažkým hriechom.
Orosch na Mikloška
Teraz som sledoval jednu diskusiu, čo môžem uviesť ako príklad. Kresťana katolíka, ktorého poznám už 45 rokov, možno viac, a on povie, že keď cítia vzťah lásky dvaja muži jeden k druhému, majú sa radi a založia spoločenstvo, to nie je hriech. Ako to môže povedať kresťanský katolícky politik, ktorý prešiel disentom a všetkým možným, a zrazu toto vysloví.
Podľa slov Róberta Bezáka je vystúpenie arcibiskupa Jána Oroscha vysielané kresťanskou televíziou Lux akýmsi “hrozením, zdvihnutým prstom” zo strany cirkvi. Bezák v rozhovore uviedol, že ho prekvapila dikcia a “podivný tón” arcibiskupa Oroscha. Vyhlásil, že už desaťročia sa v cirkvi takýmto spôsobom nehovorí “že niečo je ťažký hriech, a takéto akoby príkazy… ” povedal udivene Bezák, že biskup dnes hovorí o hriechu a pokračuje: “Pamätám si ešte za dávnych dôb, keď komunisti vstúpili silno do spoločnosti, cirkev sa dištancovala až na úrovni exkomunikácií, kto by ich volil. “Žijeme v tejto spoločnosti, kde tie práva sú širokospektrálne. Tak nech cirkev ukáže, o čo jej ide, na čom jej záleží, na ľudskej dôstojnosti, na ľudskom živote,” hovorí Bezák, čo je nepochopiteľné, že ako kňaz nechápe, že práve otázky LGBTI a potratov sú fundamentom k ľudskej dôstojnosti a ľudského života.
Cirkev a komunisti
Katolícka cirkev bola pre komunistov najnebezpečnejším ideologickým nepriateľom. Napriek tomu sa totalitná moc najprv pokúšala dosiahnuť „pakt o neútočení“ a až následne vytvoriť štátom kontrolovanú cirkev. Prečo?
Komunistická moc si bezprostredne po februárovom puči - v marci 1948 uvedomovala krehkosť vlastného postavenia a chcela sa vyhnúť konfliktom. Preto sa potrebovala dohodnúť so všetkými spoločenskými organizáciami vo vtedajšom Československu, a to vrátane cirkví, skautov či telovýchovnej jednoty Sokol. Katolícka cirkev bola pritom jednou z najvplyvnejších inštitúcií v štáte, osobitne na Slovensku.
Zo sčítania obyvateľstva v roku 1950 vyplýva, že na Slovensku bolo viac ako 3,43 milióna veriacich z celkového počtu viac ako 3,44 milióna obyvateľov. Väčšina sa hlásila k rímskokatolíckej cirkvi.
Vysokí cirkevní hodnostári vychádzali z faktu, že cirkev je tu dvetisíc rokov a prežije aj ďalšiu, v danom prípade komunistickú ideológiu. Osobnosti ako český arcibiskup kardinál Josef Beran či slovenský biskup Ján Vojtaššák rátali s tým, že režim nevydrží a Československo sa napokon opäť vráti k demokracii - bude slobodne fungovať.
Zlom nastal, keď v marci roku 1949 na zasadnutí biskupskej konferencie v Novom Smokovci našli odpočúvacie zariadenie. Všetkým bolo jasné, že za takých okolností sa nedá spolupracovať.
Kým s komunistami sa cirkev nedohodla, s predchádzajúcou totalitou - ľudáckym režimom v zásade áno. Kňazi sedeli v parlamente, jeden bol i na čele štátu. Pôsobenie predstaviteľov katolíckej cirkvi za vojnovej slovenskej republiky - v Slovenskom sneme (bolo viacero kňazov a kanonikov, pozn. autorky) alebo Štátnej rade - bolo prirodzeným vyústením vtedajšej situácie.
Po vojne nehovoriac o komunistickom puči sa však situácia otočila a cirkevní hodnostári boli proti tomu, aby sa kňazi politicky angažovali. Prečo?
V marci 1948 vydali biskupi Československa pokyn zakazujúci kňazom zapájať sa do politických aktivít. Tí, ktorí to neakceptovali, boli dokonca exkomunikovaní...
Už v apríli roku 1949 začal Ústredný akčný výbor Národného frontu rozmýšľať nad inou formou ovládnutia cirkvi na Slovensku, respektíve v Československu. Do tohto obdobia možno datovať aj počiatky takzvanej štátnej Katolíckej akcie, ktorej hlavným cieľom bolo odtrhnúť veriacich od ich kňazov i cirkevnej hierarchie a vytvoriť „národnú cirkev“ nezávislú od Vatikánu.
Naoko sa snažili o spoluprácu, ale v zásade chceli definitívne prerušiť kontakt medzi katolíckou cirkvou v Československu a Vatikánom, v ktorom videli jedného z úhlavných ideologických odporcov.
Platí teda, že kňazi a veriaci síce nemohli situáciu zvrátiť, ale poriadne skomplikovať? Kňazi na Slovensku mali obrovský vplyv na spoločnosť, čo bolo dané aj historicky. Predseda cirkevnej komisie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexej Čepička, Stalinov obľúbenec a zať Klementa Gottwalda, varoval, že bigotné regióny, ako sú Kysuce, Orava či Spiš, sú pod vplyvom katolíckej cirkvi a neveria komunistickému režimu. Veria len tomu, čo povie biskup alebo kňaz. A to treba zmeniť!
Občania mohli voliť jednotnú kandidátku, čo znamenalo súhlas s novým režimom, alebo vhodiť do urny biely lístok vnímaný ako znak nesúhlasu. V niektorých oblastiach Slovenska odovzdalo biely lístok 20 až 30 percent voličov, čo bolo vnímané ako nežiaduci protest.
Cieľom komunistov bolo zdiskreditovať pôvodnú myšlienku Katolíckej akcie, vymeniť vedenie a nahradiť ho lojálnymi osobami a následne odtrhnúť kňazov i veriacich od cirkevnej hierarchie a Vatikánu. Komunisti chceli vytvoriť vlastnú, takzvanú národnú cirkev založenú na cyrilo-metodskom dedičstve s vlastnou slovanskou liturgiou.
V novinách deklarovali záujem dohodnúť sa s biskupmi, v skutočnosti však dohodu nechceli a snažili sa biskupov zdiskreditovať. Obviňovali ich, že nechcú spolupracovať so štátom, že niektorí sa chovajú ako cirkevné kniežatá, žijú si nad pomery...
Komunistický režim na Slovensku ešte len začínal písať svoj príbeh, spoločnosť nemala skúsenosť s politickými procesmi z 50. rokov ani perzekúciami. Socializmus bol príťažlivý aj pre časť katolíckej inteligencie, hlásal spolupatričnosť, solidaritu, rozdelenie majetku... Verejnosť nemohla tušiť, aká je a hlavne bude skutočná tvár komunistov.
Faktom je, že pošta už bola v područí komunistov, takže na distribúciu sa využívali neoficiálni kuriéri. Spravidla to boli bohoslovci, ale aj veriaci z radov mládežníkov a nadšenci, ktorí dokumenty roznášali po farnostiach vo svojom rodnom kraji.
Pastiersky list sa mal čítať 26. júna 1949, nakoniec sa čítal už 19. júna 1949. Členovia Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) dostali pokyn, aby chodili ráno 19. júna po farách a list zadržali. Režim predpokladal, že pastierske listy budú roznesené po všetkých farnostiach. Príslušníci ZNB vyzývali kňazov, aby im list odovzdali a vyhrážali sa, že jeho čítaním porušia zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, za čo mohlo byť väzenie.
Väčšina kňazov pastiersky list neodovzdala. Odvolávala sa na to, že nedostali žiaden písomný pokyn, aby pastiersky list vydali. A to ani zo strany štátnych orgánov. Neexistoval totiž žiaden rozkaz, ktorým by si príslušníci ZNB vynútili vydanie listu. Ak kňazi list odovzdali, spravidla šlo o kópiu.