V 5. kapitole Matúšovho evanjelia sa nachádza Kázeň na vrchu, ktorá je jedným z najznámejších a najdôležitejších úsekov v Biblii. Ježiš v nej vykladá podstatu svojho učenia a stanovuje vysoké morálne štandardy pre svojich nasledovníkov.
Kázeň na vrchu
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:
Blahoslavenstvá
Blahoslavenstvá sú úvodnou časťou Kázne na vrchu a predstavujú základné princípy Ježišovho učenia. Opisujú ideálneho učeníka a jeho postoj k životu.
- Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
- Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
- Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
- Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
- Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
- Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
- Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť.
Carl Heinrich Bloch - Kázeň na vrchu
Ježiš používa metafory soli a svetla, aby vysvetlil úlohu svojich nasledovníkov vo svete.
- Soľ zeme: Kresťania majú byť ako soľ, ktorá ochraňuje pred skazou a dodáva chuť. Ak stratia svoju podstatu, stanú sa neužitočnými.
- Svetlo sveta: Kresťania majú byť ako svetlo, ktoré svieti v tme a ukazuje cestu. Nemajú skrývať svoje svetlo, ale majú ho nechať svietiť pred ľuďmi.
Ježiš zdôrazňuje, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť. Vysvetľuje, že vnútorná spravodlivosť je dôležitejšia ako vonkajšie dodržiavanie predpisov.
Ježiš vyzýva k láske k nepriateľom, čo je revolučná myšlienka, ktorá presahuje bežné ľudské chápanie. Máme milovať tých, ktorí nás nenávidia, a modliť sa za tých, ktorí nás prenasledujú.
Ježiš uzatvára 5. kapitolu výzvou k dokonalosti, ktorá spočíva v napodobňovaní nebeského Otca.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme (Mt 5,5)
Je to vlastne citát žalmu 37: „Tichí však zdedia zem.“ (Ž 37,11) V gréckej Biblii je použité slovo praeis - v preklade mierni, tichí. Je to však preklad hebrejského slova anawim, ktorým sa označovali Boží chudobní, o ktorých bola reč pri prvom blahoslavenstve. Takto sa oba tieto blahoslavenstvá vo veľkej miere prekrývajú.
Pre lepšie pochopenie tohto slova anawim sa pozrime napr. do knihy proroka Zachariáša, kde sa toto slovo používa v súvislosti s Kráľom pokoja: „Hľa tvoj kráľ ti prichádza, ponížený /mierny, chudobný/ je a nesie sa na oslovi. Vyhubí vozy... vymyznú bojové kuše, o pokoji bude rokovať s národmi a jeho vladárstvo je od mora k moru.“ (Zach 9,9n) Ohlasuje sa tu chudobný kráľ - kráľ ktorý nevládne pomocou politickej a vojenskej moci, ale láskou a pokornou službou. Vchádza na oslici - zvierati, na ktorom sa vozili chudobní, a ktoré je protikladom spomenutých vojnových vozov a bojových kuší. On je kráľom pokoja a prichádza dať ten pokoj celému svetu - od mora až k moru.
Tu možno rozoznať víziu Kráľa pokoja - Ježiša, ktorý odstraňuje hranice deliace národy a vytvára priestor pokoja siahajúci od mora až k moru. Je to kráľovstvo pokoja pre celý svet.
Blahoslavenstvo ďalej spomína, že títo budú dedičmi zeme - čo sa tým myslí? Nádej na zem je základným predmetom prisľúbenia Boha praotcovi Abrahámovi. Keď Izrael putoval púšťou po odchode z Egypta stále mal pred očami prisľúbenú zem - ako cieľ svojej cesty. Aj vo vyhnanstve v Egypte vlastne stále očakávali návrat do tejto svojej zeme.
V boji Izarelitov o odchod z Egypta stojí v popredí právo na slobodu kultu, slobodu bohoslužby - aj tak to hovoria Mojžiš a Áron faraónovi, že idú priniesť Bohu obetu... Preto odchádzajú z Egypta. Zem tu dostáva teda aj tento význam - je konkrétnym miestom poslušnosti Bohu, aby mali miesto /zem/, v ktorej by bol otvorený priestor pre Boha a aby v tej krajine sa slúžilo živému Bohu a nebolo tam modloslužby.
Dobyvatelia odchádzajú a prichádzajú - zostávajú len pokorní ľudia, ktorí obrábajú zem, uprostred radostí a starostí rok čo rok sejú a žnú. Aj z čisto historického pohľadu sú pokorní a jednoduchí ľudia stabilnejší ako násilníci.
Pokoj od Boha smeruje k prekonaniu hraníc a k zemi obnovenej prostredníctvom pokoja - a Pán hovorí, že zem nakoniec bude patriť tichím, ochotným žiť v mieri. Má to byť krajina kráľa pokoja.
Pre nás kresťanov - je takýmto miestom vlády Kráľa pokoja - každé Eucharistické zhromaždenie. Je to zem zajtrajška. Znova tu vidíme prepojenie s prvým blahoslavenstvom - Božím kráľovstvom.
Chrám je miestom, kúskom zeme, priestorom, kde sa vzdáva Bohu úcta, odpovedá sa na jeho lásku. Tu a teraz môžeme zakúšať príchuť jeho kráľovstva.
Tichosť a miernosť vedú k pokoju a harmónii
Pojem „tichý“, ktorý je tu použitý, znamená doslova pokojný, jemný, mierny, láskavý, nenásilný. Tichosť sa ukazuje vo chvíľach konfliktov, je ju poznať na základe reakcie v situácii nevraživosti. V jednom úseku sa sv. Pavol odvoláva na «Kristovu miernosť a skromnosť» (2 Kor 10,1). A sv. Peter zasa pripomína Ježišov postoj v utrpení: neodpovedal a nevyhrážal sa, pretože «sa zveroval tomu, ktorý súdi spravodlivo» (1 Pt 2,23).
V Písme slovo „tichý“ označuje aj toho, kto nemá pozemkové vlastníctvo. V skutočnosti toto blahoslavenstvo cituje Žalm 37, ktorý sme počuli na začiatku tejto katechézy. Aj tam sa kladú do vzťahu tichosť a vlastníctvo zeme. Tieto dve veci, ak o tom dobre rozmýšľame, sa zdajú byť nezlučiteľné. Naozaj, vlastníctvo zeme je typická konfliktná oblasť: často sa bojuje kvôli územiu, pre získanie nadvlády nad určitou zónou.
Pozrime sa však dobre na sloveso použité na označenie vlastníctva tichých: oni nedobývajú zem: nehovorí „blahoslavení tichí, lebo dobyjú zem“, nie. Blahoslavenstvo takto nehovorí. Oni ju „zdedia“. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. V Písme má sloveso „dediť“ ešte širší význam. Táto zem je zasľúbením a darom pre Boží ľud, a stáva sa znakom niečoho oveľa väčšieho než je jednoduché územie. Je to „zem“ - dovoľte hru so slovíčkami - ktorá je Nebom, teda krajinou, do ktorej kráčame: nové nebesá a nová zem, kam smerujeme (porov. Iz 65,17; 66,22; 2 Pt 3,13; Zjv 21,1).
Takže tichý je ten, kto „zdedí“ to najvznešenejšie z území. Nie je nejakým zbabelcom, „slabochom“, ktorý si robí z núdze cnosť a uzatvára sa, aby sa vyhol problémom. Práve naopak! Je to človek, ktorý dostal dedičstvo a nechce ho premrhať. Tichý nie je akýsi prispôsobivec, ale je to učeník Krista, ktorý sa naučil brániť úplne inú zem. Bráni svoj pokoj, bráni svoj vzťah s Bohom, bráni svoje dary, dary Božie, pestujúc milosrdenstvo, bratstvo, dôveru a nádej.
Tu musíme poukázať na hriech hnevu, ktorý je opakom: je násilným popudom, ktorého impulz poznáme všetci. Kto sa niekedy nenahneval? Všetci to poznáme. Musíme obrátiť blahoslavenstvo a položiť si otázku: koľko vecí sme zničili hnevom? Koľko vecí sme stratili? Jeden moment zlosti môže zničiť mnoho; stratíme kontrolu a neceníme si to, čo je naozaj dôležité, a môžeme zničiť vzťah s bratom, mnohokrát bez východiska. Kvôli hnevu viac mnohí bratia spolu nehovoria, vzďaľujú sa jeden od druhého. To je opak tichosti.
Tichosťou mnohé veci získavame. Tou „zemou“ na vydobytie prostredníctvom tichosti je záchrana toho brata, o ktorom hovorí samotné Matúšovo evanjelium: «Ak ťa [tvoj brat] počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18,15). Neexistuje krajšia zem, než je srdce druhého človeka: porozmýšľajme nad tým: neexistuje krajšia zem, než je srdce druhého, niet krajšieho územia, ktoré môžeme získať, než je znovuobjavený pokoj s bratom.
A toto je tá zem, ktorú máme zdediť tichosťou!
Ako sa stať tichým človekom (10 jednoduchých tipov)
| Blahoslavenstvo | Výklad | Praktický príklad |
|---|---|---|
| Blahoslavení tichí | Tí, ktorí odmietajú násilie a povýšenectvo, a šíria pokoj. | Osoba, ktorá namiesto hnevu reaguje pokojne a s porozumením, čím prispieva k zlepšeniu vzťahov. |