Diskusie o viere a Bohu často prinášajú komplexné otázky, ktoré sa dotýkajú psychológie a duchovného prežívania. Tento článok sa pokúša preskúmať niektoré z týchto otázok, najmä vzťah Boha k hriešnikom, interpretáciu Starého a Nového zákona a koncept slobody vôle.
Láska Boha k hriešnikom
Ak by Boh nemiloval hriešnikov, potom by neposlal svojho Syna Pána Ježiša na Zem, aby tu pôsobil a hlavne bol ukrižovaný za naše hriechy a na 3. deň vstal zmŕtvych. Väčší dôkaz lásky k hriešnikom neexistuje.
Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva; slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7). Vrcholným dôkazom tejto lásky bude obeta jeho vlastného života „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).
Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“ (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17). „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31).
Pán Ježiš navzdory Starému zákonu robil presne opačne ako si zákonníci a farizeji vykladali.
Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (Lk 18,9), Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.
Starý a Nový zákon
O potope sa dozvedáme zo Starej zmluvy. Ale je potrebné chápať v kontexte Novej zmluvy. Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona - Kristovo tajomstvo.
Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6,32).
Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy prostredníctvom krstu. Poviem ti tak Nadja, ja som roky fičala na Starej zmluve, a kto stále číta riadi sa Starou zmluvou - potom bude vidieť Boha aj ľudí ako zlých a okrem toho sa bude človek cítiť zúfalý a bude ľutovať, že sa narodil. Pre nás ľudí je smerodajná a definitívna Nová Zmluva a Pán Ježiš Kristus. Kto sa hrabe ešte v Starej zmluve nepohne sa vpred a nepochopí, aký je Boh a prečo je jedine Pán Ježiš Kristus cesta, pravda a život.
Nemôže byť zrušená, lebo bola ustanovená Bohom, ale správne a definitívne vysvetlenie Starej zmluve je v Novej zmluve. Nie je v rozpore Starý a Nový zákon.
Pre kresťanov je záväzná Nová zmluva, a Písmo opakovane tvrdí,že SZ bola zrušená,"naplnená v NZ". Dokonca Pavol varuje,že kto sa "pridŕža SZ,tak sa odlúčil od Krista". A to je vážne.....teda SZ /rozumej -Mojšišovský zákon/ neplatí, ani desatoro,ani ostatné. Rim. 2. Kor. 3:7-11: ......„Ak zákonník, ktorý slúži smrti a ktorý bol vyrytý písmenami do kameňov, vznikol v sláve, takže synovia Izraela nemohli priamo hľadieť na Mojžišovu tvár pre slávu jeho tváre, slávu, ktorá mala byť odstránená, prečo by služba ducha nemala byť oveľa slávnejšia?...
SZ bol pre židov a na tú dobu bol dobrý,ale s príchodom Ježiša sa zmenili podmienky a preto musela prísť Nová zmluva.
Tabuľka: Porovnanie Starého a Nového zákona
| Aspekt | Starý Zákon | Nový Zákon |
|---|---|---|
| Zameranie | Zákon a predpisy | Láska a milosť |
| Spása | Skrze dodržiavanie zákona | Skrze vieru v Ježiša Krista |
| Vzťah s Bohom | Vzdialený a formálny | Osobný a intímny |
| Univerzálnosť | Hlavne pre Židov | Pre všetky národy |
Súd a utrpenie
Boh nie je Hippies.... On dokonca miluje aj tých, ktorí sú už v pekle. Musel ich odsúdiť, lebo si to zaslúžili.
Mučenie a trápenie niekoho naveky ako trest, je dôsledkom naozaj skutočnej lásky... Nie. To je dôsledok súdu.
Všetko mučenie, vraždy nájdeš len v Starej zmluve.
"V hrůze jsem sledovala jak mu plameny dosáhly až po hlavu a rozkládající se maso se začalo pálit a odpadat. Čiže mŕvy má aj telo v pekle? Škoda, že nové telá ostatní dostanú až počas vzkriesenia keď vstanú z hrobov. Mŕtvy v pekle majú dodanie tela extra rýchlo. Určité telo má... Nie je to však to telo, ktoré dostanú mŕtvi pri vzkriesení... (Veď uvidíš.
Určitý fyzický prejav tam existuje. Ale nie sú to také kosti a také mäso, aké poznáž tu na zemi.
Keď duša nemôže mať kosti a mäso, no aby vám to pasovalo do tých "zjavení" tak už zrazu si duša myslí, že má mäso a kosti a je o tom presvedčená. To nie sú mäso a kosti také, aké poznáš zo zeme.
Sloboda vôle
Čomu sa tak trochu čudujem je, že keď je jasné, že človek nemá slobodnú vôľu hneď sa s toho automaticky vyvodzuje tá najhoršia možná nezodpovednosť. Človek nemá slobodnú vôľu preto je jedno, že vraždí, že masakruje, že pije, že bije ženy a deti. Ja osobne si myslím ak možno presný opak. Fakt, že človek nemá slobodnú vôľu ako ´vec o sebe´ o ktorej by sa mohol rozhodnúť dáva konceptu slobodnej vôli, alebo teda neslobodnej vôli úplne rozhodujúci charakter. Táto vôľa rozhoduje o všetkom. A síce tak, že je podmienená.
Je zavádzajúce si myslieť, že človeka bez slobody vôle tento fakt jej absencie sprosťuje zodpovednosti. Naopak človek môže mať iba neslobodnú vôľu v tom zmysle, že jeho vôľa je vždy podmienená. Teda neslobodná. Človek nikdy nevykoná nič čoby nebolo podmienené. V istom zmysle sa dá povedať, že slobodnú vôľu istí ľudia majú. Majú ju deti,blázni, alebo takí, ktorí o sebe nejakým spôsobom ´nevedia´.
Slobodná vôľa znamená, že človek sa nemôže rozhodovať ináč ako slobodne. Naopak vôľa ´bežného človeka´ znamená, že sa musí rozhodovať vždy podmienene teda neslobodne. Ako napríklad tak, že ide do zamestnania, že robí deti, že si navarí. To všetko-všetky tieto činnosti sú podmienené praktickým účelom, alebo sú konané za oným účelom, ktorý v praxi znamená, že nič sa nedeje ´iba tak´.
Kým vo svete detí, bláznov, alebo inak nepríčetných sa všetko akoby dialo ´iba tak´ teda ´mimochodom´ teda ´mimochodom vôle´. Vôľa sa deje ´mimovoľne´. Kdežto u človeka obyčajného je všetko myslené z hľadiska nejakého pozorovateľa. Nie je vôľa ako vôľa.
Človek, ktorý sa ´deje´ z vlastnej vôle samotnej, ale sa ešte nenarodil. Preto by úplná sloboda vôle znamenala, že človek sa ´deje´ z vlastnej vôle. Z vlastného chcenia. Argumentovať tým, že sa ale nikto nerodí taký akým ´chcel byť´ je, ale smiešne. Z vlastného chcenia sa neudial tak, alebo tak. Chcenie ako také, ale zavezuje do takej miery, že sa o chcení dá hovoriť ako o úplne podmienenom. Úplne podmienenom čo z istého hľadiska znamená, že vylučuje náhodu.
Ak teda neexistuje ´slobodná vôľa´ ako taká je tomu tak preto, že proste neexistuje ´náhoda´ ako taká. Nič sa nestane nikdy čo stať sa nemá, alebo by nemalo. Všetko a vždy sa deje len to čo sa diať z absolútnou nutnosťou musí. Samotná sloboda je absolútnou tyraniou. Definícia slobody je tyrania. Tyraniou myslím fakt, že nič iné ako to čo sa musí stať sa nestane, lebo by to nedovolila ´slobodná vôľa´.
To znamená pochybovať o slobode vôle aj v spánku. Ako to tvrdí Nietzsché v Mimo dobro a zlo. Preto je samotná kategória vôle mimo ´dobro a zlo´. Dobro a zlo spadajú pod kategóriu vôle. Nemôžem sa nerozhodnúť pre zlo keď tak určí teda podmieni vôľa. Svet vôle je svetom označeným a určeným z vnútra svojho intelibilného charakteru ako jeden jediný svet vo svojej jednote ´mimo dobro a zlo´.
Táto jednota sveta inteligibilného charakteru je jednotou celku, ktorý je ako takú podmienený tým čo sa mechanicky ´deje´. Mechanicky znamená ´deje sa tak´ že sa nemôže diať ináč. To znamená, že mechanika diania, ale je úplne podmienená a Nietzsché to vysvetľuje ako dianie z onej vôle, ktorá ho podmieňuje. Teda inými slovami aj predom zahrňuje.
Vôľa pritom nedomýšľa svet ako cestu otvorený zmyslom. Zmysly, ktorým sme otvorili cestu my domýšľajú skrze vôľu seba, ale to sa deje už v protiklade. V protiklade, ktorý ale vidí len jazyk, lebo tento protiklad je externý. Z vnútra tento svet tvorí sebe vlastnú jednotu.
Nie ešte na konci s dychom, ale logicky keď človek uvažuje sa zdá, že vôľa nie je fenomén, ktorý by zniesol nezaujatého pozorovateľa. Povedať, že neslobodná vôľa je jadna jediná je povedať, že keď niečo pozorujem to neovplyvňujem. Nietzsché tu nachádza svedkov, ktorí by isto boli onými pozorovateľmi nadšení. Svedkom vlastnej vôle, ktorá bije. Postavenie akého sa dopúšťam na poli ´sebavedomia´. Ovšem nikto nepripustí, ale že na poli sebavedomia človeku chýb a nejaká vôľa.
Treba ale vychádzať z toho, že vôľa sa môže javiť ako nedostatok. Z vlastnej vôle sa človek nemôže postaviť s postele. Jeho vôľa je v nedostatku. Prečo si takzvaný teoretik slobodnej vôle nepoloží otázku ináč a nespýta sa seba-samého, že ako je možné, že celá veda nedokáže ani vysvetliť ako človek ´pohne rukou´?
Ide tu o to, že vôľa nie je slobodná skutočne lebo je podmienená, ale že je slobodná vzhľadom k tomu čo podmieňuje. Pokiaľ ´vôľa ako taká´ slobodná nie je tak mne ako z vlastnej vôle jednajúcemu dáva slobodu absolútnu. To, že túto absolútnu slobodu, ale nedokážem prijať vlastne spôsobuje, že sa mi v konečnom dôsledku dostáva toho, že pociťujem svoju vôľu ako neslobodnú, lebo neslobodné na nej je práve to, že nemôže byť úplne slobodná pokiaľ má byť vôľou. Slobodou vôle sa tu myslí to, že niečo podmieňuje, že vôľa je len potia...
