Otázka existencie Boha je jednou z najstarších a najdiskutovanejších tém v histórii ľudstva. V priebehu vekov sa objavili rôzne argumenty, ktoré sa snažia dokázať alebo vyvrátiť existenciu nadprirodzenej inteligencie, ktorá stvorila vesmír a všetko v ňom.
Keďže sa predstava boha zakladá skôr na miestnych tradíciách súkromných zjavení ako na dôkaze, vyskytuje sa jeho predpoklad v početných variáciách. Historici náboženstva uznávajú postup od primitívnych kmeňových animizmov cez polyteizmy, ako boli grécke, rímske a severské, k monoteizmom, ako je judaizmus a z neho odvodené kresťanstvo a islam.
Polyteizmus verzus Monoteizmus
Nie je jasné, prečo by sa mala zmena od polyteizmu k monoteizmu chápať ako samo sebou sa rozumejúce progresívne zlepšenie, hoci to tak všeobecne je. Tento predpoklad provokoval Ibn Warraqa (autora knihy Prečo nie som moslim - Why I Am Not a Muslim) k vtipnému dohadu, že aj monoteizmus čaká zníženie počtu o jedného boha a bude z neho ateizmus.
Katolícka encyklopédia (Catholic Ecyclopedia) odbavuje polyteizmus a ateizmus jedným bezstarostným dúškom: „Formálny dogmatický ateizmus sa sám vyvracia a de facto nikdy nezískal rozumný súhlas značného počtu ľudí.
Monoteistický šovinizmus bol donedávna vpísaný do zákonov o dobročinnosti v Anglicku a Škótsku; diskriminoval polyteistické náboženstvá udeľujúc štatút nezdanenia podujatiam, ktoré podporovali monoteistické náboženstvo; oslobodil ich od prísnych previerok, ktoré vyžadoval do sekulárnych dobročinných spoločností.
Samozrejme by bolo najlepšie vyňať náboženstvo spomedzi dôvodov pre dobročinný štatút nejakej organizácie. Spoločnosť by tým získala veľmi veľa najmä v Spojených štátoch, kde sumy nezdanených príjmov cirkví a leštenie kolies áut už aj tak dobre motorizovaných televangelistov dosahujú úrovne, ktoré možno férovo opísať ako obscénne.
Neútočím na osobitné vlastnosti Jahveho, Ježiša či Alaha, ani iného špecifického boha ako boli Baal, Zeus či Votan. Miesto toho definujem Predpoklad Boha brániteľnejšie: ako existenciu nadľudskej nadprirodzenej inteligencie, ktorá premyslene naplánovala a stvorila vesmír a všetko v ňom vrátane nás.
V zmysle tejto definície je boh dezilúzia, klamstvo; a, ako ukážu ďalšie kapitoly, zhubné. Táto kniha zastáva alternatívny názor: každá kreatívna inteligencia s dostatočnou zložitosťou na navrhnutie čohokoľvek dostáva svoju existenciu len ako konečný produkt dlhého procesu postupného vývoja. Kreatívne inteligencie, produkty evolúcie, sa vyskytujú vo vesmíre až v neskorom štádiu jeho existencie a preto nemôžu byť zodpovedné za jeho návrh.
Anselm a argument pre Boha: Rýchlokurz filozofie č. 9
Argumenty Tomáša Akvinského
Päť „dôkazov" zostavených Tomášom Akvinským v 13. storočí nedokazuje nič a dajú sa ľahko odhaliť ako prázdne. Prvé tri sa od seba líšia len tým, že inými slovami hovoria to isté, a preto ich možno prebrať naraz. Všetky sa týkajú nekonečného regresu - odpoveď na otázku vyvoláva predošlú otázku a tak ďalej do nekonečna.
- Nehybný Hýbateľ. Nič sa nepohne bez prvotného hýbateľa. To vedie k regresu, z ktorého jediným východiskom je Boh. Niečo muselo spôsobiť prvý pohyb a toto niečo nazývame Bohom.
- Nezapríčinená príčina. Nič nemôže byť zapríčinené samo sebou. Každý účinok má prvotnú príčinu a opäť sme pri regrese. Ten sa dá ukončiť len prvou príčinou, ktorú nazývame Bohom.
- Kozmologický argument. Musel byť čas, keď neexistovali fyzické veci. Keďže však fyzické veci teraz existujú, muselo existovať niečo nefyzické, čo by im dalo existenciu. Toto niečo nazývame Bohom.
Všetky tieto tri argumenty sa zakladajú na myšlienke regresu a vyvolávajú existenciu Boha, aby ho ukončil. Vyslovujú úplne nezaručený predpoklad, že Boh je voči regresu imúnny. Aj keď pripustíme pochybný luxus terminátora (zakončovateľa) pre nekonečný regres a dáme mu aj meno, len pretože nejaké potrebujeme, niet oprávnenia vystrojiť ho vlastnosťami, normálne pripisovanými Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobrota a kreativita pre dizajn, ani nehovoriac o takých ľudských atribútoch, ako je vyslyšanie modlitby, odpustenie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok.
Oprávnená je logická poznámka, že vševedúcnosť a všemocnosť sa navzájom vylučujú. Ak je Boh vševediaci, musí vedieť, že vďaka svojej všemohúcnosti zakročí a občas zmení nariadený beh vecí. To však znamená, že nemôže zmeniť svoj názor na svoj zákrok - nie je teda všemohúci. Môže vševediaci Boh,ktorý pozná budúcnosť,pozbierať svoju všemohúcnosť,aby zmenil svoju budúcu mienku?
Vráťme sa však k nekonečnému regresu a márnosti privolávania Boha, aby ho ukončil; užitočnejšie bude oprieť sa, povedzme, o „singularitu veľkého tresku" alebo inú fyzikálnu koncepciu, čo aj dosiaľ neznámu. Nazývať ju Bohom je v najlepšom prípade neužitočné a v najhoršom prípade zhubne zavádzajúce.
Ďalšie argumenty Tomáša Akvinského:
- Argument zo stupňa. Zisťujeme, že veci okolo nás sa medzi sebou líšia. Existujú stupne, povedzme, dobroty alebo dokonalosti. Tieto stupne však hodnotíme len porovnávaním s maximom. No ľudia môžu byť oboje, dobrí aj zlí, takže maximum dobroty nemôže spočívať v nás. Musí existovať nejaké iné maximum, ktoré sa uzná za štandard dokonalosti a toto maximum nazývame Bohom.
- Teleologický argument alebo argument na základe dizajnu. Mnohé veci na svete, najmä živé, vyzerajú, ako keby boli dizajnované (naplánované, navrhnuté). Preto musí existovať dizajnér (návrhár, plánovač) a nazývame ho Bohom.
Argument na základe dizajnu sa hojne používa aj dnes a pre mnohých znie ako argument poslednej rany. Vďaka Darwinovi už nie je správne povedať, že nemôžeme označiť nič, čo vidíme, za naplánované, ak to nie je naplánované. Vývoj prírodným výberom produkuje výborné napodobniny dizajnu, dosahujúce zázračné výšky zložitosti a elegancie.
Ontologický argument
Argumenty v prospech existencie Boha sa rozpadajú do dvoch hlavných kategórií, a to à priori a à posteriori. Päť argumentov Tomáša Akvinského sú argumenty à posteriori, keďže sa zakladajú na pohľade na svet. Argumenty à priori sa zakladajú na čistom uvažovaní v kresle; najznámejší z nich je ontologický argument, navrhnutý sv. Anzelmom z Canterbury v roku 1078; od tých čias ho početní filozofi v rozličných formách obnovovali.
Podľa Anzelma si vieme predstaviť bytosť, od ktorej nič nemôže byť väčšie. Aj ateista si vie predstaviť takú superlatívnu bytosť, hoci popiera jej existenciu v skutočnom svete. Argument pokračuje vetou, že bytosť, ktorá neexistuje v reálnom svete, je už tým činom menej ako dokonalá. To si protirečí a, abrakadabra, Boh existuje!
Bertrand Russell (nebol blázon) raz povedal: „Ľahšie je byť presvedčený, že ontologický argument je falošný, ako presne udať, v čom spočíva falošnosť."
Najrozhodnejšie vyvrátenia ontologického argumentu sa pripisujú filozofom Davidovi Humovi (1711-76) a Immanuelovi Kantovi (1724-1804). Kant identifikoval ako falošnú kartu v Anzelmovom rukáve jeho pochybné tvrdenie, že „existencia" je „dokonalejšia" ako neexistencia.
Záver
Otázka existencie Boha zostáva otvorenou a predmetom neustálych diskusií. Rôzne argumenty a filozofické prístupy ponúkajú rôzne pohľady na túto komplexnú tému. Či už človek verí v Boha alebo nie, je dôležité pristupovať k tejto otázke s otvorenou mysľou a rešpektom k rôznym názorom.
tags: #boh #dokazatelne #existuje