Celý svet je knihou o Bohu. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia.
Vedomie a Hmota
Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, moderná fyzika prichádza k záveru, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Moderná fyzika hovorí o tom, že materiálny svet leží v silovom poli vedomia.Človek ako Obraz Boží
Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Na inom mieste knihy Genezis Boh pri stvorení človeka hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ (Gn 1,26) Český ekumenický preklad uvádza: „Urobme človeka aby bol naším obrazom“. Podľa toho, „byť obrazom Boha“ je vlastne určením človeka.Boh si pri stvorení človeka nepočína ako remeselník, ale ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto, že chce. Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Človek bol obdarený posväcujúcou milosťou, božím priateľstvom. Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého”, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti.
Šesťdňové stvorenie NEMÔŽEŠ poprieť, keď si to uvedomíš
Účasť na Božom Živote
Sv. Pavol v liste Efezanom 1,6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Boh sa chce zjaviť skrze nás. Toto je Boží plán s nami a to má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom.Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do hmoty, Boha do človečenstva. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ prostredníctvom človeka. Vieme, že sa toto Zjavenia Boha v dejinách udialo skrze jedného konkrétneho človeka Ježiša Krista: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia” (Kol 1,15).
Sloboda a Predurčenie
Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti. Človek dostal slobodu a rozum, aby vládol svetu, ktorý Boh stvoril pre neho. Zo všetkých hmotných tvorov sme jedine my ľudia slobodní, vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Slobodu sme dostali ako schopnosť milovať, pretože o láske sa dá hovoriť len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej.Univerzálna Božia Láska a Spása
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.Cirkevný učiteľský úrad sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 5. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie násilne núti človeka do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”. Iná synoda vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedno jediné pozitívne predurčenie ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Kalvína zavrhol predurčenie ku zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista a to absolútne nutne a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“.
Božie Pozvanie a Blaženosť
Ježiš ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať. Sv.Otázka Zatratenia
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia.V jednej veci si môžeme byť absolútne istí, že Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha - Lásky a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Napríklad ak si človek už v tomto živote vedome uzatvára svoje srdce pred láskou a pred odpustením. Boh je Láska a nemôžeme dosiahnuť Boha, ak niekoho nenávidíme. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel a súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu.
Peklo ako Stav Duše
Boh nikoho v pekle nedrží a po pekle netúži. V pekle nás držia naše hriechy a hriešny spôsob bytia. Dokonca môžeme povedať, že peklo je Božím trápením. Boh nás stvoril pre seba a On je nesmierna Láska a Blaženosť. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil, nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha.Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky. Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku.
Očistec
V tomto „dušičkovom“ čase sa náš pohľad zaostruje na jedno zvláštne miesto medzi nebom a zemou, na očistec. Aké sú naše predstavy o tomto mieste? Mnohí katolíci majú v sebe predstavu, často živenú nie slovom Božím, ale všelijakými súkromnými zjaveniami, že je to akási príšerná Božia mučiareň pod priamym Božím dozorom a vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy. Snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom podľa týchto ľudí spočíva v tom, že očistec raz skončí.Pozrime sa, čo učí o očistci Rímsky katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest” za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu” za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu.
Časné Tresty a Liečenie
Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedome a dobrovoľné prestúpenie je pohrdnutím Absolútnym Dobrom. Dokiaľ nezmení svoje smerovanie a otočí sa Bohu chrbtom, kráča do zatratenia. Toto by čakalo každého človeka, keby nás z tejto hrôzy nezachránil sám Boh. Boh odpúšťa človeku jeho nekonečný dlh, ktorý by nikdy človek nebol schopný zaplatiť a to sa deje vďaka absolútnej poslušnosti Božieho Syna, vďaka poslušnosti, o ktorej hovorí Písmo, že je poslušnosťou až na smrť. Časné tresty sú zranenia, ktoré spôsobuje hriech v rámci stvorenej skutočnosti. Hriech ubližuje človeku samému i jeho blížnym a očistec je miestom liečenia týchto pokrivených skutočností v človeku.Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, by som sa odvážil tvrdiť, že očistec môže byť krásne a utešené miesto. Môže tam byť dokonca nádherná príroda. Ale položme si otázku, ktorá znepokojuje mnohých: Sú tam muky? Áno, sú a môžu byť dokonca hrozné, pretože ide o duchovnú bolesť. Duchovná bolesť je čosi iné ako fyzická bolesť, ktorú možno tlmiť liekmi. Aj duchovnú bolesť, pokiaľ človek existuje v tele, môže aspoň zdanlivo utlmiť, napr. tým, že sa opije alebo nadroguje. Ale po smrti už túto možnosť opitia nemá. Tam totiž človek už nemôže utekať pred svojím vnútrom a vidí svoju úbohosť v celej nahote. Ničím omamným nemôže prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak do nej nevpustil Ježiša a neodovzdal mu svoj život ku Spáse. Je to bolesť duše po Bohu, pre ktorého sme boli stvorení a určení a ku ktorému je duša svojou prirodzenosťou neodolateľne priťahovaná a táto bolesť sa nedá ničím utíšiť. Neexistuje žiadne náhradné uspokojenie. Je to bolesť svedomia, je to bolesť sebapoznávania.
Svetonázory a Duchovný Spor
V predchádzajúcich generáciách hodnoty, na ktorých sa stavalo a posudzovalo, boli v podstate založené na biblických princípoch. Väčšina ľudí prijímala a mala v úcte vieru v Boha. Dnes je to inak. V súčasnosti veľa ľudí zamieta vieru v biblického Boha. Presadzuje sa postoj otvorenosti a tolerancie. Paradoxné je pritom to, že sa toleruje všetko okrem kresťanských absolútnych hodnôt, ako sú pravda a výroky Biblie, ktoré sú nemenné. Stretávame sa so svetonázormi, ktoré je možné rozdeliť do dvoch kategórií s odlišnými systémami viery. Medzi nimi prebieha duchovný spor, presnejšie, duchovný boj.
Stvorenie vs Evolúcia
Podstatou tohoto sporu, či boja, je otázka pôvodu sveta a života. Je to spor: stvorenie alebo vývoj (evolúcia). Sú to dva systémy viery. Jeden systém je založený na viere v Boha Stvoriteľa a opiera sa o Bibliu. Druhý systém, viera v evolúciu, je založený na viere v náhodu a dlhé časové obdobia. V spoločnosti pretrváva nesprávna predstava o evolúcii. Pretrváva predstava, že súhrn názorov a tvrdení, ktoré sú označené ako evolúcia, sú vedecké tvrdenia a vedecké teórie, teda, že evolúcia je veda. Evolúcia však vedou v žiadnom prípade nie je. Evolučné tvrdenia, predstavy a názory sú systém viery o minulosti.Je dôležité tiež pochopiť, že záznam o stvorení tak, ako nám ho predstavuje Genezis, tiež nie je vedeckým záznamom, nie je vedeckou teóriou, je to rovnako viera. Rozdiel je tu v tom, že viera v Genezis, a teda viera v Bibliu, je viera založená na slovách živého a neomylného Boha Stvoriteľa, ktorý jediný pri stvorení bol. On stvoril a dáva nám poznať a porozumieť, ako tvoril a čo bolo, a ako to bolo na počiatku. Evolúcia vznikla na úvahách a tvrdeniach človeka, ktorý pri stvorení nebol, a ktorý o sebe nemôže prehlásiť, že je neomylný.
Viera a Veda
Napriek tomu, že mnoho ľudí používa a argumentuje slovami ako "veda", "vedecký", "vedecká teória", "vedecké poznanie", a podobným spôsobom používajú slovo veda, v skutočnosti nevedia, čo veda je, aké sú jej možnosti a ohraničenia, ako sa postupuje pri vytváraní a formovaní vedeckých teórií. Môžeme hneď na tomto mieste pripomenúť, že evolúcia napr. nespĺňa jeden z predpokladov, ktorý sa od vedeckej teórie požaduje, a tým je vnútornú bezrozpornosť (konzistencia) teórie. Viera je viera a veda je veda a nie je možné ich zamieňať, aj keď je známe to, že aby sa vôbec dalo o vede hovoriť, je treba najprv niečomu uveriť.Nie je až také ťažké uvidieť a pochopiť, že skutočná veda neprotirečí viere v Boha a v stvorenie tak, ako je to zapísané v knihe Genezis. Veda má svoje prostriedky skúmania, má svoje pravidlá na vytváranie vedeckých teórii, má svoje postupy a má svoje ohraničenia, tj. oblasť pôsobenia, kde môže a kde už nemôže poskytnúť svoje výpovede. Veda nie je všemožná. Toto je ďalší fakt, ktorí si musíme priznať a pripustiť.
Evolúcia ako Náboženstvo
Keď hovoríme o stvorení a o evolúcii, mali by sme si uvedomiť, že v oboch prípadoch hovoríme o viere. Nejedná sa o spor medzi vierou a vedou, ako sa evolucionisti snažia tvrdiť. Vedecké výroky v evolučnom koncepte sú nadradené nad výrokmi Biblie. Vedecké teórie sa upresňujú a menia, ale nemení sa viera, na ktorých sú tieto teórie postavené. Evolucionisti veria v to, že život, a všetko materiálne bytie, môže byť vysvetlený prírodnými procesmi, a že k tomu nie je potrebné pripustiť existenciu Boha. Túto svoju vieru nie sú ochotní zmeniť.Konflikt medzi oboma systémami viery spočíva ďalej aj v tom, že je tu snaha dokázať pravdivosť svojich postojov a tvrdení a to hlavne z pohľadu evolucionistov. V evolučnom koncepte sa viera stala predmetom dokazovania. Je snaha dokázať to, čo je predmetom viery. Viera je viera a to, čo je predmetom viery principiálne nie je možné vedecky dokázať. Ak by to bolo možné dokázať, nie je to viera, ale veda. A viera by potom už nebola vierou.
| Systém viery | Základ | Pôvod sveta a života |
|---|---|---|
| Viera v Boha Stvoriteľa | Biblia | Stvorenie Bohom |
| Viera v evolúciu | Náhodné procesy a dlhý čas | Vývoj náhodou |
Dôvody Odmietania Boha
Prečo evolucionisti tvrdošijne prehlasujú evolúciu za vedeckú teóriu a nechcú pripustiť, že evolúcia je náboženstvo? Som presvedčený, že je to z toho jedného jednoduchého dôvodu a to, že nechcú pripustiť, že Boh je. Keby pripustil, že svet a život vznikol inak než náhodou a vývojom, museli by pripustiť, že svet bol stvorený a museli by pripustiť existenciu Stvoriteľa. Evolúcia je náboženstvo, ktoré umožňuje ospravedlniť ľuďom svoju nevieru v Boha.Evolucionistickým svetonázorom sa ospravedlňuje to, že si ľudia vytvárajú svoj vlastný systém hodnôt, svoje pravidlá, svoje zákony, svoj pohľad na to čo je dobro a zlo, svoj spôsob a štýl života a nerešpektujú Božie nariadenia a úpravy. Viera v Boha znamená a zahŕňa prijatie Božej autority a zvrchovanosti a podriadenie sa Bohu vo všetkom. Ak sme my len výsledkom náhody, znamená to, že neexistuje žiadna absolútna autorita. A ak nie je žiadna absolútna autorita, ktorá by určovala pravidlá, potom si každý môže robiť to, čo sa mu zachce alebo to, čo považuje zo svojho pohľadu za prospešné (predovšetkým pre seba).
Biblický Pohľad na Stvorenie
Viera v Boha zahrňuje pohľad do minulosti, do prítomnosti a aj do budúcnosti. Je založená na Biblii. O počiatkoch nám hovorí Genezis, prvá kniha Biblie (1. Mojžišova kniha). -Boh v šiestich dňoch stvoril svojim Slovom z ničoho všetko viditeľné aj neviditeľné. On povedal a tým bolo do existencie uvedené všetko materiálne bytie a aj život. Všetko, čo stvoril bolo veľmi dobré, dokonalé a v úplnej harmónii navzájom a aj v harmónii s ním. Smrť neexistovala. -Človek v raji neposlúchol Boží príkaz nejesť zo stromu poznania a tým sa vzbúril proti svojmu stvoriteľovi. Medzi človeka a Boha vstúpil hriech.Vierou v jeho obeť a preliatu krv za naše hriechy, v to, že bol pochovaný a na tretí deň bol vzkriesený a žije, sú nám naše hriechy odpustené. Každý, kto vierou prijme obeť Ježiša Krista na kríži je Bohom ospravedlnený a z milosti dostáva večný život, tzn. Biblia je Božie slovo. Boh je neomylný, On má všetko poznanie. Preto ak si chceme o čomkoľvek urobiť správne názory, jediným a istým spôsobom je obrátiť sa na toho, ktorý má absolútne poznanie.