Vianoce - sviatky Kristovho príchodu na svet sú tu. A ja Vám ponúkam úryvok z knihy od Carla Carretta „Blahoslavená, ktorá si uverila“, v ktorej sa zamýšľa nad vierou Panny Márie, ktorá sa díva na malé dieťa v jasliach a verí, že je to Pán celého sveta, Boh!
Cez advent som sa zdržiaval na svetlých a teplých dunách prekrásnej sahárskej oázy Beni Abbes. Rozhodol som, že sa na blížiace Vianoce pripravím v ústraní, a ako miesto som si vybral studňu Ouarourout, kde bolo hojne vody a malá prírodná jaskyňa mi mohla poslúžiť ako kaplnka.
Po sviatku Nepoškvrneného počatia som sa za nádherného počasia vydal na cestu. Sprevádzala ma silná túžba po samote. Lenže... zmena počasia na seba nedala dlho čakať a púšť sa zahalila do hustej a chladnej hmly, ktorá zakrývala slnko. Žiarivé farby pobledli.
Ani s mojou samotou to nebolo také jednoduché, pretože ma tu objavil Ali, syn Mohameda Asaniho a skutočný priateľ, ktorý pásol v okolí svojich jedenásť oviec a túžil po ľudskej spoločnosti a kuse reči. Vyzeralo to tak, že sa tu zdržuje naschvál, ale možno si pre svoje zvieratá naozaj nevedel nájsť vhodnejšiu a bohatšiu pastvu, ako bola tu.
Krúžil okolo mňa, rozumie sa, že len z istej vzdialenosti, lebo vedel, že keď sa modlím, musí zostať v úctivej vzdialenosti a nesmie ma rušiť. Studňa však bola spoločná a to ho oprávňovalo k tomu, aby sa ku mne priblížil vo chvíli, keď som šiel nabrať vodu. Samozrejme, že to zakaždým využil na to, aby ma pozval na čaj, ktorý potom sám pripravil. Všetko potrebné si vzal z môjho stanu. Ali varil dobrý čaj a strašne rád ho popíjal so mnou. Ako prílohu sme mali chlieb, ktorý som upiekol v popole. Potom sa zasa vrátil k svojmu stádu a po celý zvyšok dňa sa uspokojil s tým, že ma z istej vzdialenosti pozoroval a hľadal v piesku malé skameneliny a iné archeologicky cenné predmety, ako napríklad hroty šípov z doby kamennej, ktoré mi potom pravidelne predával.
Počasie sa zhoršovalo a ja som musel napnúť lana na stane. Očakával som búrku, ktorá býva v púšti strašná.
Búrka sa rozpútala skôr, než som sa nazdal. Kto bol niekedy v púšti, vie, čo taká piesočná búrka znamená. Vie, že za bieleho dňa musí na aute rozsvietiť svetla, aby videl na cestu, a že piesok, hnaný prudkým vetrom, mu poškriabe sklenené tabule na oknách a lak na karosérii. Mojím jediným útočiskom sa stala jaskyňa. V nej som chcel prečkať celý deň i celú noc, lebo som sa nehodlal vzdať svojej samoty.
Spomenul som si na Aliho, ktorého som už nevidel, a došiel som k záveru, že určite zavčasu rozpoznal, čo sa chystá. Aby ho búrka nezastihla pod šírim nebom, iste sa poponáhľal do ovčinca a do otcovského stanu, ktoré sa nachádzali asi desať kilometrov od Ouarourout na križovatke s cestou do Bécharu.
Ale mýlil som sa! Práve som sa modlil v jaskyni, keď tu naraz vtrhol dnu Ali. V krajnom rozrušení mával svojou pastierskou palicou. „Rýchlo, rýchlo, brat Karol! Ovce sa stratili, umierajú v piesku... Pomôž mi!“
Utekal som k autu a spoločne sme vyrazili do púšte rozvírenej vetrom a pieskom, ktorý nás oslepoval. Nájsť ovce v tom pekle nebolo ľahké. Boli vydesené, zoslabnuté a pobehovali sem a tam medzi nápormi piesku a dažďa, ktorý začal padať. Nikdy predtým som nič podobné nevidel. Zasa raz som sa mohol presvedčiť, aká krehká je na púšti hranica medzi životom a smrťou.
Viedol som auto a snažil som sa nestratiť orientáciu, zatiaľ čo Ali sa vrhal k ovciam a vyčerpané a omráčené strachom ich jednu po druhej strkal do auta. Nakoniec sa nám podarilo doviesť všetky ovce do jaskyne, jediného možného útočiska, kam sa dalo schovať pred tou smršťou, ktorá nám brala dych. A tak mala jaskyňa bola plná vlny, bekotu a kyslého pachu stáda. Nebolo pre mňa nič ťažké predstaviť si jaskyňu v Betleheme.
Snažil som sa zohriať tým, že som si prisadal k tým najtučnejším ovciam, ktoré sa mokré ako ja triasli v šere večera. Zo svätostánku som vyňal burzu s Najvätejšou Eucharistiou a zavesil som si ju na krk pod burnus. Rozložiť oheň sa nám samozrejme nepodarilo, a tak sme sa večer museli uspokojiť s chlebom a sardinkami z konzervy. Alimu však sardinky chutili. Ja som túžil po modlitbe a hneď som pochopil, že všetok ten zmätok nebol vôbec na prekážku môjmu zámeru. Možno budem smieť prežiť pravdepodobne zvláštnu noc.
Blížili sa Vianoce. Bol som v jaskyni s pastierom. Bolo mi zima. Boli tam ovce a páchlo to hnojom. Vlastne nič nechýbalo.
Eucharistia, ktorú som mal v burze na krku, ma nútila myslieť na Ježiša, ktorý bol tu prítomný pod znamením chleba, tak podobný znemeniu Betlehema, domu chleba. Nad nami sa vznášala noc. Vonku v púšti ešte stále zúrila búrka. V jaskyni bolo teraz úplné ticho. Ovce zaplnili každý dostupný priestor. Ali spal, zababušený do burnusu, s hlavou opretou o bok jednej tučnej ovce. Pri nohách mu ležali dve jahniatka. Ja som sa modlil. Opakoval som si z pamäti Lukášovo evanjelium: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila ho do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2,6-7).
Mlčal som a čakal. Mária sa stala mojou modlitbou a ja som cítil, že je blízučko vedľa mňa. Ježiš bol pravé tu, v Eucharistii, prikrytý plášťom. Všetka moja viera, všetka moja nádej, všetka moja láska sa sústredili do jediného bodu.
Už som nepotreboval rozjímať: stačilo tíško sa dívať. Mal som pred sebou celú noc a svitanie bolo ešte ďaleko. Sníval som? Bdel som? Neviem. Všetko splynulo do jedného. Aký je vlastne rozdiel medzi skutočnosťou a snom, ak je obsahom tohto sna príchod Boha na svet a a obsahom skutočnosti jaskyňa rovnaká ako tá, ktorú opisuje evanjelista?
Mária, pripadalo ti, že to je skutočnosť? Splodiť ho v tele, to nebolo nič v zrovnaní s námahou, ktorú si musela vynaložiť, aby si splodila vo viere. Vidieť dieťatko, svoje dieťatko, to bolo ľahké, ale veriť, veriť, zatiaľ čo si mu rozbaľovala mokré plienky a utierala zadoček, že práve on, tvoj chlapček, je Boží Syn, to ľahké nebolo. Viera bola iste temná a bolestná aj pre teba, nielen pre nás, tvojich bratov, ktorí žijeme na tejto zemi.
Pod plášťom mám na krku burzu, v ktorej je Eucharistia. Je to malý kúsok chleba premenený vierou tvojej cirkvi, nosím ho so sebou, milujem ho, klaniam sa mu, lenže ...nie je ľahké veriť!
Nie je to tak, Mária? Nie je to tak aj pre teba?
Na zemi niet väčšej námahy než námaha veriť, dúfať, milovať. Ty to vieš. Tvoja sesternica Alžbeta mala pravdu, keď ti povedala: „Blahoslavená, ktorá si uverila!“ Áno, Mária, blahoslavená, ktorá si uverila. Blahoslavená, ktorá mi pomáhaš veriť, blahoslavená, ktorá si mala silu prijať celé tajomstvo Narodenia, blahoslavená, ktorá si mala odvahu ponúknuť svoje telo takej udalosti, ktorej veľkoleposť a nepravdepodobná maličkosť nemajú hraníc. Vo vtelení sa navzájom stretli krajné póly skutočnosti: nekonečne vzdialené sa stalo nekonečne blízkym, nekonečná moc sa stala nekonečnou chudobou. Mária, vieš, čo si dokázala?
Zostala si pevne stáť pod ťarchou tajomstva bez hraníc. Nezachvela si sa pred svetlom Večného, ktorý hľadal tvoje lono ako dom, v ktorom by sa ohrial. Nezomrela si strachom pred úškľabkom Satana, ktorý sa ti snažil nahovoriť, že je celkom nemožné, aby sa Boh, ktorý presahuje všetky veci, predstavy i pojmy, vtelil do nečistoty ľudstva.
Taká odvaha! Mária!
Jedine tvoja pokora ti mohla pomôcť uniesť taký nápor svetla i temnoty.
Až do včerajška som bol zvyknutý hovoriť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Aby sme si dobre rozumeli: tak ľahké nie je ani toto. Veriť, že Boh Stvoriteľ, nekonečná moc, je Otcom, a to Otcom lásky, to dokáže len ten, kto už na ceste viery hodne pokročil. V minulosti bolo ľahšie predstavovať si Boha ako hromovládcu, pred ktorým sa všetci museli triasť hrôzou.
Nie bezdôvodne nás hriešnikov za bezsenných nocí prenasledoval strach z pekla a večných trestov. Je temer prirodzené mať strach z Boha Stvoriteľa. Z Boha nedosiahnuteľného, trestajúceho, jediného. Pred ním, takým mocným, nezostáva nič iné než padnúť na kolená. Prvým žriedlom tejto hrôzy je Božia jedinosť a nedosiahnuteľnosť.
Pri čítaní Starého zákona začuješ ich hlbokú ozvenu a uvedomíš si, akú cestu vykonal Boží ľud pri svojom dlhom exode z otroctva do zasľúbenej krajiny. Tu a tam zaznie hlas proroka, ktorý už ohlasuje lásku: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15) Počuješ však tiež hlas zákonodarcu, ktorý hovorí: „Pán... nič nenechá nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (Ex 34,7)
Prečítaj si Tretiu, Štvrtú a hlavne Piatu knihu Mojžišovu a presvedčíš sa o tom, že „bohabojnosť je počiatok múdrosti“ (ž 111,10a).
Ale ja som dnešnú noc tu a nemyslím už ani na Tretiu, ani na Piatu Knihu Mojžišovu. Som tu v chlieve vedľa Márie, vnáram sa do evanjelia a evanjelium mi hovorí: „I porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7). Nedosiahnuteľný Boh sa stal telom, strach sa premenil na nehu, nedosiahnuteľnosť sa stala objatím. Diaľka sa premenila v blízkosť, Boh sa stal dieťaťom. Chápeš, aké prevratné to bolo?
Po prvý raz mohla nejaká žena so všetkou pravdivosťou povedať: „Môj Boh, moje dieťa.“ Teraz sa už nebojím. Ak je to malé dieťa ležiace tam na slame v jaskyni Boh, potom mi už Boh nenaháňa strach. A ak smiem i ja šepkať spolu s Máriou: „Môj Boh, moje dieťa“, vstúpil do môjho domu raj a s ním skutočný pokoj. Môžem sa báť svojho otca, zvlášť keď ho ešte nepoznám; svojho dieťaťa však nie. Dieťaťa, ktoré beriem do náručia, ktoré pritláčam na svoje telo, túžiace po jeho dotyku, dieťaťa, ktoré u mňa hľadá teplo a ochranu, nie. Nebojím sa. Nebojím sa. Už sa nebojím. Pokoj, ktorý znamená neprítomnosť strachu, je teraz so mnou. Jedinou námahou, ktorá mi teraz zostáva, je veriť. A veriť je ako plodiť. Vo viere ďalej plodím Ježiša ako svoje dieťa. Tak to robila Mária. Splodiť Ježiša v tele pre ňu bolo určite ľahké: stačilo jej k tomu deväť mesiacov. Ale k tomu, aby ho splodila vo viere, potrebovala celý život od Betlehema až po Kalváriu.
Mária, verím ako ty, že to dieťatko je Boh a tvoj syn a klaniam sa mu. Klaniam sa jeho prítomnosti v burze, ktorú nosím pod plášťom, kde sa skrýva v krehkej podobe chleba, ešte krehkejšej ako je podoba ľudského tela. A počujem ťa, Mária, ako z času na čas opakuješ ako v Betleheme: „Môj Boh, moje dieťa.“ A ja ti odpovedám: „Môj Boh, moje dieťa.“
To je ruženec dnešnej noci.
Zjavenia Panny Márie a Ježiša Krista Eve 10 5 2011
Posolstvo Vianoc: Boh sa skláňa k človeku
Vianoce - sviatky Kristovho narodenia vlastne už začali. Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Anjel potom od nej odišiel.
Tieto slová, ktorými Máriu pozdravil archanjel Gabriel (Lk 1, 28), opakujú už celé generácie veriacich. Máriu si spolu s jej synom uctievajú aj slovami Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (1, 42). Pretože práve vďaka ochotnej poslušnosti (zaľúbenosti do Boha) tejto mladučkej židovskej dievčiny zo zapadnutého mestečka Nazaret a zatônením Duchom Svätým sa Božie Slovo stalo človekom - jedným z nás. Úvodný bod Božieho plánu spásy sa teda uskutočnil.
Máriina odpoveď: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (1, 38) je spúšťačom úcty, ktorú jej odvtedy ľudia preukazujú po celé stáročia modlitbou: Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária... Pozdrav archanjela Gabriela a Alžbety sprevádzaný úklonom alebo zbožným pokľaknutím sa používal vo východnej cirkvi už v 6. storočí a v Ríme asi o sto rokov neskôr ako prejav úcty Panne Márii. Postupne sa tieto pozdravy spojili. Základom tejto tohto zvolania - modlitby sú Alžbetine slová, ktorými nazýva Máriu „matkou svojho Pána“ (Lk 1, 43), a potvrdenie Márie ako „Božej Matky - Bohorodičky - grécky Theotokos“ na koncile v Efeze (v roku 431).
Preukazovaním úcty Panne Márii si ešte viac uctievame Ježiša, „plod“ jej života, preto sa modlíme “ ... Aj svätý Bernard z Clairvaux poznamenal, aby sme si „nemysleli, že preukazovaním úcty Matke oslabujeme úctu k Synovi; čím viac si totiž ctíme Máriu, tým väčšia je sláva Syna“.
Preto každý deň jej povedzme: Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, lebo si porodila Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa našich duší.
Priprav sa, Betlehem, a vyzdob sa, Efrata. - Raj, otvor svoje brány všetkým. - Lebo v jaskyni už vyklíčil z Panny Strom života. - Jej lono je duchovný raj s božským ovocím spásy. - Keď z neho okúsime, - život si zachránime. - Nezomrieme ako Adam. Dnes sa chystá Panna - v jaskyni zázračne porodiť večné Slovo. - Raduj sa, celý svet, nad tou zvesťou.
Pane Ježišu, ďakujem ti, že ma zveruješ do Máriinej láskyplnej starostlivosti! Pomôž mi napodobňovať jej vieru a „zaľúbenosť do teba“.
Sviatky Kristovho narodenia
My gréckokatolíci sme liturgický začali prípravu na sviatky Kristovho narodenia ešte 15. novembra, bratia a sestry rímskokatolíci začínajú Advent práve dnes. Preto som vybral zamyslenie Z pastierskych listov svätého biskupa Karola Borromea, ktoré nám hovorí práve o tomto období.
Milovaní, toto obdobie je také chýrne a slávnostné, že Duch Svätý o ňom hovorí: Čas milosti, deň spásy, pokoja a zmierenia. Je to čas, ktorý toľkými vytrvalými modlitbami a vzdychmi túžobne privolávali dávni patriarchovia a proroci, čas, ktorý spravodlivý Simeon s veľkou radosťou uvidel a Cirkev dodnes slávnostne prežíva. Preto ho aj my musíme prežívať s nábožným srdcom a neprestajne chváliť večného Otca a ďakovať mu za milosrdenstvo, ktoré nám preukázal v tomto tajomstve.
Cirkev slávi toto tajomstvo každý rok, a tak nás vedie k tomu, že si máme znova pripomínať tento veľký prejav Božej lásky k nám. Preto nás Cirkev ako láskavá matka, ktorej veľmi záleží na našej spáse, hymnami, chválospevmi a inými obradmi a podnetmi Ducha Svätého v tomto období učí, že máme prežívať prítomnosť!