Varujte sa preukazovať svoju zbožnosť pred ľuďmi len preto, aby vás obdivovali. (Mat 6,1)
Kristove slová na Vrchu blahoslavenstiev boli výrazom učenia, ktoré zvestoval bez slov svojím životom, čomu však ľudia nerozumeli. Nevedeli pochopiť, prečo na dosiahnutie toho, čo pokladali za zvrchované dobro, nepoužil svoju veľkú moc.
Ich duch, pohnútky a metódy sa celkom rozchádzali s Kristovou povahou. Tvrdili síce, že horlia za slávu zákona, ale v skutočnosti im šlo o vlastnú slávu. Kristus ich upozornil, že každý, kto miluje len seba, prestupuje zákon.
Zásadami, na ktorých farizeji najviac lipli, sa ľudia vyznačovali v každej dobe. Farizejstvo je teda prirodzenou črtou ľudskej povahy a keď Spasiteľ poukázal na rozdiel medzi svojím duchom a svojimi metódami na jednej strane a metódami preniknutými rabínskym duchom na druhej strane, bolo zrejmé, že jeho učenie sa rovnako vzťahuje na ľudí všetkých čias.
V dobe Ježiša Krista si farizeji stále chceli nakloniť priazeň neba, a tým si zabezpečiť svetské pocty a blahobyt, v čom videli odmenu za svoje cnosti. Honosili sa skutkami milosrdenstva, aby na seba upútali pozornosť a dosiahli povesť svätosti. Ježiš im vyčítal ich správanie vyrátané na obdiv a oznámil, že Boh takú službu neprijíma. Lichotenie a pochvaly ľudu, po čom farizeji tak veľmi túžili, mali byť ich jedinou odmenou.
Skutky Lásky v Skrytosti
„Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby tvoja almužna zostala skrytá. Tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mat 6,3.4). Ježiš nechcel týmito slovami povedať, že skutky lásky majú vždy zostať utajené. Apoštol Pavel pri písaní pod vplyvom Ducha Svätého pripomenul šľachetnú obetavosť makedónskych kresťanov a poukázal na Kristovu milosť, ktorá v nich pôsobila.
To potom ovplyvnilo aj iných, aby sa nechali obdariť rovnakým duchom. Korintskému zboru apoštol napísal: „Vaša horlivosť povzbudila mnohých“ (2 Kor 9,2). Z Kristových slov jasne vyplýva, že cieľom skutkov lásky nemá byť obdiv a pochvala. Skutočná zbožnosť sa ničím nevystatuje. Kto túži po chvále či lichotení a živí sa tým ako sladkým nektárom, je kresťanom len podľa mena.
Ježišovi nasledovníci nemajú dobrými skutkami oslavovať seba, ale Spasiteľa, ktorý ich posilňuje svojou milosťou v konaní dobra. Pôvodcom každého dobrého skutku je Duch Svätý. Tento neprichádza osláviť človeka, ktorý ho prijíma, ale Boha, ktorý ho posiela. Keď sa v srdci rozsvieti svetlo Ježiša Krista, ústa budú plné chvály a vďačnosti Bohu.
Prestaneme uvažovať a hovoriť o svojich modlitbách, splnených povinnostiach, o svojej dobročinnosti a sebazapieraní. My ustúpime do pozadia a Kristus vynikne ako „všetko vo všetkom“.
Máme dávať úprimne a svoje dobré skutky nemáme robiť na obdiv, ale zo súcitu a lásky k trpiacim. Úprimnosť úmyslu a srdečná láskavosť sú pohnútky, ktoré si nebo cení. Človeka úprimného vo svojej láske a Bohu bezvýhradne oddaného si Boh váži viac než najrýdzejšie zlato z Ofíru. Nemáme uvažovať o odmene, ale o svojej službe, hoci láskavosť prejavená v tomto duchu nezostane bez odmeny. „Tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mat 6,4).
Aj keď je pravdou, že tou najväčšou odmenou, v ktorej je obsiahnuté všetko ostatné, je sám Boh. Človek ho prijíma a teší sa z neho len vtedy, keď sa mu začína podobať povahou. Ako ľudia väčšinou oceňujeme len tie vlastnosti, ktoré máme sami. Ak sa odovzdáme Bohu a službe blížnym, aj Boh sa odovzdá nám.
Hojnú odmenu získa len ten, kto umožní, aby jeho srdcom a životom pretekal prúd Božieho požehnania pre blaho iných. Stráne a roviny tým neschudobnejú, že poskytujú riečisko, aby sa voda z vrchov dostala k moru. Stonásobne sa im to vynahradí. Prúd, ktorý preteká korytom, zúrodňuje údolia a všetko pokrýva zeleňou.
Tráva na jeho brehoch býva sviežejšia, stromy majú viac lístia a kvety sú bohatšie. Keď páľava letného slnka vysuší a nahnedo sfarbí zem, rieku lemuje pruh pôvabnej zelene. Aj rovina, ktorá umožnila horským riavam tiecť k moru, býva krajšia a úrodnejšia. Božia milosť obdarúva tých, ktorí jej dovolia, aby sa cez nich šírila do sveta.
Podobné požehnanie získajú všetci, čo preukazujú milosrdenstvo chudobným. Prorok Izaiáš napísal: „Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému a biednych bezprístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho a neskrývaj sa pred svojím príbuzným. Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a rýchlo sa uzdravíš... Hospodin ťa ustavične povedie, ukojí tvoju túžbu aj vo vyprahnutom kraji; ...budeš ako zavlažovaná záhrada, ako vodný prameň, ktorého vody nesklamú“ (Iz 58,7-11).
Dobročinnosť je dvojnásobne požehnaná. Kto dáva chudobným, je požehnaním pre iných aj pre seba samého. Kristova milosť utvára v človekovi také povahové črty, ktoré sú opakom sebectva. Tie zušľachťujú život, povznášajú ho a obohacujú.
Skutky milosrdenstva vykonané v skrytosti spájajú srdcia a priťahujú ich bližšie k srdcu toho, ktorý je pôvodcom každej šľachetnej pohnútky. Drobné pozornosti, nenápadné prejavy lásky a obetavosti sprevádzajú a spríjemňujú život ako vôňa kvetín, lebo prispievajú k životnému požehnaniu a šťastiu. Nakoniec bude zrejmé, že sebazaprenie v záujme dobra a šťastia iných, nech by bolo zdanlivo akokoľvek nepatrné a nepovšimnuté, nebo uznáva ako znamenie nášho spojenia s Kráľom slávy, ktorý, hoci bol bohatý, kvôli nám schudobnel.
Skutky milosrdenstva možno konať v skrytosti, ale ich vplyv na povahu toho, kto ich koná, nemožno skryť. Keď nás ako Kristových nasledovníkov budú k práci viesť úprimné pohnútky, naše srdce bude s Bohom úzko spojené a Boží Duch pôsobiaci na nášho ducha vyvolá v nás posvätný súlad ako ozvenu na Boží dotyk.
Boh štedro obdarúva tých, čo múdro zúročujú zverené dary, vysoko si cení službu svojich verných, ktorú konajú jeho milosťou a mocou v mene jeho milovaného Syna. Tí, čo sa usilujú o rozvoj a zdokonalenie kresťanskej povahy tým, že svoje sily a schopnosti venujú dobročinnej službe, zožnú v budúcom živote to, čo tu zasiali. Dielo začaté na zemi dosiahne vrchol v onom vyššom, svätejšom živote a potrvá večne.
Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. (Mat 6,5) Farizeji sa zvykli modliť v určité hodiny. Neraz sa stávalo, že čas modlitby ich zastihol na ulici alebo na tržnici. Nech už boli kdekoľvek, hoc aj uprostred davu, zastavili sa a nahlas odriekali naučené modlitby. Ježiš prísne pokarhal tento prejav vystatovačnej zbožnosti.
Modlitbu na verejnosti neodsúdil, lebo aj on sa s učeníkmi modlil pred zástupmi ľudí. Učil však, že súkromná modlitba nepatrí na verejnosť. Je vyjadrením osobného vzťahu k Bohu, má ju teda počuť len Boh, a nie zvedavé uši ľudí. „Keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky“ (Mat 6,6).
Nájdi si miesto na súkromnú modlitbu. Aj Ježiš mal miesta, kde sa dôverne zhováral s Bohom a podobne ich smieme mať i my. Ba neraz cítime potrebu byť osamote s Bohom. „Modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mat 6,6). V Ježišovom mene smie každý z nás dôverne prísť k Bohu ako dieťa. Nepotrebujeme človeka ako sprostredkovateľa.
V mene Ježiša Krista môžeme otvoriť svoje srdce Otcovi ako tomu, kto nás pozná a miluje. Na skrytom mieste, kde nás vidí a počuje len Boh, môžeme vyrozprávať svoje najtajnejšie priania a túžby neskonale zľutovnému Otcovi. Keď sa v samote stíšime, osloví naše srdce hlas, ktorý sa ozve vždy, keď človek volá z hĺbky svojej biedy. „Pán je milosrdný a ľútostivý“ (Jak 5,11).
Vo svojej trpezlivej láske je vždy ochotný vypočuť vyznania zblúdených a prijať ich pokánie. Čaká od nás vďačnosť, podobne ako matka čaká úsmev od svojho milovaného dieťaťa. Chce, aby sme pochopili, ako úprimne a vrúcne po nás túži. Radí nám, aby sme v každej tiesnivej situácii hľadali útočisko v jeho súcite a náš zármutok zverili jeho láske.
Naše bolesti a rany smieme zveriť jeho uzdravujúcej moci, našu slabosť jeho sile a našu prázdnotu jeho plnosti. Nech prišiel k nemu ktokoľvek, nikoho nesklamal. „Tí, čo ho uzrú, budú žiariť, ich tváre sa nezapýria“ (Ž 34,6). Tí, čo prichádzajú k Bohu v skrytosti súkromia a v tiesni volajú k nemu o pomoc, neprosia nadarmo. „Tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mat 6,4).
Ak si Krista zvolíme za svojho každodenného sprievodcu, cítime pôsobenie moci neviditeľného sveta. Tým, že hľadíme na Ježiša, stávame sa mu podobnými. Pohľad naňho spôsobuje našu vnútornú premenu. Povaha sa nám zjemňuje a zušľachťuje pre nebeské kráľovstvo. Spoločenstvo s Pánom nepochybne prehlbuje zbožnosť, utvrdzuje čistotu a zvrúcňuje nadšenie. Naša modlitba bude účinnejšia.
Božia výchova sa v našej výchove prejaví novou usilovnosťou a horlivosťou. Človek, ktorý dennodenne úprimne prosí Boha o pomoc, oporu a silu, bude mať šľachetné túžby, rozvážne správanie a stály hlad po spravodlivosti. Trvalé spojenie s Bohom nám pomôže šíriť svetlo pokoja a súladu medzi tými, s ktorými sa stretávame.
Sila získaná modlitbou a vytrvalé úsilie dosiahnuť povahu ozdobenú ohľaduplnosťou a pozornosťou nám zmenia každodenné povinnosti na radosť a naplnia nás pokojom za všetkých okolností. Keď sa priblížime k Bohu, vloží nám do úst svoje posolstvo, ba priam slová, ktorými budeme o ňom svedčiť a velebiť jeho meno. Naučí nás melódiu piesne anjelov, ktorá oslavuje nášho nebeského Otca. Z každého skutku bude vyžarovať svetlo a láska Spasiteľa, ktorý v nás prebýva.
Keď človek žije vierou v Božieho Syna, starosti ho príliš netrápia. Pri modlitbe nevravte priveľa ako pohania... (Mat 6,7) Pohania sa nazdávali, že už ich modlitby sú záslužným odčinením hriechu. Čím bola teda modlitba dlhšia, tým väčšie boli jej údajné zásluhy. Keby sa mohli stať svätými vlastným úsilím, bolo by v nich niečo, z čoho by sa mohli tešiť a chváliť sa tým. Takéto chápanie modlitby vychádza z predpokladu, že odpustenie možno získať vlastnými zásluhami. To je však základ všetkých falošných náboženstiev.
Farizeji si osvojili túto pohanskú predstavu o modlitbe, ktorá prežíva dodnes, dokonca aj medzi tými, čo sa pokladajú za kresťanov. Opakovanie ustálených, tradičných viet bez skutočnej túžby po Bohu možno označiť za pohanskú veľavravnosť. Modlitba v nijakom prípade neznamená odčinenie hriechu, sama nie je nijakou cnosťou či zásluhou. Tisíc kvetnatých slov sa nevyrovná jedinej posvätnej túžbe.
Aj tie najkrajšie modlitby môžu byť prázdnou rečou, ak nevyjadrujú skutočné pocity srdca. Ak ale modlitba vychádza z úprimného vnútra a vyjadruje jednoduché priania človeka, akoby žiadal priateľa o pomoc v očakávaní, že mu ju poskytne, potom ide o modlitbu viery. Boh nestojí o naše obradné poklony. Cestu k milostivému Otcovi však nachádza mlčanlivé volanie zarmúteného srdca tiesneného vedomím vlastného hriechu a úplnej bezmocnosti.
5 tipov ako sa SPRÁVNE MODLIŤ | Hovory s Bohom #18
Pôst a Pokánie
Keď sa postíte, netvárte sa zachmúrene, ako pokrytci. (Mat 6,16) Pôst podľa Písma znamená viac než nejakú formálnu záležitosť. Neznamená len odmietať stravu, obliecť si vrecovinu a sypať si popol na hlavu. Kto sa postí s úprimným zármutkom nad hriechom, nebude to nikdy vystavovať na obdiv. Zmyslom Božej výzvy na pôst nie je trýznenie tela kvôli hriechu.
Pôst nám pomáha poznať závažnosť hriechu, vedie srdce k pokore pred Bohom i k prijatiu jeho odpúšťajúcej lásky. Boh prikázal Izraelcom: „Roztrhnite si srdcia, a nie šaty, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Joel 2,13). Pokánie nám vôbec nepomôže, ak si budeme navrávať, že svojimi skutkami si môžeme zaslúžiť alebo získať dedičstvo medzi svätými. Keď sa ľudia Krista spýtali: „Čo robiť, aby sme konali Božie skutky?“ odpovedal: „Božím skutkom je, keď veríte v toho, ktorého on poslal“ (Ján 6,28.29).
Pokánie znamená obrat od seba ku Kristovi. Dobré skutky budeme konať vtedy, keď prijmeme Krista, aby v nás mohol vierou žiť. Ježiš povedal: „Keď sa však ty postíš, natri si hlavu olejom a tvár si umy, aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti“ (Mat 6,17.18). Všetko, čo konáme na Božiu slávu, máme konať radostne, nie zamračene. V Kristovom náboženstve nie je nič pochmúrne.
Keď kresťania svojím smutným vzhľadom vzbudzujú dojem, akoby sa sklamali vo svojom Pánovi, potom naozaj nesprávne predstavujú Kristovu povahu a v nepriateľoch vyvolávajú pochybnosti a výčitky. Slovami sa síce môžu hlásiť k Bohu ako k svojmu Otcovi, ale podľa svojho zovňajšku zdajú sa byť skôr sirotami.
Kristus chce, aby sme službu v jeho diele predstavovali takú príťažlivú, aká skutočne je. Súcitnému Spasiteľovi však povedzte o svojom sebazaprení a skrytých zápasoch srdca. Zložte svoje bremeno pri Ježišovom kríži, napredujte a tešte sa z lásky toho, ktorý vás prvý miloval. Ľudia sa nemusia vôbec dozvedieť, čo sa odohráva medzi človekom a Bohom, ale výsledky pôsobenia Ducha Svätého na srdce budú zjavné všetkým, pretože ten, „ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mat 6,4).
Nebeské Poklady
Nezhromažďujte si poklady na zemi... (Mat 6,19) Pozemské poklady nie sú trvanlivé. Rozkrádajú ich zlodeji, zožierajú ich mole a hrdza, ničia ich požiare a záplavy či iné živelné pohromy. „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Pozemské poklady vedia tak zaujať ľudskú myseľ, že pre nebeské veci niet už v nej miesta. Aj v dejinách Židov neraz bývala honba za peniazmi hlavným záujmom. Sebectvo im vyhnalo zo srdca Boha a udusilo zbožnosť. Podobne je to aj dnes. Túžba po bohatstve zotročuje život, potláča v človekovi šľachetnosť a rozvracia samu podstatu ľudskosti, až ju celkom zničí. Služba satanovi je úmorná, bolestná a zmätená.
Radosť z pokladu, ktorý si ľudia na zemi zhromaždili, trvá len krátky čas. Ježiš povedal: „Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani mole a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. Veď kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mat 6,20.21). Rada teda znie, aby sme si ukladali poklady v nebi. Vo vlastnom záujme by sme mali získavať nebeské bohatstvo. Z toho, čo vlastníme, je len ono skutočne naše. Poklad uložený v nebi je nehynúci.
Nemôže ho zničiť požiar ani záplava, nemôže ho ukradnúť zlodej ani znehodnotiť hrdza, pretože sa oň stará Boh. Týmto pokladom, ktorý si Kristus cení nadovšetko, je „bohatstvo slávy jeho dedičstva medzi svätými“ (Ef 1,18). Kristus nazýva učeníkov svojimi klenotmi. Svojím drahocenným a jedinečným pokladom. Hovorí: „Budú žiariť ako drahokamy v čelenke“ (Zach 9,16). „Človeka urobím zriedkavejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12).
Kristus, zdroj všetkej slávy, vidí vo svojom očistenom a dokonalom ľude odmenu za všetko utrpenie, poníženie a lásku a pokladá to za doplnenie svojej slávy. Smieme s ním spolupracovať na veľkom diele vykúpenia a smieme mať aj podiel na bohatstve, ktoré získal svojím utrpením a smrťou. Tesalonickým kresťanom apoštol napísal: „Veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred naším Pánom Ježišom, ak nie vy? Lebo vy ste naša sláva i radosť“ (1 Tes 2,19.20).
Podľa Kristovho príkazu máme zhromažďovať práve tento poklad. Povaha človeka je výsledkom celoživotného úsilia. Poklad v nebi zhromažďujeme každým slovom a skutkom, ktorý Kristovou milosťou prebudí hoci len v jednom človekovi túžbu po Bohu.
Pokora ako Cesta k Bohu
Veľmi často počúvame v duchovnom živote, zvlášť v pôstnom období, pozvania k pokore. Pokora často vyvoláva v človeku obrazy slabosti, podriadenosti a strachu, čo je veľmi mylná predstava. Čo je teda pokora? Aj z týchto slov je isté, že pre rozvoj pokory je veľmi nevyhnutné spoznávanie seba samého, vnímanie pôsobenia Boha v svojom živote, ako aj poznanie vlastnej nedokonalosti a hriešnosti.
Sv. Jedným z najväčších odborníkov na tému pokora verzus pýcha je známy farár z Arsu, sv. Ján Mária Vianney, ktorý dlhé hodiny počas svojej kňazskej služby strávil v spovedelnici. Práve pastoračné skúsenosti tohto kňaza sú veľkým obohatením aj pre súčasného človeka. Uvažujme spoločne v intenciách jeho rád ohľadom pokory, ktorá je základnou čnosťou v boji proti pýche, ktorá je matkou každého hriechu. Samotné myšlienky návodu sv. J. M.
- Nechváliť sa na verejnosti svojimi dobrými skutkami a úspechom, nerozprávať o svojich prednostiach, ale ani o omyloch.
- „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti.
- Netešiť sa z pochvál a iba samému Bohu pripisovať skutok, kvôli ktorému nás ľudia chvália. Pokorný človek si uvedomuje, že všetky dobré úmysly, skutky, ktoré urobil a získal, celý jeho život nie je jeho dielo, či dielo jeho šikovnosti, ale sú to všetko dary od Boha, ktorý miluje človeka.
- Nehovoriť o sebe ani zle, ani dobre. Sú ľudia, ktorí často hovoria o sebe zle preto, aby ich chválili. To je falošná pokora. Pravá pokora teda vyžaduje od človeka poznanie a úprimnosť k samému sebe. Takisto veľkým nebezpečenstvom je u niektorých predstieranie pokory, len aby sa človeku dostalo ešte väčšej chvály a ocenenia. Pokora teda nie je nič iné ako skutočná láska a pravda v praxi.
- Nikdy sa nehádať so seberovnými. Treba ustúpiť, ak to dovoľuje svedomie. Nech sa nám nezdá, že je pravda vždy na našej strane. Pre pokorného človeka je charakteristické to, že má ochotu uvedomiť si svoj vlastný podiel viny na konflikte a hľadá príležitosť k zmiereniu. Mnohí majú tendenciu unavovať v častom odpúšťaní, ale pokorný človek má pred očami Ježišovo slovo o neustálom odpúšťaní: nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. (porov. „Hnevajte sa, ale nehrešte.
- Nebyť smutný a nežialiť, ak nás hania. To by svedčilo o nedostatku pokory. Pokorný človek, ktorý má túžbu žiť svoj život podľa evanjelia (evanjelium znamená radostnú zvesť), sa vyznačuje vnútornou radosťou a optimizmom, čo sú zároveň základné piliere kresťanského života. Teda situácie v živote, kedy nás hania, ničia a vyvoláva to v nás pocit smútku, žiaľu, nervozity, nie sú dôvodom na útek pred týmito situáciami.
- Utrpenie a kríž sú veľmi častou ponukou Boha pre kresťanov. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Pohľad na Kristov kríž, ale aj na všetko čo ukrižovaniu predchádzalo, povzbudzuje pokorného človeka statočne niesť svoje kríže a zvládať všetky prenasledovania.
- Pokorný človek si dokáže priznať, že sa mýli a že spravil chybu. Pokorný človek, ktorý si vie priznať vinu, nemá tendenciu ukazovať sa istým spôsobom, ktorý je skutočnosti iný. Človek potrebuje žiť v pravde pred Bohom a pred ľuďmi.
- Pokorný človek sa vyhýba všetkému nápadnému v reči, v oblečení i v modlitbe. Nevystavuje svoje prednosti. Toto je návod na pokoru od svätého kňaza z Arsu, ktorého prezývali aj „mučeníkom spovedelnice”, keďže spovedal denne aj 15 hodín. Videl na vlastnom živote, ako diablovi vadí, keď sa ľudia spovedajú, pretože vždy, keď mal k nemu prísť veľký hriešnik, diabol na neho útočil obrovskou silou a násilím.
Sv. Aj z naznačených myšlienok sa môžeme pýtať, kde je hranica medzi pokorou a pýchou? Kedy spoznáme, že môj život sa vyznačuje pokorou? Túto hranicu musí každý hľadať vo svojom vnútri, v svojom srdci, ktoré je ukazovateľom ako človek prijíma seba a svojich blížnych. Ponuka, skrze jeho návod na pokoru, je daná aj pre nás.