Výraz "Boh ochraňuj Slovensko" má hlboký význam v slovenskej kultúre a spoločnosti. Tento článok sa zaoberá historickým kontextom, politickými vplyvmi a kultúrnym dopadom tohto zvolania.
Historické Paralely a Súčasný Svet
Pred pár dňami jedna z televízií uviedla starší americký film „Egypťan Sinuhe“ natočený podľa svetoznámeho rovnomenného románu fínskeho spisovateľa Miku Waltariho. Odvtedy premýšľam nad mnohými paralelami Starého Egypta so súčasným svetom.
Politické Vplyvy a Moc Peňazí
Nedávne voľby dokázali, akú skutočnú moc má moc peňazí bohatých sponzorov, najmä tých, ktorí štedro financujú správnych ľudí, ktorí nastoľujú ideológiu liberálnej demokracie nielen v Európe, ale aj napr. Prezidentské voľby pred piatimi rokmi boli tiež takou istou skúškou manipulovateľnosti obyvateľov a občanov Slovenska. Znamená to však len jedno, že o demokracii sa v tomto vnímaní preberania moci už ani len nedá hovoriť.
Boli sme toho svedkami v roku 1998 roku, kedy podľa slov p. M. Šimečku pomohla štedrá pomoc jeho priateľa G. Soroša pre mimovládne organizácie, ktoré pomáhali bojovať proti p. Mečiarovi a podľa slov p. 14. Kto ich v skutočnosti vyhral?
Komunálne voľby sa blížia: Aké predvolebné trendy hýbu Slovenskom?
Slováci a Česi: Vzájomné Vzťahy
O Slovensku som však predsa len voľačo vedel. Od niekoľkých ľudí som si vypočul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Česi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voči Rusom dobrosrdečnejší. A ešte niečo: Slováci a Česi sa nemajú navzájom veľmi v láske.
Prvé Dojmy zo Slovenska
12. augusta 1988 skoro ráno som v Českom Těšíne po prvýkrát v živote prekročil autom hranice neznámej krajiny - Československa. Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Československom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A keď sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika - a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Keď som prekročil poľsko-československú hranicu a ocitol sa na českej strane Těšína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v češtine - „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, čo asi môže toto slovo znamenať na dopravnej značke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievať tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnosťou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú reč. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknúť a myšlienka hovoriť po anglicky sa mi nezdala tou najšťastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave začali víriť útržky viet, vyslovené náhodnými ľuďmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Československu sa žije veľmi dobre, že Česi nie sú vo vzťahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne - premeral si ma skúmavým pohľadom - by Česi nemali ublížiť. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Božemôj, ako nás tí Česi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekoľko rokov. Neveril som tomu - jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, prečo by nás Česi mali mať radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-československého priateľstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Keď reč prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášať o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude veľmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubček. Že je to nový pokus o socializmus s ľudskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priateľstvo s Československom logickú otázku: ak, podľa vašich slov, aj v ČSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vzťah Komunistickej strany Československa k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník očervenel, potom zahundral čosi nezrozumiteľné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovať takéto názory, môžem mať problémy.
Akéže ja môžem mať na československú prestavbu názory, keď o nej prvýkrát počujem až teraz, od vás, začudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položiť logickú otázku. Názory na československú prestavbu by mali mať odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a začal pozeraťna hodinky. Preto som sa v Moskve o československej prestavbe nedozvedel prakticky nič.
Jazykové Bariéry a Kultúrne Rozdiely
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedčením, ktoré som načerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a ľahko zrozumiteľné, blížil som sa na poludnie sparného letného dňa 12. V Bratislave som mal nájsť ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom - „rovno“. Keď som si spomenul, ako som iba deň predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,po ktorom sa ukázalo, že dostať sa na diaľnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumiteľnému slovu „rovno“.
Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapáčilo oveľa viac než „prosto“. Cestou na Palisády pribudli ešte dve ľahšie slová - „doprava“ a „doľava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vďačnosti sa objavil výraz, ktorý som spočiatku rozlúštil ako „mech sobačij“ (po rusky - „psia kožušina“), a veľmi som sa začudoval. Čo znamená „nech sa páči“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavčanov, ktorí ma po celý čas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Ľahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obedňajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ľudia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývať prvých desať dní.
Vysvetlil mi to po rusky, veľmi podrobne, ale nie veľmi úspešne. Pohrúžený do hľadania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mňa niečím celkom novým.
Ľudia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z čoho som usúdil, že som urobil čosi, čo sa nemá. Znova však väčšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, keď som sedel v aute a tým najbezočivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta - za čo sa dodnes hanbím -, som začul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve kráčala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý keď sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
- Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ - znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! - nadchol som sa okamžite. V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i keď trochu ošarpaný interiér, a veľmi úctiví ľudia na recepcii. Poniektorí moji čitatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom čase úctiví recepční nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadať popravu pre akéhokoľvek nepriateľa ľudu.
Môj prvý pokus najesť sa v reštaurácii nevypálil práve najšťastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na čašníka - dodnes mám pred očami jeho tvár - významné pohľady. Čašník hľadel pokojne a dôstojne, mojim pohľadom však nerozumel. Podľa sovietskych pravidiel vám čašník v slušnej reštaurácii musí ukázať miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedať, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som čakal, kedy ma usadia, zatiaľ čo čašník pravdepodobne uvažoval o tom, prečo ten chlapík v šortkách prešľapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekoľkých nových návštevníkov, ktorí čašníka oslovili, a v ich rozhovore som začul slovo „sadnúť“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k čašníkovi a prísne mu povedal:
- Sadnúť!
- Prosím? - nepochopil, čím ma obohatil o ďalšie slovo.
- Sadnúť, - zopakoval som už trochu menej presvedčivo.
- Ahá, pán si chce sadnúť, - potešil sa čašník a rukou mi ukázal smerom k voľnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovenčine. Na druhý deň sa mi do rúk dostala učebnica slovenčiny. Ako učiteľ jazykov viem, že ľudia, ktorí sa dokážu naučiť cudzí jazyk, ho zvládnu nie vďaka učebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa ďalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kováčovi, ktorý šiel obedovať. Vybral som si v tej chvíli pre mňa zásadné slovné spojenie - „dva deci bieleho vína“ - a zamieril do veľkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší - všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavačku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
- Dve deká? - spýtala sa.
- Áno, dve deká, - ochotne som prikývol a v duchu si hneď poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
- Ale to je strašne málo! - zasmiala sa predavačka, na konček lyžičky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vyčerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumiteľne:
- Etovo… - ukázal som prstom na francúzsky šalát - stoľko! - a rukami som naznačil predstavovanú kôpku.
- Takže dvadsať deka! - natešene mi pritakali už tri predavačky.
- Nu, chorošo, dvadsať, - zamrmlal som, pričom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavačka nabrala celkom prijateľnú kôpku, a keď som sa upokojil, víťazne som dodal:
- Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z učebnice tentoraz zaúčinkovala ako švajčiarske hodinky - ženy sa usmiali: určite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. Neskôr som sa vybral poprechádzať po rozhorúčenom letnom meste a po prvýkrát som hmatateľne pocítil, kam som prišiel - pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni - na úrovni inštinktu.
Charakteristiky Slovákov
Túlajúc sa po meste niekoľko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateľoch. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola pokojnosť, nenáhlivosť a dôstojnosť Bratislavčanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájsť nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hneď povedať, že väčšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a keď sa zíduna ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí kŕdeľ, niečo také výrazné som na Slovákoch nepobadal.
Ak mám byť úprimný, slovenský etnický typ dodnes nedokážem definovať. Na druhej strane, Slovákov je ľahké rozoznať v kozmopolitnom dave vo Viedni alebo aj v Prahe. Majú osobitú chôdzu a svojský výraz tváre.
Ale vtedy, na druhý deň života na Slovensku, mi do očí udrela najmä ušľachtilosť tvárí Slovákov. Ich pokojné spôsoby a celkom zvláštna, bezprostredná prívetivosť - dôstojná a zároveň detsky prostá a prirodzená.
Ľubozvučnosť Slovenčiny
Pozorne som počúval reč Bratislavčanov a uvedomil som si, že táto reč je ľahko zrozumiteľná. Slovenčina sa mi pri prvom zoznámení zdala veľmi spevavá, jemná a mäkká. Najmä keď ňou rozprávali deti. Táto reč sa ideálne hodí na to, aby ňou hovorili veselé, bezstarostné deti a pekné ženy.
S ľubozvučnosťou slovenčiny sa mi však v pamäti paradoxne spája bitka, ktorú som na vlastné oči videl v onen pamätný deň. Na margo poznamenám, že odvtedy prešlo pätnásť rokov, ale viac bitiek sa mi na Slovensku vidieť nepošťastilo. Aj tá prvá bola akási čudná, priam komická.
Odohrala sa na električkových koľajniciach vedľa zastávky pri bývalom Priore. Obzeral som sa okolo seba, keď zrazu počujem jemný, ale veľmi napätý hlas.
- No p-ó-ó-ď!
Otočil som sa a uvidel dlhovlasého chalana, ktorý sa spevavo, nežne, ale súčasne akosi čudne napäto prihováral trom Vietnamcom stojacim iba niekoľko krokov od neho.
Nestihol som domyslieť, kam vlastne Vietnamcov volá, lebo odrazu vyštartoval dopredu a ukážkovo kopol najväčšieho Vietnamca do hlavy. Úder bol perfektný, i keď Vietnamcovej hlave nejakú výraznú ujmu nespôsobil.
Medzitým mladík pokračoval v svojich karatistických cvičeniach a snažil sa nohami zasiahnuť ostatných dvoch Vietnamcov, ktorí veľmi ožili a úspešne sa uhýbali pred jeho bielymi teniskami. Pritom hlasito odfukovali, asi im to pomáhalo pri obrane.
Všetko sa to zomlelo ani nie v priebehu desiatich sekúnd a doslova iba niekoľko metrov odo mňa a skupinky Bratislavčanov, ktorá stála na zastávke a čakala na električku. Ich reakcia ma však zarazila oveľa viac než samotná bitka.
Nikto sa nepohol z miesta, nik ani brvou nemihol. Akoby dlhovlasí slovenskí karatisti bili šikmookých Vietnamcov na tejto zastávke niekoľkokrát denne. Ľudia všetko videli, po očku situáciu pozorovali, no pritom všetci do jedného demonštrovali svoju totálnu neprítomnosť a neúčasť.
„Tento odvážny biely mladík, ktorý celkom slušne ovláda údery nohami, tu naháňa Vietnamcov rovno u nich pod nosom, a oni ani brvou nehnú!“ - pomyslel som si ohromene a ešte raz sa zahľadel na dav. Nie, všetko dobre videli. Ale správali sa tak, akoby nevideli nič, akoby tam vôbec neboli.
Ľahko som si predstavil, ako by na podobnú šarvátku zareagoval moskovský dav: veselo, so záujmom a očividnou snahou tiež sa zúčastniť. Niekto by odstúpil nabok, iný by naopak šiel bližšie, starenky by na bitkárov hromžili a volali milíciu, chlapi by od prvej minúty bitky začali zvažovať, či sa nemajú zapojiť, a ak áno, potom na čiej strane.
Slovenský dav, pred ktorým sa odrazu odohralo toto zriedkavé a malebné predstavenie, však zostal nezúčastnený. Ubehli roky, kým som pochopil, že nejde iba o slovenský rys. Približne rovnako sa v podobných situáciách správajú aj obyvatelia iných európskych miest.
Sovietsko-Československé Priateľstvo
V ten istý deň po obede ma čakala ceremónia oficiálneho predstavovania vodcom československo-sovietskeho priateľstva. Jeden z hlavných priateľov Sovietskeho zväzu na Slovensku, profesionál priateľstva najvyššej triedy, slušne hovoriaci po rusky, ma ohúril tým, že mi naraz porozprával niekoľko neuveriteľných vecí.
Sedeli sme vo veľkej budove Domu priateľstva - dnes sa tam nachádza galéria. Môj nový kolega mi nevýrazným hlasom vykladal o tom, že podobných domov priateľstva je na Slovensku veľa. Okrem toho, v každom okrese a vo veľkých podnikoch existujú jednotlivé bunky ZČSSP a ľudia, všetci do jedného, platia členské poplatky. Celkový počet funkcionárov, ktorí sa venujú priateľstvu so ZSSR na Slovensku, môj partner odhadol na osemsto.
Toto číslo som strávil dosť ťažko, podobne ako pompézny dom s početnými úradníkmi vo vnútri, s knižnicou, plnou starých sovietskych časopisov a knihovníčok zívajúcich od ničnerobenia.
Po celý čas sa mi v hlave vynáral obraz miestnosti, kde sa „usalašilo“ sovietsko-československé priateľstvo v Moskve. Bola to jedna malá zafajčená kutica, v ktorej sa priateľstvom s celým Československom zaoberal jeden-jediný referent. Priatelil sa aj s Českom, aj so Slovenskom.
Monštruózna organizácia, ktorú podrobne a veľmi svedomito opisoval môj hostiteľ, ohúrila moju predstavivosť. Netušil som a dodnes netuším, čím sa takýto kolos mohol zaoberať.
„Je to akési čudné priateľstvo! - rozmýšľal som zmätene. - Taký malý národ, a vydržiava si obrovské ministerstvo profesionálneho priateľstva s nami. A my v Rusku nemáme o tom ani potuchy. Ale čo vlastne stovky týchto úradníkov robia?“
Opýtal som sa svojho hostiteľa taktne a úctivo: a čím vlastne ...
Sociálne a Ekonomické Aspekty
Plynári plánujú zdražieť plyn pre domácnosť o 20%. A to je neodolateľná príležitosť pre nevyliečiteľného revolucionára. Vraj zbedačovanie národa. Tak som sa pozrel na inkaso. Pôjde o neuveriteľných 24 Sk mesačne!!! Jedno Korneto, alebo jedna jazda mestskou hromadnou dopravou. Ja osobne to naozaj nepovažujem za nabúranie rodinného rozpočtu.
Ale! Nikto nevie, prečo súdruh Fico nekritizuje poľnohospodárov. Opätovné zdraženie poľnohospodárskych produktov o 30 až 50% (minulého roku o 50 až 80%) znamená opätovné zdražovanie cien potravín. Nie euro, ani obchodníci, vážení strážcovia cien, ale slovenskí poľnohospodári. Tu už nejde o 288 korún ročne naviac za plyn. Tu už ide o tisíce, čí desaťtisíce ročne naviac za slovenské potraviny! Ak Fico kričí, že SPP ide len o zisk, opýtajte sa ho, o čo asi môže ísť poľnohospodárom. A čo tie nehorázne miliardové dotácie? To súdruhovi nevadí. Ak zahraničný investor zdražie svoje služby o 24 korún mesačne, je to ekonomická vlastizrada. Ak vám slovenský poľnohospodár zdražie každý nákup o sto korún, je to národná potravinová sebestačnosť. Fico je vynikajúci podvodník. Dokáže urobiť problém tam, kde nie je. Naopak, tam, kde problém naozaj existuje, Fico účelovo stráca zrak, čuch, chuť, sluch, hmat, ale aj rozum.
Záver
Paradoxom doby je, že zmena je závislá najmä na pochopení situácie tými menej chápavýmí, prevažne ficovoličmi. A to môže byť veľký problém. Pred osudom neujdeš.
Je možné, že Slováci budú musieť v najbližšej dobe stratiť suverenitu nad svojimi krásnymi horami a dolinami a rozpustiť sa v silnejších a agresívnejších národoch. Ale i keď to pripustíme, poslanie Slovákov sa napriek tomu naplní. Vo svete zostane žiť spomienka na národ dobrý, veselý, slnečný, detsky bezprostredný a dospelo dôstojný, ktorý žil pod Tatrami a nikomu nič zlé nerobil. Veril vo svojho Boha, miloval svoje deti a ctil svojich starcov.
Bože, ochraňuj Slovensko!