Boh sa nám ako Otec zjavuje v celom Svätom písme. Niekedy jasnými slovami, niekedy skrytými. Kde a ako sa nám Boh zjavil ako milujúci Otec, ktorý chce, aby sme všetci boli jeho deťmi?
Doteraz sme sa pozerali na Boha Otca tak, ako nám ho prezentuje spisovateľ a pracovník s mládežou Dave Patty a ako ho zažili manželia Hažerovci na seminároch Otcovo srdce. V obidvoch prípadoch sa tieto pohľady na Boha ako Otca opierajú o Sväté písmo a vychádzajú z neho.
Asi najviac citátov nám hneď napadne z Nového zákona. Nie je to prekvapivé, keďže v tom Starom ani nie je toľkokrát vyjadrené otcovstvo Boha. Čo sa však výrazne vyskytuje, je Boh (jeho, našich, vašich…) otcov.
Pozrime sa do knihy Žalmov, kde sa píše: „On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku. On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej“ (Ž 68,6-7). Myslím, že je to veľmi pekný pohľad na Otca, ktorý sa stará o slabých a zraniteľných.
Podobne o ňom hovorí žalmista v Žalme 10: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš.“ Samozrejme, že vieme, čo znamená slovo sirota. Pre mňa to však naberá trošku iný význam, keď som videla anglický preklad. V ňom je pre sirotu použité slovo fatherless - teda človek bez otca. Do našej témy sa to výborne hodí. Práve k týmto ľuďom sa Boh skláňa a ich útrapy a žiaľ berie do svojich rúk.
Vnímal to aj Jakub, ktorý vo svojom liste píše: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27).
Keď prijímame Boha za svojho Otca, keď prijímame svoje postavenie ako jeho deti, mali by sme sa usilovať konať tak, ako koná on. Tak ako aj Ježiš neustále hovoril: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5,19). Nie je to od nás iba očakávané, ale Otec nám aj pomáha, aby sme to zvládli. Takéto správanie neostane nepovšimnuté a bez odmeny.
Keď som si čítala výroky o Bohu Otcovi zo Starého zákona, rozmýšľala som, prečo mali Židia taký problém s tým, keď Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi. Nebolo to predsa nič nové a takéto oslovenie Boha sa objavilo už aj v Písme, ktoré veľmi dobre poznali. Dokonca veľmi pekne.
Tieto námietky voči Ježišovi môžeme vidieť napríklad u evanjelistu Jána: „Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 17-18). Ak máte Bibliu s vysvetlivkami, odpovede na mnohé nejasnosti nájdete v nich.
Židia nenamietali voči myšlienke, že Boh je Otcom všetkých. Namietali však voči Ježišovmu tvrdeniu, že má výnimočný vzťah s Otcom. Vzťah, ktorý je taký blízky, že ho robí rovný Bohu.
V zúfalej chvíli, keď sme už po stýkrát padli, si môžeme povedať, že Ježišovi bolo dobre, keď on sám je Boh, neniesol si so sebou dedičný hriech, kvôli ktorému neustále upadal do rôznych hriechov a keď mal taký výnimočný vzťah s Bohom, tak to muselo byť hladké a bezproblémové.
Asi si veľakrát neuvedomujeme, aké máme šťastie byť kresťanmi. Veľmi známy text z Listu Rimanom hovorí: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16).
Opäť mi to objasnila poznámka k textu. Slovo, ktoré je pre synovstvo použité v gréčtine, nehovorí o pokrvnom, vlastnom potomkovi. V rímskom prostredí tento termín vyjadroval plné práva, ktoré mal adoptovaný mužský dedič. U Grékov a Rimanov bola adopcia bežná a zaručovala adoptovanému synovi rovnaké privilégiá, aké mal biologický syn. Kristus je Boží „biologický“ Syn a my sme adoptovaní vďaka milosti. Preto môžeme Boha nazývať Abba (Gal 4,6). Toto aramejské slovo znamená otec, ale emócia, ktorá sa za ním skrýva, vyjadruje veľmi blízky vzťah k otcovi.
Takže už nemáme právo na žiadne výhovorky. Boh to vyriešil tak, že sme úplne rovnako jeho deti, ako Ježiš. Máme rovnaké postavenie a výhody ako on. Naše členstvo v Božej rodine nie je vďaka nášmu pričineniu, ale vďaka milosti. Je to Boží dar. Ako to však s darmi býva, užívať si ho môžeme až vtedy, keď ho od darcu prijmeme.
Pre nás ľudí je typické, že keď sa pre niečo máme rozhodnúť, chceme vedieť, aké z toho budeme mať výhody. Takže aké sú výhody Božieho synovstva? Čo pozitívne to pre mňa znamená, keď sa rozhodnem byť kresťanom? Ako kresťania sme dostali plné privilégiá jeho detí. Keď je nám ťažko, máme problém, nemáme sa dobre, on je pri nás a berie naše ťažkosti na seba.
Povinnosť nám plynie iba jedna. Na rodine je krásne aj to, že máme súrodencov, ktorí sú našimi priateľmi a môžeme sa na nich obrátiť. Naším veľkým starostlivým bratom je Ježiš, ktorý svojich učeníkov povzbudzoval, a teraz povzbudzuje aj nás.
„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. (…) V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha“ (Jn 16,23-24;26-27). Poznámka - Kristus vysvetľuje, prečo učeníci môžu v modlitbe prichádzať priamo k Otcovi. Kristova prítomnosť v nebi ako ukrižovaného a vzkrieseného Pána sú samé o sebe prihováraním sa.
1 (KAT) Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho.
2 (KAT) Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.
3 (KAT) Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.
4 (KAT) Každý, kto pácha hriech, pácha aj bezprávie, lebo hriech je bezprávie.
5 (KAT) A viete, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, a v ňom hriechu niet.
6 (KAT) Kto ostáva v ňom, nehreší; kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal.
7 (KAT) Deti moje, nech vás nik nezvedie. Kto koná spravodlivo, je spravodlivý, ako je on spravodlivý.
8 (KAT) Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky.
9 (KAT) Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.
10 (KAT) Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od diablových detí: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.
11 (KAT) Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali.
12 (KAT) Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata. A prečo ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé.
13 (KAT) Bratia, nedivte sa, ak vás svet nenávidí.
14 (KAT) My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti.
15 (KAT) Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život.
16 (KAT) Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.
17 (KAT) Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?
18 (KAT) Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.
19 (KAT) Podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a upokojíme si pred ním srdce.
20 (KAT) Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.
21 (KAT) Milovaní, ak nám srdce nič nevyčíta, máme dôveru k Bohu
22 (KAT) a dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči.
23 (KAT) A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal.
24 (KAT) Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal.
Sv. Peter apoštol začína svoj list velebením Boha, ktorý je Otcom nášho Pána Ježiša a to znamená, že Ježiš je obrazom Otca, že Boh Otec nemá iný charakter, ako Ježiš. Prečo Peter velebí Boha? Pretože je nesmierne milosrdný.
Božie milosrdenstvo nemusíme úpenlivo prosiť, ale v neho veriť, dúfať a napodobňovať ho. Ježiš hovorí: „Buďte milosrdní, ako je váš nebeský Otec!“ Boh je milosrdný. Božie milosrdenstvo sa najviac prejavilo vo Vzkriesení Pána. Boh, ktorý mohol ľudí spravodlivo zavrhnúť a odsúdiť pre Ukrižovanie svojho jediného Syna, vo Vzkriesení Pána likviduje náš hriech a jeho dôsledky. Človek už nie je odsúdený na smrť.
Keď sa v našom živote neobjavuje potreba zvelebovať Boha, tak neexistujeme a nežijeme správnym spôsobom. Rôzne udalosti svojho života hodnotíme ako zlé, pretože sme zamilovaný do svojho väzenia a neceníme si pravú slobodu, ku ktorej nás vedie Božia výchova. Ježiš hovorí, že každý kto pácha hriech, je otrokom diabla.
Ak sa srdcom usadíme v tomto pominuteľnom a narušenom svete, nevytryskne z našich sŕdc zvelebovanie Boha. Pozeráme sa na svet len ľudskými očami, bez očakávania budúcnosti. Neočakávame nič dobré od Boha, ktorý nám chystá skvelú budúcnosť. Viera dáva schopnosť pozerať sa na svet Božím pohľadom. Svet, v ktorom žijeme, nie je ešte Božím Kráľovstvom. Môžeme sa opýtať, akým spôsobom nás Boh vyslobodzuje.
Z našej strany je potrebná otvorenosť, ktorú spôsobujú v duši Božskej cnosti, teda viera, nádej a láska. Otvorenosť pre Dobro, schopnosť prijať Dobro. Sv. Peter kladie dôraz najmä na nádej. Boha máme zvelebovať aj preto, že nás Vzkriesením svojho Syna Ježiša Krista z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej. V evanjeliách sa o nádeji takmer vôbec nehovorí, ale po Vzkriesení Pána sa doslova môže hovoriť o explózii nádeje. Hovorí sa o nej na mnohých miestach apoštolských listov. Kresťanská nádej je plodom Kristovho zmŕtvychvstania, je dôsledkom spásy, ktorú Kristus svojou smrťou uskutočnil. Kresťanská nádej je živá.
Sv. Peter prirovnáva účinky kresťanskej nádeje, ktorá pramení zo Vzkriesenia Pána, ku znovuzrodeniu. „Boh nás vzkriesením svojho Syna z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej.” Podľa sv. Svet hynie na beznádej, nečaká od Boha nič dobré, uzatvára sa predtým, ktorý mu ponúka „živú nádej“. Živá nádej je opakom nádejí, ktoré dáva svet, a ktoré človeka vždy znovu a znovu sklamú, pretože sa ukážu ako falošné ilúzie. Živá nádej, ktorú dáva Boh, je plodná. Rastiem do podoby svojej nádeje, svojho očakávania. „Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý“, píše apoštol Ján vo svojom liste.
Žalmista hovorí, že mŕtvi strácajú všetku nádej, preto len živý môžu chváliť Boha. Ale Boh Otec vzkriesil Ježiša a tak dokázal, že spravodlivosť je nesmrteľná. Tak nám zjavil aj naše vzkriesenie, keď kráčame cestou spravodlivosti aj za cenu smrti. Zvelebujme Boha, ktorý nám dal živú a opodstatnenú nádej, skrze Vzkriesenie Ježiša Krista z mŕtvych. To čo pre nás pripravil je „neporušiteľné“ - teda nezraniteľné, nerozbitné, pevné a stále.
Peter hovorí o „nepoškvrnenom dedičstve“, ktoré je mravne dokonalé a stále, nezasiahnuté hriechom, nenarušené. A do tretice ho označuje ako „nevädnúce dedičstvo“ - teda plné vnútornej vitality, ktorá nachádza svoj zdroj v Živote samého Boha. „Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase.“ Božia moc nás vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase. Naša nádej pramení z viery. Preto je veľmi nutné vierou chrániť svoju nádej.
Veríme v Dobrotu Boha, veríme v Solídnosť Boha, ktorý dal prisľúbenie. Veríme, lebo Boh vyslovil svoje Slovo. Keď veríme a dôverujeme Bohu, vtedy nás viera svojou mocou chráni pre spásu. Viera zastaví deštrukcii nášho duchovného života, zastaví rozpad osobnosti a spôsobí, že sa ďalej nebudeme potácať v tmách, pretože Božie Slovo sa stane pre nás Svetlom na našej ceste.
Jednou z prvotín Spásy je radosť. „Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ Každá skúška nesie so sebou obavy, ale prekonaná skúška vlieva stále väčšiu istotu. Istotu, ktorá nachádza svoj prameň vo vernosti a stálosti Boha, ktorý nás povolal.
Sv. „Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší.“ My ho milujeme, hoci sme ho nevideli. Ani teraz ho nevidíme, ale veríme a jasáme nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujeme ciel svojej viery - spásu duší.
Ešte vierohodnejšie znamením správnej existencie, teda existencie, ktorá rastie do spásy, je láska, láska k Ježišovi, ale aj láska ku všetkým ľuďom a celému Božiemu Stvorenia. Milujeme Ježiša napriek tomu, že ho nevidíme. Nemilujeme ho telesným spôsobom ale duchovne, nie pre vonkajší vzhľad, ale pre kvalitu ducha. Vo vôli sa s ním zjednocujeme. A táto láska nás premieňa do stále väčšej podobnosti s ním.
Sv. Je zaujímavé, že ho nevidíme a predsa ho milujeme. Až kdesi v podvedomí, v hĺbke svojej duše, máme uloženú podobu Boha, Božie Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, a túto podobu stále hľadáme. Pri stretnutí s Kristom, skrze jeho Slovo poznávame, že toto toto je náš Boh. Toto je Boh môjho srdca, toto je Boh môjho svedomia. Duch Svätý v našom srdci vydáva svedectvo. Náš duch sa korí pred Kristom. Každá duša je svojou podstatou kresťanská.
Vatikán 7. apríla (RV) Božie milosrdenstvo je veľkým svetlom lásky a nehy, je Božím pohladením na rany našich hriechov, povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome Santa Marta. Dnešné evanjelium o cudzoložnici (Jn 8,1-11) mu dalo podnet k úvahe nad tým, čo je Božie milosrdenstvo. Tento príbeh, ako povedal, je dobre známy: Farizeji a zákonníci priviedli k Ježišovi ženu, prichytenú pri cudzoložstve, a pýtali sa ho, čo majú s ňou urobiť, pretože Mojžišov zákon predpisuje kameňovanie, tento hriech považuje za vážny.
„Manželstvo je symbolom a tiež realitou, ktoré odrážajú vzťah medzi Bohom a jeho ľudom. A keď sa cudzoložstvom manželstvo ničí, poškvrňuje sa aj tento vzťah medzi Bohom a ľudom,“ povedal Svätý Otec. Pripomenul, že zákonníci a farizeji Ježišovi položili túto otázku, aby mali dôvod obviniť ho. Keby Ježiš povedal: ‚Áno, choďte a ukameňujte ju‘, povedali by ľuďom: ‚Aha, toto je ten váš dobrý učiteľ, pozrite, čo urobil s touto úbohou ženou!‘ A keby Ježiš povedal: ‚Nie, úbohá žena! Odpustite jej‘, povedali by, že nedodržiava zákon! Ich nezaujímala žena, nezaujímali ich cudzoložníci, možno aj niekto z nich bol cudzoložníkom. Zaujímalo ich len, ako pripraviť pascu pre Ježiša. Preto Pán odpovedal: ‚Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.‘
Evanjelium s istou iróniou hovorí, že žalobcovia odišli jeden po druhom, počnúc najstaršími. A Ježiš zostáva sám s tou ženou, ako spovedník, a hovorí jej: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Kde sú? Sme tu sami, ty a ja. Ty pred Bohom, bez obvinení, bez ohovárania. Ty a Boh! Nikto ťa neodsúdil?“ Žena odpovie: „Nie, Pane.“ Ale nehovorí: „Sú to falošné obvinenia! Neprevinila som sa cudzoložstvom,“ uznáva svoj hriech. A Ježiš povie: „Ani ja ťa neodsudzujem! Choď, a odteraz už nehreš, aby si už nemusela prežívať takého strašné chvíle, aby si už nemusela zažiť toľko hanby, aby si neurážala Boha, aby si nepoškvrnila dobrý vzťah medzi Bohom a jeho ľudom.“
Ježiš odpúšťa! Ale je tu ešte niečo viac, než odpustenie - povedal pápež František: „Ježiš sa drží zákona a ide ešte zaň. Nehovorí jej: ‚Cudzoložstvo nie je hriech!‘ To nehovorí! Ale neodsudzuje ju podľa zákona. A toto je tajomstvo milosrdenstva. Je to tajomstvo Ježišovho milosrdenstva.“
Milosrdenstvo je niečo, čo nie je ľahké pochopiť, pokračoval Svätý Otec: „‚Ale, otče, milosrdenstvo zotiera hriechy?‘ - ‚Nie, hriechy zotiera Božie odpustenie!‘ Milosrdenstvo je spôsob, akým Boh odpúšťa. Preto Ježiš mohol povedal: ‚Odpúšťam ti. Choď! - ako povedal ochrnutému, ktorého spustili cez strechu. ‚Tvoje hriechy sú odpustené.‘ Tu hovorí: ‚Choď v pokoji.‘ Ježiš ide ešte ďalej. Radí jej, aby viac nehrešila. Tu vidíme Ježišov milosrdný postoj: obhajuje hriešnika pred jeho nepriateľmi; chráni hriešnika pred spravodlivým odsúdením. My tiež, koľkí z nás by sme možno mali ísť do pekla, koľkí z nás? A to je spravodlivé odsúdenie, avšak on odpúšťa ešte viac. Ako? Vďaka tomuto milosrdenstvu!“
Milosrdenstvo siaha ďalej a v živote človeka spôsobuje, že hriech sa z neho dostáva preč. Svätý Otec to na vysvetlenie prirovnal k nebeskej oblohe: „Pozeráme na nebo: toľko hviezd, toľko hviezd; ale keď ráno vyjde slnko so svojím svetlom, hviezdy nevidieť. A také je aj Božie milosrdenstvo: veľké svetlo lásky, nehy. Boh odpúšťa nie dekrétom, ale nehou, pohladením našich rán po hriechu. Pretože jemu záleží na odpustení, záleží mu na našej spáse. A Ježiš je takýmto spovedníkom: neponíži ju, nehovorí jej: ‚Čo si urobila, povedz mi! A kedy si to urobila? A ako si to urobila? A s kým si to urobila?‘ Nie! ‚Choď, choď, a odteraz už nehreš!‘ Veľké je Božie milosrdenstvo, veľké je Ježišovo milosrdenstvo.
„Teraz však toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ, Jakub, tvoj tvorca, Izrael: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Veď ja som Pán, tvoj Boh, Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ. Egypt dám ako výkupné za teba, Kuš a Sábu namiesto teba. Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život. Neboj sa, veď som s tebou ja, od východu privediem tvoje potomstvo a od západu ťa zhromaždím. Sväté písmo je listom Boha-Otca pre teba. Ty si jeho milovaný syn/dcéra. Môžeš Mu aj ty napísať list? Napíš ... (vlož do neho pravdivo kým pre teba je Boh-Otec a kým by si chcel, aby pre teba bol. pohľad do zrkadla nech ti prezradí pravdu o tebe tak, ako o tebe zmýšľa tvoj Milujúci Otec“
