V hĺbke ľudského srdca prebýva túžba po pokoji, po vonkajšom pokoji v dobrých vzťahoch s blízkymi a po vnútornom pokoji, ktorý oslobodzuje od nepokoja, zmätkov a vnútornej rozorvanosti. Pokoj je ako vzdialený prístav, kde ustupujú neistoty, životné nebezpečenstvá, vnútorné búrky a výčitky svedomia, a zodpovedá jednej z našich pôvodných túžob, ktoré v duši každého človeka vytvárajú túžbu po šťastí. V kontexte Písma sa pokoj javí ako bohatá skutočnosť, ktorá sa týka celého života a vytvára šťastie, jeden z najlepších Božích darov, ktorý vychádza zo spravodlivosti a z lásky.
Pokoj v Starom Zákone
V Starom zákone má téma pokoja významné miesto. Boh skrze svojho jednorodeného Syna obdarúva ľudí pokojom, aby sme žili v pokoji ako jedna rodina, spojená úprimnou bratskou a sesterskou láskou. Proroci a múdroslovná literatúra predstavujú zápas a požiadavku vzhľadom na eschatologický pokoj, pravý pokoj v Bohu, ku ktorému nás vedie Kristus, jediná brána k nemu. Podľa hebrejskej etymológie je význam slova pokoj - byť úplný, neporušený, dosiahnuť niečo pre obnovenie celistvosti. Je stavom človeka, ktorý žije v harmónii s Bohom, so sebou samým, so svojimi blížnymi a s prírodou.
Pokoj v Novom Zákone
Obzvlášť svätý Lukáš predstavuje Krista ako pokojamilovného kráľa v deň jeho narodenia, keď anjeli zvestujú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Tento text sa zopakuje v prevolávaní zástupu učeníkov v momente Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ (Lk 19,38). Keď Ježiš uzdravuje chorých a odpúšťa hriešnikom, často im vraví: „Choď v pokoji!“ Tento pokoj prináša znovu nadobudnuté zdravie a zmierenie s Bohom (Lk 7,50; 8,48). Rovnako aj učeníci, vyslaní Ježišom, budú začínať tým, že svojím pozdravom ponúknu pokoj do domov a miest, kam vstúpia a príjmu ich tam (Lk 10,5).
Avšak toto posolstvo pokoja vôbec nie je odpočinkom, ale paradoxne kvôli evanjeliovým požiadavkám a tvrdosti niektorých sŕdc spôsobuje rozdelenie medzi ľuďmi a rodinami: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom…“ (Lk 12,51-52). Toto je bojovný pokoj ako je bojovné aj Božie slovo. Svätý Pavol vidí v Kristovom kríži, diele zmierenia a vykúpenia, zdroj pokoja, ktorý k nám prichádza od Boha. Dokonca smeruje k tomu, aby pokoj identifikoval s Kristom: „Veď on je náš pokoj! On z oboch (židov a pohanov) urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo (…) a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom. Prišiel a zvestoval pokoj…“ (Ef 2,14-17).
Pokoj spočíva v zmierení všetkých bytostí skrze Krista: „aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1,20). Pokoj v spojení so spravodlivosťou, láskou a radosťou patrí k ovociu Ducha Svätého: „Božie kráľovstvo (…) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17; porov. aj Gal 5,22). Pozvanie k radosti v Liste Filipanom korunuje prísľub Božieho pokoja, „ktorý prevyšuje každú chápavosť“ (Flp 4,7). Pod perom apoštola Pavla sa pokoj stáva Božím menom.
Pokoj, o ktorom hovoria tieto texty, nie je iba sentimentom, ale je ozajstnou kresťanskou čnosťou, teda Božou silou, ktorá ma vyžarovať z veriaceho a viesť ho k tomu, aby vôkol seba šíril Kristov pokoj: „Veď Božie kráľovstvo (…) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (…) Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj“ (Rim 14,17.19). „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi“ (Rim 12,18). Pre sv. Jána je Kristova prítomnosť v srdciach veriacich prvoradým zdrojom pokoja, nového pokoja, ktorý je úplne odlišný od pokoja tohto sveta.
Plytký vs. Ušľachtilý Pokoj
Nejestvujú vlastne dva druhy pokoja: plytký a ušľachtilý pokoj? Plytký pokoj je dieťaťom strachu, ktorý sa snaží vyhnúť boju a nebezpečenstvu; určitej lenivosti pred námahou a úsilím. Je to pokoj iba navonok; nastolený vďaka ústupkom, lavírovaniu a kompromisom. Je to pokoj za každú cenu, bez morálnych nárokov. Tento druh pokoja je pacifistický a neschopný priamo povedať „áno“ či „nie“, zaujať jasnú pozíciu, držať sa jej a prevziať zodpovednosť až do dôsledkov. Vždy zdržiava rozhodnutie pod zámienkou dialógu a nedostatku odvahy.
Ušľachtilým pokojom budeme nazývať pokoj, ktorý sa objavuje ako vyšší ideál dávajúci ľudskému životu zmysel a plnosť. Vyžaduje si osobné angažovanie a jasnú odpoveď na volanie po pravde, spravodlivosti a po veľkorysej láske. Na rozdiel od falošných prorokov ľahkej spontánnosti a nekonečného dialógu, ten, kto sa zamiluje do takéhoto pokoja, necúva, keď sa treba zaprieť a priniesť obetu, pretože sa ho vo vnútri dotkol mocný a jemný lúč nového pokoja, ktorý nás priťahuje nahor a zhromažďuje energiu, aby sme vytrvali na našej ceste za ním. Jestvuje teda v nás, ale aj nad nami pokoj, ktorého sila je mocnejšia než akékoľvek agresívne sily, ktoré pôsobia v našom srdci i vo svete. Taký je pokoj, o ktorom hovorí Písmo: pokoj naplnený dobrými vecami, ktorý zhromažďuje všetky cnosti. Je to pokoj, ktorý je realizáciou, uskutočnením blahoslavenstva. Tento pokoj sa definuje svojou plnosťou a bohatstvom.
Čo znamenajú zvláštne stretnutia v tvojom živote? | Carl Jung
Zbúranie Múru Rozdelenia
V Liste Efezanom apoštol Pavol pozýva veriacich, aby si pripomenuli a zhodnotili svoj predchádzajúci stav a hlboký prerod, ktorým prešli. Vzťah medzi pohanmi a Židmi je Kristom zmenený a nanovo definovaný. Odcudzenie pohanov od príslušnosti k Izraelu, k vyvolenému národu (v. 11-12), sa mení na spoluobčianstvo so svätými a na príslušnosť k Božej rodine (v. 19-22) vďaka dielu zmierenia dosiahnutému Kristovým krížom (v. 14-18). Kristus svojou smrťou odstránil rozdelenie a zmieril tých, čo predtým stáli na opačných stranách prekážok.
Pavol pripomína Efezanom, ako pred tým, než stretli Krista, boli „bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Napriek svojim bohom boli bez Boha, v dôsledku čoho sa nachádzali v temnom svete a pred nejasnou budúcnosťou. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti. Kresťanstvo tak nebolo len „radostnou zvesťou“ - oznámením dovtedy neznámych právd, ale aj „performatívne“, vytvárajúc skutočnosti, ktoré menia život.
Apoštol Pavol vyjadril prítomnosť novej skutočnosti formuláciou: „Teraz však“. Teraz teda už veci nie sú také, aké boli, pretože Kristus odstránil rozdelenie. Jeho krížom („krvou“) bola prekonaná vzdialenosť pohanov od Izraela a od Boha. On teda nie je len tým, kto uzatvára pokoj medzi pohanmi a Izraelitmi, ale je jedinečným, Božím pokojom. V Ježišovi Kristovi už neplatia tieto rozdelenia.
Keď apoštol pokračuje v opise zjednotenia židov a pohanov vo viere v Krista, použil aj formuláciu „že zrušil zákon prikázaní“ (Ef 2,15). Slová o zrušení prikázaní netreba chápať tak, že žiadne prikázania a morálne zásady neplatia. Treba vychádzať zo súvislostí toho, čo je vyjadrené v liste Efezanom. Ide o príkazy, ktoré spôsobovali rozdelenia (obriezka, čisté a nečisté jedlá, dodržiavanie obradnej čistoty, židovských sviatkov atd'.).
Ďalej sme počuli slová o novom človeku (Ef 2,15), ktorého Kristus vytvoril skrze kríž (Ef 2,16). Vytvorenie nového človeka treba chápať ako Boží zásah stvorenia nového človeka. Konanie Krista na kríži opakuje činnosť Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz. Nový človek má teraz podobu a obraz Krista.
Keď apoštol Pavol hovorí o „jednom tele“ (Ef 2,16), treba si uvedomiť, že vyjadrenie sa nevzťahuje na Ježišovo telo na kríži, ale má ekleziologický rozmer, to znamená: Cirkev je jedným telom, v ktorom už niet rozdelenia. Keď sa vyjadruje, že „skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi“ znamená, že aj pokrstený Žid a aj pokrstený pohan, ako reprezentanti všetkých, majú účasť na živote najsvätejšej Trojice (Ef 2,18). Nastala teda nová situácia, ktorá je protikladom k predchádzajúcemu stavu. Aby sa teda aj plasticky vykreslila myšlienka spojenia kresťanov s Kristom a medzi sebou navzájom, vstupuje na scénu metafora budovy.
Pojem „uholný kameň“ neoznačuje základný kameň, ktorý drží klenbu, ale základný kameň, ktorý podopiera vzájomné prepojenie stien. Myšlienka je trochu artikulovaná, ale ucelená: Kristus podopiera Cirkev, je jej základnou oporou, o ktorú sa opierajú apoštoli a proroci ako o základ, na ktorom zasa kresťania slúžia ako kamene jednej cirkevnej stavby. Cirkevné spoločenstvo tak môže v architektonickej metafore nájsť miesto, ktoré je všetko, len nie statické: v skutočnosti je to rastúca budova. V dôsledku toho je Cirkev „otvoreným staveniskom“, vitálnym, teda nedokončeným, stále sa vyvíjajúcim. V nej sa na cirkevnej stavbe rovnakou mierou podieľajú tak kresťania z pohanstva, ako aj kresťania zo židovstva: sú spoločne „spolu-stavaní“.
Obraz chrámu je symbolom usporiadania, poriadku a jednoty. Ale je aj miestom, kde prebýva Boh, kde sa veriaci zhromažďujú v Božom mene a prinášajú obety. Kresťania pochádzajúci z pohanstva sú plnohodnotne začlenení v Kristovi do tohto Božieho príbytku (Ef 2,22). Autor Listu Efezanom s obdivom a nadšením vyznáva presvedčenie o novom Božom ľude, ktorý je stvorený naším Pánom a jeho obetou na kríži, že totiž Židia a pohania, ktorí v krste prijmú Krista, sú novým vyvoleným národom.
Nádej ako Prechod od Istoty k Možnosti
V príklade choroby a uzdravenia prechod od zúfalstva k nádeji nie je prechodom od neistoty k istote, ale prechodom od istoty k možnosti. Život je postavený na možnosti konať v budúcnosti, na možnosti prijať dar v budúcnosti, život je postavený na nádeji. Prijatie daru dôveryhodnej nádeje sa prejavuje aj tam, kde sa konfrontuje kresťanský život so životom pred prijatím viery alebo so životom príslušníkov iných náboženstiev.
Život ako Cesta
Ľudský život je cesta. K akému cieľu? Život je ako cesta na búrlivom a neraz tmavom mori dejín. Cesta, pri ktorej sledujeme hviezdy, ktoré nám ukazujú smer. Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami nádeje. Ježiš Kristus je skutočným svetlom, žiariacim nad všetkými temnotami dejín. Aby sme však dospeli až k nemu, potrebujeme bližšie svetlá, ľudí, ktorí nám dávajú svetlo tým, že berú z jeho svetla a tak ponúkajú orientáciu aj nášmu putovaniu. Kto z ľudí by mohol byť pre nás väčšmi svetlom nádeje než Mária, ktorá svojím „áno“ otvorila samotnému Bohu bránu nášho sveta, tá, ktorá sa stala živou Archou zmluvy, v ktorej sa Boh stal telom, jedným z nás a postavil si svoj stan uprostred nás (porov. Jn 1, 14)?
Výzva k Pokoju
Len ak začneme svojím obrátením k Bohu, ak preukazujeme odpustenie vo svojom bezprostrednom okolí, ako aj v prostredí svojho spoločenstva, môže človek dobrej vôle odpovedať na Kristovo pozvanie stať sa „Božími synmi“ (porov. Mt 5, 9). Len pokorný bude požívať radosti nesmierneho pokoja (porov. Ž 37, 11). On nám ponúka život v spoločenstve s Bohom. Kresťan vie, že mierová politika na zemi bude účinná len vtedy, ak je spravodlivosť zakotvená na autentickom základe v Bohu a medzi ľuďmi a ak práve táto spravodlivosť bojuje proti hriechu, ktorý je príčinou rozdelenia. Preto chce Cirkev prekonať všetky rozdelenia či už na základe rasy, pohlavia a spoločenského postavenia (porov. Gal 3, 28; Kol 3, 11), lebo vie, že všetci sú „jedno“ len v Kristovi, ktorý je všetko vo všetkom. To je dôvod, prečo aj Cirkev podporuje každé úsilie o pokoj vo svete. Cirkev však nezabúda na to, že pokoj je predovšetkým ovocím Ducha (porov. Gal 5, 22) a treba oň Boha neustále prosiť (porov. Mt 7, 7 - 8).