Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie. Nie sme určení pre bolesť a trápenie. Boh nás stvoril pre seba a On je Blaženosť.
Ježiš sa predstavuje ako Vzkriesenie a Život. Celý náš svet leží v nekonečnom Oceáne Všemohúceho Života. Ale aby sa aj pre nás tento oceán stal zdrojom posvätenia a uzdravenia, musíme svoju vôľu, myslenie, chcenie a konanie zharmonizovať s Božím Slovom.
Sv. Augustín sa takto modlí: „Keď sa celkom primknem k tebe (Bože), nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený tebou”. Človek, pri svojom stvorení dostal Boží zákon ako návod pre večný život, ale tým, že ho odmietol a v každom hriechu znovu odmieta, likviduje sám seba.
Boh nepotrebuje ľudské utrpenie ale poslušnosť. Ak by potreboval ľudské utrpenie, tak by celá lekárska veda bola hriechom. Ale Božie Slovo sa takto vyjadruje o lekárovi: „Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ, veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným). Lebo uzdravenie pochádza od Boha.. Najvyšší vytvoril zo zeme liečivé byliny a múdry muž ich nebude odmietať.. Nimi mierni lekár bolesti.. a (Boh dal) tiež iné masti na liečenie, aby jeho diela nezahynuli. Lebo uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha. Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj, ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa. Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame; a očisti si srdce od každej neprávosti! Obetuj na ľúbeznú vôňu obetu z čistej múky! Ale aj lekárovi daj možnosť, (aby zasiahol), lebo nato ho stvoril Pán.. Kto sa však dopustí hriechu pred svojím Stvoriteľom, upadne do rúk lekára.“ (zrov. Sir 38, 1-15)
Pôvodný a prirodzený zmysel ľudskej bolesti je v tom, aby človeku signalizovala, že schádza z cesty zdravia a života. Bolesť je výzvou k návratu na cestu života. Niektoré formy bolesti vnímame tými istými receptormi, ktorými vnímame aj príjemné veci. Bolesť vnímame vtedy, keď hodnota vnemu prekročí hranice ľudskej únosnosti. Napr. teplo je príjemné, ale horúčosť ohňa už vnímame ako nepríjemnosť.
Utrpenie potrebuje človek, aby sa znovu vrátil na cestu života. Existuje utrpenie, ktoré je „vratné“, ktoré má zmysel práve v tom, že bolesťou núti človeka k návratu na cestu života. Nemoc a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe človek spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá nemoc nám dáva tušiť smrť.
Nemoc môže viesť k úzkosti, k uzatváraniu sa do seba, niekedy až k zúfalstvu a revolte proti Bohu. Ale utrpenie môže viesť i k pozitívnym účinkom. Môže pomáhať človeku v dozrievaní: pomáhať mu rozpoznávať čo je v živote dôležité. Nemoc často človeka donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu. Keď nás niečo bolí, máme si položiť ruku na boľavé miesto a pýtať sa, čo mi chce Boh skrze moju bolesť povedať.
Už proroci tušia, že utrpenie môže mať vykupiteľský význam aj za hriechy iných. Bl. Duns Scotus tvrdí, že prijatie utrpenia môže byť jedným z výrazov lásky voči Bohu. Odkiaľ sa vzalo utrpenie, keď sme neboli pre neho stvorení? Prišlo ako dôsledok nášho odchodu od Boha.
Sv. Ján evanjelista píše vo svojom prvom liste: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky..“ (1 Jan 3,8) Čo sú to diablove skutky? Jedným z prvých diablových skutkov je zvedenie človeka a jeho nešťastné dôsledky. V podobenstve o kúkoli na poli sa hovorí o diabolskej sejbe na poli tohto sveta. V podobenstve o rozsievačovi sa zasa hovorí, že diabol kradne a dusí Božie Slovo v nepozornej ľudskej duši. Každý hriech je diablovým skutkom. Judášova zrada je tiež označovaná za diabolské dielo.
Tiež smrť, ktorá je súhrnom všetkého zla na svete, prišla závisťou diabla. Je dôsledkom opačnej cesty ako je cesta k Životu, ktorým je Boh. Boh nás zjednocuje a spája, upevňuje a oživuje. Hriech nás ničí. Božie Slovo hovorí: „Nehorlite za smrť na bludisku svojho života, nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk, pretože Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu a nieto v nich nijakého jedu záhuby, podsvetie tiež nepanuje na zemi. Lebo spravodlivosť neokúsi smrť..“ (Mudr 1,12-15)
Z povedaného môžeme pochopiť, že nie všetky skutočnosti, na ktoré po Adamovom páde narážame v tomto svete sú Božím dielom, i keď v konečnom dôsledku aj tieto diablove skutky slúžia Božiemu zámeru Spásy a Boh o nich vie a s nimi počíta. Človek sa rôznym spôsobom dostal do područia diabla. Ježiš prichádza ako Vykupiteľ, ktorý nás vykupuje z otroctva. Prichádza aj ako Spasiteľ, ktorý lieči rany spôsobené hriechom.
Ježišov Postoj k Chorobám
V evanjeliu nachádzame Ježišov postoj voči niektorým konkrétnym chorobám. Pri uzdravení Šimonovej svokry rozkazuje horúčke, akoby to bol nejaký démon. „Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich.“ Pri uzdravení zhrbenej ženy povie: „A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?” Jej chorobu označil za spútanie satanom, z ktorého ju treba oslobodiť, dokonca ihneď aj za cenu narušenia sobotného pokoja.
Podobne sa chová voči každej forme posadlosti. Vyháňa zlého ducha z človeka. Zvláštne vyjadrenie Pána Ježiša o zmysle vrodenej telesnej vady nachádzame v 9 hl. Jánovho evanjelia, kde sa jedná o uzdravenie slepého od narodenia. Na otázku apoštolov: „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia, - že sa narodil slepý?” dáva odpoveď: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky!” (Jn 9,3). Božia Láska, ktorá zahladzuje ľudsky hriech, dáva iný zmysel tejto biede.
Vieme, že minulosť ovplyvňujú budúcnosť. Ale už nemôžeme vidieť, že určité veci sa ozrejmia až v budúcnosti. Ich zmysel leží v budúcnosti, nie v tom, čo bolo a je teraz, ale v tom, čo bude. Budúcnosť mnoho vecí vysvetlí a ospravedlní. Naše uvažovanie sa dá vyjadriť jednoducho vetou: je to tak „preto, lebo“. Pán Ježiš vyslovene hovorí, že zmysel existencie tohto postihnutého človeka je v tom, že sa majú na ňom prejaviť Božie skutky.
Čo sú to Božie skutky? Božie skutky sú všetky tie skutky, ktorými človek presahuje a prekračuje ľudskú obmedzenosť. Boží skutok je každý čin, kde človek presahuje sám seba, či už ide o zázrak moci alebo o prejav nezištnej Lásky. Božie skutky sú tie činy, v ktorých sa zjavuje Boh. Sú to skutky, ktoré riešia po ľudský neriešiteľné problémy.
Môžeme Ježišovi položiť otázku: „Čo máme robiť, aby sme konali skutky Božie?” Ježiš nám odpovedá: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého On poslal.“ To, čo Boh od nás žiada je veriť vo Vtelené Božie Slovo. Tu na tomto mieste znovu pripomeniem, že veriť znamená s istotou prijať určitú pravdu pre autoritu Boha.
Základným božím skutkom je viera v Bohočloveka. Viera v Boha, ktorý sa zjavil skrze Ježiša. V osobe Ježiša Krista sa nám zjavuje charakter Boha. Veriť v Ježiša, znamená, veriť, že Boh je presne taký a nie iný. Je to veľmi dôležité, lebo predstava a poznanie Boha tvarujú našu dušu. Aký je môj Boh, taká bude aj moja duša. Boh príjme len tu dušu, ktorá sa ponáša na neho. Preto je veľmi dôležité veriť a milovať pravého Boha. Ježiš je dôkazom toho, že Boh a človek môžu spolu existovať vo vzájomnej jednote. Jedine Boh nám dáva pravú ľudskú veľkosť a dokonalosť a dokonca rozvije ľudskú osobnosť’ do nadľudských prejavov.
Počiatok hriechu je Adamova nevera. Hovorili sme už, že Ježiš prišiel, aby zmaril diablove skutky. Ale On prišiel aj preto a prednostne preto, aby sa zjavili Božie skutky. Na otázku Jána Krstiteľa ohľadom jeho mesiášskeho poslania odpovedá tým, že poukazuje na zázraky, ktoré sa dejú skrze neho.
„Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným a ohlasuje radostná zvesť.“ Takto vyzerá príchod Boha na svet. Môžeme povedať, že Ježiš dokonale prevracia zabehnuté poriadky tohto sveta poznačeného hriechom. V jeho zázrakoch sa zjavuje Božia moc, a možno ešte viac Božia dobrota, Boží úmysel s človekom. Ježiš žiadnemu chromému nehovorí: „Chcem aby si zostal chromý!“ Alebo. „Páči sa mi, že si slepý!“ Dokonca mení pre nás tak bežnú skutočnosť ako smrť. Veď konštatujeme: „Každý človek umrieť musí!“ A tu zrazu mŕtvi vstávajú!
V duchu tejto logiky uvažuje aj Nikodém: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.” Teda toto všetko je znakom toho, že s Ježišom je Boh. A je to Boh, ktorý sa nám predstavuje ako Vzkriesenie a Život. Teda nielen Dokonalý Život ale aj moc obnovy toho, čo je choré a dokonca i to, čo už zomrelo.
Vedci sa dohadujú o pôvode a podstate života: „Čo je život?“ Božie zjavenie tvrdí: „Život nieje čo ale kto. Ježiš je Život. Možno nás zaujíma, prečo Boh často neuzdravuje, hoci Ho prosíme a niekedy aj veľmi úpenlivo a s veľkou dôverou? Veľmi často býva naša choroba viazaná na nejaký pomýlený životný postoj napr.: neodpustenie, nenávisť, malovernosť, nevera, nevšímanie si Božieho Slova, zanedbaný život modlitby, zlé medziľudské vzťahy.
Niekedy sa dokonca určitá choroba môže viazať aj na kliatbu. To všetko treba najprv v Duchu Svätom rozpoznať a premodliť a potom sa často deje zázrak. Často sa stretávam so skutočnosťou, že ak kresťan nepristupuje ku sviatostiam, hlavne ku sviatosti zmierenia a sv. prijímaniu, tak sa jeho bytosť stáva ľahkou korisťou a cieľom rôznych démonov, ktorí spôsobujú choroby.
Božie Slovo hovorí: „Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh)“. (Sir 28,3-7) Toto sú základne princípy biblického uzdravovania, alebo uzdravovania na základe viery.
Naše choroby nie sú pre Boha problémom. Ježiš nám zjavuje Božiu moc, ktorá kriesi mŕtvych. V chorobe nás nelikviduje Boh, ktorý je Život a chce život, ale likviduje nás nespravodlivý hnev. Prosme, aby nám Ježiš, ktorý nám naše hriechy odpustil a dáva sa nám v eucharistii, dal silu k odpusteniu naším blížnym. Odpustenie je zároveň aj cestou k psychickému a fyzickému zdraviu. Boh nestvoril smrť a neteší sa smrti živých. Boh chce zdravých ľudí.
Kristov súcit s nemocnými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud” (Lk 7,16) a že sa celkom priblížilo Božie kráľovstvo. Ježiš často žiada nemocných, aby verili. Pri uzdravovaní používa vonkajšie znaky: slinu, vkladanie rúk, blato a umývanie. Nemocní sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých” (Lk 6,19). Vo sviatostiach sa Kristus „dotýka” nás, aby nás uzdravoval. Keď sa obraciame k Bohu nachádzame spásu duše i tela.
Obraciame sa k Bohu vtedy, keď zachovávame jeho slovo a priamo sa ho dotýkame v Eucharistii. Kristus dojatý toľkým ľudským utrpením nielen dovoľuje, aby sa ho dotýkali nemocní, ale ich biedy berie na seba: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby” (Mt 8,17). Na kríž vzal Kristus celú ťarchu zla, sňal „hriechy sveta” (Jn 1,29), pričom nemoc je len ich dôsledkom.
Kristus dáva svojím učeníkom účasť na svojej súcitnej službe biednym a chorým: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali ich” (Mk 6,12-13). Po zmŕtvychvstaní Pán obnovuje toto poslanie: „v mojom mene …na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú” (Mk 16,17-18). Duch Svätý udeľuje niektorým kresťanom zvláštnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale často sa ani najusilovnejšími modlitbami nedosiahne uzdravenie všetkých telesných chorôb, lebo Boh dokáže aj z nášho utrpenia vydolovať dobro. Preto si ešte všimnime pozitívne hodnoty utrpenia.
Sv. Peter prehlasuje: „Keď teda Kristus podstúpil bolestné utrpenie, i vy sa vyzbrojte tou istou myšlienkou: Ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom“ (1 Pt 4,1). Keď Písmo sväté hovorí o hriechu, nemyslí len hriešny skutok, ale zlého ducha, ktorý v a po ťažkom hriechu ovláda človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len prijatie Krista v eucharistii a dobrovoľne prijaté utrpenie. Zlý duch vyhľadáva príjemnosť v človeku. Kto trpí, rozchádza sa s hriechom. Diabol je ako sebecký spoločník, ktorý nás opúšťa v tom momente, keď sa dostaneme do nejakej biedy.
Nevieme prečo je to tak, ale vieme, že je to pravda. Naše utrpenie je ako kanál, ktorý nás spája jedinečným spôsobom s Kristovým utrpením a z neho vyviera odpustenie hriechov. Nejde o to, aby sme utrpenie umelo vyhľadávali, alebo sami sebe spôsobovali, ale jedná sa o to, aby sme s novým duchom prijali utrpenie, ktoré nám nadelil sám život.
Sv. Pavol ponúka ešte iný pohľad: „Bratia, teraz sa radujem v utrpení, ktoré znášam pre vás a na vlastnom tele dopĺňam, čo ešte chýba Kristovmu umučeniu pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24) U Pavla ide o zvláštny druh utrpenia, ktoré by sme mohli označiť ako „utrpenie pre spravodlivosť“. Nepovažuje ho za zbytočné. Vidí v ňom možnosť spolupracovať s Vykupiteľom. Netrpí pre svoje hriechy, ale pre hlásanie evanjelia a takéto utrpenie je blahoslavené samotným Ježišom.
Pavol učí, že Kristus stále žije vo svojej Cirkvi a Cirkev je jeho tajomným telom. Ježiš ako človek trpel a bol pochovaný, vstal zmŕtvych. Všetko sa to udialo v historickom čase a konkrétnom priestore. Ale Cirkev ako tajomné Kristovo telo, trpí a bude trpieť dokiaľ bude na svete hriech. V tomto utrpení je však už aj radosť, pretože vieme a je nám zjavené skrze Kristovu smrť, aké ovocie prináša jeho životodárna smrť a vieme, že toto utrpenie má vykupiteľskú cenu. Utrpenie pre spravodlivosť je znamením Božieho vyvolenia a znakom toho, že nás Kristus vážne zapája do svojho diela Spásy.
JEDEN verš z Písma mi zachránil duševné zdravie
Modlitba a sebaposväcovanie v útrapách duše i tela, tvoria akési skryté a predsa veľmi potrebné korene apoštolskej činnosti. Nie všetci sa vieme prihovoriť ľuďom na ulici, ale všetci môžeme pracovať na sebaposväcovaní skrze utrpenie a odovzdanosť Bohu. V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou všetkých údov jeho Tela. Život veriacich, ich chválenie Boha, utrpenie, modlitba, ich práca sa spájajú u Krista do celostnej obety, a tak získavajú novú hodnotu.
Na záver modlitba sv. Františka: „Všemohúci, Najvyšší, Presvätý a Najvznešenejší Bože, Otče Svätý a Spravodlivý, Pán a Kráľ neba i zeme, pre teba samého ti vzdávame vďaky, že si svojou svätou vôľou a skrze svojho jednorodeného Syna v Duchu Svätom stvoril všetko, duchovné i telesné, a nás, že si stvoril ku svojmu obrazu a podobenstvu a postavil do raja, kde sme klesli vlastnou vinou.
Cirkev dostala od Pána poverenie: „Chorých uzdravujte!” (Mt 10,8). Túto úlohu môže realizovať dvojakým spôsobom: jednak starostlivosťou o nemocných ako aj prosebnou modlitbou, ktorou si ich pridružuje. Cirkev verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše a tela. Táto prítomnosť je mimoriad... P:3, 04. 08. 2023 13:30, ZAHLisabon 4. augusta (VaticanNews) Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka počas uvítacieho ceremoniálu na SDM v Parku Eduarda VII. v Lisabone zo štvrtka 3. Vitajte a ďakujem vám, že ste prišli, som rád, že vás vidím! Som šťastný, že počujem príjemný hurhaj, ktorý sa od vás šíri, a som rád, že sa môžem nakaziť vašou radosťou.
Je skvelé byť spolu tu v Lisabone: pozval som vás sem ja aj patriarcha, ktorému ďakujem za jeho slová, taktiež vaši biskupi, kňazi, katechéti a animátori. Ďakujme všetkým, ktorí vás zavolali, a všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, aby sa toto stretnutie mohlo uskutočniť, a vyjadrime to hlasným potleskom! Nie ste tu náhodou. Pán vás zavolal nielen v týchto dňoch, ale od začiatku vašich dní. On nás všetkých zavolal na začiatku nášho života. Áno, zavolal vás po mene: v Božom slove sme počuli, že nás zavolal po mene. Neboli sme pozvaní automaticky, boli sme pozvaní po mene.
Pomyslime na to: Ježiš ma zavolal mojím menom. Sú to slová zapísané do srdca. A potom pomyslime na to, že sú zapísané dovnútra každé ho z nás, do našich sŕdc, a tvoria určitým spôsobom dôvod tvojho života a zmysel toho kým sme. Bol si pozvaný po mene! Na začiatku našej životnej cesty, ešte pred talentami, ktoré máme, pred tieňmi a ranami, ktoré v sebe nosíme, sme boli povolaní. Boli sme povolaní, pretože sme milovaní. Aké je to krásne! Nech sú to dni, keď moje meno, tvoje meno vyslovujú s priateľstvom bratia a sestry, ktorí sú z mnohých národov a hovoria mnohými jazykmi - vidíme tu toľko vlajok! -Nech zaznie ako jedinečná správa v dejinách, pretože Boží rytmus pre teba je jedinečný. Nech sú to dni, v ktorých si v srdci upevníme, že sme milovaní takí, akí sme, a nie takí, akí by sme chceli byť: takí, akí sme teraz.
Toto je východiskový bod Svetových dní mládeže, ale predovšetkým východiskový bod života. Chlapci a dievčatá: sme milovaní takí, akí sme, bez mejkapu! Sme povolaní po mene, každý z nás. Nie je to fráza, je to Božie slovo (porov. Iz 43, 1; 2 Tim 1, 9). Priateľ, priateľka, ak ťa Boh volá po mene, znamená to, že pre Boha nikto z nás nie je len číslom. Máme tvár, srdce. Chcel by som, aby si každý z vás všimol jednu vec: mnohí dnes poznajú vaše meno, ale nevolajú vás po mene. V skutočnosti je tvoje meno známe, objavuje sa na sociálnych sieťach, spracovávajú ho algoritmy, ktoré s ním spájajú záľuby a preferencie.
Koľko vlkov sa skrýva za úsmevmi falošnej dobroty, tvrdia, že vedia, kto ste, ale nemajú vás radi, naznačujú, že vám veria, a sľubujú, že sa niekým stanete, len aby vás nechali napospas, keď už o vás nie je záujem. Toto sú ilúzie virtuálneho sveta a my si musíme dávať pozor, aby sme sa nenechali oklamať, pretože toľko skutočností, ktoré nás dnes priťahujú a sľubujú šťastie, sa potom ukáže takých, aké sú: zbytočnosti, mydlové bubliny, nadbytočné veci, ktoré nemajú žiadny úžitok a vo vnútri nás nechávajú prázdnymi. Poviem vám jedno: Ježiš taký nie je! Dôveruje ti, dôveruje každému z nás, pretože pre Ježiša je každý z nás dôležitý. A tak sme my, jeho Cirkev, spoločenstvom povolaných: nie sme spoločenstvom tých lepších, to nie, všetci sme hriešnikmi, ale sme povolaní, takí, akí sme. Trochu sa nad tým v srdci zamyslime: sme volaní takí, akí sme, s problémami, ktoré máme, s obmedzeniami, ktoré máme, s ohromnou radosťou, s túžbou byť lepší, s túžbou víťaziť. Sme povolaní takí, akí sme. Premýšľajte o tom. Ježiš ma volá takého, aký som, nie takého, aký by som chcel byť.
Priatelia, dovoľte mi, aby som vám, ktorí ste alergickí na faloš a prázdne slová, jasne povedal: v Cirkvi je miesto pre každého! Nikto nie je zbytočný, pre každého je miesto. Takí, akí sme, všetci. A Ježiš to hovorí jasne, keď posiela apoštolov, aby pozvali ľudí na hostinu človeka, ktorý ju pripravil, vraví: „Choďte a priveďte všetkých, mladých i starých, zdravých i chorých, spravodlivých i hriešnikov: všetkých“. V Cirkvi je miesto pre každého. „Otče, ale ja som chudák..., ja som biedna, je tu pre mňa miesto?“. Je tu miesto pre každého! „A takáto je Cirkev, je Matkou všetkých. Je tu miesto pre všetkých. Pán neukazuje prstom, ale otvára svoju náruč. To nás núti premýšľať: Pán neukazuje prstom, ale objíma nás všetkých. Ukazuje nám to Ježiš na kríži, ktorý otvoril svoju náruč tak naširoko, že bol ukrižovaný a zomrel za nás. Ježiš nikdy nezatvára dvere, ale pozýva vás dnu: „vstúp a uvidíš“. Ježiš ťa prijíma, Ježiš ťa víta. V týchto dňoch nech každý z nás šíri Ježišov jazyk lásky: „Boh ťa miluje, Boh ťa pozýva“. Aké je to krásne! Dnes večer ste mi kládli otázky, veľa otázok. Nikdy sa neunavte klásť otázky! Klásť otázky je správne, ba často je to lepšie ako dávať odpovede, pretože tí, ktorí sa pýtajú, zostávajú „nepokojní“ a nepokoj je najlepším liekom na zaužívané zvyky, na tú plochú normálnosť, ktorá znecitlivuje dušu. Každý z nás má v sebe svoj vlastný nepokoj. Nesme si tieto nepokoje so sebou vo vzájomnom dialógu, nesme si ich so sebou, keď sa modlíme pred Bohom. Tieto otázky sa v priebehu života stávajú odpoveďami, no musíme na ne len čakať. Je tu jedna veľmi zaujímavá vec: Boh miluje prekvapivo, nie je to naprogramované. Božia láska je prekvapenie.
Drahí chlapci a dievčatá, pozývam vás, aby ste sa zamysleli nad touto veľmi krásnou vecou: že Boh nás miluje takých, akí sme, nie takých, akí by sme chceli byť alebo akých by nás chcela mať spoločnosť: takých, akí sme. Miluje nás s chybami a s obmedzeniami, ktoré máme aj s túžbou, aby sme v živote napredovali. Takto nás Boh volá. Majte dôveru, pretože Boh je Otec a je to Otec, ktorý nás miluje, Otec, ktorý nás má rád. Nie je to veľmi ľahké a na to máme veľkú pomoc v Matke Pána, ktorá je aj našou Matkou. Ona je našou Matkou. Len toto som vám chcel povedať. Nebojte sa, majte odvahu, choďte vpred s vedomím, že nás chráni Božia láska. Boh nás miluje. Povedzme to všetci spoločne: „Boh nás miluje“. (Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Sr. Zuzana Škrinárová SSS, o. S nesmiernou jemnosťou, no hlboko zmätení, skladajú Jozef z Arimatey a Nikodém Pána z Kríža a vkladajú ho do rúk jeho matky. Svätá Mária s nežnosťou hladí svojho Syna, ako v tú dávnu noc v Betleheme; zatvára mu oči, bozkáva ho na čelo. Plače, verí, dúfa… A práve takto, uprostred tejto ťažkej skúšky, podopiera ešte stále maličkú Cirkev: „ľud, ktorý sa má narodiť“ (porov. Ž 22,32), a ktorý sa už rodí.Veľkonočné ráno rozptýli všetku temnotu. Bez zmŕtvychvstania by nielen Ježišovo umučenie a smrť, ale aj všetko utrpenie a bolesť histórie boli len krutým žartom.