o. Kuffa: Najsvätejšia Trojica
Umenie a Najsvätejšia Trojica
Zobrazenie Najsvätejšej Trojice najčastejšie poznáme zo sakrálneho umenia, kde je Boh Otec znázornený ako starec. Po jeho pravici sedí s krížom Syn človeka Ježiš Kristus, vykupiteľ sveta, a nad nimi sa vznáša Duch Svätý v obraze holubice. Ďalšie vyobrazenie poznáme ako trón milosti (latinsky sedes gratiae). Na tomto zobrazení je Boh Otec, ktorý v náručí drží ukrižovaného Krista. Na niektorých vyobrazeniach majú Boh Otec a jeho syn Ježiš Kristus rovnakú tvár. V kresťanskom umení je známa Rublevova ikona, ktorá vyobrazuje troch tajomných hostí u Abraháma.Vidieť snahu umelcov odhaliť alebo aspoň načrtnúť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Umenie má svoju vlastnú reč vyjadrovania.
Rublevova ikona Najsvätejšej Trojice
Boh v Starom zákone
V Starom zákone k nám Boh hovorí ľudským slovom a spôsobom, ktorým koná ako človek, hnevá sa, trestá, no vždy nakoniec odpúšťa. To všetko sú vyjadrenia, ktoré my ľudia poznáme a sme schopní rozumieť. Preto sa nám Boh zjavil v tejto ľudskej podobe.Zjavenie a monoteistické náboženstvá
Všetky monoteistické náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha majú zjavenie, na rozdiel od iných, ktoré nazývame prirodzené. Kresťania, židia a moslimovia vyznávajú jedného Boha. Cez Ježiša Krista prichádzajú kresťania k tomuto tajomstvu vnútrobožského vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Ide o tajomstvo Boha, ktoré je podstatné pre kresťanskú vieru.Viera ako vzťah
Viera v Boha je pre človeka, ktorý sa pýta na zmysel života, vznešenou ponukou o zmysle života. Boh nás pozýva do vzťahu, obrazne nám podáva svoju ruku, ale nenúti nás. To najhlbšie poznanie Boha je hlboko v nás, kde cítime, že Pán Boh je prítomný v našom živote, že nám pomáha. My kresťania veríme, že všetko, čo existuje, je Bohom stvorené a Boh sa cez to dáva svojím tajomným spôsobom poznať. A najhlbší spôsobom zjavenia Boha je naša osobná skúsenosť s Bohom.Význam dogmy
V dnešnej dobe si mnohí ľudia slovo dogma spájajú s niečím negatívnym, uzavretým, neschopným dialógu. Slovo dogma označuje náuku. Dogma je veľmi zhustene podaná náboženská pravda vychádzajúca zo zjavenia, často podložená filozofickými argumentmi. Už pred kresťanstvom existovali rôzne matematické dogmy. Napríklad Pytagorova veta je v určitom zmysle takisto dogmatická formulácia.Celá dogma o Najsvätejšej Trojici je veľmi stará a predchádzal jej veľmi dlhý teologický proces. Bola sformulovaná až vo 4. storočí. Vyhlásením a proklamáciou božstva Ježiša Krista sa zavŕšila teologická reflexia a vnútrobožskom živote. Ide o veľmi zložitú teologickú reflexiu. V pozadí sú ontologické úvahy gréckej filozofie.
Heretické náuky
Najznámejšou herézou pre trinitárnu náuku je modalistický monarchianizmus. Monarchianizmus zvýrazňuje absolútnu zvrchovanosť Boha Otca, pričom Syn a Duch Svätý sú mu podriadení. Modalizmus učil, že je jeden jediný Boh v jednej osobe, no jeho zjavenie sa uskutočnilo v troch spôsoboch.Pojem Trojice
Vo východnej gréckej teológii použil ako prvý pojem slovo Trojica (Trinitas) Teofil Antiochijský v spise Ad Autolycum. V západnej latinskej cirkvi slovo Trojica použil teológ Tertulián v spise Adversus Praxeam.Zjavenie Boha ako vzťahu
Boh sa nám zjavuje ako vzťah a v tom sa snažíme sprostredkovať tajomstvo Boha. Zavŕšenie Božieho zjavenia je pre nás kresťanov posledné zjavenie svätého Božieho mena. V Prvom liste apoštola Jána máme zjavenie Božieho mena - Boh je láska.
Štít Trojice
Vysvetlenie Najsvätejšej Trojice
O vysvetlenie Najsvätejšej Trojice sa snažili aj veľkí východní teológovia, tzv. kapadócki otcovia, svätý Bazil Cézarejský, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský. Na počiatku stvorenia Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu ich stvoril. Preto vzťah lásky medzi mužom a ženou je pre nás kresťanov posvätný, avšak stále je to len analógia. Božia láska je, samozrejme, oveľa väčšia. A takto môžeme trojičný vzťah chápať dodnes.Zo západnej latinskej tradície svätého Augustína poznáme ešte iný model. Staroveký platónsky koncept prikladal duši tri mohutnosti: rozum, vôľu a pamäť. Tieto tri schopnosti duše sú Božou stopou, odtlačkom božského v nás. Augustín vychádzal z aspektu stvorenia, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Cirkevní otcovia siahali aj k prirovnaniam z prírody. Je to obraz slnka, ktoré vyžaruje lúče a tie dávajú životodarné teplo.Mystická skúsenosť
Jedným zo svätcov, ktorí boli obdarení milosťou vliatej kontemplácie najhlbších tajomstiev Najsvätejšej Trojice, bol Ignác z Loyoly. Zo slov svätého Ignáca je jasné, že vychádzal z poznania Boha prostredníctvom duše, ktorá v sebe zahŕňa rozum, vôľu a pamäť. Rozum je rácio v nás a vôľa sa nie vždy riadi rozumom, ale aj citom. Svätý Ignác, keďže bol mystik, mal vnútornú skúsenosť s Božou láskou. Toto mystické prežitie sa u neho prejavovalo darom sĺz. Všetci sme pozvaní prežiť toto tajomstvo Boha vo svojom živote, všetci sme pozvaní k takémuto mysticizmu, prežitiu osobnej lásky Boha.Svätý Ignác išiel do ústrania a žil veľkú askézu. Každý mystik bol aj askéta. Askéza vyžaduje odumieranie sebectvu. Aspekt egoizmu je v človeku veľmi silný a stojí veľkú námahu premôcť ho. Avšak prostredníctvom toho možno prejsť k láske, pretože skutočná láska je obeta, námaha.
Zjavenie v dejinách Izraela
Zo Svätého písma sa môžeme dozvedieť, že zjavenie v dejinách Izraela bolo postupné. V Starom zákone jedno z najcentrálnejších miest je teofánia - zjavenie Božieho mena. V knihe Exodus sa píše: „Ja som, ktorý budem s vami“ (Ex 3, 14). Boh sa zjavil ako milosrdný, súcitný, zachraňujúci. Oslobodil Izrael z otroctva. To je naplnenie zjavenia Božieho mena. Je to Boh, ktorý je s nami a najviac je s nami v našom ľudskom utrpení.
Katecheticky učíme, že v Starom zákone sa Boh zjavil ako Stvoriteľ, Potešiteľ a Záchranca, ktorý vyslobodil Boží ľud z babylonského zajatia. Vrchol zjavenia bol v druhej božskej osobe v Ježišovi Kristovi, ktorý je pre nás Vykupiteľ. A tretí aspekt najviac vnímame po Kristovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení, keď zostúpil Duch Svätý, ktorý nás posväcuje. Na rovnosť troch osôb poukazuje aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznávame, že Syn Boží je splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom. Tá istá podstata Otca a Syna hovorí o rovnosti. Toto vyznanie nehovorí o tej istej podstate Ducha Svätého, ale že vychádza z Otca a zo Syna. Ide o veľmi nezvyčajné a jedinečné prepojenie - láska, ale láska, ktorá prevyšuje naše chápanie. Ide o takzvanú perichorézu, nerozlučný vzťah troch božských osôb.Patripasionizmus
Patripasionizmus učil, že aj Otec trpel pri ukrižovaní Syna. Otec síce trpel, ale nie takým spôsobom ako Syn, keďže Otec nebol ukrižovaný. A predsa ide o tajomstvo, že Boh nás vykúpil, nielen Ježiš ako človek. To Boh sám nás vykupuje vo svojom Synovi.Zjavenie pravdy
Boh nám zjavil všetko, čo potrebujeme ako ľudia pre svoju spásu. Pre nás kresťanov sa Boh zjavoval postupne v dejinách spásy. V Ježišovi Kristovi máme úplné poznanie Boha. Pre nás kresťanov je tým zjavenie ukončené. Dal nám poznať všetko, čo potrebujeme vedieť pre našu spásu. Gnostici ďalej hľadali rôzne tajomné poznania. Podľa nich na spásu nestačí len veriť, ale človek potrebuje aj nejaké iné poznanie.Reflexia tajomstva Boha
Každá ľudská generácia má svoje špecifiká, charakteristiky a rôzne prúdy. Faktom je, že každá ľudská generácia reflektuje tajomstvo Boha po svojom. Ľudia od nepamäti hľadali a hľadajú niečo či niekoho, kto ich alebo čo ich presahuje, transcenduje. Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť.Účasť na živote Najsvätejšej Trojice
V Katechizme Katolíckej cirkvi je napísané: Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“. Sviatosťou krstu sme my kresťania včlenení do života Najsvätejšej Trojice a stávame sa Božími deťmi. V Starom zákone sa Boh predstavuje ako Vládca, Pán. Túto krásnu skutočnosť je potrebné si pripomínať. A tento krstný aspekt máme rozvíjať v raste poznania Pána Boha, aby sme pochopili, čo to vlastne znamená žiť s Bohom. Sme pozvaní pracovať na Božom kráľovstve v poznaní Boha pre tento svet.Boh vo všetkých veciach
Svätý Tomáš Akvinský tvrdil, že Boh je vo všetkých veciach, no nie ako časť (svojej) esencie, alebo ako akcident (esencie), ale je prítomný ako činiteľ v tom, na čo pôsobí. Každý činiteľ totiž musí byť spojený s tým, na čo bezprostredne pôsobí a musí sa ho svojou silou dotýkať. Keďže Boh je svojím bytím na základe svojej esencie, musí byť stvorené bytie jeho vlastným (a výlučným) účinkom. Pokým má vec bytie, dovtedy musí byť v nej Boh prítomný, a to podľa spôsobu bytia veci. Bytie je niečo, čo je najvnútornejšie a najhlbšie vo všetkých veciach, pretože je formujúcim vzhľadom na všetko, čo je vo veci.Boh je všade, pretože je vo všetkých veciach ako ten, čo im dáva bytie, silu a činnosť. A na každom mieste je aj ako ten, ktorý mu dáva bytie a silu držať veci na mieste. Umiestnené veci sú na mieste tak, že ho vypĺňajú. No Boh vypĺňa každé miesto, no nie ako telo, ktoré so sebou (na tom istom mieste) nestrpí iné telo, čím vypĺňa miesto. To, že Boh je na hocijakom mieste, nevylučuje, že sú tam aj iné veci.
Spôsoby existencie Boha vo veciach
Boh je v nejakej veci dvojako. Prvým spôsobom na základe účinnej príčiny, a tak je vo všetkých veciach, ktoré stvoril. Iným spôsobom je ako objekt činnosti v činiteľovi; to je vlastné činnostiam duše, nakoľko je poznané v poznávajúcom a žiadané v žiadajúcom. Týmto druhým typom je Boh celkom zvláštnym spôsobom v rozumovom stvorení, ktoré ho aktuálne alebo habituálne poznáva a po ňom túži. Akým spôsobom je v iných veciach, ktoré stvoril, treba preskúmať podľa tých, ktoré patria medzi ľudské veci. Hovorí sa, že kráľ je v celom kráľovstve na základe svojej moci, hoci nie je prítomný všade. Svojou prítomnosťou je niečo vo všetkom, čo je v jeho zornom poli; napríklad, všetky veci v nejakom dome sú prítomné pre niekoho, ktorý však nie je na základe svojej podstaty v každej časti domu.Spôsoby existencie Boha vo veciach| Spôsob | Vysvetlenie |
|---|---|
| Na základe esencie | Boh je vo všetkom svojou esenciou, keďže všetko stvoril. |
| Na základe prítomnosti | Boh je vo všetkom prítomný, keďže všetko je obnažené a otvorené jeho očiam. |
| Na základe moci | Boh je vo všetkom svojou mocou, keď sú podriadené jeho moci. |
Byť všadeprítomný je hlavne a osebe nevyhnutnou vlastnosťou Boha. „Hlavne všadeprítomným“ nazývam to, čo je podľa seba všade celé. Ak by totiž niečo bolo všade a existovalo podľa rozličných častí na rozličných miestach, nebolo by všade hlavne. Lebo čo patrí niečomu na základe jeho častí, nepatrí mu hlavne. Napríklad, ak je človek biely na základe zubu, bieloba nepatrí človeku hlavne, ale len zubu. „Osebe všadeprítomným“ nazývam to, čomu nepatrí byť všade akcidentálne, t. j. na základe nejakého predpokladu. Tak by bolo prosné zrno všade za predpokladu, keby (okrem neho) nebolo nijaké iné telo. Teda byť všade osebe patrí len niečomu, čo je vždy všade za akéhokoľvek predpokladu a to patrí Bohu vo vlastnom zmysle.