Pochopenie Boha a jeho atribútov je základom kresťanskej viery. Otázka rovnosti medzi Otcom a Synom je zložitá a často diskutovaná téma. Tento článok sa zameriava na biblické vysvetlenia a kontexty, ktoré pomáhajú objasniť túto problematiku.
Asi najznámejším veršom, ktorý sa veriaci v trojicu snažia použiť ako dôkaz, že Otec a Syn sú si rovní je výrok Pána Ježiša: „Ja a Otec sme jedno“(Ján 10:30). Ak by mali byť Otec a Syn jedným Bohom, teda jednou bytosťou (lebo Boh je bytosť), mali by sme neprekonateľný problém vysvetliť, ako je možné, že sa Pán Ježiš k Otcovi modlil, ako k niekomu, kto ho mohol vypočuť. Keď sa modlil na Olivovom vrchu povedal: „Avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“(Luk. 22:42) Tým dal jasne najavo, že je samostatnou bytosťou a tak môže mať vôľu odlišnú od Otca.
Jednota v zámere
Pán Ježiš použil to isté slovo „jedno“ v gréckom texte „hen“ aj v Jánovi 17. kapitole, keď sa modlil: „aby všetci boli jedno, ako ty Otče si vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, ...aby boli jedno, ako sme my jedno“(Ján 17:21-22). Pán tým určite nemyslel aby sa jeho učeníci stali jednou bytosťou v jedenástich osobách, ale aby boli jednotní v zámere tak, ako má jednotný zámer on so svojím Otcom. Dôležité je aj všimnúť si, ako sa Pán Ježiš modlil: „aby boli jedno“, to znamená, že učeníci nemuseli byť jedno, ale Pán Ježiš za to Otca prosil, aby v tejto jednote zostali. Podobne aj Pavol vysvetlil, že on „sadil a Apollo polieval, ...Kto sadí a kto polieva sú jedno“(1. Kor. 3:6,8). Nikto by tu však nepredpokladal, že Pavol a Apollo sú dve osoby, v jednej bytosti, ale to, že majú pri záchrane človeka pre Boha síce rôzne úlohy, ale jeden zámer.
Na všetkých troch miestach je na vyjadrenie jednoty použité v pôvodnom texte to isté grécke slovo „hen“, ktoré je stredného rodu a vyjadruje tu zhodne jednotu v myslení, v zámere, alebo v cieli.
Pre správne pochopenie je však dôležitý aj priamy kontext miesta, kde Pán Ježiš slová, že je jedno s Otcom vyriekol. Najskôr farizejom vysvetlil, že jeho ovce mu nemôže z ruky nikto vytrhnúť preto, že ich nevytrhne z ruky jeho Otca, ktorý mu ich dal, pretože Otec „je väčší ako všetci“(Ján 10:29). Nasledujúci výrokom „Ja a Otec sme jedno“ potom už len potvrdil prečo ich nikto z jeho ruky nevytrhne. Pretože rovnaký zámer ako Syn, má aj Otec a Otcov zámer nemôže prekaziť už naozaj nikto.
Keď potom „Židia znovu zdvihli kamene, aby ho ukameňovali“(Ján 10:31 pr. NT), vidíme, že si v jeho slovách hľadali zámienku, aby ho mohli kameňovať. „Nekameňujeme ťa pre dobrý skutok, ale pre rúhanie že ty, hoci si človek, robíš sa Bohom“(Ján 10:33 pr. NT). Všimnime si, že Pán Ježiš ich vysvetlenie za správne neuznal. Vysvetlil, že aj ľudia (izraelskí vodcovia) boli nazvaní „bohovia“(Ján 10:34), no nie v zmysle rovnosti Bohu, ale mali byť izraelskému ľudu mocnou od Boha ustanovenou, božskou autoritou. Potom porovnal tých, ktorí boli nazvaní bohovia a „ktorým bolo hovorené slovo Božie“ so sebou samým, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“, ako Božieho Syna.
Potom sa ich opýtal, či to by malo byť rúhaním? Pán Ježiš tu vo svetle Písma ukázal Židom nezmyselnosť ich uvažovania. On netvrdil, že je Bohom, ale že Boh je v ňom. Seba tu dáva do úzadia, len aby verili Bohu: „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi, ale tým skutkom verte, aj keby ste mne neverili, aby ste poznali a uvedomili si, že Otec je vo mne a ja v Otcovi“(Ján 10:37-38 pr. NT). Čo majú poznať podľa tých skutkov? Že on je tým Bohom? To isto nie, ale že Boh Otec je v ňom skrze svojho Ducha. Tiež to, že on v tomto Duchu poslušne chodí, a preto robí tie skutky, aby bol Otec v ňom oslávený. Ako inak by sme potom mohli chápať slová Pána Ježiša o učeníkoch: „aby aj oni v nás jedno boli“(Ján 17:21). Učeníci mali byť v Duchu Otca, ale aj v Duchu Syna, pretože Syn si Otcovho Ducha už osvojil, tým, že sa mu úplne podriadil. Pôvodne to bol však Otcov Duch, pretože už cez proroka Izaiáša hovoril: „Dám svojho Ducha na neho, vynášať bude národom súd“(Iz. 42:1 pr.
Niektorí sa snažia dokázať rovnosť Ježiša Krista s Bohom z vyjadrenia Židov, potom čo Ježiš uzdravil chromého pri rybníku Betesda: „A preto prenasledovali Ježiša, lebo to urobil v sobotu. Ježiš im však odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz, aj ja pracujem!“ Preto sa teda Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha menoval vlastným svojím Otcom, a tým sa robil rovným Bohu“(Ján 5:16-18 pr. NT).
Nebeský Otec pracoval na tom, aby mnohí z Izraela boli zachránení, ale na čom pracoval jeho Syn? Na tom istom čo aj Otec, len z tým rozdielom, že jeho Otec poveril, ale Otca nikto nepoveril. On celý ten plán vymyslel a tých ktorých stvoril, poveril rôznymi úlohami. Pán Ježiš ako prvorodený Syn mal samozrejme ako v nebi, tak aj na zemi, úlohu najdôležitejšiu (Žalm 45:8). Takže Otec pracoval na svojom pláne a jeho Syn tiež pracoval na tomto pláne, ale z poverenia Otca. V tomto prípade, ako aj v iných Syn sprostredkoval od Boha uzdravenie pre toho chromého. Uzdravil ho však Otec Boh, pretože Syn používal jeho moc (Ducha).
Židia vôbec nehľadali ako tomu správne porozumieť, ale ako nájsť niečo, z čoho by ho mohli obžalovať a následne odstrániť. Ich výrok preto nemôžeme chápať, ako taký, ktorý je v súlade s pravdou, ale ako zaujatý. Preto aj následná Synova reakcia ich vysvetlenie vôbec nepodporuje: „Syn nemôže sám od seba nič robiť, len čo vidí robiť Otca. Čo totiž tento robí, to rovnako robí aj Syn“(Ján 5:19). Inými slovami, ako môžete tvrdiť, že sa robím rovným Bohu, keď som mu úplne podriadený. Nasledujem ho vo všetkom a bez neho nemôžem robiť nič.
Uveďme si príklad, Boh nasýtil izraelský ľud na púšti chlebom z neba - mannou. Jeho Syn nasýtil zástupy chlebom a rybami, ktoré rozmnožil (Ján 6:10-12). Syn v podstate nerobil nič iné, ako jeho Otec. Pri rybníku Betesda to bolo obdobne, Otec posielal anjela, ktorý rozvíril vodu v rybníku, aby ľudia ktorí vojdú do rybníka boli uzdravení. Syn teda nerobil nič iné, len to čo predtým robil Otec.
Ďalej Pán Ježiš farizejom vysvetlil: „Veď Otec má Syna rád a ukazuje mu všetko, čo sám robí a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa divili“(Ján 5:20). Tým väčším skutkom mohlo byť napríklad vzkriesenie Lazára (Ján 11:43-44). „Lebo Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce. Veď Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna nectí ani Otca, ktorý ho poslal“(Ján 5:22-23 pr. NT).
Prečo Syn dostane od Otca právo súdiť? Pretože je spoľahlivý a robí všetko podľa vôle Božej. Tak môžeme celkom jasne predpokladať, že jeho súd bude spravodlivý. Ďalej preto, že Otec chce, aby aj Syn dostal rovnakú česť ako on. Tento verš sa snažia niektorí z veriacich v trojicu použiť ako dôkaz, že Otec a Syn sú si rovní, čo sa týka uctievania. Mali by sme si všimnúť, že v gréckom texte tu nie je použité ani slovo „proskineó“, ktoré sa používalo na označenie klaňania, ani slovo „latreuo“, ktoré vyjadrovalo uctievanie (svätoslužbu). Uctievaním sa však budem zaoberať podrobnejšie neskôr.
Prečo bolo teda také dôležité, aby si ctili rovnako aj Syna? Pretože za jeho slovami stál Otec. Veď Syn bol jeho vyslanec a nehovoril nič sám od seba (Ján 5:19, 8:28, 14:10). Bol vo všetkom poslušný Otcovi a tak svojím vystupovaním dokonale zastupoval Otca. Ak by farizeji nebrali vážne Synove slová, nebrali by tým vážne ani Otca. Ak by pohŕdali Synom, pohŕdali by vlastne Otcom. Ak by nectili Syna, nectili by tak ani Otca.
Je tu dôležité vidieť aj postupnosť, ako to Otec Synovi dáva. Najskôr uzdravenie, potom vzkriesenie a potom súd. Presne toto zveril Otec Synovi v 1000 ročnom kráľovstve, keď bude vládnuť nad obnovenou zemou. Bude uzdravovať spravodlivých ktorí prežijú (Iz. 33:24, 35:5-6), kriesiť mŕtvych, ktorí majú žiť v jeho kráľovstve (Ján 5:28-29; 11:24-26) a bude uplatňovať vládu, teda vykonávať súd počas tohto obdobia (Iz. 11:3-5).
Ježiš potom farizejom vysvetlil: Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi aby mal v sebe život. A dal mu aj právomoc konať súd, pretože je Syn človeka“(Ján 5:26-27 pr. NT). Duch je život, ale „...telo bez ducha je mŕtve“(Jak. 2:26 pr. NT). Otec dal svojho Ducha Synovi, aby aj on mohol oživovať, hoci predtým túto schopnosť nemal. Ďalej ešte dodáva: „Ja nič nemôžem robiť sám od seba. Ako počujem tak súdim a môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“(Ján 5:30 pr. NT). Z uvedeného teda môžeme vidieť, že Pán Ježiš neuznal obvinenia farizejov, ale jasne vysvetlil, že sa mýlia.
Veľmi dôležitým veršom pri tejto téme je Filipanom 2:6. V tom je práve tá irónia, že text, ktorý jednoznačne vyvracia rovnosť Syna s Bohom Otcom, sa zástancovia trojice snažia použiť na svoju podporu. Ako je to možné? Väčšina prekladov je ovplyvnená názorom prekladateľov, ktorí sa snažili v dôsledku svojej viery v trojicu, upraviť tento text tak, aby podporil rovnosť Božieho Syna s Bohom Otcom. Katolícky preklad uvádza tento text takto: „On hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“(Fil. 2:6). Už prvá časť vety nie je presne preložená, ale neprotirečí pritom kontextu Biblie. Môžeme povedať, že Pán Ježiš mal božskú prirodzenosť, pretože jeho otcom bol Boh. Horšie je to však už s druhou časťou vety, ktorá potom budí dojem, že mať božskú prirodzenosť, alebo podľa presného prekladu podobať sa Bohu, znamená byť mu rovný.
Časť vety „úch harpagmon égésato“ - „nepovažoval za vytúženú korisť,“ je tu však preložená v úplne inom zmysle. V texte nie je slovo, ktoré by sme mohli preložiť ako: „nepridŕžal sa“ a ani slovo „svojej“. Slovo „harpagmon“ aj podľa slovníkov neznamená, držať sa pridŕžať sa niečoho, ale skôr niečo negatívne: lúpež, korisť (Grécko-český slovník Václava Pracha str. 88 vyd. z roku 1993). V podobnom duchu hovorí Součkov Grécko-český slovník k NZ: lúpež, korisť (vec už ukoristená i vec po ktorej ukoristení sa túži). Foerster: zisk, ktorý treba využiť (Zv. I-II, strana 87, ods. 472). To všetko je v súlade zo skutočnosťou, že podstatné meno harpagmos je odvodené od slovesa harpazein , ktoré znamená: uchmatnúť, potom lúpiť, plieniť, uchvátiť (Souček, str. 46; podobne Prach, str.88).
Handkonkordanz zum Griechischen Neun Testament od Schmollera uvádza 14 výskytov slovesa harpazein a nikdy vo význame: lipnúť držať sa, ale skôr: vytrhnúť, zmocniť sa, uchvátiť. Preto podst. meno odvodené od tohto slovesa musí mať logicky podobný význam: predmet lúpeže, vytúžená korisť, niečo čo je výsledkom zmocnenia sa.
Slovenský evanjelický a tiež aj ekumenický preklad prekladajú Filipanom 2:6 takmer zhodne: „On hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú“(Fil. 2:6). Keď si to porovnáme s doslovným prekladom gréckeho textu, slovo za slovom uvidíme, že slová „a svoju“ v pôvodnom texte nie sú: „hos - ktorý, en - v; morfe - podobe; hyparchón - súc, hoci bol (je to možné preložiť aj za pomoci spojky, pretože je to particípium bez člena); Theú - Boha; úch - nie; harpagmon - vytúžená korisť, zisk ktorý si nikto nenechá újsť; égésato - považovať, pokladať; to enai - byť, jestvovať; isa - rovný; Theó - Bohu“.
Po lepšom preskúmaní môžeme vidieť, že doplnením slova „svoju“ tieto preklady vedú čitateľa k tomu, že Ježiš bol rovný Bohu. Nesnažili sa teda upraviť text tak, aby nám urobil pôvodný text zrozumiteľnejším, ale aby neodporoval trojičnému chápaniu. Pridaním spojky „a“ spojili druhú časť vety s prvou tak, akoby aj druhá časť vety bola pokračovaním opisu jeho vysokého postavenia v nebi. Druhá časť vety je však podľa pôvodného textu úplným zvratom oproti prvej.
Teraz uvediem preklady, ktoré v porovnaní s doslovným prekladom jednotlivých slov tohto textu sa javia ako najpresnejšie: „Aj keď mal božskú podobu, nepokladal rovnosť s Bohom za žiadúcu korisť“(preklad Žilka); „ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s Bohom za vytúženú korisť“(preklad Bohuslava Košu - Nový Testament).
Prvá časť tohto verša hovorí o veľmi dobrom postavení v ktorom bol Boží Syn v nebi, podobal sa Bohu. Hovorí nám Biblia v čom? Osobne verím, že sa tu nejedná o podobu vo výzore, ale v povahe, z čoho vyplýva aj konanie. V liste Židom je (citát zo Žalmu) o Synovi napísané: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť, preto ťa pomazal Boh (bože), tvoj Boh olejom radosti väčšmi ako tvojich druhov“(Žid. 1:9). Syn Boží teda už v nebi uplatňoval spôsoby, ktoré videl u svojho Otca (Ján 8:38) a tak mu bol podobný.
List Filipanom je však písaný ľuďom. U ľudí je prirodzené, že keď majú vysoké postavenie, siahajú ešte po vyššom. Pán Ježiš však ukázal opak. Vysoké postavenie mal, ale to ešte vyššie ktoré mal Boh, nepovažoval za niečo, po čom by mal siahať, ale práve naopak ponížil sa, aby oslávil toho, kto bol od neho vyšší. Správny preklad musí byť samozrejme v súlade aj s kontextom. Pavol píše Filipským kresťanom: „...nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba a nehľadajte každý len na svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil. 2:3-4).
Pavol napomínal kresťanov vo Filipis, aby medzi sebou nesúperili, pretože snaha zdôrazniť seba je u Boha márnosť. Povzbudzuje ich, aby radšej považovali jeden druhého za vyššieho od seba, hoci niektorí z nich, ktorí mali dobré postavenie mohli túžiť po ešte lepšom. Pavol im tu chce ukázať, že viac môžu dosiahnuť, keď sa pokoria a ako príklad použil Krista: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s Bohom za niečo, čo by mal uchvátiť, ale vzdal sa hodnosti a vzal na seba podobu služobníka“ (Fil. 2:5-6).
Tak si všimnime zjavnú spojitosť. Filipania boli v postavení, ako kresťania, Kristovi učeníci. Na základe svojej hriechom poškvrnenej ľudskej prirodzenosti mohli byť ctižiadostiví a túžiť každý pre seba po väčšej sláve a lepšom postavení. A práve tu majú mať zmýšľanie, ako Ježiš Kristus. Ako však zmýšľal Ježiš Kristus? Nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za ulúpenú (ekum. preklad)? To by bolo predsa ospravedlnenie najvyššieho postavenia a nie príklad pokory, ktorý potrebovali vidieť kresťania vo Filipis.
Ak by bol preklad tohto verša z ekumenickej Biblie správny, čo mali potom kresťania vo Filipis vlastne robiť? Nepovažovať svoje postavenie za lúpež? Im bolo predsa jasné, že ich ku kresťanstvu povolal Boh a o nijakú lúpež z ich strany sa pri tom nejednalo. Oni nepotrebovali ospravedlniť svoju pozíciu. Ich problém bol aby nedávali priechod „hašterivosti (straníckosti, svárlivosti) a márnej ctižiadosti (sebectvu).“ To sú všetko postoje srdca a následné spôsoby jednania, pri ktorých ide o dosiahnutie vyššieho postavenia a nie o obhájenie svojej pozície.
V texte potom nasledujú slová o Kristovom ponížení, pri ktorých je dôležité si všimnúť, že začínajú slovom „ale“. Takže Pán Ježiš „nepovažoval rovnosť s Bohom za niečo, po čom by mal siahať“(Nová Jeruzalemská Biblia), jeho „zmýšľanie“ nebolo teda smerom hore, „ale“ dole: „seba samého vyprázdnil, prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom“(Fil. 2:7 preklad B. Košu Nový Testament).
Ak by sme použili preklad tohto verša z evanjelickej, alebo ekumenickej Biblie: „svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú“ potom by nasledujúce slovo „ale“ a to čo je za tým, už ...
Sväté písmo ukazuje, že Kristus nemohol urobiť zázrak len tam, kde nenašiel vieru u ľudí (porov. Mk 6, 5), a naopak - keď niekoho uzdravoval, často hovoril „tvoja viera ťa uzdravila“ (Mt 9, 22). Mk 5, 34; Lk 7, 50; 8, 48; porov. Človek sa musí obrátiť k Bohu, priľnúť k Nemu. Lebo Boh nerobí nič proti vôli človeka. On najlepšie pozná srdce človeka a nedá sa oklamať vonkajším vzhľadom.
„Integrované poznanie Evanjelia a stretnutie s Ježišom zažitým v Cirkvi, Jeho nevesty, ponúka najlepší liek na takéto formy novopohanstva. Veriaci však musia byť evanjelizovaní primeraným spôsobom na základe viery vo vzkrieseného Pána, v prijímaní jeho slova a jeho sviatostí a v autentickej skúsenosti modlitby a cirkevného života. „Skutočný zmysel pre vieru nepotrebuje odkázanosť na okultné praktiky.
tags: #boh #prorockych #duchov