Medzi najvznešenejšie pravdy kresťanstva patrí skutočnosť, že sa Ježiš Kristus stal človekom. K tejto pravde sa môžeme blížiť len v svätej úcte, pretože samotné ľudské myslenie nedokáže tento div nikdy plne pochopiť. Prevyšuje totiž všetku ľudskú predstavivosť a je za horizontom toho, čo človek dokáže poznať.
V pravde je veľké tajomstvo pobožnosti: Boh sa zjavil v tele (1. Timoteovi 3:16 a). Po tisícpäťsto rokoch to cíti podobne aj Ján. Je presvedčený o tom, čo videl vlastnými očami: Večné slovo, ktoré bolo na počiatku, ktoré je Boh a ktoré je tvorcom všetkého, „A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy“ (Ján 1:14).
V „človeku Kristu Ježišovi“ (1.Timoteovi 2:5) k nám prichádza neviditeľný, neobmedzený a hriešnym ľuďom neprístupný Boh. Z tohto divu Mojžiš určite pochopil niečo z toho, čo predstavoval horiaci ker. Ten, kto v prvej knihe Biblie popísal skutky Stvoriteľa, hovorí o Bohu niekoľko desaťročí po tomto pamätihodnom stretnutí s Ním ako o niekom, kto „sídli v horiacom kre“ (5. Mojžišova 33:16).
Ježiš - pravý Boh a pravý človek
Ten, ktorý bol od večnosti potešením svojho Otca (Príslovia 8:30) a kto s Ním zdieľal Jeho slávu, neľpel na svojej rovnosti s Ním (Filipanom 2:6). Prišiel na tento svet plný hriechu a hriešnikov. Narodil sa zo ženy ako všetky Adamove deti (Galaťanom 4:4), zavinuli ho ako nemluvniatko do plienok (Lukáš 2:7) - skutočne až natoľko sa Stvoriteľ a Správca vesmíru stal človekom (Židom 1:3). A ako taký dostal aj ľudské, v Starom zákone bežné meno Ješua - Ježiš (Matúš 1:21).
Keď mal Ježiš osem dní, bol podľa tohto zákona obrezaný (Lukáš 2:22). Keď ho pritom staručký Simeon bral do náručia (Lukáš 2:28), vedel, že objíma Záchrancu sveta, Stvoriteľa a Pána, o ktorom už Mojžiš povedal, že na Jeho večných ramenách je domov. Čo asi pritom tento starec prežíval? Dokážeme s ním aspoň trochu cítiť, keď v tušení divu vtelenia Boha Stvoriteľa tíško spieval svoju pieseň?
Vidíme, že náš rozum pred týmto zázrakom kapituluje: On - zosobnená Múdrosť (1. Korinťanom 1:30), vyrastal ako nemluvniatko, ako dieťa a chlapec a prospieval múdrosťou (Lukáš 2:52). On - ktorý prikazuje všetkým nebeským vojskám (Žalm 103:20), a pred ktorým raz všetko, čo je v nebi, na zemi aj pod zemou, padne a bude vyznávať, že je Pánom - On bol celé svoje detstvo a mladosť poddaný rodičom. On sám bol Slovom, a predsa ako človek uchovával Božie slovo vo svojom srdci (Žalm 40:9; Židom 10:5-7) a citoval ho doslovne (Matúš 4:4, 7, 10).
On - ktorý otváral svoju ruku a všetko živé sýtil (Žalm 104:28), poznal čo je to hlad a trpel smädom (Matúš 21:18, Ján 4:7). A čo máme povedať, keď si uvedomíme, že On - predmet našej viery - vyznáva: „Ja v neho budem dúfať“ (Židom 2:13)?! Ako dokonale sa stotožnil s nami ľuďmi! Naozaj je to tak, ako to kedysi vyjadril H. A. Ironside: Bol to dokonalý človek, ako keby nikdy nebol Bohom - a súčasne to bol dokonalý Boh. Pravý Boh a pravý človek v jednej osobe! Nesmierny div!
Ježiš je „skutočným Bohom aj skutočným človekom s racionálnou dušou a telom“ (Chalcedón, r. 451 n. l.).
Čo je vtelenie a čo znamená, že sa Ježiš stal človekom?
Ježiš - posledný Adam
Iste, Ježiš bol potom Adam, ale taký, ako nikto pred ním ani po ňom. Bol celkom bez hriechu. Pred jeho narodením ho archanjel Gabriel označuje ako „svätého“ (Lukáš 1:35). Po tridsiatich rokoch môže Boh - Otec dosvedčil, že na svojom milovanom Synovi nič zlého nenašiel (Matúš 3:17). O ktorom inom človeku by to mohol pravdovravný Boh povedať? A čo potom Ježišovi nepriatelia, ktorí na neho striehli na každom kroku, len aby na ňom našli nejakú chybičku a mohli ho usvedčiť zo sebamenšieho hriechu? (Ján 8:46)?
Preto Pavol hovorí, že Ježiš hriechu nepoznal (2. Korinťanom 5:21), Peter vyznáva, že hriechu neučinil (1. Petrova 2:22) a konečne aj Ján dosvedčuje, že v ňom žiaden hriech nie je (1. Jánova 3:5). Bol čistý, bez poškvrny, nevinný, ktorý ako jediný človek nemusel trpieť a mal právo nezomrieť, lebo utrpenie a smrť je dôsledkom hriechu. A predsa bol ochotný naučiť sa poslušnosti z utrpenia, ktorým dobrovoľne prešiel (Židom 5:8). Vlastne preto sa stal človekom a žil dokonalý život, aby na konci svojej cesty vzal na seba trest za našu vinu. To bol Bohom určený zmysel Jeho príchodu na svet.
Bez jeho utrpenia a smrti by nás jeho vtelenie, akokoľvek úžasné, nepriviedlo ani o krôčik bližšie k nebu. To, že sa stal človekom a šiel takouto cestou, je div divov. Jeho dokonalé človečenstvo bolo jedinečné, a ešte jedinečnejšie bolo jeho utrpenie! Raz sa mu bude podobať veľké množstvo ľudí, budú bez hriechu a v dokonalosti a budú prebývať v Božom novom nebi a na novej zemi (Zjavenie 21:3, 4). Prvorodeného bude nasledovať mnoho bratov (Rimanom 8:29).
Ale dokonalé človečenstvo v utrpeniach smrti bolo jedinečné a jednorazové - to, čo sa stalo na Golgote, sa už nikdy nebude opakovať. V našom prípade je smrť odplatou za hriech, pri Ňom to bol prejav dokonalej lásky a krajnej poslušnosti voči Bohu a Otcovi; a to bola odplata nie za Jeho vlastné, ale za cudzie hriechy. Spočívali na Ňom hriechy sveta (Ján 1:29), bol súdený za hriechy Adama a všetkých jeho potomkov.
Ježiš - druhý Adam
Zo smrti už nevstáva Adam, ale „druhý človek“, hlava a nositeľ nového človečenstva (1. Korinťanom 15:47 - 49). Preto je to pravý človek, ktorý sa ako vzkriesený ukázal svojim učeníkom (Lukáš 24:39-43). Je to človek, ktorý bol vzatý do neba. Čo hovorí Štefan, keď ho kameňovali? - „Vidím nebesá a otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej“ (Skutky 7:56).
A autor listu Židom cieľavedome vyjadruje so všetkou dôkladnosťou: „Ale vidíme, že Ježiš, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou“ (Židom 2:9) - teda - človek. Preto nehovorí „Kristus“, ale Ježiš. V Kristu sa Boh stal človekom, vstal ako človek a oslávený ako človek sa vracia do neba. Tam, kde je On, budeme raz aj my (Ján 17:22)? Dokážeme to pochopiť? Nie! To prevyšuje naše zmysly i predstavy.
S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. Slovo sa stalo telom, (607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10) . Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14) . „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5) : „Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára. (385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa.
Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: (219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9) . Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti: (520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“ (2012) (Mt 11,29) . „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6) . A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7) . Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona: (1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12) .
Viera v vtelenie
Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14) , a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, (653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu. (449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna (90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2) .
Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.
Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice: „Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.
Ježišov rast a vývoj
Je pozoruhodné, ako málo vieme o väčšine Ježišovho života tu na Zemi. Vzhľadom na pôsobenie a vplyv jeho života, môže sa nám zdať prekvapujúce, ako málo informácií o jeho detstve, dospievaní a skorej dospelosti sú dostupné - hlavne ak vezmeme do úvahy záujem jeho nasledovníkov, ktorí ho uctievali ako Boha, o jeho život. Staroveké krédo ho vyznáva plne ako človeka, aj telesne a aj duševne.
Lukáš hovorí o anjelskom oznámení prostým pastierom (Lk 2:8-21) a o prvej návšteve chrámu mladou rodinou (Lk 2:22-38). Dieťatko však rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a milosť Božia spočívala na Ňom“. A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom. Muž Kristus Ježiš sa jednoducho nevynoril z divočiny ohlasujúc kráľovstvo. Učil sa ako sa prisať, plaziť, chodiť a hovoriť. Oškrel si kolená. Možno si zlomil prst alebo zápästie. Zahnal obyčajné prechladnutie, pretrpel si dni v chorobe a prešiel si nepríjemnosťami dospievania. Ježiš však nerástol len telesne, ale aj duševne, ako všetci ostatní ľudia, v múdrosti a poznaní.
Skrze sústavnú snahu a ťažkú prácu, získal mentálny dôvtip a emočnú inteligenciu, ktorú nemal, keď bol dieťaťom. A ani to všetko nezískal naraz, v jednom momente, ale rástol v múdrosti, cez bolestivé kroky bežného vývinu. Jeho ľudská myseľ a srdce sa rozvíjali. Rástol duševne a emočne, presne tak, ako rástol fyzicky. Určite nájdeme neobyčajné príklady nadprirodzeného poznania, daného Duchom, neskôr v jeho živote, v kontexte jeho služby.
Poznal Natanaela predtým, než sa s ním stretol (Jn 1:47), vedel, že Samaritánska žena mala päť mužov (Jn 4:18), a že Lazár zomrel (Jn 11:14). Raz dokonca vedel, že Peter nájde šekel v ústach prvej ryby, ktorú chytí (Mt 17:27). V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti.
To, že „sa učil poslušnosti”, neznamená, že bol na začiatku neposlušný, ale že začal ako neučený a neskúsený, a dynamická existencia ľudského života mu dala skúsenosti a „know-how”. A rozvoj v láske by nemal slúžiť ako rozptýlenie od priblíženia sa k Bohu. Prvé prikázanie je milovať Boha. Žiadny človek, dokonca ani Boh-človek sám, nepreskočí proces rastu a dozrievania. Neupieraj Bohu slávu zo svojho dlhého, náročného procesu dozrievania. V tom zakúšaš bolesti z rastu, ktoré Ježiš pozná veľmi dôverne.
Je to príbeh človeka - prerozprávaný tak, ako nikdy predtým, ktorý nebol iba človekom, ale ako taký žil, miloval a trpel ako nikto iný pred ním ani po ňom. Je to príbeh, ktorý poznačil celé ľudstvo a dal mu nádej; ktorý toho veľa rozdelil, ale aj veľa spojil - príbeh Ježiša.
Evanjeliá nás oboznámili s niektorými etapami jeho života, vysvetlili a rozšírili jeho posolstvo. Ale realita každodenného života muža z Nazareta upadla v priebehu storočí do zabudnutia a je ponechaná už iba na našu predstavivosť a fantáziu.
Aby sme správne chápali evanjeliá, treba ich čítať v pôvodnom jazyku a v aktuálnom historickom kontexte ich vzniku.
V cirkevnom prostredí vznikla nebezpečná tendencia chcieť byť umelý, sterilný, čistý. To všetko naznačuje len prázdnotu. Vypočuť si druhého človeka a byť mu blízko v jeho problémoch znamená „zašpiniť“ svoje srdce jeho ťažkosťami, opotrebovať svoj srdcový sval. Ktorá mama by bola šťastná, ak by jej deti boli stále čisté?
Paradoxne Ježiš za svojho pozemského života postupoval presne opačne. Išiel priamo k ľuďom. Najviac času trávil s ľuďmi, ktorými ostatní pohŕdali. Až špičky národa krútili hlavou - to nevie, do akého domu vstúpil? Keby bol prorok, vedel by, aká je to žena, čo sa ho dotýka… celé evanjelium je o jeho „zašpinení“ sa problémami ľudí.
Kto chce naozaj Ježiša nasledovať, musí mať špinavé srdce - teda nesmie sa báť zašpiniť tým, čo druhí prežívajú, čo ich trápi, čím žijú. Nemôže žiť vo svojom umelom hrade, kde mu sluhovia vyčistia každú smietku, aby nevidel nič škaredé.
Nakoniec je Boh najväčším človekom a je oveľa ľudskejší, ako sme my. Niekde po ceste sme stratili svoju ľudskosť.