Tento článok sa zaoberá biblickými pasážami, ktoré sa týkajú stvorenia sveta Bohom z ničoho, a to s odkazom na filozofické a teologické úvahy svätého Augustína.
Stvorenie sveta
Augustín a Skeptické Paradoxy
Augustín (354 - 430) ako vynikajúci študent rečníctva obdivoval Cicerovu prezentáciu akademického skepticizmu. Avšak vo veku osemnástich rokov, keď Augustín vnímal, že prekonáva strach z kladenia otázok, stal sa nasledovníkom perzského proroka Maniho.
Mani učil, že svet je morálnou arénou, v ktorej zápasia dve kozmické sily. Sila dobra, ktorá je stotožnená so svetlom, stojí ako rovnocenný súper proti sile zla, ktorá je stotožnená s temnotou. Boh, ktorý je stotožnený so silou dobra, robí, čo môže, aby vykynožil zlo, avšak jeho súper je príliš silný na to, aby ho zničil. Udalosti musia byť napokon vysvetlené v zmysle dvoch vzájomne zápasiacich superčiniteľov, a nie jedného všemohúceho Stvoriteľa sveta.
Okolo roku 383 prišiel Augustín k záveru, že manichejci nadsadili svoju logickú kompetenciu. Nakrátko sa vrátil ku skepticizmu Akadémie. Avšak prúd pravdepodobností nemohol uhasiť Augustínov smäd po istote. Vrhol sa na Plótinov novoplatonizmus. Napokon Augustín zažil náboženskú skúsenosť a obrátil sa na kresťanstvo svojej matky.
Viera a Rozum
Augustín mal pocit, že pochybovačovi možno odpovedať iba s Božou pomocou. Na základe vlastných skúseností Augustín veril, že ľudia často odmietajú akceptovať dôsledky svojich presvedčení. Veril, že ľudia vedome a dokonca úmyselne páchajú zlo. Zo svojho vlastného prípadu taktiež vyvodil, že ľudia si utvárajú mnohé presvedčenia skôr kvôli prospechu, ktorý z týchto presvedčení plynie, ako na základe dôkazu.
Augustín často cituje verš proroka Izaiáša 7,9, ktorému rozumie takto: „Pokiaľ neuveríte, nepochopíte.“ Aby sa deti naučili čosi o svete, musia veriť svojim rodičom a prijímať ich výpovede na základe dôvery. Tieto vzťahy im dávajú základné presvedčenia potrebné pre porozumenie subtílnejších výpovedí.
Augustín trvá na tom, že keď prvýkrát čítal Písmo, vedel, čo znamená, ale nerozumel mu. K porozumeniu výroku „Ježiš zomrel za vaše hriechy,“ je nutná motivácia podľa toho konať. Táto motivácia si vyžaduje kombináciu vďačnosti, bázne, zahanbenia a lásky. Tieto emócie spočívajú na presvedčeniach.
Augustín sa domnieva, že rozum zohráva úlohu pri oddeľovaní spoľahlivých autorít od nespoľahlivých. Rozum zohráva úlohu v rozlišovaní autentických náboženských textov od falošných. Cirkevní otcovia sa spoliehali na spletité dedukcie, aby zabránili znečisteniu Nového Zákona apokryfnými príbehmi o Ježišovi.
Augustínov ústupok, že rozum je potrebný na vytriedenie autorít, je výstižný. Napriek niekoľkým odsekom, v ktorých znevažuje rozum, Augustín sa pravidelne zaoberá dlhými reťazcami logických úsudkov. So svojimi výhradami voči rozumu sa vyrovnáva tým, že každú dedukciu zaobalí do modlitby. Niekedy sa modlí, aby sa vyhol omylom.
Augustín začína svoje Vyznania modlitbou. Modlitba sa týka epistemologického paradoxu ohľadne modlitby. Aby mohol osloviť Boha a nie niekoho iného, Augustín potrebuje vedieť niečo o Bohu. Ale ak Boha možno spoznať jedine prostredníctvom modlitby, potom by pre Augustína nejestvoval žiadny spôsob nadviazania prvého kontaktu.
Augustín a Poznanie
Augustín bol presvedčený, že samotný rozum stačí na to, aby uchránil niektoré poznatky pred skeptikom. S originalitou, ktorá sa zvyčajne prehliada, nám Augustín prisudzuje poznanie javov. Na rozdiel od Sexta Empirika Augustín považuje výroky o javoch za tvrdenia, ktoré sú pravdivé alebo nepravdivé.
Augustín taktiež veril, že môžeme poznať tautológie ako napríklad: „Ak Cicero dal popraviť Catilinových sprisahancov, potom Cicero dal popraviť Catilinových sprisahancov.“ Ľudia mylne odmietajú tautológie a mylne prijímajú protirečenia.
Tretí druh Augustínových istôt (popri úvahách o javoch a tautológiách) sa týka pragmatických paradoxov. Správnosť môjho vyslovenia vety „Som bdelý“ je preukázaná už tým, že ju tvrdím. Augustín bol presvedčený, že pragmatické tautológie by sa mohli stať odpoveďou skeptikovi.
Keďže ja, ktorý by som sa klamal, aj vtedy by som bol, keby som sa klamal, je celkom nepochybné, že sa neklamem v tom, že som poznal, že som. Z toho nevyhnutne vyplýva, že sa ani v tom neklamem, že som poznal, že poznávam. Lebo ako poznám to, že jestvujem, takisto viem aj to, že poznávam. Toto je anticipácia výroku Reného Descarta cogito ergo sum („Myslím, teda som“).
Augustín je neobvykle introspektívny - dokonca i na kresťana očakávajúceho apokalypsu. Je prvým, kto predkladá z analógie vychádzajúci argument na podporu iných myslí. Sebapozorovaním nahliada, že jeho skutky sú vo vzájomnom súlade s pocitmi a myšlienkami. Argument vychádzajúci z analógie podporuje metódu empatie.
Stvorenie Sveta v Biblii
Početné biblické pasáže potvrdzujú, že Boh na počiatku stvoril všetkých anjelov. Hoci sú to duchovné bytosti, anjeli sa líšia od Trojjediného Boha a nie sú tu od večnosti. Jasný rozdiel nachádzame v Nehemiášovi 9:6 medzi Bohom neba a Jeho stvorením: „Ty si jediný, Hospodine, Ty si stvoril nebesá, nebesá nebies a ich všetky voje … Tebe sa klaňajú i voje nebies.“
Tomáš Akvinský tvrdí, že keďže Boh má dokonalú inteligenciu, musia v Jeho stvorení byť aj stvorenia, ktoré sú tiež inteligentné. Naráža na stvorenie anjelov, keď skúma úvodné kapitoly knihy Genesis a premýšľa, že stvorenie „neba“ v Genesis 1:1 otvára stvorenie duchovných vecí ex nihilo (z ničoho - pozn. prekl.), zatiaľ čo stvorenie „svetla“ v Genesis 1:3 slúži ako čas, v ktorom tieto nebeské stvorenia prichádzajú na svetlo a začínajú slúžiť Bohu.
Pisatelia Novej zmluvy taktiež potvrdzujú stvorenie anjelov. Navyše, Boh pevne zadal počet anjelov v presnom okamihu ich stvorenia (Nehemiáš 9:6). Písmo nikde nenaznačuje presný počet anjelov, ktorí boli stvorení, ale často odkazuje na nespočetné množstvo zástupov.
Naprieč Novou zmluvou zohrávajú anjeli dôležitú úlohu. Anjel odvalil kameň od vstupu do Ježišovej hrobky (Matúš 28:2, Marek 16:34) a oslobodil Petra z väzenia (Skutky apoštolov 12:20-23). Herodes bol ranený anjelom a žrali ho červy (Skutky apoštolov 12:20-23). Pavel sa o anjeloch zmieňoval ako o „moci“ (2. Tesalonickým 1:7) a Peter ich popisuje, že sú „v sile a moci väčší“ než ľudia (2. Petrov 2:11).
Nikdy sa nesmieme modliť k anjelom. Iba Boh môže odpovedať na modlitby. Ak by sme sa modlili k anjelom, nepriamo by sme im dali rovnosť s Bohom. V Písme nie sú žiadne príklady kohokoľvek, kto by sa modlil k anjelovi alebo prosil anjela o pomoc. Ba čo viac, Písmo neposkytuje nijaký rozkaz, aby sme sa zháňali po zjavení anjelov.
Teória Medzery
Vedecké poznatky naznačujú, že vesmír aj naša planéta sú miliardy rokov staré. Biblická chronológia hovorí o tisíckach rokov. Je možné tieto tvrdenia zosúladiť? Existuje teória, ktorá tvrdí, že áno. Nazývame ju „teória medzery“ alebo „teória znovu-stvorenia“.
Vychádza z predpokladu, že vesmír vrátane Zeme bol stvorený dávno pred udalosťami, ktoré opisuje 1. Medzerou, o ktorej je reč, je neurčitý časový interval, ktorý plynul medzi prvým a druhým veršom Genezis. Je potrebné zdôrazniť, že ide o teóriu, nie o biblickú doktrínu, a táto teória sa môže mýliť, prináša nám však veľmi zaujímavé pohľady na biblické dejiny a logické vysvetlenia mnohých ťažko pochopiteľných javov.
Hebrejské sloveso „byť“ (hájá) sa dá preložiť aj iným spôsobom. V podstate totiž znamená „stať sa“ alebo „stávať sa“. Legitímnym prekladom tohto 2. verša je teda: „A/Ale zem SA STALA neladnou a pustou“.
Nachádzame tu jasné konštatovanie, že keď Boh stvoril Zem, nestvoril ju „neladnú“, „beztvárnu“, či „neforemnú“, čo sú preklady prídavného mena tóhu. Všetko, čo Boh koná a tvorí, je dokonalé. Ukázali sme si teda, že pre preklad „a zem sa stala neladnou a pustou“ nemáme iba lingvistické argumenty, ale toto chápanie 2.
Predpoklad, že 2. verš Genezis opisuje následok akéhosi nám neznámeho Božieho súdu nad stvorením, ktoré existovalo dávno pred Adamom, podporuje aj skutočnosť, že všade bola tma. Temnotu môžeme tiež považovať za následok Božieho súdu. Biblia hovorí, že „Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy“.
Keď Boh stvoril prvých ľudí, Adama a Evu, zlo už bolo prítomné na Zemi. Ďalším dôkazom prítomnosti zla na svete ešte pred pádom prvých ľudí je existencia hovoriaceho hada - Pokušiteľa, ktorého iné biblické texty stotožňujú so Satanom, padlým anjelom, pôvodcom nebeskej vzbury voči Bohu.
Ak budeme tieto veci chápať doslovne a pozrieme sa na ne očami teórie medzery, zrazu sa nám pred očami objaví obraz akejsi pradávnej civilizácie spojenej s pádom Satana, ktorú mohol postihnúť Boží súd, ktorého výsledok sme videli v 2. verši knihy Genezis.
Démoni môžu byť duchovia hriešnych a prevrátených bytostí akéhosi „predadamovského stvorenia“ pod nadvládou padlého Lucifera, ktoré zahubil Boží súd. Keďže vychádzame z predpokladu, že duch je večný, je logické, že aj po vyhladení tejto civilizácie zostali jej duchovia na zemi a dnes ich poznáme ako nečistých duchov alebo démonov.
Opis stvorenia, ktorý nachádzame v prvej kapitole Biblie, hovorí o sedemdňovom procese stvorenia, ktoré môžeme vo svetle teórie medzery považovať za „znovu-stvorenie“ alebo obnovenie Zeme. V 2. verši máme obraz Božieho ducha, vznášajúceho sa nad vodami. Čo sa týka samotného „prvo-stvorenia“, kniha Genezis ho konštatuje jednou strohou vetou, ktorá hovorí, že prebehlo „na počiatku“. (Gn 1,1)
Myšlienka, ktorú vám teraz predstavíme, je zrejme najrevolučnejšia a opäť ju treba prijímať iba ako jeden z možných (netradičných) výkladov. „Lebo úmyselne nechcú vedieť, že nebesia boli od dávna i zem, ktorá z vody a vodou stojí vedno, slovom Božím, pre ktoré to bezbožnosti vtedajší svet, zatopený vodou, zahynul.
Papias nám teda predkladá tvrdenie, že prapôvodný svet bol pod správou anjelských bytostí, ale pokazil sa. Vo svojej kázni na knihu Genezis učil, že boli dve stvorenia v Gn 1,1 a Gn 1,2 a medzi nimi bola istá časová medzera. Pri prvom stvorení malo ísť o duchovný svet a pri druhom o fyzický svet.
Táto veta z 1. listu Tesaloničanom 5,21 perfektne charakterizuje, aký by mal byť náš postoj k teórii medzery. Ako som už písal na začiatku, tento výklad Písma nie je dogmou, ale lingvistickými a logickými argumentmi podložený alternatívny pohľad na úvodné verše Biblie. Táto teória žiadnym spôsobom nemení ústredné pravdy biblickej zvesti o spasení človeka v Ježišovi Kristovi.