Ninurta bol synom Enlila a Ninlil. Bol uctievaný ako boh vojny, poľnohospodárstva a jeden zo sumerských bohov vetra. Bol patrónom mesta Girsu a jedným z patrónových božstiev Lagašu.
V legendách starovekého Blízkeho východu stvorili bohovia vesmír po ťažkých bojoch. Na základe dostupných prameňov bádatelia usúdili, že asi od polovice 3. tisícročia pred Kr. sa ustálil názor, že bohovia predstavujú organizovaný kozmos a netvory to, čo ich ohrozuje.
Medzi hlavné božstvá sumerského panteónu patrili An, boh nebies, Enlil, boh vetra a búrky, AnKi Enki, boh vody a ľudskej kultúry, Ninhursag, bohyňa plodnosti a zeme, Utu, boh slnka a spravodlivosti, a jeho otec Nanna, boh mesiaca.
Sumeri pôvodne vyznávali polyteistické náboženstvo, pričom antropomorfné božstvá predstavovali kozmické a pozemské sily v ich svete. Najstaršia sumerská literatúra z tretieho tisícročia pred naším letopočtom uvádza štyri základné božstvá: An, Enlil, Ninhursag a Enki.
Enlil bol bohom vzduchu, vetra a búrky. Bol tiež hlavným bohom sumerského panteónu a patrónom mesta Nippur. Jeho hlavnou manželkou bola Ninlil, bohyňa južného vetra, ktorá bola jedným z patrónskych božstiev mesta Nippur a verilo sa, že sídli v tom istom chráme ako Enlil.
Sumeri si predstavovali vesmír ako uzavretú kupolu obklopenú prvotným slaným morom. Pod pevninou, ktorá tvorila základňu kupoly, existoval podzemný svet a sladkovodný oceán nazývaný Abzu. Božstvo kopulovitej nebeskej klenby sa volalo An, božstvo zeme sa volalo Ki.
Väčšina sumerských božstiev patrila do klasifikácie nazývanej Anunna (potomkovia An), zatiaľ čo sedem božstiev vrátane Enlila a Inanny patrilo do skupiny „sudcov podsvetia" známych ako Anunnaki (potomkovia An + Ki).
Na nápise sa spomína boh Ningirsu.
Lov spolu so zberačstvom boli pre ľudí v praveku základom každodenného prežitia. Lov predstavuje dôležitú zložku obživy v mnohých tradičných spoločnostiach dokonca aj v súčasnosti. Už v predhistorickom období zohrávalo pri love významnú úlohu náboženstvo.
Význam symbolu šelmy totiž závisí od kontextu jeho využitia. V starovekej Mezopotámii vnímali leva v troch základných rovinách. Tieto úrovne môžu byť definované ako moc, ochrana a chaos.
Význam symbolu šelmy totiž závisí od kontextu jeho využitia. V starovekej Mezopotámii vnímali leva v troch základných rovinách. Tieto úrovne môžu byť definované ako moc, ochrana a chaos.
Najstaršie písomné pramene svedčiace o spojení vládcov s levmi sú sumerské mená. Z 26. stor. pred n. l. je doložený Lugal-pirig „panovník je lev“ a z 21. stor. pred n. l. Leviu charakteristiku ako nástroj propagandy využívali neraz aj ďalší panovníci.
V hymnoch zameraných na oslavu Šulgiho (2094 - 2047 pred n. l.), vládnuceho počas obdobia Ur III, je panovník spájaný s nasledovnými atribútmi: „som divoko vyzerajúci lev“, „som vrčiaci lev Utua (sumerský boh Slnka)“, „ja lev nikdy nezlyhám vo svojom nasadení“, „lev s naširoko otvorenou papuľou“, „sila leva“, pripadne „dravý lev“.
Nezaostáva ani Šú-Sín (2037 - 2029 pred n. l.), syn Šulgiho, ktorý sa považoval za „veľkého leva medzi panovníkmi“.
Starobylou tradíciou nepohrdli ani neskorší asýrski vládcovia z 1. tisícročia pred n. l. Adad-nárárí II. (911 - 891 pred n. l.) o sebe vyhlasuje, že je „statný lev“ a skoro identický je opis Aššurbanipala (668 - 627 pred n. l.): „Som lev a som statný.“
V textoch zaznamenávajúcich mezopotámsku literárnu tradíciu je levia charakteristika využívaná pri opisoch božských postáv.
Druhý aspekt levej symboliky spočíva v jeho schopnosti chrániť, či už bežných ľudí, panovníkov, alebo palácové a chrámové priestory. Stretnúť sa môžeme s pozitívnymi démonickými bytosťami známymi pod sumerskými menami alad a lamma, resp. akkadskými šédu a lamassu.
Poslednou úrovňou levej symboliky je chaos. Tento aspekt je pre riešenú tematiku najdôležitejší, keďže úzko súvisí s rituálnym lovom na levy. Sila, zúrivosť a nespútanosť sú pre leva charakteristické.
Asýrski vladári neboli prví, ktorí usporadúvali lov na levy. Asi najstarším písomným dôkazom sú narážky už vyššie spomenutého vládcu Šulgiho, ktorý sa v jednom hymne chváli, ako svojimi zbraňami zabil nespočetné množstvo levov.
Asýrske pramene uvádzajú, že levy sa lovili a zabíjali priamo v divočine. Existujú však doklady aj o precíznom plánovaní. Po chytení sa umiestnili do klietok a neskôr vypustili, aby mohli byť následne zabité.
Najucelenejšie informácie o love pochádzajú z asýrskych prameňov, ktoré možno datovať na koniec 2. tisícročia pred n. l., ale najmä do 1. tisícročia pred n.
Tiglatpilesar I. (1114 - 1076 pred n. l.) sa v súvislosti s lovom odvoláva na boha Ninurtu, keď uvádza, že na jeho príkaz zabil 120 levov, pričom stál na vlastných nohách a zo svojho voza ich pobil až 800.
Rovnako neskorší panovník Aššur-bél-kala (1073 - 1056 pred n. l.) legitimizuje v jednom zo svojich nápisov lov prostredníctvom Ninurtu a navyše uvádza aj Nergala, boha podsvetia, vojny a chorôb. Obaja mu nariadili loviť divé zvery.
Časté sú odkazy na lov v niekoľkých nápisoch Aššurnasirpala II. (883 - 859 pred n. l.). Opäť sa tu môžeme stretnúť s Ninurtom a s Nergalom, s lovom divých zverov, so zabitými levmi, slonmi, býkmi a pštrosmi.
V prípade jedného z posledných panovníkov Asýrie Aššurbanipala je k dispozícii niekoľko nápisov ako súčasť reliéfov zobrazujúcich jeho lov na levy. Dozvedáme sa, že Aššurbanipal bojoval v otvorenej krajine a levy obkolesili jeho voz, avšak panovník ich rozohnal.
Špeciálny náboženský podtext je badateľný v nápise informujúcom, že po zabití leva vykonal panovník nad zdochlinou libáciu. Mohlo ísť o snahu vyjadriť vďaku božstvám.
Služobník vypúšťa leva z klietky.
Jedným z najstarších predasýrskych dokladov lovu na levy je stéla z Uruku, datovaná na koniec 4. tisícročia pred n. l., vyobrazujúca tzv. kňaza-kráľa útočiaceho kopijou a lukom na leva.
Pokiaľ ide o najstaršie doložené asýrske vyobrazenia, tie pochádzajú z reliéfov pôvodne dekorujúcich stenu v paláci Aššurnasirpala II. v Kalachu. Ide o tri podobne štylizované monumentálne zobrazenia tohto panovníka v dvojkolesovom bojovom voze ťahanom konským trojzáprahom.
Zaujímavo pôsobí najmä jedno z vyobrazení v Londýne. Aššurnasirpal II. je tu telom otočený smerom dozadu proti smeru jazdy v pozícii s napnutým lukom. Ľavou rukou napína tetivu a pravou drží telo luku. Mieri šípom na leva nachádzajúceho sa za panovníkovým vozom.
Vyobrazenie levov a levíc počas Aššurbanipalovho lovu.
Ďalší súbor reliéfov zobrazujúcich lov pochádza z asýrskeho mesta Ninive. Nechal ich zhotoviť Aššurbanipal a umiestnené boli v palácovom prostredí. Prezentované sekvencie lovu sa odohrávajú v aréne, sú kontrolované a s diváckou účasťou.
Žiadne mezopotámske písomne pramene neozrejmujú presný význam či funkciu lovu. Pravdepodobne však súvisel s náboženstvom.
Podľa Pauline Albendovej bol panovníkov úspešný lov uplatnením božskej moci a má spojitosť s víťazstvami vládcu nad nepriateľmi. Libácia po úspešnom love je oslavou božskej moci, ktorá sa o úspech zaslúžila, a ide zároveň o znovupotvrdenie úlohy božstva v rámci aktu.
Elena Cassinová považuje lov za aktivitu a náboženskú povinnosť určenú vyhradené pre panovníka, keďže sa tak dialo na príkaz božstiev.
Podrobne sa asýrskemu lovu venovala aj Chikako Esther Watanabeová. Podľa tejto bádateľky išlo o „kultovú drámu“ a predvádzanie rituálu, pri ktorom mali byť levy formou náhradnej obete.
Argumentuje levmi, ktorých lov bol vyhradený len pre panovníka, a poukazuje tiež na ľud prizerajúci sa na lov, čo zaznamenávajú reliéfy Aššurbanipala. Nakoniec uvádza libáciu ako formu očisty, ospravedlnenia či návratu do pôvodného stavu.
Lov dáva do súvislosti s Ninurtom, ktorý mal v Asýrii v 1. tisícročí pred n. l. mimoriadne významné postavenie. Konkrétne zmieňuje mytologické skladby „mýtus o Anzúovi“, „Ninurta, Asag a kamene“ a „Ninurtov návrat do Nippuru“.
Aššurbanipal na voze loví levy.
Lov na levy vládcov v Asýrii by mal teda korešpondovať s Ninurtovým bojom s príšerami. Tak ako Ninurta získal božskú moc zabitím mytologických príšer, rovnako vládca utužuje svoju moc zabíjaním levov.
Tie mali predstavovať náhradu za príšery. Zabíjanie levov symbolizuje podľa Watanabeovej Anzúa a iných Ninurtových nepriateľov, „deštruktívne násilie vo všeobecnosti“ a lov má mať „sociálnu funkciu“.
Porážka levov je rituálnym opakovaním porážok Anzúa a monštier v mytológii a kultového behu. Levy reprezentujú násilie, ich usmrtením je zároveň násilie porazené.
Lov na levy v Mezopotámii, obzvlášť v asýrskom prostredí, nebol iba akási šou pre spestrenie voľných chvíľ. K dispozícii je dostatočné množstvo dokladov umožňujúcich jeho charakteristiku ako rituálnej činnosti spätej s ideológiou zakotvenou v náboženstve.
Ruka v ruke sa tu stretávajú náboženstvo a politika v podaní posvätnej inštitúcie vládcu. Práve panovník bol stredobodom celého aktu. Konal tak na príkaz bohov a s ich požehnaním, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, aby ochránil krajinu a ľud pred zhubnými silami chaosu a zla, neustále ohrozujúcimi bohmi ustanovený poriadok.
V tomto prípade lev na symbolickej úrovni zosobňoval všetko negatívne a z toho dôvodu sa stal hlavným terčom rituálneho lovu.
Aššurnasirpal II. zabíja leva z voza.
Tabuľka hlavných atribútov boha Ninurtu:
| Atribút | Popis |
|---|---|
| Boh vojny | Uctievaný ako ochranca a bojovník. |
| Boh poľnohospodárstva | Zabezpečoval úrodu a plodnosť pôdy. |
| Boh vetra | Ovládal živly a počasie. |
| Patrón mesta | Ochranca miest Girsu a Lagaš. |
Aššurbanipal na koni vráža kopiju do leva.
Viac sa o tejto téme môžete dozvedieť v nasledujúcom videu: