Mojžiš patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti Biblie. Bol človekom, ktorý prešiel cestu z faraónovho paláca do pustatiny a stal sa vodcom zotročeného národa. Nebol dokonalý, no Boh si ho napriek tomu vyvolil k záchrane izraelského ľudu.
Osud Mojžiša
Osud Mojžiša sa začína narodením do hebrejskej rodiny v Egypte. Egypťania z obavy povstania Izraelitov utláčali ich národ a faraón nariadil usmrtiť všetkých novorodených chlapcov. Jeho matka sa preto rozhodla Mojžiša ukryť v košíku medzi trstinu na brehu rieky Níl, kde ho našla egyptská princezná. Pri tejto udalosti dostal svoje meno Mojžiš, čo znamená „vytiahnutý z vody“.
Hoci mal Mojžiš v paláci všetko - vzdelanie, postavenie, moc -, uvedomoval si, že do toho sveta nepatrí. Svoje útočisko našiel v krajine Madián, kde sa oženil a stal pastierom. Tam sa mu jedného dňa zjavil v horiacom kríku Boh. Povolal ho, aby vyviedol Izraelitov z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Tak ako pre Mojžiša, aj pre nás sa Boh rozhoduje, pričom vidí všetky naše zlyhania a chyby, ktoré premieňa na silné stránky a napriek našim obavám nás učí dôverovať mu.
Medzičasom utekal Mojžiš tak ďaleko od Egypta, ako len vedel. Našiel si prácu v inej krajine a pracoval ako pastier pre človeka, menom Jitro. Vzal si za ženu jednu z Jitrových dcér a mali spolu syna. Mojžiš pásol stádo svojho tesťa Jitra, midjánskeho kňaza. Raz prešiel so stádom za púšť a došiel k Božiemu vrchu Horebu. Tam sa mu v plameni horiaceho kra zjavil Hospodinov anjel. Mojžiš videl, ako ker horí a nezhára. Povedal si: Pôjdem pozrieť na ten zvláštny jav, prečo ker nezhára. Keď Hospodin videl, že sa ide pozrieť, oslovil ho z kra: Mojžiš, Mojžiš! On odpovedal: Tu som. Boh povedal: Nepribližuj sa! miesto, na ktorom stojíš, je pôda svätá! Potom mu povedal: Ja som Boh tvojho otca - Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba. Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.
Boh rozdeľuje Červené more | Mojžiš a Izraeliti prechádzajú cez more | Animované biblické príbehy | Moja prvá Biblia | 23
Vyvedenie Izraelitov z Egypta
Vyvedenie Izraelitov z Egypta je možno najznámejšia časť Mojžišovho príbehu. Desať egyptských rán, rozdelené more, a nakoniec zázračná záchrana. Mojžiš bojuje s nespokojnosťou ľudu a inými útrapami, ale nevzdáva sa. Modlí sa, prihovára sa u Boha a zostáva verný. Aj my máme svoje púšte. Obdobia smútku, samoty, pocitu, že všetko stratilo zmysel. Ale práve vtedy nás Boh formuje v silnejších ľudí a približuje k sebe. Učí nás nevzdávať sa, byť trpezlivý a ostať verný, tak ako Mojžiš.
Pravdepodobne najťažší moment Mojžišovho života prichádza tesne pred cieľom. Mojžiš však nezatrpkol. Božia cesta nikdy nie je podľa našich predstáv. Nie je taká, ako o nej snívame. Ani priebeh, ani jej koniec. To však neznamená, že nemala zmysel, a preto je vždy dôležité byť verný.
Izraelci vyšli z Egypta, ale Jahve zatvrdil srdce faraóna, egyptského kráľa, a ten ich prenasledoval. Keď sa faraón približoval, Izraelci pozdvihli oči a videli, že sa Egypťania hrnú za nimi; Izraelci sa veľmi naľakali a volali k Jahvemu o pomoc. Vtedy sa pohol anjel Boží, ktorý kráčal pred izraelským táborom a šiel za nimi; pohol sa i oblakový stĺp, ktorý bol pred nimi, a postavil sa za nich; dostal sa medzi tábor Egypťanov a tábor Izraelcov; bol ako oblak a tma; ale Izraelcom osvecoval noc, pritom sa po celú noc nepriblížili jeden k druhému. Potom Mojžiš vystrel ruku nad more a Hospodin zaháňal more silným východným vetrom celú noc, vysušil more a vody sa rozdelili. Izraelci prešli stredom mora po suchu, zatiaľ čo vody na pravej i ľavej strane stáli ako múry. Egypťania ich prenasledovali; všetky faraónove kone, vozy i jazdci vošli za nimi doprostred mora. Za rannej stráže Hospodin v ohnivom a oblakovom stĺpe pozrel na tábor Egypťanov a spôsobil zmätok v egyptskom tábore, brzdil kolesá ich vozov, takže len ťažko postupovali. Tu si Egypťania povedali: „Utekajme pred Izraelcami, lebo Hospodin bojuje za nich proti Egypťanom.“ I riekol Hospodin Mojžišovi: „Vystri ruku nad more a vrátia sa vody na Egypťanov, na ich vozy a na ich jazdcov.“ Mojžiš vystrel ruku nad more a za rána sa more vrátilo na svoje pôvodné miesto; Egypťania však utekali proti nemu, a tak Hospodin vohnal Egypťanov doprostred mora. Vody sa vrátili späť a prikryli vozy, jazdcov a všetko faraónovo vojsko, čo za nimi vošlo do mora; nezostal z nich ani jeden. Izraelci však prešli po suchu stredom mora a vody im boli ako múr na pravej i na ľavej strane. Tak vyslobodil Hospodin Izrael v ten deň z rúk Egypťanov a Izrael uzrel Egypťanov mŕtvych na pobreží mora.
Mojžiš ako orodovník za ľud
Mojžiš bol však aj veľmi vytrvalým orodovníkom za neverný ľud. Počas putovania z egyptského otroctva, po prijatí Božieho zákona a uzavretí zmluvy s Pánom Bohom, sa mnohí z Izraelitov previnili modloslužbou pred zlatým teľaťom. Úloha Mojžiša ako prosebníka nie je nikde tak silne zvýraznená, ako po modloslužbe ľudu pred zlatým teľaťom. Jeho zásluhou vystúpi na pozadí hriechu do popredia Božie odpustenie a milosrdenstvo.
Počuli sme, ako dokáže milosť, ktorú od Boha on požíva, vyprosovať pre celý ľud. Akoby nútil Pána, aby sa znova ujal svojho ľudu a neopúšťal ho.
Stánok zjavenia
Mojžiš postavil stánok mimo tábora, ktorý bol poškvrnený hriechom modloslužby. Stánok zjavenia slúžil na to, aby tam Pán s Mojžišom hovoril (porov. Ex 33,9), ale slúžil aj pre každého, kto sa chcel obrátiť na Pána (porov. Ex 33, 7). Mojžiš postavil stánok stretnutia zámerne mimo tábora, lebo ľud v tábore sa poškvrnil sa vážnym hriechom proti prvému prikázaniu z Desatora, aby sa neklaňal iným božstvám.
Keď Mojžiš vyšiel z tábora ku stanu, ľud Izraela tušil, že sa odohrá stretnutie s Pánom, preto všetok ľud povstal. Keď Mojžiš vstúpil do stánku stretnutia, na stánok zostúpil oblačný stĺp. Oblačný stĺp symbolizuje, ale zároveň aj zatieňuje Pánovu prítomnosť. Teraz oblačný stĺp zastal vo vchode stánku stretnutia a je znamením, že Pán neopustil definitívne ľud. V oblačnom stĺpe Pán hovoril s Mojžišom. Veta Pán sa rozprával s Mojžišom je stredom a vrcholom rozprávania o stánku. Ľud si pokľakol, čím prejavil svoju úctu voči Pánovi, ktorý hovoril s Mojžišom. Je to prvá spontánna bohoslužobná iniciatíva ľudu. Výraz každý sa klaňal tvorí protiklad s klaňaním sa zlatému teľaťu (porov.
Sväté Písmo zaznamenalo, že Mojžiš sa rozprával s Pánom z tváre do tváre (porov. Ex 33,11). Neznamená to doslovne v našom pozemskom význame, že sa Mojžiš díval na Božiu tvár, ale tento výraz vyjadruje osobitnú hĺbku a bezprostrednosť vzťahu Mojžiša s Pánom počas zjavenia. Sloveso rozprával zdôrazňuje osobitosť zjavenia Pána Boha v slove. Prvá časť nášho dnešného úryvku nám prináša aj posolstvo, že Mojžiš sa po rozhovore s Pánom sa Mojžiš vracal do tábora a vykonával každodenné činnosti v tábore.
Svätopisec spomína aj mladíka Jozueho, ktorý zotrvával v stánku, ale jeho úlohou nebolo konať dajakú bohoslužbu počas neprítomnosti Mojžiša, ale ako Mojžišov sluha (porov. Ex 24,13; 32,17) stánok strážil. Jozue však bol vyznačený tým, že smel byť blízko pri stánku počas Pánových zjavení. Jozueho blízkosť pri zjaveniach Pána Mojžišovi, pripravovala Jozueho, aby bol neskôr poverený úlohou Mojžišovho nástupcu (Nm 27,18.22).
Dialóg Mojžiša s Pánom
V druhej časti nášho úryvku sa nachádza dialóg medzi Mojžišom a Pánom. (Ex 33,12-23). Mojžiš v rozhovore zareagoval na skorší Boží príkaz, aby sa ľud pohol spod vrchu Sinaj a vydal sa do krajiny, ktorú im Boh pripravil (porov. 33,1). „Ty mi prikazuješ: “Vyveď tento ľud!” No ty si mi neoznámil, koho pošleš so mnou, hoci si to ty povedal: “Poznám ťa po mene, ba našiel si milosť v mojich očiach.” (Ex 33,12). Mojžiš si uvedomoval úplnú odkázanosť na Pána: „Ak nepôjdeš ty osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto!“ (Ex 33,15) Mojžiš nechcel odísť spod Sinaja s ľudom sám. Vedel, že bez Pánovej prítomnosti ľud zlyhá znova a nedosiahne cieľ. Prosil o Pánovu prítomnosť pre celý ľud. Slová „ani nás nevyvádzaj odtiaľto“ sú nepriamou požiadavkou o milosť Pánovej prítomnosti pre celý Boží ľud. Mojžiš vie, že Pánova prítomnosť odlíši izraelský národ od iných národov. Pánova súhlasná odpoveď, že pôjde s ľudom, zaznela po Mojžišovej prosbe.
Mojžišova láska k Bohu mu nedovolila opustiť ľud, ktorý potrebuje Božiu milosť. Mojžiš si bol vedomý, že budúcnosť hriešneho a tvrdošijného ľudu je možná len vo svetle milosrdného Boha.
Úloha Mojžiša
Mojžiš má dvojitú zástupnú úlohu. V dejinách spásy zohráva jedinečnú úlohu. Keď je o ňom reč, vždy stojí na pozadí ľudu pred Bohom alebo pred ľudom reprezentuje Boha. Mojžiš je typický vodca ľudu a prostredník medzi Bohom a ľudom. Je akoby na moste. Je vzorom pre tých, ktorí vo viere slúžia Božiemu ľudu a zároveň majú za ľud slúžiť Bohu. Hoci mu ponosy a reptanie ľudu spôsobovalo veľa príkoria, zostáva solidárny s Božím no tvrdošijným ľudom, ktorý ho v podstate častokrát odmieta a neprijíma ho. Viera v Boha, ktorého dôverne pozná z toho, čo pre svoj ľud konal v Egypte, po ceste na púšti a na vrchu Sinaj, mu umožnila, aby ani nezľavoval z Božích požiadaviek, ale ani sa nikdy úplne od ľudu nedištancoval. Zostáva solidárny s ľudom, ktorý zhrešil a správa sa tvrdošijne.
Toto je aj úloha tých, ktorí vedú Boží ľud aj v súčasnosti. V základnom spoločenstve, v rodine, sú tými „vodcami“ otcovia a matky, starí rodičia, ďalej v tých väčších spoločenstvách sú to učitelia, predstavení, vo farnostiach kňazi, biskupi. Vždy je potrebný niekto, kto sa za ľud prihovára. Sme pozvaní k modlitbe za iných, predovšetkým za tých, ktorí sú nám zverení, ktorí vstúpili do nášho života na základe priateľstva.
Ježišova tvár ako tvár Otca
Táto žiadosť apoštola Filipa obnovila v plnosti časov Mojžišovu požiadavku a znova sprítomnila túžbu človeka, aby mohol vidieť Boha. Konečne však dozrel čas. “Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca.” (Jn 14,9) Pán Ježiš sa ukázal ako Otcova tvár: V Kristovi telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2,9), v ňom sa tá priepastná vzdialenosť medzi Bohom a človekom je úplne odstránená, lebo on je prisľúbený Emanuel, Boh s nami (porov. Aj Mojžišova žiadosť bola vypočutá, na vrchu premenenia veľký Boží služobník a sprostredkovateľ zákona, mohol nakoniec upriamiť svoj pohľad na oslávenú tvár Boha v Kristovi (Mk 9,4). “On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1,3) a to takým spôsobom, že v ľudskej prirodzenosti je nezničiteľným spôsobom nanovo vyformovaný „obraz a Božia podoba“ (porov.