Mnohí ľudia nerozumejú už len slovu „milosť“ a nechápu ho. Áno, prepája nás na niečo ťažko vnímateľné pre svetských ľudí, teda na nadprirodzený život. My kresťania veríme, že okrem tela a ducha máme aj nesmrteľnú dušu, ktorá nás robí odlišnými od všetkého ostatného stvorenia. Náš nadprirodzený život sa nezačína až po smrti. Začal sa v momente počatia, keď nám Boh daroval dušu. Ako veriaci vyznávame, že ľudský život presahuje smrť; je nesmrteľný. Po smrti nekončíme v hrobe, ale pokračujeme v živote ďalej.
Božia Milosť
Učenie o milosti obsahuje pravdy Zjavenia, ktoré sa vzťahujú na nadprirodzený život človeka. Mnohí ľudia si svoj nadprirodzený život však neuvedomujú. Aké základné informácie by sme mali vedieť v týchto súvislostiach o Božej milosti?Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2000 upozorňuje, že treba rozlišovať posväcujúcu milosť a pomáhajúce milosti. Pomáhajúca Božia milosť je konkrétna Božia pomoc pre nejakú danú situáciu. Pre určitú chvíľu, keď niečo riešime, napríklad zápasíme s pokušeniami, usilujeme sa byť verní svojmu manželskému sľubu. Takáto milosť je Boží dar, ktorým nám Boh nadprirodzeným spôsobom pomáha konať nejaké dobro. Posväcujúcu milosť dostávame pri krste. Je to trvalý stav, v ktorom máme účasť na Božom živote. Sme pozvaní prosiť o tieto dary - milosti od Boha. Evanjelium nás učí, že Otec nám dáva skôr, ako ho my začíname prosiť. Lebo on vie, čo potrebujeme. Je to náš milujúci Otec, ktorý nás rád obdarúva. Jeho charakter nie je charakterom obchodníka, sudcu či policajta, ktorého chceme uprosiť či od ktorého chceme veci nejako vykšeftovať.Milosť je dar. Ale svojimi vlastnými skutkami a životom sa pričiňujeme k ovociu tejto milosti. Iniciatíva však vychádza z Božej strany. V našom kresťanskom chápaní a vnímaní je nešťastné, že sme sa dostali do stavu obchodného zmýšľania, ktoré je veľmi nesprávne. Je proti biblickému a správnemu kresťanskému postoju. Mnohí ľudia si myslia, že keď pôjdu na púť, niečo za to od Boha dostanú. Keď sa pomodlia novénu, dostanú od neho niečo druhé. Keď sa pomodlia ružence, zas si myslia, že Boh ich za to odmení. Boh nám nedáva milosť za naše modlitby ani za naše skutky, ani za skutky pokánia. Je to jeho nezištný dar z lásky.
Božiu milosť si nemôžeme nijako zaslúžiť, ale máme s ňou spolupracovať, aby jej ovocie bolo v našom živote čo najväčšie. Každý dar môžeme prijať alebo neprijať. Žiaľ, mnohí, ktorí spätne reflektujeme svoj život, musíme so smútkom skonštatovať, že sa to stáva. Že boli v našom živote Božie zásahy, ktoré sme si nevšímali. Božie milosti by sme nemali nechať bez povšimnutia. Dar Božej milosti nie je ako vianočný darček, ktorý nám Boh posiela, pričom čaká, či ho odhalíme alebo neodhalíme. Boh nás neskúša, či vieme odhaliť záhadu, nejaké tajomstvo alebo nie. Božia milosť nie je nejaká hádanka, ktorú musíme odkryť. Ak vychádzame zo základného poznania Boha, že je náš Otec, ktorý nás ľúbi a túži po našej spáse, tak je vo svojej láske k nám priamočiary a jasný. On sa nepotrebuje skrývať či zahaľovať a skúšať našu inteligenciu, pozornosť či vnímanie. Boh túži, aby sme s ním žili čo najplnšie. Kľúčovým je v tomto náš osobný vzťah s Bohom.
Nejde o záležitosť rozumu či danej príležitosti, ale o to, aký vzťah chceme mať s Bohom. Tak ako žijeme vzťah lásky s inou osobou, pri ktorej sa stávame citlivými, vnímavejšími na jej premýšľanie a jej konanie, takisto to platí pri vzťahu s Bohom. Áno, viac, ako by sme mali dbať o to, ako nestratiť Božiu milosť, mali by sme sa zamerať na vzťah s Bohom. Dary posväcujúcej a pomáhajúcej milosti sú bežnou súčasťou nášho vzťahu s Bohom. Spravidla nejde o nejaký mimoriadny zásah Boha. Keď hovoríme o milostiach v kresťanskom zmysle, nemyslíme tým nejaké mimoriadne zjavenie či zvláštne udalosti, ktoré sa stanú. Až po mimoriadne udalosti a situácie, v ktorých je potrebné veľmi intenzívne vydať svedectvo o tom, že sme kresťania, že stojíme za dobrom. V Božom zjavení je takýto vzťah prirovnávaný k manželstvu, vzťahu muža a ženy, vzťahu plného lásky. Konkrétne v Liste Efezanom 5, 25 alebo v Starom zákone u proroka Ozeáša, či v celej knihe Pieseň piesní. Božia láska voči nám je nepretržitá. Nikto a nič ho od nás neodlúči.
Pápež František v apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate o povolaní k svätosti v súčasnom svete (b. 50) poukazuje na fakt, že milosť - práve preto, že predpokladá našu prirodzenosť - nás nerobí okamžite superľuďmi. Pápež sa odvoláva na cirkevných otcov, ktorí poukazovali na to, že ak chceme žiť v Božej milosti, v prvom rade musíme žiť ako ľudia vo svojej ľudskej prirodzenosti. Nestaneme sa svätými kresťanmi, ak nebudeme dobrými ľuďmi. Napríklad prežívanie ľudských emócií - to nie je niečo, čo máme potláčať. Cesta k milosti vedie cez našu ľudskosť. A ľudskosť v sebe nesie všetky ľudské limity a ohraničenia. Všetko, čo k nám patrí, tak ako nás Boh stvoril. Boh nás stvoril ako limitovaných. Ako ľudí, ktorí majú svoje hranice. Pápež ďalej v dokumente spomenul, že milosť pôsobí v dejinách a zvyčajne nás zachytáva a premieňa postupnou formou. V postupnom odkrývaní je to, čo zažívame, keď sa obzrieme späť. Napríklad na konci roka, keď ho hodnotíme. Tým, že milosť pôsobí neviditeľne, teda je to neviditeľný dar, odhaľujeme ju až spätne - po ovocí toho, čo priniesla. Božie kráľovstvo je ako kvas, ktorý prekvasí celé cesto - to znamená, že Božia milosť nás postupne premieňa.
Spása
Šiesta pravda našej viery znie: Milosť Božia je na spásu potrebná. Okrem Božej milosti potrebujeme aj spásu. Vyrástla nám generácia, ktorá nebola a nie je vychovávaná vo viere. U mladých ľudí sa stretávame s kresťanstvom emočným, ale to je veľmi chabé. To nie je kresťanstvo v pravom zmysle. Samozrejme, neplatí to o všetkých. Rovnako sa nedá žiť len z tradície. Učenie o spáse sa odvoláva na učenie o prvotnom hriechu. Vo svetskom slovníku sa používa pojem spasiteľ, keď niekto niekoho dostane z nejakej ťažkej situácie, keď ho oslobodí z nejakých ťažkých problémov. V náboženskom zmysle je naším Spasiteľom Ježiš, ktorý prišiel, aby nás zachránil od hriechu a zachránil nás pre život s Bohom. Neveriacim ľuďom je ťažké vysvetliť, že spásu potrebujú, pretože učenie o spáse sa odvoláva na niečo, čo bolo predtým. A to je učenie o hriechu. Božia vôľa je, aby boli spasení všetci. To je to, čo vieme, pretože nám to Boh zjavil (Mt 26, 28; 2 Kor 5, 15; 1 Tim 2, 6). Pápež František povedal, že spása je dar, ktorý je daný ľudskej slobode. Teda človek sa sám rozhoduje, či ho prijme. Tí, ktorí uveria v Krista a budú vyznávať jeho meno, budú spasení. Pretože „Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný“ (Jn 3, 16). V kresťanskom zmysle je kľúčové prijať Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. V tomto kontexte nehovoríme o tradícii, kresťanskej kultúre alebo o tom, či niekto chodí alebo nechodí do kostola. Hovoríme o osobnom rozhodnutí a o osobnom vzťahu s Bohom. Pretože spása je dar slobody.Nik v tomto svete na túto otázku nepozná exaktnú a striktnú odpoveď. Cirkev ani v katechizme a v dokumentoch nehovorí o tom, kto nebude spasený. A Boh zo svojej strany robil a stále robí všetko, aby boli všetci ľudia spasení. Ale dar spásy je dar pre ľudskú slobodu. Najzásadnejšie v tom celom je slobodné rozhodnutie človeka. Keď napríklad moslim zomiera, neznamená to, že sa v poslednej sekunde rozhodne pre Ježiša Krista, ak ho celý život nepoznal. Iné je počuť o Kristovi a iné je poznať Krista. Ale ak žil najúprimnejšie podľa svedomia a hľadal pravdu a na smrteľnej posteli zostane verný svojmu svedomiu a hľadaniu pravdy, máme nádej, že tento človek môže byť spasený. Nik z ľudí o tom nemôže rozhodnúť.
Vráťme sa späť ku Katolíckej cirkvi. Sviatosti sú prostriedkami spásy. Ak sa rozhodujeme pre život a priateľstvo s Bohom, zároveň sa rozhodujeme, že tento vzťah chceme udržiavať a rozvíjať. Spása nie je niečo, čo príde po smrti. Smrť len mení kvalitu života. Žijeme len jeden život. Začali sme ho počatím a nikdy sa neskončí. Spásu žijeme už tu na zemi - je to oslobodenie od hriechu a zároveň je to dar pre život s Kristom. Keď prijímame spásu, prijímame oslobodenie od hriechu a fakt, že chceme žiť v spoločenstve s Bohom.
Ľudia, ktorí nie sú veriaci katolíci, môžu byť spasení aj bez sviatostí, ak úprimne hľadajú Boha a pod vplyvom jeho pomáhajúcej milosti sa usilujú žiť podľa hlasu svedomia (KKC 847, 1260). U katolíkov však platí, že by ich mali prijímať, a to s vierou. Sviatosti účinkujú samotným vyslúžením. Skrze ne Boh skutočne udeľuje milosť. Napríklad muž a žena, ktorí prijali sviatosť manželstva, si môžu byť istí, že dostali milosť habituálnu, posväcujúcu aj pomáhajúcu. To isté platí v živote kňaza pri sviatosti kňazstva. Nemusí o tom pochybovať, či sa naozaj stal kňazom alebo nie.
Utrpenie
Ježišova spásonosná činnosť sa spája s utrpením, o čom je aj apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Salvifici doloris o kresťanskom zmysle utrpenia, ktorý sa začína slovami apoštola Pavla „na vlastnom tele dopĺňam to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (1 Kol 1, 24). Tieto skutočnosti vychádzajú z kresťanského učenia a viery. Nám kresťanom to odkrýva hodnotu utrpenia. Pre neveriacich ľudí je utrpenie iba bolesť. Niečo, čo v živote nemá byť. Vo svetle evanjelia Ježiša Krista sa skrze naše utrpenie môžeme spájať s Kristovým utrpením, ktorým nás vykúpil. Vtedy pre nás utrpenie nie je trest od Boha. Ježiš vzal na seba všetky hriechy a neprávosti. Ježiš sa za nás všetkých stal kliatbou (Gal 3, 13), a tak Boh nás nepotrebuje takýmto spôsobom trestať za naše hriechy. Spojenie nášho utrpenia s jeho utrpením znamená, že máme podiel na jeho vykupiteľskom diele. Avšak nie ako spoluvykupitelia, ktorí by boli rovnocenní Ježišovi. Na jednej strane je to aj naše pokánie, ale zároveň je to aj výkupná obeta za druhých. Nesieme to spolu s Kristom, ako to on niesol za nás. Je veľmi ťažké toto vysvetliť ľudom neveriacim. Netvrdíme, že utrpenie je dobré. Nie sme tí, ktorí utrpenie blahorečia, ktorí by sa tešili zo života v utrpení a v bolesti. Pre nás utrpenie nie je len o bolesti.Pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje (s. 80) napísal, že spasiteľnú moc má predovšetkým láska; jej spasiteľná moc je väčšia než sila čistého poznania pravdy. Spása prostredníctvom lásky je zároveň súčasťou na plnosti pravdy aj na plnosti krásy.
Dôvera v Boha skrze utrpenie
Teológia
Lutherov prístup k otázke - čo je pravá teológia? - neviditeľné skutočnosti Boha cestou toho, čo bolo vytvorené tradíciou. Luther povedal: „Teológom sa stáva človek nie poznávaním, čítaním a špekulovaním, ale životom, ba priam tým, že ich cez utrpenie a kríž“(19. téza heidelbergskej dišputy). Prirodzené poznanie Boha na základe schopností ľudského rozumu. Bohu, je formou predstáv, ktoré si o Ňom vytvorili sami ľudia. potrieb a túžob(R 1, 23 - 25). očakávajú. Toto v 19. storočí kritizoval nemecký filozof L. Feuerbach, ktorý náboženstvo nazval projekciou ľudských prianí. z psychologického a religionistického hľadiska pravdivá. stredoveku významnú úlohu pri zahmlievaní evanjelia. pokroku či intenzívnej morálnej reflexie človeka.
Teológia slávy - to najlepšie z ľudského génia. manipulatívneho rozprávania o Bohu, nech sa to deje kdekoľvek. oslavuje samého seba. ako medzi pohanmi. Bohom a ľuďmi manipulovalo. nasledovania Krista. rozprávanie o Bohu, ktoré sa deje práve v kresťanských cirkvách. útechy ponúkajúce, nezodpovedné rozprávanie o Bohu. keď sa to deje v kresťanskej cirkvi. byť bázou každého ľudského prejavu o Bohu. Pravá teológia je vyznávajúcou, t. j. počúvajúcou a odpovedajúcou teológiou. o ktorej hovoria. Praví teológovia hovoria z perspektívy ich vlastného transformovaného sebachápania (Ford 1998). prial. nasledovať Krista aj do pekla, si môžu byť istí, že milujú Boha nezištne. človek-hriešnik schopný Bohu dať. radikálnosť tejto výzvy a zároveň radikálnosť Božieho riešenia. Otcova. „Skrze vieru je Kristus v nás, naozaj s nami. človeku.“ Pre toto môže Luther oprávnene vyhlásiť, že „kríž je naša teológia“.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Božia Milosť | Nezištný dar od Boha, s ktorým máme spolupracovať. |
| Spása | Oslobodenie od hriechu a dar pre život s Kristom. |
| Utrpenie | Možnosť spojiť sa s Kristovým utrpením a podieľať sa na vykupiteľskom diele. |
| Teológia | Pravé poznanie Boha skrze život, utrpenie a kríž. |