Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen. Celé naše spasenie stojí na Božej milosti. Iba milosť dokáže zmeniť život hriešnika a urobiť z neho spravodlivého človeka, prijateľného pred Bohom.
Stretnutie s Božou milosťou zachraňuje a dáva ľuďom večný život. Božia milosť prejavená v Ježišovi Kristovi a jeho diele záchrany dokázala to, čo bolo nemožné pre Boží zákon, zjavený skrze Mojžiša.
Zákon a Milosť: Dve Zmluvy
Mojžišov Zákon - Tóra predstavuje jedno z najväčších zjavení duchovnej pravdy, ktoré kedy ľudstvo obdržalo. Dočítame sa v ňom o pôvode vesmíru a človeka, o páde do hriechu a o pôvode všetkého zla, rovnako ako o Božom riešení.
Tóra zjavuje rozdiel medzi dobrom a zlom a ukazuje, aké duchovno-morálne požiadavky má Boh voči človeku. Dodržiavanie Zákona predstavovalo v období Starej zmluvy jediný spôsob, ako sa ľudia mohli zapáčiť Bohu. Na dodržiavanie Božích príkazov a nariadení boli naviazané naplnenia všetkých prísľubov, ktoré dal Boh svojmu ľudu.
Už v období Starej zmluvy však proroci naznačovali príchod Mesiáša a s ním aj nového obdobia, kedy bude platiť tzv. „Hľa, blíži sa čas, znie výrok Hospodina, keď uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu.
Nie takú zmluvu, akú som uzavrel s vašimi otcami, keď som ich chopil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Oni totiž moju zmluvu porušili, hoci som bol ich Pánom, znie výrok Hospodina. Toto však bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po týchto dňoch, znie výrok Hospodina. Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.
V období Novej zmluvy sa dostáva k slovu milosť ako hlavný nástroj spásy. Apoštol Pavol hovorí, že „sme spasení milosťou skrze vieru“ (Ef 2,8). Ide o Boží dar a spasenie už nie je niečo, čo si musíme zaslúžiť. Zaslúžiť sa nedá a treba ho len prijať vierou. Ide o nové narodenie, o ktorom vyučoval Pán Ježiš Nikodéma v 3. kapitole Evanjelia podľa Jána.
V období Starej zmluvy sa Zákon snažil vyvolať zmenu človeka tým, že naňho pôsobil zvonka a nútil ho k zmene. V období milosti Duch Svätý cez znovuzrodenie mení vnútro človeka a píše Boží zákon priamo na jeho srdce.
ZÁKON verzus MILOSŤ (1.časť)
Prvá Cirkev a Milosť
Prvá cirkev vznikla na základe milosti prejavenej v obeti Pána Ježiša Krista, v odpustení hriechov a následnom naplnení veriaceho Duchom Svätým. Žiadnu z týchto skutočností neprijali ľudia na základe dodržiavania prikázaní Zákona, ale na základe viery v Božiu spasiteľnú milosť. Práve toto robí kresťanstvo niečím celkom výnimočným.
Všetky náboženstvá sveta vrátane náboženských systémov tradičných cirkví sú založené na dodržiavaní rôznych predpisov a vykonávaní rituálov, ktoré zabezpečujú spasenie. Podľa Biblie si ale svoje spasenie nedokážeme žiadnym spôsobom zaslúžiť. Jediné, čo môžeme urobiť, je pokoriť sa v pokání a prijať Božiu milosť. Nie sú to naše skutky, ale naša viera v Pánovu milosť.
Prvá cirkev vznikla na Letnice po Kristovom vzkriesení a nanebovstúpení. Bol to opäť úžasný prejav Božej milosti, pri ktorom sa otvorilo nebo, učeníci boli naplnení Duchom Svätým a začali sa pri nich prejavovať rôzne charizmy (dary milosti), keď začali hovoriť v jazykoch a prorokovať (Sk 2).
Táto cirkev sa rozšírila po celom vtedajšom civilizovanom svete Rímskej ríše a zbory rýchlo vyrástli aj mimo židovské komunity. Boli zložené z obrátených pohanov, ktorí nepoznali Zákon, a obrátili sa na základe kázania evanjelia a dotyku Ducha Svätého.
Časť kresťanov židovského pôvodu, ktorí stále dodržiavali nariadenia Zákona, najmä niektorí z pôvodného jeruzalemského zboru, požadovali, aby sa títo obrátení pohania dali obrezať a zachovávali nariadenia Zákona. Nastal okolo toho veľký spor.
Keď títo ľudia prišli do Galácie a začali presviedčať veriacich v zboroch, ktoré založil apoštol Pavol, Pavla to do takej miery nahnevalo, že napísal svoju vôbec prvú epištolu - List Galaťanom.
Ako príklad svojho boja so zákonníctvom a s ním spojeným pokrytectvom uvádza Pavol svoj konflikt s apoštolom Petrom, ktorého v Antiochii verejne napomenul a obvinil z pokrytectva. Sám o tom píše nasledujúce slová: „No keď prišiel Kéfas (Peter) do Antiochie, postavil som sa osobne proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál stúpencov obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo.
Pre Pavla bola otázka spasenia z milosti bez akéhokoľvek povinného dodržiavania skutkov Zákona kľúčovou otázkou, v ktorej nie je možné urobiť žiaden kompromis. V liste Rimanom napísal: „Ak (ste) však (spasení) z milosti, tak už nie zo skutkov, veď inak by milosť už nebola milosťou.“ (R 11,6)
Potvrdením mu bolo aj rozhodnutie Jeruzalemského koncilu z 15. Boh je svätý a spravodlivý, človek na druhej strane je padlé a hriešne stvorenie. V období Starej zmluvy mal človek získať späť svoju spravodlivosť dodržiavaním prikázaní Zákona. To sa však žiadnemu človeku nepodarilo, a to z jednoduchého dôvodu, nebolo to možné.
Texty Novej zmluvy nás vyučujú, že Zákon bol naším vychovávateľom, ktorý nám ukazoval, že potrebujeme Mesiáša, Krista. Zákon ukazoval ľudstvu jeho hriešnosť a stanovil si podmienky, ktoré boli pre hriešnych ľudí nesplniteľné.
Rozdiel medzi zákonom a milosťou je obrovský. Zákon nekompromisným jazykom hovorí o tom, akí máme byť. Milosť oproti tomu hovorí o tom, aký dobrý je Boh voči nám hriešnym ľuďom, ponúka nám záchranu, ktorú prijímame vierou. Zákon požaduje spravodlivosť od hriešneho človeka, no milosť túto spravodlivosť hriešnikom ponúka. Ide o najväčší prejav Božej lásky.
Izrael a Milosť
Počas Mojžišovho života zažil Izrael dve obdobia: obdobie bez Zákona a obdobie po vydaní Božieho zákona - Tóry. Izraelci zažili úžasné prejavy Božej moci, keď boli zázračne vyslobodení z Egypta, prešli cez Červené more a boli nadprirodzene zaopatrovaní vodou a jedlom na púšti.
Ešte predtým, ako im Boh na vrchu Sinaj vydal Zákon, Izraelci niekoľkokrát reptali. Otvorene sa búrili proti Mojžišovi a chceli sa vrátiť do Egypta. Keď si položíme otázku, aká bola vtedy Božia reakcia, odpoveďou bude, že žiadna. Boh milostivo znášal tieto poklesky ľudu a netrestal ho za jeho opovážlivosť.
Izrael, až doposiaľ vedený Božou milosťou, urobil pod vrchom Sinaj jedno nebezpečné vyhlásenie, v ktorom ukázal, že sa spolieha na vlastnú silu a nie na Božiu milosť.
Tento príbeh pokračuje tragickou udalosťou zapríčinenou neposlušnosťou Izraelcov samotnému Desatoru. Počas Mojžišovej neprítomnosti presvedčili Izraelci Árona, aby zo zlata vytvoril modlu v podobe zlatého teľaťa, ktorého prostredníctvom chceli Izraelci uctievať Boha.
Po Mojžišovom návrate z vrchu došlo k tragédii v podobe Božieho súdu, ktorej výsledkom bolo asi 3000 mŕtvych Izraelcov. Akonáhle totiž začal platiť Zákon, nebolo už viac miesta pre milosť a Boh prísne trestal každú vzburu a previnenie.
Podľa rabínskej tradície došlo k vydaniu Desatora presne na sviatok Letníc. O približne jeden a pol tisícročia neskôr, presne 50 dní od Kristovho umučenia a vzkriesenia v Jeruzaleme ako každý rok oslavovali Letnice. Presne v ten deň bol na učeníkov Pána Ježiša Krista vyliaty Duch Svätý a zrodila sa cirkev.
Toto zhromaždenie učeníkov sa konalo v tzv. hornej dvorane, ktorú kresťanská tradícia umiestňuje na iný vrch, na vrch Sion v Jeruzaleme. Nastalo obdobie milosti. Starému Izraelu bol z neba prinesený Zákon a na novozákonnú cirkev bol z neba vyliaty Duch Svätý, ktorý nám priniesol dary milosti, tzv. charizmy.
Život pod milosťou, vo vzťahu s Bohom a v blízkom spoločenstve s Duchom Svätým je niečo, čo je charakteristické pre biblické kresťanstvo, ktoré dnes reprezentuje evanjelikálne a letnično-charizmatické hnutie. Je to úžasný život, plný milosti, viery a radosti.
Pravdou ale je, že zákonníctvo a spoliehanie sa na vlastné sily a výkon pred Bohom je niečím veľmi blízkym našej starej prirodzenosti a podobne ako kresťania z Galácie, nie sme ani my voči opakovaným návratom do zákonníckeho myslenia a života celkom imúnni.
Príbehy o Milosti
V 18. a 19. kapitole evanjelia podľa Lukáša nachádzame dva príbehy ľudí. Jeden z nich sa spoliehal na svoje dodržiavanie Zákona a druhý dokázal reagovať na Božiu milosť a prijať ju. „Istý popredný muž sa ho opýtal: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života? Ježiš mu povedal: Prečo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden - Boh. Poznáš prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti svojho otca a svoju matku! On však povedal: Toto všetko som zachovával od mladosti. Keď to Ježiš počul, povedal mu: Ešte jedno ti chýba. Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.
Tento príbeh nachádzame vo viacerých evanjeliách a stal sa známym ako príbeh o bohatom mládencovi. Mladý muž prišiel za Ježišom s otázkou. Ešte predtým, ako ju vyslovil, Pánovi zalichotil, keď ho nazval dobrým učiteľom. Ježiš, hoci samozrejme dobrý bol, na túto lichôtku reagoval pobúrene. Poučil mládenca, že dobrým môžeme nazývať výhradne Boha.
Jeho otázka znela: „Čo mám urobiť, aby som získal večný život?“ Na tejto otázke vidíme presne, ako funguje duch zákonníctva. Zákonnícky človek je hlboko presvedčený, že spasenie alebo hocijaký iný prejav Božej priazne a požehnania si musíme zaslúžiť. Jednoducho musíme niečo urobiť a náš vzťah s Bohom funguje podľa vzorca „niečo za niečo“.
Pán začal odpovedať mladému mužovi v rovnakom duchu, ako mu on položil svoju otázku. Opýtal sa ho na zachovávanie prikázaní, pričom citoval z Desatora. Mládenec sebavedomo vyhlásil, že všetky prikázania už od detstva zachováva. A práve tu prichádza Kristova odpoveď, ktorá bola pre sebavedomého mladíka studenou sprchou.
Pán nespochybnil ani jednu z veci, ktorými sa bohatý mládenec chvastal, jednoducho však konštatoval: „Chýba ti ešte jedna vec.“ Nato ho vyzval, aby predal celý svoj majetok a rozdal ho chudobným. Keď to urobí, má ho nasledovať. Všetci vieme, že tento človek odišiel od Pána zarmútený, bez akéhokoľvek ubezpečenia o svojom spasení. Zakúsil tvrdú lekciu, že človek, ktorý sa spolieha na svoje schopnosti a na dodržiavanie Zákona, nikdy vlastnou silou nedosiahne spasenia. To preto, že spasenie nie je zo skutkov, ale výhradne z milosti.
Ani kresťanský život ako taký, sa nedá žiť z vlastných síl, a slúžiť Pánovi a konať jeho dielo bez milosti je rovnako nemožné. Pavol to vedel, keď povedal: „Ale milosťou Božou som, čo som, a jeho milosť, mne preukázaná nebola nadarmo, ale som hojnejšie pracoval než oni všetci, avšak nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou.“ (1Kor 15,10)
Na príbeh bohatého vysokopostaveného mladého muža nesmieme nikdy zabudnúť. „Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu bol muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý. Chcel vidieť Ježiša, aby vedel, kto to je, no pre zástupy ho nemohol zazrieť, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyliezol na divý figovník, aby ho odtiaľ videl, lebo tadiaľ mal prechádzať. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome. On chytro zliezol a s radosťou ho prijal. Všetci, ktorí to videli, reptali: K hriešnemu človeku si vošiel oddýchnuť. Ale Zachej povedal Pánovi: Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne. Ježiš mu odpovedal: „Dnes prišla spása do tohto domu, veď aj on je Abrahámovým synom.
Jedinou vecou, ktorá Zacheja „kvalifikovala“ pre stretnutie s Kristom, bola jeho zvedavosť. Počul o učiteľovi, ktorého všetci ospevovali, a chcel si túto celebritu jednoducho pozrieť. Keď následne Pán Ježiš kráčal pri Zachejovi, stalo sa oveľa viac, ako tento mýtnik očakával. Nielenže videl Krista, ale Pán sa s ním dal do reči. Oslovil ho menom a ukázal mu tak, že o ňom vie. Vyzval ho, aby zliezol zo stromu a odviedol ho k sebe domov, lebo dnes musí zostať pri ňom.
Ježiš to urobil verejne a jeho rozhodnutie spôsobilo pohoršenie všetkých, ktorí to videli, možno aj samotných Pánových učeníkov. Bola to nezaslúžená milosť v akcii, Zachej ju prijal a tá mu okamžite zmenila život. To, čo mal bohatý mládenec problém urobiť, Zachej urobil hneď a to sám od seba: rozdal polovicu majetku chudobným a všetkým, ktorých okradol, sa rozhodol dať štvornásobnú kompenzáciu. Pán Ježiš nato výstižne opísal, čo sa práve stalo. Do Zachejovho domu prišlo spasenie a on sa stal Abrahámovým synom, teda človekom viery.
Služba Starej a Novej Zmluvy
„Vy ste naším listom, vpísaným do našich sŕdc; poznajú a čítajú ho všetci ľudia. Veď na vás je zjavné, že ste Kristov list, pripravený našou službou, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na tabuliach ľudských sŕdc. Máme teda takúto dôveru v Boha skrze Krista. Nie že by sme boli schopní sami od seba niečo vymyslieť akoby z nás, ale naša schopnosť je z Boha, ktorý nás urobil schopnými byť služobníkmi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. Ak teda služba smrti vyrytá písmenami do kameňa bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jej jas, aj keď pominuteľný, ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia?
V tomto texte hovorí apoštol Pavol o dvoch službách. Prvá je spojená s Mojžišom a Starou zmluvou, druhá s Kristom a Novou zmluvou. O prvej z nich hovorí ako o „službe smrti vyrytej písmenami do kameňa“. Je tu zjavná narážka na Desatoro, na prikázania, ktoré sú morálnym základom západnej civilizácie, normou židovskej aj kresťanskej etiky. Tieto prikázania sú dobré a správne, problém spočíva v tom, že žiaden človek ich nedokáže naplniť.
Dôkazom toho je Ježišova „kázeň na vrchu“, v ktorej odhaľuje podstatu ľudského hriechu a neschopnosti naplniť prikázania (Mt 5,21-48). Túto krutú skutočnosť čiastočne riešil systém zvieracích obetí, ktoré umožňovali ľuďom žijúcim pod Starou zmluvou prikryť svoje hriechy a preniesť svoje previnenia na obetované zviera v duchu výroku: Bez preliatia krvi niet odpustenia hriechov (Žd 9,22). Práve preto bola táto služba nazvaná „službou smrti“, musel totiž zomrieť buď hriešnik alebo zástupná zvieracia obeť. Pavol ju tiež nazýva „službou odsúdenia“. Keďže všetci ľudia zhrešili (R 3,23), Zákon pre nich nepredstavuje nič iné, len odsúdenie.
Druhá služba je službou Ducha. Vierou v Krista sme sa znovuzrodili a do nášho vnútra vstúpil Duch Svätý a skrze letničnú skúsenosť nás naplnil svojou mocou. Zákon sa nás snažil priviesť k zmene života tlakom pôsobiacim zvonka, služba Ducha skrze znovzrodenie vedie k vnútornej zmene, ktorú Písmo nazýva pokánie (gr. metanoia - zmena zmýšľania). Táto zmena je vyvolaná pôsobením Božej dobroty a milosti (R 2,4) a má praktické a viditeľné dôsledky v podobe tzv. Ďalej je služba Novej zmluvy nazývaná „službou spravodlivosti“. Skrze vieru v Pána Ježiša Krista nám bola darovaná spravodlivosť, ktorú sme skrze Zákon neboli schopní dosiahnuť. Rozdiel medzi Zákonom a milosťou je rozdielom medzi smrťou a životom.
„Povedzte mi vy, čo chcete byť pod Zákonom: Nepočujete Zákon? Lebo je napísané: Abrahám mal dvoch synov: jedného od otrokyne a druhého od slobodnej. Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale te... Je čas učiť sa mať sa radi ako katolíci a evanjelici.
Ekumenizmus a Milosť
Dialóg medzi oboma cirkvami na Slovensku sa doslova rozbehol po podpise dokumentu s názvom Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení pred 25 rokmi. Dokument Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísaný Evanjelickou cirkvou a. v. a Rímskokatolíckou cirkvou, má 25 rokov.
Július Filo: Vytvorila sa celkovo lepšia atmosféra, vyplývajúca práve z podpisu tejto deklarácie. Pri oslave tohto podpisu som spomenul zvláštnu vec: keď evanjelici v roku 1530, teda Luther a Melanchton, napísali Augsburské vyznanie, v štvrtom článku tvrdia veci, ktoré sa de facto teraz potvrdzujú. V tom čase sa domnievali, že vo veci ospravedlnenia nemáme žiadny problém. Iba pre zásluhy Pána Ježiša Krista si môžeme byť istí záchranou, je to iba z Božej milosti. Sme zachránení vierou v Ježiša Krista, robí to Božia milosť. Potom však bol ďalší snem Katolíckej cirkvi a zistilo sa, že predsa je to celé trochu inak, najmä otázka úlohy dobrých skutkov. Teraz sa však znovu potvrdilo, že Ježiš je Spasiteľ a iba pre jeho zásluhy sme spasení. O tomto je článok, na ktorom stojí a padá Cirkev.
Latinsky sa to pekne volá „articulus stantis et cadentis ecclesiae“. To je rozhodujúce. Za tých 25 rokov sa udialo napríklad to, že sme v roku 2001 podpísali spoločné vyhlásenie o vzájomnom uznaní svätého krstu. To bolo veľmi dôležité, pretože svätý krst je prijatie do Cirkvi a znovu je to Kristovou milosťou. Je to prakticky osobné prijatie celého diela.
Ľudovít Pokojný: Je to významný krok vo vzájomných vzťahoch, ako to aj Katolícka cirkev povedala vo vyhlásení k spoločnému podpísaniu tohto dokumentu. Veľmi dôležité je si uvedomiť, že predtým neexistoval podobný významný doktrinálny krok. V roku 2001 nasledovalo aj spoločné uznanie krstu. My farári a farárky však musíme vykonávať obrad krstu správne, tak ako sa zaviazali naši biskupi. Čiže nemusíme nanovo krstiť. Znamená to, že sme sa zhodli v základných otázkach, ktoré nás rozdelili v 16. storočí. Teraz sme si ich dokázali v úcte vyjasniť. Dokument spomína aj potrebu ďalšieho dialógu.
Dialóg pokračuje práve preto, lebo o pár rokov si budeme pripomínať päťsté výročie Augsburského vyznania viery, ktoré bolo vlastne pokusom udržať jednotu s Katolíckou cirkvou. Ďalšou témou je diskusia o pápežskom primáte. K tejto téme vyšiel na Dikastériu pre jednotu kresťanov v júni 2024 študijný materiál. Ján Pavol II. totiž pozval predstaviteľov rôznych cirkví, aby vyjadrili svoje námietky a návrhy, ako by mal pápež, rímsky biskup, lepšie vykonávať svoju službu jednoty viery pre celú Cirkev.
Debatuje sa aj o ďalších dôležitých bodoch, ako je napríklad téza „zároveň spravodlivý aj hriešnik“. V tomto nie je katolícka a evanjelická strana ešte jednotná. My hovoríme, že keď raz človeku udelíme krst, ten človek je spravodlivý, už nie je hriešnik, aj keď má v sebe náklonnosť k hriechu. Žiadostivosť však nie je pre nás hriech.
Jednotu v tejto otázke o ospravedlnení, ktorá rozdeľovala obidve naše cirkvi, podporili aj ďalšie spoločenstvá veriacich. K vyhláseniu sa pridal aj Svetový zväz metodistov a tiež Svetový reformovaný zväz. Predstavitelia oboch týchto spoločenstiev na Slovensku boli aj na našom oslavnom stretnutí, ktoré sa konalo 11. novembra 2024 na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Košiciach. Máme medzi sebou podpísanú interkomúniu, teda vzájomné uznanie a prijatie pri sviatosti Pánovej večere. Okrem rôznych aktivít a štúdií sú tu aj programy pragmatickej spolupráce na úrovni Svetového luteránskeho zväzu alebo Svetovej rady cirkví.
Dokument prijali metodisti, reformovaní aj anglikáni. Tu sa ukazuje, že práve ospravedlnenie, alebo lepšie povedané ospravodlivenie nie je niečo, čo si my ľudia môžeme vyrobiť, ale iba prijať. Čiže tu sa zdôrazňuje, že ospravedlnenie je otázka viery, že prijímam ospravedlnenie, hoci si ho ničím nezaslúžim, ani ho nemôžem dosiahnuť. Je to dar od Boha. Na to následne odpovedám mojimi dobrými skutkami. Dobré skutky mi nezabezpečujú spásu, ale sú odpoveďou na milosť, ktorú dostávam. Toto je téma, v čom sa diskutujúci v 16. storočí nepochopili.
Zástupcovia Evanjelickej cirkvi boli prizvaní aj na synodu o synodalite v Ríme. Toto pozvanie je veľmi krásny znak potvrdenia dobrého vývoja. My evanjelici tiež máme ako najvyšší orgán synodu, je veľmi dôležitá. Predstavuje proces, do ktorého patria nielen kňazi, ale aj predstavitelia všetkých skupín v kontexte cirkvi. Len Duch Svätý vie, kde všade a do akej miery sa to prejavilo pozitívne vo svete.
Synodalita, kráčať spolu, neznamená, že si sadneme a dohodneme sa, čo je pre nás dôležité, aby sme ďalej robili. Nie! Celá synodálna dynamika je postavená práve na hlbokom prežívaní trojičného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom, a to si vyžaduje hlbokú spiritualitu: v postoji lásky zažívame prítomnosť Ducha Svätého. Pápež František hovorí, že my sa nechceme len počúvať a demokraticky rozhodovať, ale potrebujeme počúvať Ducha Svätého, ktorý medzi nami bude rozprávať. Toto je záležitosť, ktorá sa týka nielen Katolíckej cirkvi, ale všetkých pokrstených.
V 16. storočí nás práve otázka ospravedlnenia rozdelila. Myslím, že áno. Mám veľa priateľov, ktorí pôsobia v iných cirkvách, aj v Katolíckej cirkvi, aj medzi kňazmi a biskupmi som mal veľa priateľov, ktorí s porozumením sledovali, čo sa deje na Slovensku. Po zmene spoločenských pomerov sa na Slovensku otvorila možnosť budovania vzťahov. Následné prehodnocovanie teologických pohľadov nás vzdialili ako spoločenstvá a dnes sme sa prakticky k sebe vrátili aj pri poznaní, že nie je medzi nami rozpor.
Mení sa to, je to vývoj, evolúcia. Minulé 20. storočie bolo vnímané ako ekumenické storočie. Vďaka pastoračným skúsenostiam na misiách misionári tlačili vedenia cirkví, aby prehodnotili svoj vzťah. Na misiách sa mnohí domorodí obyvatelia pýtali: Ako to, že sa nerozprávate? Ako to, že ste rozdelení? To bola praktická pohnútka, aby sa kresťania z rôznych cirkví začali medzi sebou rozprávať, čo podnietilo obrovské hnutie obnovy pre jednotu kresťanov. Začalo sa tomu hovoriť ekumenické hnutie.
Napríklad predtým sme hovorili, že „oddelení bratia a sestry“ sa majú vrátiť k nám. Teraz však hovoríme, že sú to naši „bratia a sestry“, bratské cirkvi, sesterské cirkvi. To bol posun, ba skok. Svedčia o tom aj dôležité dokumenty, nielen ten o ospravedlnení. Okrem tých, ktoré vytvorili spoločné inter-konfesionálne komisie, z našej strany je tu napríklad encyklika Ut unum sint alebo Direktórium na vykonávanie ekumenických princípov a noriem o ekumenizme z čias Jána Pavla II. Alebo Od konfliktu k spoločenstvu z čias Benedikta XVI., ale aj už spomenutý študijný materiál Rímsky biskup z čias pápeža Františka.