Život a dielo svätého Františka Xaverského: Inšpirácia pre Slovensko

Svätý František Xaverský bol rovesníkom sv. Petra Favra a narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Javier v kráľovstve Navarra v severnom Španielsku. Bol baskickej národnosti, rovnako ako zakladateľ jezuitov, s ktorým spojil svoj život. František bol najmladší z piatich detí pána de Javier. Obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spo­lo­čenské postavenie. Otec mal akademické vzdelanie a zastával funkciu predsedu kráľovskej rady. František mal živú a ohnivú povahu a nadpriemerné rozumové schopnosti. Tieto vlohy spolu s vrodenou eleganciou mu poskytovali možnosti na veľkú životnú kariéru.

Štúdiá a formovanie osobnosti

Po získaní základného vzdelania v Navarre odišiel ako 19-ročný do Paríža, do najvýznamnejšieho strediska vtedajšej európskej kultúry. Na tamojšej univerzite získal r. 1530 akademický titul „magister artium”, čo zodpovedá približne terajšiemu stredoeurópskemu doktorátu filozofie. Počas štúdia sa mladý Navarrčan zoznámil so spomenutým Petrom Favrom, s ktorým býval od r. 1526 spoločne v kolégiu sv. Barbory. Na jeseň r. 1529 sa k nim prisťahoval 38-ročný krívajúci invalid Ignác Loyolský. S Františkom ho spájala tá istá národnosť, a teda aj tá istá materská reč, ako aj šľachtický pôvod. Napriek to­mu si však spočiatku nerozumeli. Mladý Xavér nebol zlý, ale priveľmi si zakladal na svojom šľachtickom pô­vode, ako aj na obdivuhodných telesných i duševných schopnostiach. No jeho seba­vedomie nešlo spolu s jeho finančnými možnosťami. Z xavérskeho zámku síce prichádzali z času na čas peňažné príspevky, ale tie ledva stačili na výdavky, naj­mä keď mladého navarrského šľachtica lákala veselá, ale nie vždy príkladná spo­ločnosť. Situáciu nezlepšila ani Františ­kova profesorská kariéra. Príjmy profe­so­rov záviseli totiž od množstva po­slucháčov. A tých si musel iba postupne získať. Okrem toho musel vystu­povať primerane svojmu stavu, čo sa nezaobišlo bez pat­ričných výdavkov. Podobne ako iní profesori aj František mal pomocníka, slu­hu. Bol ním navarrský študent Miguel Landívar, ktorý sa rád s pánom zúčast­ňoval na veselých večierkoch v pochybnej spoločnosti.Xavér istý čas utekal pred Ignácom. Ten však vybadal vo Františkovi mimo­riadny charakter a chcel ho získať pre Božiu vec. Životopisci spomínajú evanje­liový citát, ktorý údajne Ignác pripomínal Františkovi: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?!” (Mt 16,26) Pritom mu získaval poslucháčov a občas ho priamo podporil peniazmi. Robil to však veľmi diskrét­ne, aby o tom iní nevedeli, ba ani sám František.

Rozhodnutie pre duchovnú cestu

František sa usiloval zabezpečiť si existenciu aj iným spôsobom. Vo februári 1531 požiadal svojich príbuzných, aby mu zaobstarali cisárske osvedčenie o tom, že je šľachtic so všetkými právami a výsadami španielskej šľachty. Tak by mal prí­stup k výnosnejším úradom a vyšším hodnostiam. Z Navarry však dlho ne­pri­chádzalo žiadané osvedčenie. Ľahostajnosť Františkových príbuzných sa takto stala nástrojom Božej prozreteľnosti. Nádejný potomok xavérskeho rodu sa pod Ignácovým vplyvom začal pozerať na svoj život z hľadiska Božej oslavy a spásy ne­smrteľných duší, vrátane svojej. V lete 1533 bol už ochotný opustiť všetko, na čom si doteraz zakladal. 15. augusta 1534 bol František medzi tými, ktorí sa spolu s Ignácom Loyolským v kaplnke sv. Dionýza na parížskom vŕšku Montmartre sľubom zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, ktorými spečatil svoje ďalšie životné smerovanie. Svoju veľko­dušnosť prejavil hrdinskými skutkami pokánia, ktoré hraničili s nerozum­nosťou a vážne ohro­zo­vali jeho zdravie. Ale napokon sa všetko šťastne skončilo. Keď sa príbuzní do­zvedeli o Františkovej zmene, ktorá nespĺňala ich predstavy a očakávania, rýchlo mu poslali osvedčenie, ktoré si kedysi žiadal.Roky 1535 - 1536 venoval František štúdiu teológie. Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemoc­nici „ne­vyliečiteľných”, kde pomáhali v službe ťažko chorých. V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vod­com na konečnom programe ďalšieho spoločného života. Vznikla tak jezuitská rehoľa nazvaná Spoločnosť Ježišova, ktorú schválil pápež Pavol III.

Misionárska činnosť v Indii a Japonsku

Avšak záujem o prácu novej rehole sa prejavil ešte prv ako bola schválená. Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií, kde mali Portugalci svoje dŕžavy. So súhlasom pápeža Pavla III. Ignác vybral na túto úlohu Portugalca Šimona Rodriguesa a Františka Xavérskeho. Nádejní misionári odišli z Ríma v marci 1540 a do Portugalska prišli v júni, keď už lode do Indie toho ro­ku odplávali. Na ďalšiu výpravu bolo treba čakať rok. Za ten čas misionári účin­kovali v Portugalsku, a to tak úspešne, že kráľ si ponechal Rodriguesa natrvalo v Portugalsku. Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xavérsky s dvoma novými spolubratmi. Pre prácu v misiách dostal František široké právomoci a hodnosť apoštolského nuncia. No navonok sa nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Cesta okolo Afriky trvala trinásť mesiacov a bola veľmi dramatická. Do Goy, hlav­ného mesta portugalských kolónií v Indii, prišli 5. Dlhá cesta loďou, ako aj zastávky v Mozambiku a na ostrove Sokotre boli akýmsi úvodom do Františkovho misionárskeho účinkovania na Ďalekom vý­chode.Mesto Goa na západnom indickom pobreží bolo občianskou i cirkevnou me­tro­polou portugalských kolónií na Ďalekom východe. Spočiatku mal František z tohto mesta dobrý dojem: videl kostoly, kláštory a rozličné vonkajšie prejavy ná­božnosti. Ale keď sa bližšie zoznámil s tamojším každodenným životom, bol pre­kvapený mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a všestrannou biedou domorodcov. Povzbudzoval miest­nych duchovných k väčšej horlivosti v osob­nom živote i duchovnej službe a sám sa im usiloval dať čo najlepší príklad. Nav­števoval chudobných, chorých a väzňov a snažil sa im pomôcť. Keď v civilizačnom a duchovnom centre bola taká situácia, František si ľahko mohol domyslieť, že v odľahlých častiach tejto veľkej krajiny je situácia omnoho horšia. Dozvedel sa, že na Rybárskom pobreží v južnej Indii žili tisíce pokrste­ných bez akejkoľvek duchovnej pomoci. Asi 20 tisíc sa ich dalo pokrstiť osem ro­kov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi moslimov. Potom však ostali ponechaní sami na seba. Keď sa Františkovi v septembri 1542 naskytla mož­nosť, odplával do južnej Indie. Medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indic­kom pobreží František zistil, že tamojší domorodí „kresťania” vedia o svo­jom kres­ťan­stve iba to, že sú pokrstení. Preto najprv s pomocou tlmočníkov preložil naj­dôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazy­ka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohan­ských kráľov a kresťanských kolonizátorov. Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozá­pad­nom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 tisíc rybárov.Františkove nadľudské výkony ani zďaleka nestačili na zvládnutie čo len zá­kladných úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Indie aj z Európy. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo na také veľké misijné pole. V ja­nuári 1544 poslal do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: „Mno­hí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia.

Pôsobenie na ďalekom východe

Medzitým sa Xavér dozvedel od istého Portugalca, že dvaja králi v Makassare na ostrove Celebes sa zaujímali o kňazov, ktorí by poučili ich ľud v kresťanskej viere a pokrstili ho. František dlho nerozmýšľal. Misii v južnej Indii dal dvojroč­ným účinkovaním solídne základy. Ponechal v nej svojich pomocníkov, aby po­kračovali v misijnom diele. Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že už akýsi kňaz šiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde účinkoval medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdia­lené ostrovy Moluky. Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hrani­ce svojho účinkovania o ďalších tritisíc kilometrov na východ. Vyše roka pôso­bil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi. Tri mesiace účinkoval medzi ľudožrútmi na ostrovoch Moro, kde bol vo dne v noci v nebezpečenstve smrti. Misionára, ktorý sa tam pokúšal pracovať pred ním, za­bili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo; iba sa tým viac odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil. V júni 1547 sa František vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, aby tom pokračovali v jeho práci.V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japon­sku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Európania objavili Japonsko iba niekoľ­ko rokov predtým. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozu­mel, že Japonci sú kultúrne vyspelí a doteraz nič nepočuli o kresťanstve. Xavér to pochopil ako dôležitú výzvu pre svoje misionárske zámery. Rozhodol sa, že ta pôjde. Najprv sa odobral do Goy, aby zaevidoval všetky novosti z Európy a aby uspo­riadal a zabezpečil doteraz vykonanú misijnú prácu v tejto časti sveta. Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Tu­ríce v máji 1548 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu. Františka Xavérskeho sprevádzal okrem troch Japoncov jezuitský kňaz Cosmas de Torres a rehoľný brat Juan Fernandez. Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od por­tugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine. Por­tugalská loď však priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dos­tať ďalej len na menšej čínskej lodici. Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči, Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych. Okrem toho v krátkom čase prijali krst aj členo­via niektorých významných rodín. František bol spokojný s takýmto začiatkom misie a robil si veľké plány do budúcnosti. Pokojné ovzdušie však netrvalo dlho. Budhistickí mnísi, bonzovia, po­pu­dzo­vali daimya proti misionárom a ten zakázal ďalšie šírenie kresťan­stva.František sa rozhodol ísť do hlavného mesta celej ostrovnej ríše Miyaka (terajšie Kjóto) k jej najvyššiemu vladárovi, cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo, alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550. Cesta na sever do hlavného mesta viedla cez viaceré kniežatstvá, kde sa miestni vladári správali voči misionárom zdržanlivo. Iba v kniežatstve Hirado sa stretli s väčším pohostinstvom a porozumením. V krátkom čase tam mohli po­krstiť vyše sto ľudí. Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti drsným zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta. Ale tam zažil veľ­ké sklamanie. Práve v tom čase vypukla občianska vojna. Šogun, hlavný veliteľ a hlavný úradník v jednej osobe, musel utiecť a bezmocný cisár bol zavretý vo svojom paláci. František ho chcel aj tak navštíviť, ale chudobného a ošarpaného cudzinca k nemu nepustili.Nezlomný misionár sa však nevzdal a rozhodol sa postupovať iným spôso­bom. Videl, že daimyo v Jamaguči, ktorého predtým navštívil, je oveľa vplyvnej­ší ako cisár v hlavnom meste. Preto sa k nemu vrátil, no tento raz slávnostne ob­lečený, s odporúčajúcim listom indického miestodržiteľa a s bohatými darmi, ktoré si vyzdvihol v Hiradu. Daimyo odložil predošlú zdržanlivosť a ochotne dovolil misionárom kázať. Dokonca im ponúkol na ubytovanie prázdny budhis­tický kláštor. František sa však neuspokojil iba s kázaním. Nadviazal styky s pred­staviteľmi japonskej vedy a viedol s nimi celé týždne vášnivé diskusie. Japonskí mudrci boli ohromení Xavérovými vedomosťami a viacerí ho požiadali o krst. Xavérova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie. František nechal v Jamaguči svojho spoločníka pátra Torresa a sám odišiel do kniežatstva Bungo. S vladárovou podporou začal pekne pôsobiť, ale o krátky čas musel odcestovať do Indie, kam ho volali súrne záležitosti. Daimyo prosil Františka, aby mu poslal mi­sionárov a sám mu dal za sprievodcu svojho vyslanca, ktorý mal uzavrieť s portugalským miestodržiteľom v Indii zmluvu o priateľstve.Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predsta­vený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Xavéra vymenoval za jej predstaveného. František sa zdržal v Goe dva a pol mesiaca. Tento čas veno­val reorganizácii misií a vybavovaniu listov do Európy a na misijné stanice.

Plány a smrť

Neúnavný misionár mal však v Goe ešte jednu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viackrát stretol s otázkou: „Ako môže byť tvoje nábo­ženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?” Vtedy si uvedomil, že Čína napriek svojej uzavretosti je kultúrnou veľmocou, na ktorú sa s obdivom pozerajú os­tatné národy Ďalekého východu. Preto prijatie kresťanstva touto veľkou krajinou by priaznivo ovplyvnilo aj ostatnú misionársku činnosť v Ázii. Lenže Čína zaka­zovala Európanom pod najťažšími trestami prístup na svoje územie. Niekoľko odvážnych Portugalcov sa takto dostalo do odstrašujúceho čínskeho väzenia. Por­tugalský miestodržiteľ v Indii pripravoval úradnú delegáciu, ktorá mala cestovať do Číny, aby tam rokovala o prepustení väzňov. František chcel využiť túto prí­ležitosť, aby sa ako člen delegácie dostal do tejto uzavretej krajiny. 17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira. K výprave sa pripojil po skončení svojho pos­lania aj vyslanec daimya z Bunga, ktorý v Goe prijal krst a teraz sa vracal do Ja­pon­ska. Zastávka v Malake však znamenala osudnú zmenu vo Františkovom pláne. Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal (údajne zo žiarlivosti) delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali dôležitosť tejto cesty a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba Xavér sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomoc­níkom. Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San­čuan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar.František Xaverský zomrel 3. decembra 1552 na ostrove Sancian. Po jeho smrti ho vo februári 1553 previezli do Indie do mesta Goa, kde jeho telo bolo uložené v kolégiu sv. Pavla a neskôr prenesené do chrámu Bom Jesu. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol V. 25. októbra 1619 a za svätého ho vyhlásil pápež Gregor XV. 12. marca 1622.

Význam a odkaz

Svätý František Xaverský je patrónom zámorských misií. Na Slovensku je jeho meno pripomínané v názvoch Katedrály sv. Františka Xaverského a Kňazského seminára sv. Františka Xaverského.Jeho príklad neúnavnej práce, obetavosti a horlivosti môže byť inšpiráciou pre každého, kto sa snaží o duchovný rast a šírenie dobra vo svete.

Dátum	Udalosť
7. apríl 1506	Narodenie v Javier, Navarra
1530	Získanie titulu "magister artium" v Paríži
1534	Sľub v kaplnke sv. Dionýza na Montmartre
1541	Odchod na misie do Indie
1549	Odchod do Japonska
3. december 1552	Úmrtie na ostrove Sancian
25. október 1619	Blahorečenie pápežom Pavlom V.
12. marec 1622	Svätorečenie pápežom Gregorom XV.

tags: #budhisticky #knaz #na #slovensku